Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 481/2018
PDF · 192.98 KB
No categories available
IV. ÚS 481/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej Erben &
Erben, advokátska kancelária, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Juraj Erben, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 1/2016
zo 14. decembra 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2017
doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej Erben & Erben, advokátska kancelária, s. r. o., Mostová 2,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Erben, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Co 1/2016 zo 14. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení
odporkyne účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 8 C 4/2000, v ktorom navrhovatelia navrhovali určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy o predaji bytu a vzájomným protinávrhom sťažovateľka uplatňovala určenie
neplatnosti dohody o vydaní obytného domu v časti jej bytu. V uvedenom konaní okresný
súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 4/2000 z 30. apríla 2015 tak, že návrh navrhovateľov
zamietol a vzájomný návrh sťažovateľky taktiež zamietol. Na základe odvolania
navrhovateľov i sťažovateľky vo veci krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Co 1/2016
zo 14. decembra 2016 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 16. júna
2017 dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 227/2017
z 24. júla 2018 tak, že zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku,
ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu zamietajúci vzájomný návrh
sťažovateľky, a vec v rozsahu tohto zrušenia vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Súd prvej inštancie uznesením z 20. 06. 2014 (č. l. 558) nepochopiteľne zmenu
Vzájomného návrhu nepripustil, čo odôvodnil len jednou vetou a to, že „žalovaná
podmienila zmenu Vzájomného návrhu vykonaním znaleckého dokazovania“.
Tým postupoval súd prvej inštancie v rozpore s § 95 ods. 2 OSP, keďže toto
ustanovenie mu umožňuje nepripustiť zmenu žaloby len v prípade, ak by výsledky
doterajšieho konania neumožňovali ďalej konať aj o zmenenej žalobe. Súd prvej inštancie si
tak nesprávne vyhodnotil obsah podania Sťažovateľky (Návrh na zmenu VN 1). Z obsahu
tohto podania je zrejmé, že úmyslom Sťažovateľky bolo navrhnúť najskôr znalecké
dokazovanie ohľadom špecifikácie jednotlivých bytov v Bytovom dome a určenie veľkosti
spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach určených
mechanizmom podľa § 5 ods. 1 písm. b) BytZ.
Sťažovateľka jednoznačne uviedla, že navrhuje znalecké dokazovanie a až v prípade,
ak tento návrh súd prvej inštancie zamietne, navrhuje Sťažovateľka úpravu v zmysle Návrhu
na zmenu VN 1.
Súd prvej inštancie však rozhodol o navrhovanej zmene Vzájomného návrhu ešte
predtým ako vôbec rozhodol o návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania. O návrhu na
vykonanie znaleckého dokazovania pritom súd prvej inštancie ani v ďalšom priebehu
konania procesné vôbec nerozhodol a nevyjadril sa k nemu ani v Rozsudku OS. Porušovateľ
na túto procesnú vadu v Rozsudku KS 2 tiež nijako nereagoval, čo bolo ďalšou vadou
Konania...
Uvedený postup je zarážajúcejší o to viac, ak súd prvej inštancie Sťažovateľku na
úpravu petitu jej Vzájomného návrhu vyzval na pojednávaní konanom dňa 27. 03. 2014,
rovnako ako Žalobcov súd vyzval na úpravu Žaloby. Tento postup okresného súdu je
prekvapivý aj preto, že takúto zmenu nepriamo nariadil aj sám dovolací súd v Uznesení NS
SR.
Vzhľadom na skutočnosť, že voči uzneseniam súdu prvej inštancie z 20. 06. 2014
a 25. 09. 2014 o nepripustení zmeny Vzájomného návrhu podľa § 95 ods. 2 OSP nebolo
odvolanie prípustné, tento nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie Sťažovateľka
namietala až v Odvolaní.
Touto zásadnou odvolacou námietkou (procesnou vadou konania) sa Porušovateľ
v Rozsudku KS Z nijako nezaoberal a to napriek tomu, že prvýkrát ju Sťažovateľka mohla
namietať až v odvolaní.
V dôsledku postupu súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu však bolo Sťažovateľke
v Konaní znemožnené realizovať jej procesné práva, ktoré majú slúžiť na obranu a ochranu
jej práv, čo znamená porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľke tak bolo
znemožnené napr. predkladať a navrhovať dôkazy, ktoré by smerovali k preukázaniu jej
vlastníckeho práva k Bytu, resp. Bytovému domu, vyjadrovať sa k týmto dôkazom,
zúčastňovať sa na úkonoch súdu s tým spojených (obhliadka nehnuteľnosti, účasť na
pojednávaniach ohľadom tohto žalobného nároku, výsluch znalca vrátane práva klásť mu
otázky, či podávať návrhy na doplnenie znaleckého posudku atď.).
