Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 386/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátkou , advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa ,

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo

podľa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -393 z 28. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. mája 2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“),

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo

podľa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -393 z 28. februára 2018, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky zakotvené v Slovenskej

republiky bolo rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 28. 02. 2018, sp. zn.

porušené.

2. Základná povinnosť Krajského súdu v Trenčíne zakotvená v

Slovenskej republiky bola rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 28. 02. 2018, sp. zn.

porušená.

3. Základné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

z 28. 02. 2018, sp. zn. porušené.

4. Základné právo sťažovateľky zakotvené v SR bolo rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne z 28. 02. 2018, sp. zn. porušené.

5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €...

6. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 28. 02. 2018, sp. zn. a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo

veci znovu konal a rozhodol.

7. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 325,42 €...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh vyplýva,

sťažovateľka bola ako žalovaná stranou civilného sporového konania na Okresnom súde

Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , v ktorom sa

(ďalej len „žalobca“), domáhal

určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 16. mája 2013 medzi žalobcom

ako predávajúcim a sťažovateľkou ako kupujúcou, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti

zapísané na liste vlastníctva č. , k. ú. (ďalej len „kúpna zmluva“), a to pozemky:

2

parcela registra „C“ č. zastavané plochy a nádvoria o výmere 341 m, parcela registra

2

„C“ č. záhrady o výmere 780 ma rodinný dom súpisné č. na parcele registra „C“

č. v podiele 1/1 (ďalej len „nehnuteľnosť“).

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nikdy nemal záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu

so sťažovateľkou, nemal záujem predmetnú nehnuteľnosť odpredávať za kúpnu cenu

uvedenú v kúpnej zmluve, vedome nikdy nepodpisoval kúpnu zmluvu a nikdy v súvislosti

s kúpnou zmluvou nedostal časť kúpnej ceny vo výške 15 000 €. Kúpnu zmluvu uzatvoril

v omyle, do ktorého ho uviedli jemu neznáme ženy, ktoré mu tvrdili, že má podpísať listiny

potrebné pre vybavenie úveru na splatenie svojho záväzku voči spoločnosti

Obsah listín, ktoré podpisoval, nepoznal, nemal možnosť si ich preštudovať a až neskôr

zistil, že podpísal kúpnu zmluvu. Tvrdil, že zmluvu uzatvoril v tiesni v dôsledku potreby

získania finančných prostriedkov formou pôžičky a kúpnu zmluvu neuzatváral na základe

vážnej vôle nehnuteľnosť odpredať. Navyše i zmluvné podmienky v tejto zmluve boli

jednostranné, nevyvážené v prospech sťažovateľky, kúpna cena nebola dohodnutá v súlade

so zákonom, pretože je nižšia ako všeobecná cena nehnuteľnosti.

4. Okresný súd rozsudkom č. k. -319 z 26. augusta 2015 žalobu

zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania (po zohľadnení veku a sociálnych

pomerov žalobcu vo výške 50 %). Právne vec posúdil podľa § 2, § 39, § 37 ods. 1, § 49a,

, , , v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a , ,

o cenách v znení neskorších

predpisov. Konštatoval, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, avšak vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba

nie je dôvodná. Podľa názoru okresného súdu žalobca nepreukázal, že nemal záujem

uzatvoriť kúpnu zmluvu so sťažovateľkou a vedome nikdy nepodpisoval kúpnu zmluvu.

Z výsledkov vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že žalobca

sa sám obrátil na realitnú kanceláriu s cieľom predaja nehnuteľnosti, je teda zrejmé,

že nehnuteľnosť predať chcel. Žalobca nepoprel, že kúpnu zmluvu so sťažovateľkou

podpísal. Žalobca nepreukázal, že ju podpísal v omyle, že podpisuje listiny pre poskytnutie

pôžičky. V konaní nebolo preukázané, že žalobca sa mal o poskytnutí úveru dohodnúť

so ženou, ktorá ho sama kontaktovala u neho doma (svedkyňa uviedla,

že nenavrhla žalobcovi vybavenie úveru a ani svedkyňa nepočula,

že by o tom hovorili). Žalobca nepreukázal, kto mu mal úver poskytnúť. Naopak,

svedok (zamestnanec realitnej kancelárie ) potvrdil,

že žalobca sa na neho obrátil s úmyslom predať nehnuteľnosť (ktorú už neúspešne predával

