Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 481/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Erben &

Erben, advokátska kancelária, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Juraj Erben, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a v spojení s Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 14. decembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2017

doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej Erben & Erben, advokátska kancelária, s. r. o., Mostová 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Erben, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

odporkyne účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , v ktorom navrhovatelia navrhovali určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy o predaji bytu a vzájomným protinávrhom sťažovateľka uplatňovala určenie

neplatnosti dohody o vydaní obytného domu v časti jej bytu. V uvedenom konaní okresný

súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2015 tak, že návrh navrhovateľov

zamietol a vzájomný návrh sťažovateľky taktiež zamietol. Na základe odvolania

navrhovateľov i sťažovateľky vo veci krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 14. decembra 2016 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 16. júna

2017 dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 24. júla 2018 tak, že zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku,

ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu zamietajúci vzájomný návrh

sťažovateľky, a vec v rozsahu tohto zrušenia vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Súd prvej inštancie uznesením z 20. 06. 2014 (č. l. 558) nepochopiteľne zmenu

Vzájomného návrhu nepripustil, čo odôvodnil len jednou vetou a to, že „žalovaná

podmienila zmenu Vzájomného návrhu vykonaním znaleckého dokazovania“.

Tým postupoval súd prvej inštancie v rozpore s , keďže toto

ustanovenie mu umožňuje nepripustiť zmenu žaloby len v prípade, ak by výsledky

doterajšieho konania neumožňovali ďalej konať aj o zmenenej žalobe. Súd prvej inštancie si

tak nesprávne vyhodnotil obsah podania Sťažovateľky (Návrh na zmenu VN 1). Z obsahu

tohto podania je zrejmé, že úmyslom Sťažovateľky bolo navrhnúť najskôr znalecké

dokazovanie ohľadom špecifikácie jednotlivých bytov v Bytovom dome a určenie veľkosti

spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach určených

mechanizmom podľa § 5 ods. 1 písm. b) BytZ.

Sťažovateľka jednoznačne uviedla, že navrhuje znalecké dokazovanie a až v prípade,

ak tento návrh súd prvej inštancie zamietne, navrhuje Sťažovateľka úpravu v zmysle Návrhu

na zmenu VN 1.

Súd prvej inštancie však rozhodol o navrhovanej zmene Vzájomného návrhu ešte

predtým ako vôbec rozhodol o návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania. O návrhu na

vykonanie znaleckého dokazovania pritom súd prvej inštancie ani v ďalšom priebehu

konania procesné vôbec nerozhodol a nevyjadril sa k nemu ani v Rozsudku OS. Porušovateľ

na túto procesnú vadu v Rozsudku KS 2 tiež nijako nereagoval, čo bolo ďalšou vadou

Konania...

Uvedený postup je zarážajúcejší o to viac, ak súd prvej inštancie Sťažovateľku na

úpravu petitu jej Vzájomného návrhu vyzval na pojednávaní konanom dňa 27. 03. 2014,

rovnako ako Žalobcov súd vyzval na úpravu Žaloby. Tento postup okresného súdu je

prekvapivý aj preto, že takúto zmenu nepriamo nariadil aj sám dovolací súd v Uznesení NS

SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že voči uzneseniam súdu prvej inštancie z 20. 06. 2014

a 25. 09. 2014 o nepripustení zmeny Vzájomného návrhu podľa nebolo

odvolanie prípustné, tento nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie Sťažovateľka

namietala až v Odvolaní.

Touto zásadnou odvolacou námietkou (procesnou vadou konania) sa Porušovateľ

v Rozsudku KS Z nijako nezaoberal a to napriek tomu, že prvýkrát ju Sťažovateľka mohla

namietať až v odvolaní.

V dôsledku postupu súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu však bolo Sťažovateľke

v Konaní znemožnené realizovať jej procesné práva, ktoré majú slúžiť na obranu a ochranu

jej práv, čo znamená porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľke tak bolo

znemožnené napr. predkladať a navrhovať dôkazy, ktoré by smerovali k preukázaniu jej

vlastníckeho práva k Bytu, resp. Bytovému domu, vyjadrovať sa k týmto dôkazom,

zúčastňovať sa na úkonoch súdu s tým spojených (obhliadka nehnuteľnosti, účasť na

pojednávaniach ohľadom tohto žalobného nároku, výsluch znalca vrátane práva klásť mu

otázky, či podávať návrhy na doplnenie znaleckého posudku atď.).

Okrem toho, nevysporiadanie sa s touto odvolacou námietkou zakladá porušenie

práva Sťažovateľky na riadne zdôvodnenie Rozsudku KS 2...

Sťažovateľka v súvislosti s výrokom Rozsudku KS 2 uvádza, že druhý výrok súdu

prvej inštancie znie: „súd vzájomný návrh odporkyne 1 zo dňa 08. 11. 1994 zamieta“.

