Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 425/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SINES, s. r. o., Československej

armády 241/12, Kremnica, právne zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola

Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a Listiny základných

práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 13. decembra 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. marca

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SINES, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SINES, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , základného

práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 13. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. marca 2018

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou zo 4. augusta 2009

domáhala vydania súdneho rozhodnutia o uložení povinnosti žalovanému na zaplatenie

sumy 28 620,67 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 3. októbra 2014 žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Druhým výrokom rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2015 tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil a súčasne určil, že o trovách odvolacieho konania rozhodne okresný súd.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 18. januára 2016.

Napadnutým uznesením okresného súdu z 13. decembra 2017 bol žalovanému

a intervenientovi na strane žalovaného priznaný voči sťažovateľke nárok na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Okresný súd v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že v dôsledku zmeny právnej úpravy týkajúcej sa rozhodovania

o trovách konania s účinnosťou od 1. júla 2016 rozhodol sudca okresného súdu najskôr

o nároku na náhradu trov konania, a to na základe výsledku sporu, ktorým bolo zamietnutie

žaloby sťažovateľky v celom rozsahu s tým, že o výške priznanej náhrady trov konania

bude rozhodnuté samostatným uznesením.

O včas podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením z 28. marca 2018 tak, že napadnuté unesenie okresného súdu potvrdil a druhým

výrokom rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým uviedla:

«... Treba zdôrazniť, že o trovách konania mal podľa právoplatného výroku

prvostupňového rozsudku rozhodnúť súd prvej inštancie do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej, t.j. do 17.02.2016. Súd však rozhodol až po takmer 2 rokoch.

Okresný súd tak mal rozhodnúť ešte za účinnosti a výlučne podľa č. a nie

podľa č. Podľa totiž o nároku na náhradu trov

konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, pričom úprava

rozhodovania o náhrade trov podľa už nepripúšťa vyčlenenie rozhodovania o nároku

na náhradu trov na samostatné rozhodnutie vydané až po právoplatnom skončení veci

samej. Úspešný žalovaný ako aj vedľajší účastník (intervenient) sa proti výroku

prvostupňového rozsudku o samostatnom rozhodnutí o trovách do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej neodvolali, pričom tak učiniť mohli.

Pokiaľ okresný súd ako súd prvej inštancie nerozhodol v lehote, pričom žiadna

zo strán ani vydanie rozhodnutia o náhrade trov následne nežiadala, súd už nemohol

za danej situácie rozhodovať o nároku na náhradu trov a v tejto časti konať, nakoľko súd

môže vykonávať svoju právomoc výlučne lege artis. Túto právomoc mohol vykonať, avšak

nevykonal. Uvedenému odporujú ust. §-u 470 upravujúce intertemporálne

ustanovenia...

V neposlednom rade výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný

vždy tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania

ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom

prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov

konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov

konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo

spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. ).

Vo výroku uznesenia okresného súdu však absentuje formulácia, že o výške tejto

náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, čím výrok ani nie

je formálne nevykonateľný.

Samotná formulácia výroku: „Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného

priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.“ je pritom zjavne nedostatočná a zmätočná, nakoľko jasne neurčuje, kto

a komu má zaplatiť náhradu trov konania, iba sa neurčito a všeobecne „priznáva nárok“,

avšak neukladá sa žiadna povinnosť strane sporu.

Okresný ako i krajský súd dokonca nerešpektovali judikatúru najvyššieho súdu,

najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.03.2017.

Podľa krajského súdu v tejto otázke (údajne) nebola súdna prax doposiaľ ustálená, preto

z uvedeného judikátu nevychádzal. Ide tak o zjavné nerešpektovanie judikatúry NS SR

nižšími súdmi, ktorá vychádza z jasnej dikcie zákona. Podľa argumetácie krajského súdu by

tak ten istý zákon platil na tom-ktorom súde odlišne, čo je ústavne neudržateľné. Žiadna

súdna prax predsa nemôže prekrúcať zákon a byť s ním v rozpore. Krajský súd tak plne

bagatelizoval nezákonný a nesprávny postup okresného súdu pri vydaní uznesenia

sp. zn. zo dňa 13.12.2017, dokonca sa odklonil aj od svojho právoplatného

rozhodnutia vo veci , kde zmeškanie lehoty súdom na vydanie rozhodnutia

o trovách malo zásadný význam na možnosť vydania rozhodnutia o trovách.»

Ďalej sťažovateľka uviedla, odvolávajúc sa na viaceré rozhodnutia ústavného súdu

a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), že

napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú nedostatočne odôvodnené

a arbitrárne, čím boli porušené v petite sťažnosti identifikované základné práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

4. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa SINES, s. r. o... na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené podľa a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces

zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa Slovenskej

republiky, základné právo podľa čl. 37 ods. 2 Listiny, základné právo na vlastníctvo podľa

a základné právo na majetok podľa dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 13.12.2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 28. 03. 2018 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 13.12.2017

a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 28.03.2018 sa z r u š u j e .