prostredníctvom inej realitnej kancelárie) a o podmienkach predaja s ním hovoril (predaj

za takú cenu, že sa vyplatí záväzok žalobcu voči , a žalobca dostane

sumu 15 000 € pri podpise zmluvy). Svedok potvrdil, že sa žalobca na neho

obrátil a mal záujem nehnuteľnosť predať za sumu 20 000 €, pričom podľa názoru tohto

svedka mala nehnuteľnosť hodnotu vo výške 25 000 € – 30 000 €. Okresný súd poukázal

na to, že tvrdenie žalobcu o tom, že nevedel, že podpisuje kúpnu zmluvu, vyvracia priamo

jej obsah. Navyše v rovnaký deň ako kúpnu zmluvu podpísal žalobca u notárky

notársku zápisnicu o uznaní záväzku nehnuteľnosť vypratať

do 17. augusta 2013 a o súhlase s jej vykonateľnosťou. Svedkyne

a potvrdili, že žalobca mal čas si kúpnu zmluvu vopred preštudovať.

Žalobca nepreukázal ani to, že sťažovateľka jeho omyl vyvolala alebo o ňom vedela,

naopak, sťažovateľka iba reagovala na ponuku žalobcu, kúpnu zmluvu podpísala a zložila

realitnej kancelárii sumu 15 000 €. Okresný súd zastával názor, že i kúpna cena bola riadne

dohodnutá. Podľa kúpnej zmluvy predstavovala sumu 21 425 €, pričom žalobca svoje

tvrdenie o všeobecnej cene nehnuteľnosti vo výške 38 000 € nepreukázal, iba poukazoval

na to, že za takú cenu bola nehnuteľnosť ponúkaná v inzeráte realitnej spoločnosti

Zamestnanec tejto realitnej kancelárie vysvetlil,

že uvedenie tejto ceny v inzeráte síce odporučil, ale bolo to iba preto, že „to stálo

za pokus“. Navyše ako zo zámennej zmluvy uzatvorenej 27. augusta 2010 týkajúcej sa

nehnuteľnosti vyplýva, jej zmluvné strany uviedli ako cenu nehnuteľnosti sumu 10 300 €,

pričom nehnuteľnosť odvtedy nebola rekonštruovaná. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu,

že mu nebola uhradená kúpna cena (sťažovateľka v konaní predložila doklad o vklade

sumy 6 425 € na účet a kópiu príjmového dokladu na sumu 15 000 €, na ktorom sa mal

nachádzať podpis žalobcu), okresný súd konštatoval, že uvedená skutočnosť nespôsobuje

neplatnosť kúpnej zmluvy.

5. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že okresný súd

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní zotrval

na svojich skutkových tvrdeniach. Iba to, že sa obrátil na realitnú kanceláriu

, ešte nepreukazuje, že prostredníctvom realitnej kancelárie

, mal záujem nehnuteľnosť sťažovateľke predať. Je síce pravda, že inzerát na predaj

nehnuteľnosti podal, avšak bol presvedčený, že ženy, ktoré naň reagovali a prišli za ním

domov, mu pomôžu vybaviť pôžičku na splatenie jeho záväzku voči ,

a že listiny, ktoré podpisoval v , sa týkajú pôžičky a to, čo v skutočnosti podpísal,

zistil až neskôr doma. Podľa názoru žalobcu z vykonaného dokazovania, naopak, vyplynulo,

že bol v presvedčení, že ide podpisovať zmluvu o poskytnutí úveru s cieľom vyplatenia

veriteľa Aj svedkyňa potvrdila, že jej žalobca „spomínal,

že má nejaký úver od okolo 8.000, že to potrebuje povyplácať“.

