Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 216/2018
PDF · 252 KB
No categories available
I. ÚS 216/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou Mgr. Máriou Čechovou, advokátska kancelária, Lipová 18/C,
Viničné, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu rodičovstva
zaručeného v čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoP 18/2017,
7 CoP 19/2017 z 24. augusta 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na ochranu rodičovstva zaručené v čl. 41 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoP 18/2017,
7 CoP 19/2017 z 24. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoP 18/2017, 7 CoP 19/2017
z 24. augusta 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e mu Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a právo na úhradu trov právneho zastúpenia
v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktorú j e mu Krajský súd
v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Márie Čechovej,
advokátska kancelária, Lipová 18/C, Viničné, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 216/2018-13 z 25. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na ochranu rodičovstva zaručeného v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 18
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 7 CoP 18/2017, 7 CoP 19/2017 z 24. augusta 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom z 13. novembra 2014 sa matka
maloletej , nar. (ďalej len „maloletá“), domáhala
úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej a žiadala, aby jej maloletá bola
zverená do osobnej starostlivosti, aby bol upravený styk maloletej so sťažovateľom
(jej otcom) a aby sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 180 € mesačne.
Sťažovateľ sa svojím návrhom z 20. novembra 2014 tiež domáhal, aby maloletá bola
zverená do jeho osobnej starostlivosti a aby nebol upravený styk maloletej s jej matkou,
a svoj návrh odôvodnil tým, že maloletá sa prevažnú časť roka zdržiava u neho, a nie
u matky, ktorej sa maloletá bojí, pretože na ňu často kričí, a keďže ani samotná matka
maloletej, ktorá vyrastala v detskom domove a navštevovala osobitnú základnú školu, nemá
osvojené princípy zdravého rodinného života, je tu podľa sťažovateľa veľký predpoklad,
že matka „... nebude schopná časom poskytnúť mal. dostatočné citové
a intelektuálne zázemie pri jej výchove... a ďalej vyvstáva otázka intelektuálnej schopnosti
matky mal. pomáhať pri jej ďalšom vzdelávaní“. Sťažovateľ svoje tvrdenia podporil
poukazom na znalecký posudok vyhotovený v rámci trestného konania
o trestnom oznámení starej mamy maloletej vo veci podozrenia z týrania maloletej
jej matkou, podľa ktorého má maloletá bližší vzťah so sťažovateľom, a pokiaľ ide o matku,
znalkyňa „... si pri jednaní s matkou všimla určité anomálie v jej správaní“. Na základe
uvedeného znaleckého posudku, ako aj na základe psychologického vyjadrenia
, ktorá tiež uviedla, že maloletá uprednostňuje sťažovateľa, sťažovateľ
navrhol pre účely posúdenia spôsobilosti matky zabezpečovať starostlivosť o maloletú
vykonanie dôkazu znaleckým psychologickým vyšetrením matky maloletej.
3. Okresný súd konajúci o obidvoch návrhoch rodičov maloletej rozhodol rozsudkom
č. k. 12 P 10/2016-340 z 9. novembra 2016, ktorým zveril maloletú do výlučnej osobnej
starostlivosti matky, ktorá má maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, sťažovateľa
zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletej sumou 70 € počnúc vyhlásením
rozsudku do budúcna vždy k 15. dňu v mesiaci vopred k rukám matky a upravil styk
maloletej so sťažovateľom, ktorý mal oprávnenie sa s ňou stretávať každý týždeň od piatku
do nedele, jeden deň počas vianočných sviatkov a štyri týždne počas letných prázdnin.
Na základe odvolania účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 CoP 18/2017,
7 CoP 19/2017 z 24. augusta 2017 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zverení
maloletej do osobnej starostlivosti matky, zrušil ho vo výroku o úprave vyživovacej
povinnosti sťažovateľa a vo výroku o trovách konania a v tejto časti vec vrátil okresnému
súdu na nové konanie a rozhodnutie a zmenil výrok o úprave styku maloletej
so sťažovateľom tak, že majú právo stretávať sa počas víkendu od piatku do nedele každý
párny týždeň, jeden deň počas vianočných sviatkov a štyri týždne počas letných prázdnin.
