Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 140/2018
PDF · 253.47 KB
No categories available
III. ÚS 140/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej
a sudcu Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť , prechodne
, zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Vajdom, advokátska kancelária, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 C 173/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 173/2008
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Námestovo p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 C 173/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 € (slovom
sto eur), ktoré j e Okresný súd Námestovo p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Námestovo j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Jána Vajdu, advokátska kancelária, Hviezdoslavovo námestie 201,
Námestovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 140/2018 27. z marca 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , prechodne
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Námestovo (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 173/2008
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v napadnutom konaní
o neplatnosť kúpnej zmluvy sporovou stranou ako žalovaný 2. Napadnuté konanie sa začalo
na Okresnom súde Dolný Kubín podaním žaloby 22. decembra 2006 a bolo vedené
pod sp. zn. 1 C 129/2006. V dôsledku prechodu výkonu súdnictva na Okresný súd
Námestovo v zmysle zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004
Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov prebieha napadnuté konanie od 1. januára 2008 na Okresnom
súde Námestovo pod novou sp. zn. 2 C 173/2008 a dosiaľ nie je právoplatne skončené.
2.1 Sťažovateľ namieta, že „odo dňa začatia tohto konania do súčasnosti uplynulo
11 rokov a do dnešného dňa nie je toto konanie právoplatne skončené“. Uvádza,
že 31. decembra 2015 doručil okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú
reagovala predsedníčka okresného súdu listom Spr. 4548/15 z 20. januára 2016, v ktorom
v podstatnom uviedla, že „chybou súdu sa stalo, že uznesenie (o zastavení konania
a náhrade trov konania z 2. septembra 2009, pozn.) nebolo doručené do rúk právneho
zástupcu podľa § 49 ods. 1 OSP [zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov účinného do 30. júna 2016 – pozn.], ktorého odporca v 2/ splnomocnil
na zastupovanie v tejto veci dňa 5. 7. 2009... V uvedený deň právny zástupca oznámil
adresy, na ktorých sa odporca v 2/ rade zdržiava a to: adresa totožná s tou, na ktorú mu
bolo uznesenie doručované...
Zásielka súdu obsahujúca vyššie citované uznesenie sa súdu vrátila s poznámkou
nevyžiadané. Na základe fikcie doručenia zásielky podľa § 46 ods. 2 OSP účinného v čase
doručovania, bola vyznačená právoplatnosť a spis uložený v archíve...
Ospravedlňujem sa za túto chybu a uznesenie, v zmysle pokynu zastupujúceho sudcu
sa doručí Vášmu právnemu zástupcovi.“.
2.2. Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že k zastaveniu napadnutého konania došlo
z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu žalobkyňou, podľa jeho názoru protiprávne,
pretože k nemu došlo až po prvom pojednávaní bez toho, aby mal možnosť vyjadriť sa,
či on ako žalovaný súhlasí so zastavením konania. Taktiež namieta, že toto uznesenie
o zastavení konania a náhrade trov konania mu bolo doručované protiprávne a neúčinne,
pretože mal zástupcu so splnomocnením pre celé konanie a povinnosťou súdu bolo
doručovať všetky písomnosti tomuto zástupcovi.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 173/2008 porušené bolo a prikáže okresnému súdu v napadnutom
konaní konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne sa sťažovateľ domáhal priznania
finančného zadosťučinenia v sume 9 000 € a úhrady trov konania.
4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie
konanie a výzvou na prípadné doplnenie vyjadrenia sa k sťažnosti okresný súd
24. apríla 2018 podal ďalšie vyjadrenie, v ktorom okrem iného predsedníčka okresného
súdu uviedla, že „... konanie vo veci bolo zastavené uznesením Okresného súdu Námestovo
2 C/173/2008 zo dňa 02. 09. 2009, pričom nedopatrením bola vyznačená na predmetnom
uznesení právoplatnosť a vykonateľnosť i napriek tomu, že uznesenie nebolo doručené
právnemu zástupcovi žalovaného 2/ JUDr. Jánovi Vajdovi. Až na základe písomného
podania JUDr. Jána Vajdu ako splnomocneného zástupcu žalovaného 2/ -
doručeného Okresnému súdu Námestovo dňa 30. 12. 2015, súd 27. 01. 2016 doručil
predmetné uznesenie o zastavení konania právnemu zástupcovi žalovaného 2/...