Táto svedkyňa sama uviedla, že zverejňovala inzeráty typu „Máte exekúciu? Hrozí vám

dražba?“ a práve na takýto inzerát zatelefonoval. K tomu, že sa stal obeťou omylu prispela

jeho naivita, vek (žalobca mal v tom čase 79 rokov) a najmä mimoriadne zlý sluch. Pokiaľ

ide o svedka , z výpovede svedkyne na pojednávaní 11. júna 2015

vyplýva, že pán dojednával úvery, ktoré „poskytoval tak, že sa nehnuteľnosť

prepísala na jeho ľudí, ktorých tam mohol dať ako vlastníka a on potom vybavoval v banke

úver, pre toho, kto bol v minulosti vlastníkom tejto nehnuteľnosti, aby sa potom mohol on

stať naspäť vlastníkom. Poznám to, lebo aj moja kamarátka mala od pána takýto

úver.“. Žalobca ďalej poukázal na to, že zo súdneho spisu je preukázané, že pán

spolu so svedkyňou boli opakovane v obdobných prípadoch vypočúvaní orgánmi

činnými v trestnom konaní, čo na pojednávaní 5. augusta 2015 výslovne a opakovane

potvrdila aj svedkyňa . Pochybnosti o možnosti žalobcu oboznámiť sa s obsahom

kúpnej zmluvy, ktoré vyplynuli z pôvodných výsluchov svedkýň a ,

sa ešte viac prehĺbili počas ich konfrontácie na pojednávaní 5. augusta 2015, pri ktorej

si výslovne odporovali vo svojich tvrdeniach. Kým svedkyňa potvrdila,

že pred tým, než v išli k notárke , zastavili sa v jej kancelárii,

kde žalobcu oboznámila s obsahom kúpnej zmluvy, ktorú si prečítal, svedkyňa

toto nepotvrdila a výslovne uviedla, že hneď po príchode do išli do kancelárie

notárky. Pretože ani notárka a ani jej zamestnankyňa nepotvrdili, že by žalobcu oboznámili

s obsahom kúpnej zmluvy, vyplýva z toho, že žalobca sa nemal možnosť oboznámiť

s obsahom kúpnej zmluvy. Hoci žalobca príjmový doklad o prijatí hotovosti vo výške

15 000 € podpísal, bol mu predložený medzi inými listinami, ktoré mu boli rýchlo po sebe

predkladané. Je zarážajúce tvrdenie svedkyne , že mu dala podpísať príjmový

doklad bez toho, aby mu hneď vyplatila peniaze v hotovosti. Odovzdanie peňazí nepotvrdila

ani svedkyňa , ktorá to mala podľa svedkyne vidieť. Vykonaným

dokazovaním teda nebolo preukázané ani to, že by peniaze v hotovosti žalobca prevzal.

6. Sťažovateľka vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že listina bola výrazne

nazvaná ako kúpna zmluva, žalobca je vzdelaný človek, musel si byť vedomý potreby

listinu najprv prečítať a až potom podpísať. Podpísal nielen kúpnu zmluvu, ale spísal

i notársku zápisnicu o vyprataní, a preto neobstojí, že by nemal záujem uzatvoriť kúpnu

zmluvu so sťažovateľkou. Sťažovateľka zdôraznila, že ona žalobcu do omylu neuviedla

a nemohla mať ani žiadne pochybnosti o tom, že žalobca jej nehnuteľnosť predať chcel.

Ak žalobca uvádza, že príjmový doklad podpísal „len tak“, odporuje to racionálnemu

uvažovaniu, keď na druhej strane tvrdí, že podpisoval listiny preto, aby dostal pôžičku.

Navyše žalobca sa nemôže domáhať určenia neplatnosti zmluvy bez toho, aby vo výroku

rozsudku bola vyjadrená vzájomnosť plnenia nárokov druhej strany, pretože ide o záväzok

synalagmatický a žaloba preto nezodpovedá .

7. Krajský súd rozsudkom č. k. -393 z 28. februára 2018 rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že určil neplatnosť kúpnej zmluvy a žalobcovi priznal právo

na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. S poukazom na § 3 ods. 1 a § 39

považoval zmluvu za neplatnú a dospel k záveru, že v konaní

preukázaný postup pri jej uzatváraní nemôže požívať právnu ochranu.

8. Rozsudok krajského súdu č. k. -393 z 28. februára 2018

nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2018.

9. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa , , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -393 z 28. februára 2018

odôvodnila tým, že krajský súd pri svojom rozhodovaní konal v rozpore so zákonom,

čím porušil , v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a základného práva vlastniť

majetok podľa . Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie

skutočnosťami, ktoré nemajú oporu v súdnom spise. V odôvodnení svojho rozhodnutia

ani len neoznačil osoby, ktoré mali vyhľadať žalobcu v mieste bydliska a „nanútiť“ mu

uzatvorenie zmluvy, pričom ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že žalobcu vôbec

niekto doma navštívil a ponúkal mu akékoľvek služby. Pokiaľ krajský súd poukazoval

na vek žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy (79 rokov), vek nie je prekážka vykonania

právneho úkonu, žalobca bol spôsobilý na právne úkony a je zodpovedný za následky

svojho konania. Pokiaľ krajský súd konštatuje, že žalobcovi nemohlo byť zrejmé,

že podpisuje kúpnu zmluvu, nevzal do úvahy, že listina bola takto zreteľne označená.

Ak ďalej krajský súd konštatuje, že kúpna cena nebola vyplatená, neberie do úvahy,

že jej zaplatenie bolo preukázané svedeckou výpoveďou. Krajský súd poukázal i na to,

že žalobca a sťažovateľka sa nestretli. To však nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy

a na druhej strane jasne deklaruje, že sťažovateľka nemohla žalobcu uviesť do omylu

či konať vo vzťahu k nemu v rozpore s dobrými mravmi, preto ani nemôže byť

sankcionovaná neplatnosťou kúpnej zmluvy. Krajský súd bez právneho dôvodu na základe

subjektívnych pocitov „chráni“ žalobcu ako „naivného“ dôchodcu a bez mihnutia oka

pozbaví sťažovateľku – ktorá je tiež dôchodkyňou (má 68 rokov) – jej vlastníctva

bez akejkoľvek náhrady. Krajský súd vyhovel žalobe napriek tomu, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno [ (ďalej aj „“)] a svoje tvrdenia

v žalobe nepodoprel žiadnym dôkazom, čo správne a výstižne odôvodnil okresný súd.

Naopak, krajský súd v svojom rozsudku neuviedol zistený skutkový stav vecí (§ 393 ods. 2

), absolútne abstrahoval od výsledkov vykonaného dokazovania a neprihliadol

na všetko, čo vyšlo v konaní dokazovaním najavo ( ). Krajský súd vec

i nesprávne právne posúdil – hoci správne vysvetlil obsah pojmu dobré mravy (body 12 –

15 rozsudku krajského súdu) – a následne aplikoval § 3 ods. 1 v spojitosti s § 39

v rozpore s ich účelom a zmyslom (body 16 – 18 rozsudku

krajského súdu). Sťažovateľka neprekročila rámec výkonu svojich práv tak, že by zasiahla

v rozpore s dobrými mravmi do práv žalobcu. Sankcionovaná neplatnosťou kúpnej zmluvy

by pritom mohla byť iba vtedy, ak by konala v rozpore s dobrými mravmi. Pretože žalobca

uzatvoril kúpnu zmluvu so sťažovateľkou v dôsledku činnosti tretej osoby, nemôže

sa domáhať jej neplatnosti proti sťažovateľke, mohol by sa domáhať náhrady škody iba

od osôb, ktoré ho mali do omylu uviesť. Pretože na základe rozsudku krajského súdu môže

byť do katastra zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti žalobca, bude sťažovateľka zbavená

svojho vlastníckeho práva chráneného . Navyše rozsudok krajského súdu

je v rozpore i s hmotným právom, pretože ignoruje skutočnosť, že kúpna zmluva

je synalagmatický záväzok. Žalobca tak môže byť zapísaný do katastra nehnuteľností

ako vlastník nehnuteľnosti, ale sťažovateľke nebolo priznané právo na vrátenie kúpnej ceny,

hoci v konaní bolo preukázané, že kúpnu cenu zaplatila. Pokiaľ krajský súd poukázal na to,

že je tresne stíhaný, nevzal do úvahy princíp prezumpcie neviny.