4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že okresný súd,
ako aj krajský súd pri rozhodovaní o zverení maloletej do osobnej starostlivosti jedného
z rodičov sa striktne pridržiavali všeobecne vžitej dogmy o významnejšej role matky
ako otca v živote maloletej, pričom v tomto prípade podľa sťažovateľa súdy nezohľadnili,
resp. nezobrali na zreteľ pri vyhodnotení najlepšieho záujmu dieťaťa odporúčania
znalcov z odboru psychológie o potrebe vykonať znalecké posúdenie stavu matky,
ako aj ich vyjadrenia o bližšom vzťahu maloletej k sťažovateľovi (otcovi) a napokon
podľa sťažovateľa konajúce súdy pri zisťovaní skutočného záujmu maloletej vôbec
neprihliadli na jej názor.
5. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
„Kolízny opatrovník v celom konaní pred Okresným súdom v Komárne vôbec
neprihliadal na vyjadrenia mal. a prostredie a osobnosť sťažovateľa, a stále
sa riadil špecifickým a jedinečným postavením matky v živote mal. dieťaťa, vôbec nebral
do úvahy dôležité postavenie sťažovateľa ako otca a jeho úlohu v živote mal. ...
Okresný súd Komárno, Krajský súd Nitra ako aj Ústredie práce sociálnych vecí
a rodiny pri posudzovaní celej situácie ohľadom zverenia mal. dieťaťa vôbec nebrali
do úvahy názor mal. dieťaťa, ktoré vzhľadom na svoj vek je schopné posúdiť vzniknutú
situáciu.
Sťažovateľ ako otec dieťaťa má rovnako dôležité postavenie v živote mal.
ako matka a tým, že mu styk z doterajších 50 % dní v roku bol okresaný na dva necelé
víkendy v mesiaci, kde strávi polovicu času cestovaním. Krajský súd Nitra mu znemožnil
vykonávať jeho rodičovské práva v plnom rozsahu...
Krajský súd Nitra, bez toho aby mal vyhotovený znalecký posudok, vychádzal
podľa nášho názoru z už dávno prekonaných teórií, že ak mal. dieťa nebude s matkou hrozí
nebezpečenstvo existencionálnej straty v dôsledku separácie od matky...
... neprihliadal na rovnocennosť práv otca ako rodiča pri výkone jeho rodičovských
práv keďže aj spravovanie a zastupovanie dieťaťa zveril matke a nie obom rodičom.
V krajinách EÚ obaja rodičia mal. dieťaťa spoločne zastupujú a spravujú majetok mal.
dieťaťa, čo je dôkazom rovnakého výkonu rodičovských práv oboch rodičov.“
6. Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu tým,
že „... v časti úpravy styku s mal. dieťaťom sám zmenil styk a nezrušil výrok o styku
a nevrátil na rozhodnutie prvostupňovému súdu porušil zásadu dvojstupňovitosti konania
a odobral tak možnosť sťažovateľovi sa domáhať svojich rodičovských práv v rámci
dvojstupňového konania“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak aj jeho
základné právo na ochranu rodičovstva zaručené v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a právo
na rodičovskú výchovu podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa boli porušené
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 18/2017, 7 CoP 19/2017 z 24. augusta 2017,
aby zrušil označený rozsudok krajského súdu, aby priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € a tiež náhradu trov konania v sume 353,59 € s DPH.
8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za krajský súd písomne vyjadril jeho
predseda listom sp. zn. Spr 787/18 z 15. augusta 2018 a k vhodnosti ústneho prejednania
veci sa právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila mailom (doplneným kvalifikovaným
elektronickým podaním) 1. augusta 2018.
8.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:
„V danej veci odvolací súd v intenciách platnej právnej úpravy i postupoval a po jej
prejednaní dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v časti týkajúcej sa zverenia
maloletej do starostlivosti matky vecne správny, stotožniac sa so záverom prvoinštančného
súdu, že je to v najlepšom záujme dieťaťa. Následne v odôvodnení rozsudku poskytol v
tomto smere rozsiahlu a vyčerpávajúcu argumentáciu, kde sa jasným a zrozumiteľným
spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami majúcimi pre vec podstatný význam...
Rozsudok odvolacieho súdu nemá preto za následok tvrdené porušenie základných práv
sťažovateľa, pričom skutočnosť, že sťažovateľ sa s ním nestotožnil, nemôže sama o sebe
viesť k záveru o tvrdenom porušení základných práv sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené
považujem sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.