... O trovách konania bolo rozhodnuté uznesením súdu zo dňa 17. 01. 2018.
Dňa 01. 03. 2018 bolo vydané opravné uznesenie, ktorým súd opravil výrok I. uznesenia
zo dňa 17. 01. 2018. Je zrejmé, že o trovách konania (vyšším súdnym úradníkom) nebolo
rozhodnuté v primeranej lehote a tak, aby nedošlo k zbytočným prieťahom, čo bolo
spôsobené množstvom náročných reštančných vecí.“.
Zároveň predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania.
5. K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu
zaujal stanovisko 20. júna 2018, ktoré neobsahovalo žiadne nové skutočnosti relevantné
pre rozhodnutie ústavného súdu a obsahovo bolo takmer identické s obsahom sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu. V uvedenom podaní sťažovateľ uviedol, že netrvá na konaní
verejného ústneho pojednávania.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, ako aj lustráciou spisu ústavný
súd zistil, že okresný súd v napadnutom konaní 2. septembra 2009 vydal
pod sp. zn. 2 C 173/2018 uznesenie o zastavení konania (ďalej len „uznesenie o zastavení
konania“). Podkladom pre toto rozhodnutie bolo späťvzatie žalobného návrhu v celom
rozsahu bolo súhlasné prehlásenie žalovaných o odstúpení od kúpnej zmluvy (o určenie
neplatnosti ktorej v napadnutom konaní išlo) zaslané okresnému súdu 8. júla 2008.
Chybným a nedbalým postupom (neuvedením právneho zástupcu sťažovateľa do záhlavia
rozhodnutia a nesprávnym, a teda neúčinným doručovaním sťažovateľovi) bolo uznesenie
o zastavení konania doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa až 27. januára 2016,
a to na základe jeho písomného podania adresovaného okresnému súdu. Sťažovateľ
podstatnú časť svojej sťažnosti opiera práve o tvrdenie, že «... doručovanie uznesenia
o zastavení konania mu bolo doručované protiprávne a neúčinne, keďže toto nebolo
doručované jeho právnemu zástupcovi...». Po doručení uznesenia o zastavení konania
právnemu zástupcovi podal sťažovateľ odvolanie proti výroku o náhrade trov konania,
a teda výrok o zastavení konania nadobudol právoplatnosť. V čase podania ústavnej
sťažnosti sťažovateľom tak zostal predmetom rozhodovania okresného súdu v napadnutom
konaní už iba nárok na náhradu trov konania.