Navyše právny úkon by mohol byť v dôsledku omylu neplatný iba vtedy, ak by omyl

vyvolala sťažovateľka, pričom aj krajský súd konštatoval, že sťažovateľka sa so žalobcom

pri uzatváraní kúpnej zmluvy nestretla. Sťažovateľka zároveň navrhla ústavnému súdu,

aby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

12. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

14. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods.1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

17. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

18. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

19. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

20. Krajský súd v rozsudku č. k. -393 z 28. februára 2018 po tom,

čo odcitoval a , poukázal na základné princípy

ich aplikácie (body 12 – 15 rozsudku):

«Dobré mravy predstavujú mimoprávne normy správania ako aj mimoprávny

normatívny systém. Dobré mravy ako nepísané morálne normy samy o sebe nie sú

prameňom práva, ale ich normatívnosť a záväznosť sa odvíja od právnych noriem, ktoré

na ne odkazujú. Len na základe uvedených blanketných noriem, obsiahnutých v písanom

súkromnom práve, sa následne dobré mravy ako nenormatívny systém stávajú súčasťou

právneho poriadku a ich dodržiavanie požíva právnu ochranu, vrátane ochrany súdnej.

Je nepochybné, že právny predpis dáva dobrým mravom značnú vážnosť a silu, avšak nikde

nešpecifikuje a nekonkretizuje, čo je do značnej miery logické a správne, pričom

posudzovanie, čo je „boni mores“, čiže v súlade s dobrými mravmi, je v danom prípade

na súde.

Právo a povinnosť ako spoločenská kategória sa realizuje v spoločenskom živote,

a preto voľnosť výkonu práva je obmedzená rovnakou možnosťou výkonu práva ostatnými

subjektmi práva. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práva oprávnených

záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t.j. ide o výkon práva realizovaného

nie za účelom dosiahnutia určitého, napr. ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia

iného subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom, vyjadreným v § 3

ods. 1 .

Rovnako v rozpore s absolútnym zákazom je výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi, za výkon ktorého, či už formou právneho úkonu alebo faktickým správaním,

rozumieme také konanie, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou

prevažnej väčšiny spoločnosti o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval

a zachovával morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt ako

slušnosť, poctivosť, morálka a pod. Dobré mravy preto predstavujú určitý materiálny

korektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy jeho uplatnenie

pripúšťajú, najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať

všetky situácie, ktoré život prinesie.

Nedodržanie podmienok výkonu práva uvedených v a prekročenie

zákonného rámca výkonu práva predstavujú exces, ktorého následkom je, že takýto výkon

práva nemôže požívať právnu ochranu. Vybočenie z rámca zákonných podmienok výkonu

práva má za následok, že na inak zákonný výkon práva sa uplatňuje celý rad sankcií.

Sankcie, ktoré je možné uplatniť na výkon práva v rozpore s , sú upravené

v rôznych ustanoveniach , keďže ust. predstavuje

tzv. imperfektnú normu. V zmysle nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými

mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej

spoločnosti, aj s ohľadom na verejnú mienku, neakceptovateľná. To iba potvrdzuje,

že v demokratickej spoločnosti platia písané právne normy a nepísané pravidlá správania

sa sú len výnimočným inštitútom, ktorým písané právo dáva náležitú vážnosť.»

21. Krajský súd v rozsudku č. k. -393 z 28. februára 2018, aplikujúc

a na vec sťažovateľky, uviedol:

«V danej veci s poukazom na vyššie citované skutočnosti bol odvolací súd toho

názoru, že je potrebné aplikovať ust. v spojení s ust. .

Nemožno totiž nechať bez povšimnutia a zohľadnenia proces, ktorým došlo k uzavretiu

kúpnej zmluvy medzi stranami sporu. O neserióznosti osôb, podieľajúcich sa na procese,

vedúcemu k uzatvoreniu žalobou napádanej kúpnej zmluvy, svedčí nielen to, že sami

vyhľadali žalobcu v mieste jeho bydliska, v podstate sa mu „nanútili“, ponúkli žalobcovi

riešenie jeho situácie „ochotou a pomocou pri vybavení pôžičky“, pričom žalobcu

bezprostredne posadili do auta a v podstate „odvliekli“ za účelom vybavenia všetkých

úkonov k tomu potrebných do ďalšieho okresu, do , všetky záležitosti k tomu mali

pritom vopred premyslené a zorganizované. Žalobca ako naivný a dôverujúci starší človek

bez ozrejmovania ďalších skutočností a následných krokov, presvedčený, že mu bude

zo strany uvedených osôb poskytnutá tvrdená pomoc pri vybavení pôžičky (úveru), vykonal

všetko tak ako si uvedené osoby predstavovali a podpísal, čo mu bolo predložené. Pritom

vzhľadom k veku - pri uzatváraní zmluvy 79 rokov a v súčasnosti 84 rokov - ako aj

zdravotnému stavu žalobcu (nedoslýchavosť), mu neboli veci dostatočne ozrejmené,

vysvetlené, podľa jeho tvrdenia listiny nemal možnosť prečítať a iba podpisoval, čo mu bolo

predkladané. Žalobca bol teda (tak ako uvádzal v žalobe a spore) neustále v domnení,