V Rozsudku KS 2 sa ďalej na str. 11 uvádza, že súd prvej inštancie dňa 01. 04. 2015

pripustil v poradí tretí návrh na zmenu petitu Sťažovateľky z 20. 03. 2015 doplnený dňa

30. 03. 2015 (ďalej v texte aj „Návrh na zmenu VN 3“). Znenie tohto petitu na str. 11

Rozsudku KS 2 je však odlišné od znenia petitu schváleného súdom na pojednávaní

konanom dňa 01. 04. 2015.

V skutočnosti teda mal druhý výrok Rozsudku OS obsahovať odkaz na deň

pripustenia zmeny Vzájomného návrhu (t. j. na 01. 04. 2015), nakoľko je očividné, že súd

prvej inštancie už vo veci samej nerozhodoval o pôvodnom Vzájomnom návrhu z 08. 11.

1994. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd pri potvrdení tohto výroku Rozsudku OS teda

svojim nesprávnym procesným postupom rozhodli o žalobnom nároku Sťažovateľky, ktorý

už od 01. 04. 2015 zjavne nebol predmetom Konania.

Sťažovateľka namieta aj nedostatky v právnom posúdení a odôvodnení Rozsudku

KS 2 a to najmä pre absenciu zdôvodnenia kľúčových a pre meritum veci podstatných

otázok. Jednou z nich bolo aj preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení

neplatnosti Dohody v časti týkajúcej sa Bytu, ktorý Sťažovateľka nadobudla Kúpnou

zmluvou.

Odvolací súd k tejto otázke zaujal právny názor na str. 18 Rozsudku KS 2, avšak

tento názor bol len doslovne prevzatý z Uznesenia NS SR (str. 10-11) bez prihliadnutia ku

skutočnosti, že po vydaní tohto rozhodnutia dovolacieho súdu došlo k zmene petitu

Vzájomného návrhu, ktorý súd prvej inštancie pripustil dňa 01. 04. 2015 (viď bod 3. 2

Sťažnosti). V dôsledku toho sa stal predmetom Konania aj nárok Sťažovateľky na určenie

neplatnosti Dohody v časti o vydaní Bytu ako aj neplatnosti nadväzujúcich kúpnych zmlúv

uzavretých medzi Pôvodným žalobcom a Žalobcami v časti o prevode vlastníctva Bytu.

Sťažovateľka sa teda z napadnutého Rozsudku KS 2 vôbec nedozvedela, prečo si aj

po zmene petitu jej Vzájomného návrhu odvolací súd prekvapivo len osvojil (resp. doslovne

prevzal) odôvodnenie z Uznesenia NS SR, hoci medzičasom už došlo k zmene/rozšíreniu

Vzájomného návrhu o neplatnosť ďalších na Dohodu nadväzujúcich kúpnych zmlúv.

Naliehavý právny záujem podľa Sťažovateľky by v tomto prípade s ohľadom na dikciu § 34

ods. 2 KatZ bol daný, nakoľko výrokom rozsudku v zmysle Vzájomného návrhu by boli

dotknuté aj následné právne úkony, čím by sa vytvoril aj pre príslušný okresný úrad

podklad pre spätný zápis vlastníckych vzťahov.

Odôvodnenie neexistencie naliehavého právneho záujmu Sťažovateľky v Rozsudku

KS 2 neobstojí ani v tom smere, že odvolací súd už v Rozsudku KS 1 naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti Dohody v časti mal za preukázaný a platnosť Kúpnej zmluvy

i Dohody meritórne preskúmal. V napadnutom Rozsudku KS však v tejto otázke zaujal bez

náležitého zdôvodnenia opačné stanovisko, keď len mechanicky a scholastický prevzal

niektoré časti z Uznesenia NS SR bez zohľadnenia všetkých súvislostí. To znamená, že

Porušovateľ nereflektoval na následnú zmenu procesného stavu konania (zmena petitu

Vzájomného návrhu) a nevysporiadal sa ani s relevantnou judikatúrou NS SR znejúcou

v prospech Sťažovateľky (viď judikáty v tejto časti Sťažnosti). Tým odvolací súd porušil

procesné práva Sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia... ako aj princíp

právnej istoty...

Z dôvodov uvedených vyššie, podporených aj judikatúrou ÚS SR, ESĽP i NS SR bolo

v Konaní porušené právo Sťažovateľky na súdnu ochranu ( SR)

a spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny) v príčinnej

súvislosti s právom vlastniť a pokojne užívať majetok, t. j. nadobudnutý Byt so

spoluvlastníckym podielom na Bytovom dome (čl. 20 ods. 1 a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru).