8. Ústavný súd z priebehu napadnutého konania v časti rozhodovania o náhrade trov
konania považoval za preukázané tieto podstatné skutočnosti:
- 2. septembra 2009 vydal okresný súd uznesenie, ktorým konanie vedené
pod sp. zn. 2 C 173/2008 o neplatnosť kúpnej zmluvy zastavil a rozhodol o trovách konania,
- 30. decembra 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu
žalovaného v druhom rade, v ktorom žiada o doručenie uznesenia sp. zn. 2 C 173/2008
o zastavení konania,
- 27. januára 2016 bolo právnemu zástupcovi žalovaného v druhom rade doručené
uznesenie sp. zn. 2 C 173/2008 o zastavení konania,
- 11. marca 2016 vydal okresný súd opravné uznesenie o zastavení konania, ktorým
opravil zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení uznesenia, a to neuvedenie právneho
zástupcu žalovaného v druhom rade (sťažovateľa, pozn.) a nesprávne uvedený jeho
prechodný pobyt,
- 5. apríla 2016 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu sp. zn. 2 C 173/2008
v časti výroku II o trovách konania,
- 14. septembra 2016 bol Krajskému súdu v Žiline postúpený spis na rozhodnutie
o odvolaní žalovaného v druhom rade v časti výroku o trovách konania,
- 29. septembra 2016 vydal Krajský súdu v Žiline uznesenie č. k. 9 Co 297/2016-
175, ktorým uznesenie o trovách konania zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému
súdu,
- 14. novembra 2016 bol spis vrátený okresnému súdu, ktorý vykonal doručenie
uznesenia č. k. 9 Co 297/2016-175 účastníkom konania a následne 24. novembra 2016 bol
spis predložený na rozhodnutie o trovách konania vyššiemu súdnemu úradníkovi,
- 17. januára 2018 vydal okresný súd uznesenie č. k. 2 C 173/2008-209 o náhrade
trov konania, ktorým žalobkyni priznal náhradu trov proti žalovanému v prvom a druhom
rade v rozsahu 100 % a žalovanému v druhom rade priznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
- 19. februára 2018 doručil elektronickým podaním právny zástupca sťažovateľa
návrh na vydanie opravného uznesenia v časti výroku I uznesenia č. k. 2 C 173/2008-209,
- 1. marca 2018 vydal okresný súd opravné uznesenie o trovách konania
č. k. 2 C 173/2008-220, ktorým opravil výrok I o priznaní trov konania žalobkyni proti
žalovaným v prvom a druhom rade pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % a ktoré
zatiaľ nenadobudlo právoplatnosť.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
11. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 dohovoru, pozn.) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutí súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd s o žiadosťou o jeho rozhodnutie.
15. Táto povinnosť súdu vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety Občianskeho
súdneho poriadku, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
16. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
18. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 2 C 173/2008,
začaté podaním žaloby o neplatnosť zmluvy na Okresnom súde Dolný Kubín 22. decembra
2006 pod sp. zn. 1C 129/2006, bolo zastavené pre späťvzatie žaloby a v čase podania
ústavnej sťažnosti bolo v merite veci právoplatne skončené, a to 11. februára 2016.
Uznesenie o zastavení konania bolo však pre chybu okresného súdu účinne doručené
až 27. januára 2016, a konanie tak ešte prebieha vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o trovách
konania. Všeobecný súd rozhoduje o trovách konania podľa vopred ustanovených zásad
a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu a ich právnymi zástupcami,
preto ústavný súd postup pri rozhodovaní o trovách konania nepovažuje za právne zložitý.
Skutkovo musí v každom prípade vychádzať len z obsahu spisu. Na základe uvedeného
rozhodovanie o trovách konania zásadne nemožno považovať za postup všeobecného súdu,
ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť. Rozhodovanie o trovách konania je rutinnou
záležitosťou každodennej praxe súdov a vylučuje tým možnosť, pre ktorú by vznikol dôvod
pre výrazné predĺženie napadnutého konania.
19. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým
spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V danom prípade sťažovateľ svojím správaním v napadnutom konaní pred okresným súdom
ovplyvnil jeho dĺžku tým, že o stav konania a jeho výsledok sa začal zaujímať
až po šiestich, resp. siedmich rokoch, hoci ak ako žalovaný 2 urobil súhlasné prehlásenie
o odstúpení od zmluvy, mohol a mal minimálne predpokladať, že táto okolnosť môže viesť
žalobkyňu k späťvzatiu žaloby a následne k zastaveniu konania. Pokiaľ ide o súčasné
rozhodovania o trovách konania, správaniu sa sťažovateľa nemožno pričítať podiel na stave,
v akom sa vec nachádzala v čase podania sťažnosti ústavnému súdu.
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.
