Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 140/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej

a sudcu Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť , prechodne

, zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Vajdom, advokátska kancelária, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Námestovo p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 € (slovom

sto eur), ktoré j e Okresný súd Námestovo p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Námestovo j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Jána Vajdu, advokátska kancelária, Hviezdoslavovo námestie 201,

Námestovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. 27. z marca 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , prechodne

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Námestovo (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v napadnutom konaní

o neplatnosť kúpnej zmluvy sporovou stranou ako žalovaný 2. Napadnuté konanie sa začalo

na Okresnom súde Dolný Kubín podaním žaloby 22. decembra 2006 a bolo vedené

pod sp. zn. . V dôsledku prechodu výkonu súdnictva na Okresný súd

Námestovo v zmysle , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene

v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov prebieha napadnuté konanie od 1. januára 2008 na Okresnom

súde Námestovo pod novou sp. zn. a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

2.1 Sťažovateľ namieta, že „odo dňa začatia tohto konania do súčasnosti uplynulo

11 rokov a do dnešného dňa nie je toto konanie právoplatne skončené“. Uvádza,

že 31. decembra 2015 doručil okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú

reagovala predsedníčka okresného súdu listom Spr. 4548/15 z 20. januára 2016, v ktorom

v podstatnom uviedla, že „chybou súdu sa stalo, že uznesenie (o zastavení konania

a náhrade trov konania z 2. septembra 2009, pozn.) nebolo doručené do rúk právneho

zástupcu podľa [ v znení

neskorších predpisov účinného do 30. júna 2016 – pozn.], ktorého odporca v 2/ splnomocnil

na zastupovanie v tejto veci dňa 5. 7. 2009... V uvedený deň právny zástupca oznámil

adresy, na ktorých sa odporca v 2/ rade zdržiava a to: adresa totožná s tou, na ktorú mu

bolo uznesenie doručované...

Zásielka súdu obsahujúca vyššie citované uznesenie sa súdu vrátila s poznámkou

nevyžiadané. Na základe fikcie doručenia zásielky podľa účinného v čase

doručovania, bola vyznačená právoplatnosť a spis uložený v archíve...

Ospravedlňujem sa za túto chybu a uznesenie, v zmysle pokynu zastupujúceho sudcu

sa doručí Vášmu právnemu zástupcovi.“.

2.2. Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že k zastaveniu napadnutého konania došlo

z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu žalobkyňou, podľa jeho názoru protiprávne,

pretože k nemu došlo až po prvom pojednávaní bez toho, aby mal možnosť vyjadriť sa,

či on ako žalovaný súhlasí so zastavením konania. Taktiež namieta, že toto uznesenie

o zastavení konania a náhrade trov konania mu bolo doručované protiprávne a neúčinne,

pretože mal zástupcu so splnomocnením pre celé konanie a povinnosťou súdu bolo

doručovať všetky písomnosti tomuto zástupcovi.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo a prikáže okresnému súdu v napadnutom

konaní konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne sa sťažovateľ domáhal priznania

finančného zadosťučinenia v sume 9 000 € a úhrady trov konania.

4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie

konanie a výzvou na prípadné doplnenie vyjadrenia sa k sťažnosti okresný súd

24. apríla 2018 podal ďalšie vyjadrenie, v ktorom okrem iného predsedníčka okresného

súdu uviedla, že „... konanie vo veci bolo zastavené uznesením Okresného súdu Námestovo

zo dňa 02. 09. 2009, pričom nedopatrením bola vyznačená na predmetnom

uznesení právoplatnosť a vykonateľnosť i napriek tomu, že uznesenie nebolo doručené

právnemu zástupcovi žalovaného 2/ JUDr. Jánovi Vajdovi. Až na základe písomného

podania JUDr. Jána Vajdu ako splnomocneného zástupcu žalovaného 2/ -

doručeného Okresnému súdu Námestovo dňa 30. 12. 2015, súd 27. 01. 2016 doručil

predmetné uznesenie o zastavení konania právnemu zástupcovi žalovaného 2/...

... O trovách konania bolo rozhodnuté uznesením súdu zo dňa 17. 01. 2018.

Dňa 01. 03. 2018 bolo vydané opravné uznesenie, ktorým súd opravil výrok I. uznesenia

zo dňa 17. 01. 2018. Je zrejmé, že o trovách konania (vyšším súdnym úradníkom) nebolo

rozhodnuté v primeranej lehote a tak, aby nedošlo k zbytočným prieťahom, čo bolo

spôsobené množstvom náročných reštančných vecí.“.

Zároveň predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania.