Súčasne Vám oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti
pred ústavným súdom.“
8.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho
pojednávania uviedla: „... súhlasím s upustením od ústneho pojednávania...“
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv
zaručených v ústave a Dohovore o právach dieťaťa.
II.
10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak
iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými
v ústave. Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
12. Primárne je sťažnosť sťažovateľa založená na námietke, že k porušeniu jeho práv
došlo tým, že krajský súd, tak ako pred ním aj okresný súd, vzhľadom na vykonané
dokazovanie pri rozhodovaní o zverení maloletej do výchovy jedného z rodičov
nedostatočne vyhodnotili záujem maloletej, a aj tým, že krajský súd ho pozbavil možnosti
dvojinštančného konania pri rozhodovaní o úprave styku k maloletej tým, že o tejto otázke
sám rozhodol.
13. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,
že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
14. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
15. Krajský súd v interakcii s námietkami sťažovateľa svoje uznesenie v časti
týkajúcej sa zverenia maloletej do výchovy odôvodnil takto:
„Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní otca voči výroku rozsudku o zverení maloletej
do osobnej starostlivosti matky dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého výroku,
keďže podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne posúdil, keď dospel
k záveru, že v danej veci je zverenie dieťaťa do starostlivosti matky v najlepšom záujme
maloletého dieťaťa. K námietkam otca je potrebné uviesť, že v konaní nebolo preukázané,
že matka sa riadne nestará o maloletú , o čom svedčia aj lekárska správa
na č. l. 232, vyjadrenie lekára na č. l. 281, správa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
na č. l. 269, podľa ktorých matka má na adrese svojho pobytu vytvorené všetky podmienky
na zabezpečenie riadnej starostlivosti o maloleté dieťa. Taktiež aj trestné stíhanie,
podľa ktorého malo dôjsť k psychickému aj fyzickému týraniu maloletej ,
bolo uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Pezinku zo dňa 03. 08. 2016,
ČVS: ORP-349/1-VYS-PK-2015 zastavené. Maloletá navštevuje materskú školu
v od 01. 09. 2016 kde má zabezpečenú celodennú starostlivosť, taktiež
je prihlásená na kurz anglického jazyka pre deti MŠ. Maloletá navštevuje aj základnú
umeleckú školu v , kde bola prijatá do prípravného štúdia v odbore výtvarnom,
v rámci Centra voľného času v navštevuje klub Tanečníček. Z uvedeného
odvolací súd považoval za preukázané, že matka maloletú podporuje v aktivitách
a záujmoch, a tak sa stará aj o ďalší rozvoj maloletej. V súvislosti s nahrávkami doloženými
otcom súdu na CD nosiči odvolací súd konštatuje, že tieto nemohol považovať za relevantný
dôkaz o nevhodnom zaobchádzaní matky s maloletou, nakoľko nie je zrejmé, za akých
okolností boli tieto nahrávané a aké okolnosti im predchádzali. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam odvolací súd výrok o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky
potvrdil. Podľa správy psychologičky (č. l. 322 spisu) pretrvávanie
doterajšieho stavu, pri ktorom sa strieda výchovné prostredie a nestabilné emocionálne
pôsobenie ohrozuje zdravý psychický a telesný vývin dieťaťa, je potrebné eliminovať pretože
to výrazne pôsobí na psychiku dieťaťa deštruktívne. Hoci psychologička odporučila
zverenie dieťaťa do výchovnej starostlivosti otca, vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam, nebolo v žiadnom ohľade preukázané, že matka by maloletej
neposkytovala dostatočnú osobnú starostlivosť, resp. že by ju akýmkoľvek spôsobom
zanedbávala. Žiadna zo správ nenasvedčovala ani tomu, že by maloletá bola zanedbávaná
po hygienickej stránke tak, ako otec uvádzal vo svojich vyjadreniach. Naopak, aj podľa
kolízneho opatrovníka matka maloletej zabezpečuje stabilné výchovné prostredie, pričom
jej osobná starostlivosť je v záujme maloletej . Maloletá je na matku fixovaná, hoci k
otcovi má tiež výborný vzťah, ktorý je potrebné aj naďalej podporovať a rozvíjať. Pre
maloletú by však bolo zaťažujúce a stresujúce výchovné prostredie meniť aj vzhľadom k
tomu, že v mieste svojho bydliska navštevuje materskú školu a množstvo záujmových