že celý proces je potrebný k tomu, aby mu bola poskytnutá pôžička (úver), okrem iného

na vyplatenie jeho podlžnosti v , že by malo ísť o podpisovanie kúpnej

zmluvy nemohlo byť žalobcovi zrejmé ani z toho dôvodu, že mu nebola vyplatená žiadna

kúpna cena (skutočnosť o vyplatení sumy 15 000 eur tvrdila iba svedkyňa ; žalobca,

hoci tak ako iné doklady podpísal aj príjmový doklad na túto sumu, podľa jeho tvrdenia

žiadne peniaze mu neboli uvedenou svedkyňou odovzdané). Prinajmenšom neštandardný,

reálne ojedinele sa vyskytujúci je postup, keď predávajúci nehnuteľnosti sa s kupujúcim

nikdy nestretne, nejedná o konkrétnych podmienkach kúpy a kupujúci nemá vôbec záujem

osobne nehnuteľnosť, ktorú kupuje, vidieť. To bolo aj v danom prípade, keď žalobca, ktorý

„predával“ nehnuteľnosť, sa so žalovanou nikdy nestretol, nikdy s ňou nekomunikoval

a nepoznal ju. Z celého postupu uvedených osôb vyvstáva neodškriepiteľný fakt, že týmto

nekalým konaním daných osôb by sa žalobca pri svojej naivite a dôverčivosti stal v starobe

bezdomovcom.

Skutočnosť, že zo strany daných osôb išlo o nekalé konanie ohľadne prevodu

nehnuteľnosti jednoznačne potvrdzuje aj fakt, že nešlo o prvý takýto prípad, v niekoľkých

prípadoch sa vedie trestné stíhanie voči osobám, podieľajúcim sa na týchto skutkoch

(napr. voči bolo vznesené obvinenie v obdobných veciach na rôznych

okresných riaditeľstvách PZ a vec je vedená na spojenom spoločnom konaní na KR PZ

v Žiline pod ČVS: KRP-14/2-VYS-ZA-2014 spolu s obvinenou ;

podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu bolo v konaní pod iným ČVS obvinenie

vznesené aj voči ). Uvedené je nepochybne závažným zistením

pri rozhodovaní v predmetnej veci.

V kontexte všetkých uvedených skutočností nemožno celý proces „uzatvárania

napadnutej kúpnej zmluvy“ charakterizovať inak ako nemravný a nekalý, ktorý nemôže

v žiadnom prípade požívať právnu ochranu.

S poukazom na tieto skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa

zmenil a žalobe vyhovel.»

22. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých

dôvodov zmenil rozsudok okresného súdu, a podrobne reagoval i na jednotlivé pre vec

podstatné argumenty prednesené v priebehu konania. Odôvodnenie rozhodnutia krajského

súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

23. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na zistení, podľa ktorého bolo potrebné

aplikovať v spojení s vzhľadom na okolnosti

predchádzajúce uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a sťažovateľkou, ktoré

vyhodnotil ako rozporné s morálnymi a etickými zásadami do takej miery, ktorá je

v demokratickej spoločnosti neakceptovateľná. Za použitia tohto materiálneho korektívu

potom dospel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy.

24. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu

práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. ústavný súd uviedol,

že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať

prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu

odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická

súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto

prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej

normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V ďalšom náleze sp. zn.

ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých

do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom

na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup

je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický

pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú

odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.