5. K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu

zaujal stanovisko 20. júna 2018, ktoré neobsahovalo žiadne nové skutočnosti relevantné

pre rozhodnutie ústavného súdu a obsahovo bolo takmer identické s obsahom sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu. V uvedenom podaní sťažovateľ uviedol, že netrvá na konaní

verejného ústneho pojednávania.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, ako aj lustráciou spisu ústavný

súd zistil, že okresný súd v napadnutom konaní 2. septembra 2009 vydal

pod sp. zn. uznesenie o zastavení konania (ďalej len „uznesenie o zastavení

konania“). Podkladom pre toto rozhodnutie bolo späťvzatie žalobného návrhu v celom

rozsahu bolo súhlasné prehlásenie žalovaných o odstúpení od kúpnej zmluvy (o určenie

neplatnosti ktorej v napadnutom konaní išlo) zaslané okresnému súdu 8. júla 2008.

Chybným a nedbalým postupom (neuvedením právneho zástupcu sťažovateľa do záhlavia

rozhodnutia a nesprávnym, a teda neúčinným doručovaním sťažovateľovi) bolo uznesenie

o zastavení konania doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa až 27. januára 2016,

a to na základe jeho písomného podania adresovaného okresnému súdu. Sťažovateľ

podstatnú časť svojej sťažnosti opiera práve o tvrdenie, že «... doručovanie uznesenia

o zastavení konania mu bolo doručované protiprávne a neúčinne, keďže toto nebolo

doručované jeho právnemu zástupcovi...». Po doručení uznesenia o zastavení konania

právnemu zástupcovi podal sťažovateľ odvolanie proti výroku o náhrade trov konania,

a teda výrok o zastavení konania nadobudol právoplatnosť. V čase podania ústavnej

sťažnosti sťažovateľom tak zostal predmetom rozhodovania okresného súdu v napadnutom

konaní už iba nárok na náhradu trov konania.

8. Ústavný súd z priebehu napadnutého konania v časti rozhodovania o náhrade trov

konania považoval za preukázané tieto podstatné skutočnosti:

- 2. septembra 2009 vydal okresný súd uznesenie, ktorým konanie vedené

pod sp. zn. o neplatnosť kúpnej zmluvy zastavil a rozhodol o trovách konania,

- 30. decembra 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu

žalovaného v druhom rade, v ktorom žiada o doručenie uznesenia sp. zn.

o zastavení konania,

- 27. januára 2016 bolo právnemu zástupcovi žalovaného v druhom rade doručené

uznesenie sp. zn. o zastavení konania,

- 11. marca 2016 vydal okresný súd opravné uznesenie o zastavení konania, ktorým

opravil zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení uznesenia, a to neuvedenie právneho

zástupcu žalovaného v druhom rade (sťažovateľa, pozn.) a nesprávne uvedený jeho

prechodný pobyt,

- 5. apríla 2016 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu sp. zn.

v časti výroku II o trovách konania,

- 14. septembra 2016 bol Krajskému súdu v Žiline postúpený spis na rozhodnutie

o odvolaní žalovaného v druhom rade v časti výroku o trovách konania,

- 29. septembra 2016 vydal Krajský súdu v Žiline uznesenie č. k.

175, ktorým uznesenie o trovách konania zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému

súdu,

- 14. novembra 2016 bol spis vrátený okresnému súdu, ktorý vykonal doručenie

uznesenia č. k. -175 účastníkom konania a následne 24. novembra 2016 bol

spis predložený na rozhodnutie o trovách konania vyššiemu súdnemu úradníkovi,

- 17. januára 2018 vydal okresný súd uznesenie č. k. -209 o náhrade

trov konania, ktorým žalobkyni priznal náhradu trov proti žalovanému v prvom a druhom

rade v rozsahu 100 % a žalovanému v druhom rade priznal proti žalobkyni nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,

- 19. februára 2018 doručil elektronickým podaním právny zástupca sťažovateľa

návrh na vydanie opravného uznesenia v časti výroku I uznesenia č. k. -209,

- 1. marca 2018 vydal okresný súd opravné uznesenie o trovách konania

č. k. -220, ktorým opravil výrok I o priznaní trov konania žalobkyni proti

žalovaným v prvom a druhom rade pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % a ktoré

zatiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

11. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (to platí, aj pokiaľ ide o dohovoru, pozn.) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutí súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

14. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd s o žiadosťou o jeho rozhodnutie.

15. Táto povinnosť súdu vyplývala z , ktorý

súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety Občianskeho

súdneho poriadku, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

16. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v (ďalej aj „“), podľa ktorého súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb.

17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

IV. ÚS74/02, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

18. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,

ústavný súd konštatuje, že konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. ,

začaté podaním žaloby o neplatnosť zmluvy na Okresnom súde Dolný Kubín 22. decembra

2006 pod sp. zn. , bolo zastavené pre späťvzatie žaloby a v čase podania

ústavnej sťažnosti bolo v merite veci právoplatne skončené, a to 11. februára 2016.