Okrem toho, nevysporiadanie sa s touto odvolacou námietkou zakladá porušenie
práva Sťažovateľky na riadne zdôvodnenie Rozsudku KS 2...
Sťažovateľka v súvislosti s výrokom Rozsudku KS 2 uvádza, že druhý výrok súdu
prvej inštancie znie: „súd vzájomný návrh odporkyne 1 zo dňa 08. 11. 1994 zamieta“.
V Rozsudku KS 2 sa ďalej na str. 11 uvádza, že súd prvej inštancie dňa 01. 04. 2015
pripustil v poradí tretí návrh na zmenu petitu Sťažovateľky z 20. 03. 2015 doplnený dňa
30. 03. 2015 (ďalej v texte aj „Návrh na zmenu VN 3“). Znenie tohto petitu na str. 11
Rozsudku KS 2 je však odlišné od znenia petitu schváleného súdom na pojednávaní
konanom dňa 01. 04. 2015.
V skutočnosti teda mal druhý výrok Rozsudku OS obsahovať odkaz na deň
pripustenia zmeny Vzájomného návrhu (t. j. na 01. 04. 2015), nakoľko je očividné, že súd
prvej inštancie už vo veci samej nerozhodoval o pôvodnom Vzájomnom návrhu z 08. 11.
1994. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd pri potvrdení tohto výroku Rozsudku OS teda
svojim nesprávnym procesným postupom rozhodli o žalobnom nároku Sťažovateľky, ktorý
už od 01. 04. 2015 zjavne nebol predmetom Konania.
Sťažovateľka namieta aj nedostatky v právnom posúdení a odôvodnení Rozsudku
KS 2 a to najmä pre absenciu zdôvodnenia kľúčových a pre meritum veci podstatných
otázok. Jednou z nich bolo aj preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti Dohody v časti týkajúcej sa Bytu, ktorý Sťažovateľka nadobudla Kúpnou
zmluvou.
Odvolací súd k tejto otázke zaujal právny názor na str. 18 Rozsudku KS 2, avšak
tento názor bol len doslovne prevzatý z Uznesenia NS SR (str. 10-11) bez prihliadnutia ku
skutočnosti, že po vydaní tohto rozhodnutia dovolacieho súdu došlo k zmene petitu
Vzájomného návrhu, ktorý súd prvej inštancie pripustil dňa 01. 04. 2015 (viď bod 3. 2
Sťažnosti). V dôsledku toho sa stal predmetom Konania aj nárok Sťažovateľky na určenie
neplatnosti Dohody v časti o vydaní Bytu ako aj neplatnosti nadväzujúcich kúpnych zmlúv
uzavretých medzi Pôvodným žalobcom a Žalobcami v časti o prevode vlastníctva Bytu.
Sťažovateľka sa teda z napadnutého Rozsudku KS 2 vôbec nedozvedela, prečo si aj
po zmene petitu jej Vzájomného návrhu odvolací súd prekvapivo len osvojil (resp. doslovne
prevzal) odôvodnenie z Uznesenia NS SR, hoci medzičasom už došlo k zmene/rozšíreniu
Vzájomného návrhu o neplatnosť ďalších na Dohodu nadväzujúcich kúpnych zmlúv.
Naliehavý právny záujem podľa Sťažovateľky by v tomto prípade s ohľadom na dikciu § 34
ods. 2 KatZ bol daný, nakoľko výrokom rozsudku v zmysle Vzájomného návrhu by boli
dotknuté aj následné právne úkony, čím by sa vytvoril aj pre príslušný okresný úrad
podklad pre spätný zápis vlastníckych vzťahov.
Odôvodnenie neexistencie naliehavého právneho záujmu Sťažovateľky v Rozsudku
KS 2 neobstojí ani v tom smere, že odvolací súd už v Rozsudku KS 1 naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti Dohody v časti mal za preukázaný a platnosť Kúpnej zmluvy
i Dohody meritórne preskúmal. V napadnutom Rozsudku KS však v tejto otázke zaujal bez
náležitého zdôvodnenia opačné stanovisko, keď len mechanicky a scholastický prevzal
niektoré časti z Uznesenia NS SR bez zohľadnenia všetkých súvislostí. To znamená, že
Porušovateľ nereflektoval na následnú zmenu procesného stavu konania (zmena petitu
Vzájomného návrhu) a nevysporiadal sa ani s relevantnou judikatúrou NS SR znejúcou
v prospech Sťažovateľky (viď judikáty v tejto časti Sťažnosti). Tým odvolací súd porušil
procesné práva Sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia... ako aj princíp
právnej istoty...
Z dôvodov uvedených vyššie, podporených aj judikatúrou ÚS SR, ESĽP i NS SR bolo
v Konaní porušené právo Sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR)
a spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny) v príčinnej
súvislosti s právom vlastniť a pokojne užívať majetok, t. j. nadobudnutý Byt so
spoluvlastníckym podielom na Bytovom dome (čl. 20 ods. 1 a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru).