Porušovateľ teda vydaním napadnutého Rozsudku KS 2 de facto ponechal v platnosti

dve protichodné, vzájomne sa vylučujúce vlastnícke práva:

• vlastnícke právo Žalobcov k celému Bytovému domu, a

• vlastnícke právo Sťažovateľky k Bytu nachádzajúcom sa v Bytovom dome.

Svojim rozhodnutím teda konajúce súdy neodstránili spornosť práva a právnu

neistotu Sťažovateľky, hoci tento stav bolo možné definitívnym meritórnym rozhodnutím

odstrániť.

Za 23 rokov Sťažovateľka v Konaní jasne preukázala všetky skutkové okolnosti

vedúce k jej vlastníckemu právu k Bytu, potvrdenému opakovane aj štátnymi orgánmi.

Zároveň Sťažovateľka poukázala aj na neochotu Žalobcov tento právny i skutkový stav

rešpektovať a argumentačne vysvetlila, že práve Vzájomný návrh je procesné vhodným

nástrojom, ktorý spor vyrieši a odstráni právnu neistotu. Žalobcom sa nepodarilo preukázať

opak. Všetky nimi navrhované dôkazy o nezákonnosti Kúpnej zmluvy boli vyvrátené (napr.

znaleckým dokazovaním ohľadom spochybnenia podpisu riaditeľky

, ktorá Kúpnu zmluvu za predávajúceho podpísala).

Z uvedeného vyplýva, že reštituent nikdy nemohol mať legitímnu nádej na vrátenie

celého Bytového domu, keďže ešte pred účinnosťou o mimosúdnych

rehabilitáciách bývalý na Sťažovateľku riadne a v súlade so

zákonom previedol vlastníctvo k Bytu s príslušným spoluvlastníckym podielom na Bytovom

dome.»

Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu,

aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„I. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR v spojení s , SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru boli postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa 16. 12. 2016

porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa 16. 12. 2016

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľke náhradu trov konania

spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 374,81 € vrátane DPH (za 2 úkony

právnej služby [prevzatie a príprava zastúpenia + podanie Sťažnosti] po 147,33 € + 2x

režijný paušál vo výške 8,84 € + 20 % DPH vo výške 62,47 €) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,

a , a vyhlášky č. v platnom

znení na účet jej právneho zástupcu... v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti na skutočnosť že sťažovateľka namieta porušenie základného práva

podľa , ku ktorému malo dôjsť v súdnom konaní, ktoré ešte nie je

právoplatne skončené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej

zásadne nazerá na právo na súdnu ochranu ako na právo „výsledkové“, to znamená, musí

mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). V tejto súvislosti ústavný súd

vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že predpokladom na záver o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa je také pochybenie

všeobecného súdu, ktoré už nie je napraviteľné alebo odstrániteľné ďalšou činnosťou

všeobecného súdu, resp. využitím procesných prostriedkov poskytnutých účastníkom

konania platným a účinným procesným kódexom (m. m. , ,

).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,

či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup krajského súdu by

mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bol spojený

s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre ňu, ktorý by bol týmto postupom

spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok

konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne

v opravných konaniach.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka v podstatnom namieta, že k porušeniu ňou označených práv došlo

nesprávnym právnym posúdením existencie naliehavého právneho záujmu k ňou

navrhovanému určeniu, ako aj nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Aplikujúc skôr uvedené právne názory na vec sťažovateľky, ústavný súd upriamuje

pozornosť na skutočnosť, že sťažnosť bola podaná zároveň s dovolaním, ktorému dovolací

súd vyhovel. V súčasnosti sa tak konanie nachádza v procesnej situácii, keď najvyšší súd

ako súd dovolací zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Krajský súd teda bude pokračovať v konaní o odvolaní proti výroku

rozsudku okresného súdu o zamietnutí vzájomného návrhu sťažovateľky. Je nepochybné, že

v takejto procesnej situácii má sťažovateľka k dispozícii všetky procesné oprávnenia

účastníka odvolacieho konania, ktoré bude môcť podľa svojho presvedčenia uplatňovať

v pokračujúcom konaní, vrátane možnosti uplatňovať svoju opozitnú argumentáciu

uplatnenú pre ústavným súdom. Zároveň petitom sťažnosti vymedzený predmet súdneho

prieskumu ústavným súdom odpadol jeho zrušením v dovolacom konaní a napadnuté

konanie nie je právoplatne skončené, čo je predpokladom prípustnosti prípadnej sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu.

Za daných okolností ústavný súd konštatuje, že sťažnosť mu bola doručená

predčasne (ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu), pričom ani v čase predbežného

prerokovania sťažnosti nie je predmetné súdne konanie právoplatne skončené

a sťažovateľka má k dispozícii celý rad právnych prostriedkov ochrany svojich práv, ktoré

môže uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti podľa (v spojení s ) ako

neprípustnej. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018