21. Ústavný súd považuje za dôležité najskôr poukázať na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), konkrétne na jeho rozsudok v prípade Čičmanec
proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11), ktorým ESĽP
rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou nespĺňala
požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek skutočnosti,
že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade
už len vo fáze týkajúcej sa trov konania). Európsky súd pre ľudské práva totiž v bode 50
uvedeného rozsudku konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne
konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania
nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda aj fázu konania týkajúcu sa trov)
boli rozhodnuté v primeranej lehote. Zároveň ESĽP v bode 46 uvedeného rozsudku uviedol,
že na účely čl. 35 ods. 1 dohovoru je súčasne potrebné formulovať ústavnú sťažnosť takým
spôsobom, ktorý umožní ústavnému súdu preskúmať celkovú dĺžku namietaného konania.
22. Sťažovateľ namieta celkovú dĺžku konania pred okresným súdom v trvaní
11 rokov. Napriek tomu, že okresný súd sa po zastavení konania pre späťvzatie žaloby
dopustil viacerých závažných pochybení (neuvedenie mena právneho zástupcu sťažovateľa
do záhlaví zastavujúceho uznesenia z 2. septembra 2009, založenie spisu do archívu
a následné doručenie tohto uznesenia až 27. januára 2016, vydávanie opravných uznesení),
nemožno opomenúť ani skutočnosť, že právnemu zástupcovi (a ani sťažovateľovi) celých
šesť rokov uznesenie okresného súdu nechýbalo a o výsledok konania prejavil záujem
až v decembri 2015. Ústavný súd v súvislosti s možným vznikom prieťahov v konaní preto
hodnotil osobitne postup okresného súdu vo fáze nasledujúcej po právoplatnom skončení
konania vo veci samej. Túto však posúdil v kontexte s celkovou dĺžkou konania.
23. Ústavný súd okrem pochybení okresného súdu uvedených v bode 22 zistil
po právoplatnom meritórnom skončení veci nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní
o trovách konania od 24. novembra 2016, keď bol spis vrátený okresnému súdu
na rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom, do 17. januára 2018, keď okresný súd
v zmysle § 262 ods. 1 CSP vydal uznesenie č. k. 2 C/173/2008-209 o náhrade trov konania.
24. Vychádzajúc z kontextu celkových okolností prípadu je nanajvýš potrebné
vytknúť okresnému súdu vážne pochybenia, ktorých sa v konaní svojou nedbanlivosťou
dopustil, a namiesto toho, aby sa ich pokúsil napraviť, koná nesústredene a neefektívne
i o trovách konania. Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania
po vrátení veci odvolacím súdom v trvaní 13 mesiacov je preto v napadnutom konaní možné
hodnotiť ako prieťah takej intenzity, ktorý zakladá možnosť porušenia označených práv
sťažovateľa. V čase rozhodovania ústavného súdu o prijatej sťažnosti sťažovateľa bolo
v januári 2018 okresným súdom síce vydané uznesenie o náhrade trov konania, avšak
vo výroku I nesprávne, v dôsledku čoho musel okresný vydať opravné uznesenie. Okresný
súd tak dosiaľ nevykonal v napadnutom konaní všetky úkony, ktoré mohol, lebo
po právoplatnosti uznesenia č. k. 2 C 173/2008-209 zo 17. januára 2018 v spojení
s opravným uznesením č. k. 2 C 173/2008-220 z 1. marca 2018, zostáva ešte rozhodnúť
o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP). Okresný súd napriek novej právnej
úprave (§ 105 až § 116 CSP) pritom vyše pol roka doručuje opravné uznesenie.