3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú p o v i n n í uhradiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi SINES, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu trovy konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

8. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa

a listiny, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu tým, že sú nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , listiny a práv

podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

9. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

11. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

13. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

14. Ústavný súd preto v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti

považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorý predovšetkým uviedol:

„Odvolací súd mal zo spisu preukázané, že súd vo veci samej rozhodol rozsudkom

č. k. -492 zo dňa 03.10.2014, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol

s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej s poukazom na ust. Krajský súd v Žiline rozsudkom

č. k. -574 zo dňa 30.10.2015 rozsudok okresného súdu potvrdil s tým, že

o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( ) Rozsudok

Okresného súd Žilina č. k. -492 zo dňa 03.10.2014 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. k. -574 zo dňa 30.10.2015 nadobudol právoplatnosť

dňa 18.01.2016. Žalobca podal dňa 16.02.2016 proti rozsudku krajského súdu dovolanie

na Najvyšší súd SR, ktorý uznesením sp. zn. zo dňa 31.05.2017 dovolanie

žalobcu odmietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho

konania, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.06.2017. Následne napadnutým

uznesením súd prvej inštancie žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %

vychádzajúc z účinného od 01.07.2016 a to ust. a .

... Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci.

Strana má nárok na náhradu trov konania voči protistrane v prípade jej úspechu

v konaní. Plný úspech žalobcu vo veci znamená, že nárok uplatnený žalobcom bol v plnej

výške rozsudkom žalobcovi priznaný, alebo bol žalovaný na jeho zaplatenie zaviazaný

v súdom schválenom zmieri. Plný úspech žalovaného znamená, že žalobcova žaloba bola

v celom rozsahu zamietnutá.

Preskúmaním rozhodnutia v napadnutom rozsahu, spisového materiálu

a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ (žalobca), odvolací súd dospel k záveru, že súd

prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci

a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie

pričom v podstatných bodoch odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (§ 387

ods. 2 ).

Žalobca v odvolaní v prvom rade poukazoval na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie

nerozhodol do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, t.j. do 17.02.2016

a za účinnosti účinného do 30.06.2016 pričom v zmysle platnej úpravy

podľa neho už nie je možné vyčlenenie rozhodovania o nároku na náhradu trov konania sa

samostatné rozhodnutie vydané až po právoplatnom skončení veci samej. Odvolací súd

nemohol danú skutočnosť považovať za kľúčovú pre nepriznanie náhrady trov konania

úspešnej strane sporu voči neúspešnému žalobcovi len preto, že vec samá bola právoplatne

skončená rozhodnutím súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu ešte za účinnosti vtedy

platného Z ust. vyplýva dôsledné dodržiavanie princípu

okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná

úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté predo dňom účinnosti

pričom situáciu, kedy by nová právna úprava zhoršila postavenie strany rieši ust.

. Vzhľadom na to bolo potrebné napriek vysloveniu podľa , že o trovách

konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, za súčasného rozhodovania

aplikovať ust.

Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod žalobcu o nevykonateľnosti výroku napadnutého

rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 262

ods. 1 , keď najskôr rozhodol o nároku na náhradu trov konania, pričom

v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že o výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho

konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Súd prvej inštancie tak naplnil dikciu

ust. , z ktorého vyslovene nevyplýva priamo povinnosť súdu uviesť

vo výrokovej časti rozhodnutia kto a kedy rozhodne o výške náhrady trov konania. Pokiaľ

ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.03.2017, na ktoré

žalobca v odvolaní poukazoval, odvolací súd uvádza, že v tejto otázke nebola súdna prax

doposiaľ ustálená, preto z neho nevychádzal.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil považujúc ho za vecne

správne ( ).“

15. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorej sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania

a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných

okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách

konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému

excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania

(, , , , ,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Krajský súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil správnosť aplikácie prechodného ustanovenia

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

17. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

18. Pokiaľ sťažovateľka s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu, predovšetkým

uznesenie sp. zn. , mala v úmysle odôvodňovať porušenie svojich práv

odchýlením sa krajského súdu od právnych záverov posudzovania otázky aplikácie § 262

ods. 2 , ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou

odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú odlišné názory všeobecných

súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd

do takýchto záverov zasiahol (m. m. , , ).

19. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

K namietanému porušeniu základných práv podľa a práva

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

20. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

dohovoru) napadnutým uznesením okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú,

konštatuje, že v takom prípade nemohlo ani dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu,

a preto aj v tejto časti bolo treba jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

21. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáha aj vyslovenia porušenia

základných práv podľa a listiny. V odôvodnení sťažnosti

ale nie sú uvedené žiadne skutkové tvrdenia, či právne argumenty, na ktorých by

sťažovateľka zakladala svoj návrh na vyslovenie porušenia týchto práv.

22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,

v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má významné

procesné dôsledky. Ak sťažnosť neobsahuje opis skutkového stavu, z ktorého sťažovateľ

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom a ani právne

argumenty a právne posúdenie predloženého sporu, t. j. kvalifikované odôvodnenie, tak

nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v , čo

zakladá dôvod na jej odmietnutie pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí

(m. m. ).

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

24. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2018