Porušovateľ teda vydaním napadnutého Rozsudku KS 2 de facto ponechal v platnosti
dve protichodné, vzájomne sa vylučujúce vlastnícke práva:
• vlastnícke právo Žalobcov k celému Bytovému domu, a
• vlastnícke právo Sťažovateľky k Bytu nachádzajúcom sa v Bytovom dome.
Svojim rozhodnutím teda konajúce súdy neodstránili spornosť práva a právnu
neistotu Sťažovateľky, hoci tento stav bolo možné definitívnym meritórnym rozhodnutím
odstrániť.
Za 23 rokov Sťažovateľka v Konaní jasne preukázala všetky skutkové okolnosti
vedúce k jej vlastníckemu právu k Bytu, potvrdenému opakovane aj štátnymi orgánmi.
Zároveň Sťažovateľka poukázala aj na neochotu Žalobcov tento právny i skutkový stav
rešpektovať a argumentačne vysvetlila, že práve Vzájomný návrh je procesné vhodným
nástrojom, ktorý spor vyrieši a odstráni právnu neistotu. Žalobcom sa nepodarilo preukázať
opak. Všetky nimi navrhované dôkazy o nezákonnosti Kúpnej zmluvy boli vyvrátené (napr.
znaleckým dokazovaním ohľadom spochybnenia podpisu riaditeľky
, ktorá Kúpnu zmluvu za predávajúceho podpísala).
Z uvedeného vyplýva, že reštituent nikdy nemohol mať legitímnu nádej na vrátenie
celého Bytového domu, keďže ešte pred účinnosťou zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách bývalý na Sťažovateľku riadne a v súlade so
zákonom previedol vlastníctvo k Bytu s príslušným spoluvlastníckym podielom na Bytovom
dome.»
Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu,
aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„I. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru boli postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 4 Co 1/2016 zo dňa 16. 12. 2016
porušené.
II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 4 Co 1/2016 zo dňa 16. 12. 2016
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľke náhradu trov konania
spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 374,81 € vrátane DPH (za 2 úkony
právnej služby [prevzatie a príprava zastúpenia + podanie Sťažnosti] po 147,33 € + 2x
režijný paušál vo výške 8,84 € + 20 % DPH vo výške 62,47 €) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,
§ 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom
znení na účet jej právneho zástupcu... v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V nadväznosti na skutočnosť že sťažovateľka namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v súdnom konaní, ktoré ešte nie je
právoplatne skončené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej
zásadne nazerá na právo na súdnu ochranu ako na právo „výsledkové“, to znamená, musí
mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). V tejto súvislosti ústavný súd
vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že predpokladom na záver o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také pochybenie
všeobecného súdu, ktoré už nie je napraviteľné alebo odstrániteľné ďalšou činnosťou
všeobecného súdu, resp. využitím procesných prostriedkov poskytnutých účastníkom
konania platným a účinným procesným kódexom (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup krajského súdu by
mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bol spojený
s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre ňu, ktorý by bol týmto postupom
spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok
konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne
v opravných konaniach.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľka v podstatnom namieta, že k porušeniu ňou označených práv došlo
nesprávnym právnym posúdením existencie naliehavého právneho záujmu k ňou
navrhovanému určeniu, ako aj nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku
krajského súdu.
Aplikujúc skôr uvedené právne názory na vec sťažovateľky, ústavný súd upriamuje
pozornosť na skutočnosť, že sťažnosť bola podaná zároveň s dovolaním, ktorému dovolací
súd vyhovel. V súčasnosti sa tak konanie nachádza v procesnej situácii, keď najvyšší súd
ako súd dovolací zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Krajský súd teda bude pokračovať v konaní o odvolaní proti výroku
rozsudku okresného súdu o zamietnutí vzájomného návrhu sťažovateľky. Je nepochybné, že
v takejto procesnej situácii má sťažovateľka k dispozícii všetky procesné oprávnenia
účastníka odvolacieho konania, ktoré bude môcť podľa svojho presvedčenia uplatňovať
v pokračujúcom konaní, vrátane možnosti uplatňovať svoju opozitnú argumentáciu
uplatnenú pre ústavným súdom. Zároveň petitom sťažnosti vymedzený predmet súdneho
prieskumu ústavným súdom odpadol jeho zrušením v dovolacom konaní a napadnuté
konanie nie je právoplatne skončené, čo je predpokladom prípustnosti prípadnej sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu.
Za daných okolností ústavný súd konštatuje, že sťažnosť mu bola doručená
predčasne (ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu), pričom ani v čase predbežného
prerokovania sťažnosti nie je predmetné súdne konanie právoplatne skončené
a sťažovateľka má k dispozícii celý rad právnych prostriedkov ochrany svojich práv, ktoré
môže uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 (v spojení s § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde ako
neprípustnej. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018