25. Ústavný súd považuje záver krajského súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy

za ústavne konformný, na čom nič nemôžu zmeniť ani argumenty sťažovateľky

v jej sťažnosti. Úlohou krajského súdu bolo poskytnúť odpoveď na otázku, či kúpna zmluva

uzatvorená medzi žalobcom a sťažovateľkou je alebo nie je platným právnym úkonom, teda

okrem iného posúdiť s ohľadom na všetky okolnosti – vrátane tých, ktoré jej uzatvoreniu

predchádzali – či prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bol alebo nebol platným

právnym úkonom, a to aj so zohľadnením inštitútu dobrých mravov. Proti sebe stála ochrana

vlastníckeho práva žalobcu na jednej strane a sťažovateľky na strane druhej vo vzťahu

k tej istej nehnuteľnosti. Krajský súd túto otázku rozhodol spôsobom, ktorý prihliadol

na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a nepristupoval

k veci na rozdiel od okresného súdu iba prísne formalisticky. Je jednou z úloh všeobecných

súdov zohľadňovať pri svojom rozhodovaní i základné princípy morálky. Krajský súd

rozhodol tak, ako to vyžadoval účel zákona, obsah a systematická súvislosť pojmu dobrých

mravov v slovenskom právnom poriadku.

26. Pokiaľ sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd uprednostnil ochranu

vlastníckeho práva žalobcu pred ochranou jej práv, aj z jej sťažnosti je zrejmé,

že sťažovateľka sa so žalobcom nikdy nestretla, nejednala sa s ním o konkrétnych

podmienkach kúpy. Tento postup sťažovateľky sa javí aj ústavnému súdu ako neštandardný,

svedčiaci minimálne o tom, že sťažovateľka pri uzatváraní kúpnej zmluvy zanedbala

obvyklú mieru opatrnosti. Pokiaľ v tejto situácii poukazuje sťažovateľka na to, že žalobca

bol povinný znášať následky svojho konania aj napriek svojmu veku a zdravotnému stavu

v čase uzatvárania kúpnej zmluvy, táto argumentácia sťažovateľky sa javí ústavnému súdu

ako nenáležitá, pretože rovnako zodpovedne ku kúpe nehnuteľnosti mala pristupovať

i sťažovateľka.

27. Ako z rozsudku krajského súdu vyplýva, dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy

nebol omyl žalobcu ( ), ale rozpor právneho úkonu s dobrými

mravmi ( ). Nie je preto priliehavou argumentácia sťažovateľky,

ktorá zdôrazňuje, že omyl žalobcu ako osoba, ktorej bol právny úkon určený, nevyvolala

a ani o ňom nemohla vedieť. Krajský súd konštatoval, že kúpna zmluva je neplatná, pretože

sa v celkovom kontexte okolností prieči dobrým mravom.

28. Pokiaľ sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že na základe rozsudku krajského súdu

bude žalobca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti bez toho, aby mu bola zároveň

právoplatne uložená povinnosť vrátiť sťažovateľke kúpnu cenu, ktorá mu podľa jej tvrdení

bola zaplatená, ani táto námietka nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť

rozsudku krajského súdu. Bolo a je vecou sťažovateľky, aby využila zákonné prostriedky

pre splnenie povinnosti žalobcu vrátiť sťažovateľke všetko, čo podľa nej dostal. Nemožno

preto súhlasiť so sťažovateľkou, že rozhodnutím krajského súdu bola zbavená majetku

bez náhrady.

29. Pretože krajský súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy

spôsobom, ktorý ústavný súd nepovažuje za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

jeho rozhodnutie tak nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné ani neudržateľné.

Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces ( ,

čl. 6 dohovoru) a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu vo veci

sťažovateľky. Sťažnosť sťažovateľky v tejto časti preto odmietol podľa § 25 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

30. Pokiaľ sťažovateľka osobitne namietala porušenie rozsudkom

krajského súdu, dôvodila tým, že porušenie tohto práva vyplýva z porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva podľa dohovoru

rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľky

v časti namietajúcej porušenie a dohovoru za zjavne

neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotnej sťažovateľky podľa § 25

jej sťažnosť i v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

31. Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorou

namieta porušenie , uvádza, že toto ustanovenie nemožno považovať

za ustanovenie upravujúce základné práva, ktoré by podliehali samostatnej ochrane

prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa .

32. Ústavný súd dáva ďalej do pozornosti sťažovateľke – pokiaľ táto namieta

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (v zhode s obsahom poučenia rozsudku

krajského súdu) – právnu úpravu dovolania v , v zmysle ktorej

je prípustné dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

33. Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, a to návrhom na vydanie dočasného opatrenia a návrhom

na priznanie primeraného zadosťučinenia.

34. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018