Uznesenie o zastavení konania bolo však pre chybu okresného súdu účinne doručené

až 27. januára 2016, a konanie tak ešte prebieha vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o trovách

konania. Všeobecný súd rozhoduje o trovách konania podľa vopred ustanovených zásad

a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu a ich právnymi zástupcami,

preto ústavný súd postup pri rozhodovaní o trovách konania nepovažuje za právne zložitý.

Skutkovo musí v každom prípade vychádzať len z obsahu spisu. Na základe uvedeného

rozhodovanie o trovách konania zásadne nemožno považovať za postup všeobecného súdu,

ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť. Rozhodovanie o trovách konania je rutinnou

záležitosťou každodennej praxe súdov a vylučuje tým možnosť, pre ktorú by vznikol dôvod

pre výrazné predĺženie napadnutého konania.

19. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým

spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

V danom prípade sťažovateľ svojím správaním v napadnutom konaní pred okresným súdom

ovplyvnil jeho dĺžku tým, že o stav konania a jeho výsledok sa začal zaujímať

až po šiestich, resp. siedmich rokoch, hoci ak ako žalovaný 2 urobil súhlasné prehlásenie

o odstúpení od zmluvy, mohol a mal minimálne predpokladať, že táto okolnosť môže viesť

žalobkyňu k späťvzatiu žaloby a následne k zastaveniu konania. Pokiaľ ide o súčasné

rozhodovania o trovách konania, správaniu sa sťažovateľa nemožno pričítať podiel na stave,

v akom sa vec nachádzala v čase podania sťažnosti ústavnému súdu.

20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

21. Ústavný súd považuje za dôležité najskôr poukázať na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), konkrétne na jeho rozsudok v prípade Čičmanec

proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11), ktorým ESĽP

rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou nespĺňala

požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek skutočnosti,

že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade

už len vo fáze týkajúcej sa trov konania). Európsky súd pre ľudské práva totiž v bode 50

uvedeného rozsudku konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne

konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania

nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda aj fázu konania týkajúcu sa trov)

boli rozhodnuté v primeranej lehote. Zároveň ESĽP v bode 46 uvedeného rozsudku uviedol,

že na účely čl. 35 ods. 1 dohovoru je súčasne potrebné formulovať ústavnú sťažnosť takým

spôsobom, ktorý umožní ústavnému súdu preskúmať celkovú dĺžku namietaného konania.

22. Sťažovateľ namieta celkovú dĺžku konania pred okresným súdom v trvaní

11 rokov. Napriek tomu, že okresný súd sa po zastavení konania pre späťvzatie žaloby

dopustil viacerých závažných pochybení (neuvedenie mena právneho zástupcu sťažovateľa

do záhlaví zastavujúceho uznesenia z 2. septembra 2009, založenie spisu do archívu

a následné doručenie tohto uznesenia až 27. januára 2016, vydávanie opravných uznesení),

nemožno opomenúť ani skutočnosť, že právnemu zástupcovi (a ani sťažovateľovi) celých

šesť rokov uznesenie okresného súdu nechýbalo a o výsledok konania prejavil záujem

až v decembri 2015. Ústavný súd v súvislosti s možným vznikom prieťahov v konaní preto

hodnotil osobitne postup okresného súdu vo fáze nasledujúcej po právoplatnom skončení

konania vo veci samej. Túto však posúdil v kontexte s celkovou dĺžkou konania.

23. Ústavný súd okrem pochybení okresného súdu uvedených v bode 22 zistil

po právoplatnom meritórnom skončení veci nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní

o trovách konania od 24. novembra 2016, keď bol spis vrátený okresnému súdu

na rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom, do 17. januára 2018, keď okresný súd

v zmysle vydal uznesenie č. k. -209 o náhrade trov konania.

24. Vychádzajúc z kontextu celkových okolností prípadu je nanajvýš potrebné

vytknúť okresnému súdu vážne pochybenia, ktorých sa v konaní svojou nedbanlivosťou

dopustil, a namiesto toho, aby sa ich pokúsil napraviť, koná nesústredene a neefektívne

i o trovách konania. Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania

po vrátení veci odvolacím súdom v trvaní 13 mesiacov je preto v napadnutom konaní možné

hodnotiť ako prieťah takej intenzity, ktorý zakladá možnosť porušenia označených práv

sťažovateľa. V čase rozhodovania ústavného súdu o prijatej sťažnosti sťažovateľa bolo

v januári 2018 okresným súdom síce vydané uznesenie o náhrade trov konania, avšak

vo výroku I nesprávne, v dôsledku čoho musel okresný vydať opravné uznesenie. Okresný

súd tak dosiaľ nevykonal v napadnutom konaní všetky úkony, ktoré mohol, lebo

po právoplatnosti uznesenia č. k. -209 zo 17. januára 2018 v spojení

s opravným uznesením č. k. -220 z 1. marca 2018, zostáva ešte rozhodnúť

o výške náhrady trov konania ( ). Okresný súd napriek novej právnej

úprave ( až ) pritom vyše pol roka doručuje opravné uznesenie.