krúžkov, ako aj z dôvodu vzdialenosti medzi bydliskami rodičov (75 km). Obaja rodičia sú
spôsobilí zabezpečiť starostlivosť o maloletú, avšak striedavá osobná starostlivosť v tomto
prípade nie je vhodná z dôvodov vyššie uvedených a preto bolo potrebné rozhodnúť o
zverení maloletej jednému z rodičov. Vzhľadom k veku dieťaťa a súčasnému stabilnému
prostrediu v ktorom žije, súd rozhodol o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky,
čo za súčasnej situácie je v záujme maloletej, ktorej záujem musí byť aj pre rodičov
prvoradý. Tiež je potrebné, aby rodičia pristupovali vo vzťahoch k sebe pred maloletou
korektne a neprenášali tak svoje osobné konflikty na dieťa, nakoľko takéto správanie
maloletá vníma a neprispieva to k jej správnemu psychickému vývoju. Vhodná komunikácia
medzi rodičmi je nevyhnutná, aby sa títo v budúcnosti dokázali dohodnúť nielen v bežných,
ale aj v podstatných otázkach výchovy maloletej.“
16. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného
v čl. 4 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok ak je účastníkom konania
maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom záujme“. Inými slovami, objektívnym explicitne
stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého
dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa
na rodičovskú výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu
obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv
je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť
o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle ustanovenia § 28 ods. 1
písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Pokiaľ teda ide o záujem maloletého
dieťaťa, súd musí tento vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne,
ale s ohľadom na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen
„technických“ podmienok na výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové
predpoklady, dochádzka do školy alebo na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť
a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého
ku každému z rodičov, tobôž ak o kvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké
posúdenie.
17. V danom prípade je rozhodnutie krajského súdu z hľadiska odôvodnenia
najlepšieho záujmu maloletej založené iba na konštatovaní opierajúcom sa o z kontextu
vytrhnutý výrok posudku psychológa, že ustavičná zmena výchovného prostredia pôsobí
na maloletú deštruktívne, a preto sa krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu
a rozhodol o ponechaní maloletej vo výchove matky, tak ako dosiaľ. Avšak vzhľadom
na komplexné stanovisko zmieneného psychológa, podľa ktorého v zmysle citovaného
odôvodnenia rozsudku krajského súdu by bolo pre maloletú vhodnejšie výchovné prostredie
u sťažovateľa (otca), sa uvedený záver krajského súdu javí ako rozporuplný, pretože z neho
nie je zrejmý reálny, vykonanému dokazovaniu korešpondujúci motív jeho rozhodnutia.
Inými slovami, z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nie je pre jeho adresáta čitateľné,
či jeho východisková premisa o škodlivosti zmeny výchovného prostredia je v kontexte
s ďalšími zisteniami psychológa založená na predpoklade o škodlivosti zmeny aktuálneho
výchovného prostredia maloletej, ktoré má aktuálne u matky (tzv. trvalá zmena výchovného
prostredia z matky na otca), alebo sa má na mysli škodlivosť ustavičného menenia
výchovného prostredia medzi matkou a otcom (tzv. striedavá starostlivosť). Z ďalšieho
na uvedené konštatovanie nadväzujúceho konštatovania psychológa o tom, že navrhuje
zveriť maloletú do výchovy sťažovateľa (otca), by v tomto kontexte mohlo vyplývať,
že škodlivosť zmeny výchovného prostredia vníma vzhľadom na jeho ustavičnú zmenu
medzi rodičmi maloletej a že v záujme zdravého fyzického o psychického vývoja maloletej
ho navrhuje zastabilizovať u otca maloletej. Tento záver je však vzhľadom na existujúce
nejednoznačné znenie odôvodnenia rozsudku krajského súdu iba možnou domnienkou
o prípadnej ďalšej možnej interpretácii záverov znaleckého dokazovania, ktoré bolo
podkladom pre rozhodnutie krajského súdu. Navyše, rozhodnutie krajského súdu
je založené iba na konštatácii o tom, že matka maloletej nezanedbáva jej výchovu,
nevyplýva však z neho vysporiadanie sa s vykonanými dôkazmi v prospech vhodnosti
výchovného prostredia u sťažovateľa (otca) v konkurencii s vhodnosťou výchovného
prostredia u matky skrz prizmu najlepšieho záujmu maloletej.