25. Ústavný súd dáva do pozornosti, že podľa Civilného sporového poriadku
účinného od 1. júla 2016 prebieha rozhodovanie o trovách konania na rozdiel
od predchádzajúcej právnej úpravy v dvoch fázach. Najskôr sudca v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí, rozhodne o nároku na náhradu trov konania a po právoplatnosti tohto
rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súdny úradník samostatným
rozhodnutím. V prípade sťažovateľa okresný súd prvýkrát rozhodol o trovách konania
ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,
t. j. v rozhodnutí o zastavení konania z 2. septembra 2009. Po podaní odvolania zo strany
sťažovateľa proti rozhodnutiu o trovách konania a po zrušení tejto časti rozhodnutia
uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 297/2016-175 z. 29. septembra 2016
už rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania uznesením
zo 17. januára 2018 č. k. 2 C/173/2008-209 v spojení s opravným uznesením
z 1. marca 2018 č. k. 2 C/173/2008-220, pričom po právoplatnosti tohto rozhodnutia musí
okresný súd ešte rozhodnúť o výške náhrady trov (§ 262 ods. 2 CSP). V kontexte celkovej
dĺžky konania (11 rokov) je nemysliteľné, aby rozhodovanie o trovách konania napriek jeho
dvojfázovosti trvalo tak neprimerane dlho ako vo veci sťažovateľa (viac ako 2 roky).
26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 C 173/2008 porušené boli
(bod 1 výroku nálezu).
IV.
27. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd
podľa čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
28. Ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľa, pretože posudzované
konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu skončené v časti týkajúcej sa trov
konania. V tejto súvislosti je potrebné doplniť, že aktuálne ide o rozhodovanie o nároku
na ich náhradu, po ktorom bude nasledovať ešte druhá fáza – rozhodovanie o výške trov.
Keďže ide o rozhodnutie, ktoré vydá súdny úradník, Civilný sporový poriadok pripúšťa
proti takému rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej rozhoduje sudca. Obava z ďalšieho možného
zdĺhavého budúceho postupu okresného súdu v druhej fáze rozhodovania o trovách konania
(vzhľadom na nedbalý prístup okresného súd k vybaveniu veci a jeho neefektívnu činnosť
po zastavení konania i vo fáze rozhodovania o trovách konania) viedli ústavný súd k tomu,
aby prikázal okresnému súdu konať vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 2 C 173/2008
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
V.
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
30. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
31. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 9 000 €, ktorá
podľa jeho názoru zohľadňuje roky trvajúce súdne konanie a psychickú ujmu mu tým
spôsobenú.
32. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma
požadovaná sťažovateľom rozhodne nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
33. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktorého podstatnú časť
tvorila nečinnosť okresného súdu v dôsledku jeho pochybenia, akým je založenie spisu
v právoplatne neskončenom konaní do archívu, ako aj so zreteľom na fakt, že predmetom
rozhodovania okresného súdu zostáva rozhodnúť o trovách konania v sume neprevyšujúcej
sumu 400 €, považoval ústavný súdu priznanie sumy 100 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pri stanovení sumy primeraného
finančného zadosťučinenia nebolo možné opomenúť ani správanie sťažovateľa, ktorý,
ako je uvedené v bode 19 a 22 tohto nálezu, sa o stav konania začal zaujímať až po šiestich
rokoch. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (ako je
napr. advokát). Nielen sťažovateľ, ale aj právny zástupca sťažovateľa mal dostatočný
časový priestor na to, aby si vyžiadal informáciu o stave napadnutého konania,
resp. nahliadol do súdneho spisu oveľa skôr, ako tak urobil v roku 2015, teda po viac
ako deviatich rokoch od nápadu veci.
VI.
34. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy,
rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho
zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. Jánom Vajdom.
35. Vychádzajúc z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €, ústavný súd úhradu trov konania priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade § 11 ods. 3
a §13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2017 spolu s režijným paušálom (2 x 8,84 €) predstavuje sumu trov
konania celkom 312,34 €. Za repliku k vyjadreniu okresného súdu ústavný súd náhradu trov
nepriznal, keďže toto vyjadrenie neobsahovalo nijaké relevantné skutočnosti pre jeho
rozhodnutie o sťažnosti.
36. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2018