25. Ústavný súd dáva do pozornosti, že podľa

účinného od 1. júla 2016 prebieha rozhodovanie o trovách konania na rozdiel

od predchádzajúcej právnej úpravy v dvoch fázach. Najskôr sudca v rozhodnutí, ktorým sa

konanie končí, rozhodne o nároku na náhradu trov konania a po právoplatnosti tohto

rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súdny úradník samostatným

rozhodnutím. V prípade sťažovateľa okresný súd prvýkrát rozhodol o trovách konania

ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,

t. j. v rozhodnutí o zastavení konania z 2. septembra 2009. Po podaní odvolania zo strany

sťažovateľa proti rozhodnutiu o trovách konania a po zrušení tejto časti rozhodnutia

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -175 z. 29. septembra 2016

už rozhodol podľa o nároku na náhradu trov konania uznesením

zo 17. januára 2018 č. k. -209 v spojení s opravným uznesením

z 1. marca 2018 č. k. -220, pričom po právoplatnosti tohto rozhodnutia musí

okresný súd ešte rozhodnúť o výške náhrady trov ( ). V kontexte celkovej

dĺžky konania (11 rokov) je nemysliteľné, aby rozhodovanie o trovách konania napriek jeho

dvojfázovosti trvalo tak neprimerane dlho ako vo veci sťažovateľa (viac ako 2 roky).

26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné

právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. porušené boli

(bod 1 výroku nálezu).

IV.

27. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd

podľa čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

28. Ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľa, pretože posudzované

konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu skončené v časti týkajúcej sa trov

konania. V tejto súvislosti je potrebné doplniť, že aktuálne ide o rozhodovanie o nároku

na ich náhradu, po ktorom bude nasledovať ešte druhá fáza – rozhodovanie o výške trov.

Keďže ide o rozhodnutie, ktoré vydá súdny úradník, pripúšťa

proti takému rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej rozhoduje sudca. Obava z ďalšieho možného

zdĺhavého budúceho postupu okresného súdu v druhej fáze rozhodovania o trovách konania

(vzhľadom na nedbalý prístup okresného súd k vybaveniu veci a jeho neefektívnu činnosť

po zastavení konania i vo fáze rozhodovania o trovách konania) viedli ústavný súd k tomu,

aby prikázal okresnému súdu konať vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn.

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

V.

29. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

30. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

31. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 9 000 €, ktorá

podľa jeho názoru zohľadňuje roky trvajúce súdne konanie a psychickú ujmu mu tým

spôsobenú.

32. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma

požadovaná sťažovateľom rozhodne nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení

finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

33. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktorého podstatnú časť

tvorila nečinnosť okresného súdu v dôsledku jeho pochybenia, akým je založenie spisu

v právoplatne neskončenom konaní do archívu, ako aj so zreteľom na fakt, že predmetom

rozhodovania okresného súdu zostáva rozhodnúť o trovách konania v sume neprevyšujúcej

sumu 400 €, považoval ústavný súdu priznanie sumy 100 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa . Pri stanovení sumy primeraného

finančného zadosťučinenia nebolo možné opomenúť ani správanie sťažovateľa, ktorý,

ako je uvedené v bode 19 a 22 tohto nálezu, sa o stav konania začal zaujímať až po šiestich

rokoch. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (ako je

napr. advokát). Nielen sťažovateľ, ale aj právny zástupca sťažovateľa mal dostatočný

časový priestor na to, aby si vyžiadal informáciu o stave napadnutého konania,

resp. nahliadol do súdneho spisu oveľa skôr, ako tak urobil v roku 2015, teda po viac

ako deviatich rokoch od nápadu veci.

VI.

34. Ústavný súd napokon podľa , podľa ktorého

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy,

rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho

zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. Jánom Vajdom.

35. Vychádzajúc z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €, ústavný súd úhradu trov konania priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade § 11 ods. 3

a §13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2017 spolu s režijným paušálom (2 x 8,84 €) predstavuje sumu trov

konania celkom 312,34 €. Za repliku k vyjadreniu okresného súdu ústavný súd náhradu trov

nepriznal, keďže toto vyjadrenie neobsahovalo nijaké relevantné skutočnosti pre jeho

rozhodnutie o sťažnosti.

36. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018