18. Pokiaľ ide o otázku zverenia maloletej do výchovy tak z rozhodnutia krajského
súdu (strana 8 rozsudku, pozn.) vyplýva, že sťažovateľ v priebehu odvolacieho konania
zmenil návrh, keďže pôvodne sa domáhal zverenia maloletej do svojej výlučnej osobnej
starostlivosti a až v odvolacom konaní navrhol riešiť otázku starostlivosti o maloletú
jej zverením do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov (v dvojtýždňových intervaloch).
Odvolací súd sa však s otázkou zmeny návrhu vo svojom rozhodnutí vysporiadal len
konštatovaním, že vzhľadom na zistenia prvostupňového súdu o tom, že matka nezanedbáva
starostlivosť o maloletú, striedavá starostlivosť neprichádza do úvahy (pozri stranu 10
rozsudku). Avšak zákon o rodine v § 24 ods. 1 vyžaduje, aby súd skúmal, či striedavá
starostlivosť bude v záujme maloletého, krajský súd však v tomto smere osobitné
dokazovanie nevykonával (nezisťoval stanovisko matky, pozn.) a odvolal sa iba na
výsledky dokazovania okresného súdu vo veci návrhu zverenia maloletej do osobnej
starostlivosti jedného z rodičov (okresný súd nevykonával dokazovanie týkajúce sa
nariadenia možnej striedavej starostlivosti oboch rodičov).
19. Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k rozhodnutiu o nedostatočnej
odôvodnenosti a ústavnej neudržateľnosti krajským súdom vyslovených záverov,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv a slobôd
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto rozhodnutia.
20. Ústavný súd však nevyhovel sťažnosti sťažovateľa, tak ako to je uvedené
v bode 5 výroku tohto rozhodnutia, a to v časti jeho odôvodnenia, že k porušeniu jeho
základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy došlo aj tým,
že krajský súd ako súd odvolací sám rozhodol o úprave styku s maloletou, čím mal porušiť
princíp dvojinštančnosti konania, a v časti namietaného porušenia čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa. V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje,
že nemôže dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd v príčinnej súvislosti s postupom,
ktorý je súdu dovolený procesným predpisom, ktorý dáva odvolaciemu súdu možnosť
zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa za predpokladu, že tento správne zistil skutkový stav
veci, ale vec nesprávne posúdil, a navyše, zásada dvojinštančnosti civilného súdneho
konania nevyplýva z nášho ústavného poriadku a v súvislosti s druhou námietkou
sťažovateľa je nutné podotknúť, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže sťažovateľ
namietať iba porušenie svojich práv, a nie práv inej fyzickej osoby či právnickej osoby,
pričom sťažovateľom označený Dohovor o právach dieťaťa pojednáva o právach detí,
a nie o právach rodičov.
III.
21. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd
v nadväznosti na zistené porušenie jeho práv vo výroku tohto rozhodnutia
v bode 2 rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. sp. zn. 7 CoP 18/2017,
7 CoP 19/2017 z 24. augusta 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné
rozhodnutie.
22. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu,
koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
22.1 Sťažovateľ sa domáhal priznania mu primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 1 000 €.
22.2 Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len
konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 41
ods. 1 a 4 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením, preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie v sume 500 €, tak ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
22.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
(v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
23. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok
na ich úhradu v sume 353,59 € vrátane DPH. Pri výpočte trov právneho zastúpenia
sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €. Základná sadzba odmeny
(§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 €
a hodnota režijného paušálu je 9,21 €.
23.1 S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 312,34 € vrátane režijného paušálu
bez DPH (právna zástupkyňa sťažovateľa nepredložila potvrdenie platiteľa DPH, pozn.),
tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia. Sťažovateľovi nevznikol nárok
na úhradu trov konania za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 (vyjadrenie
k vhodnosti ústneho pojednávania po prijatí sťažnosti), pretože tento úkon nijak vecne
neprispel k posúdeniu sťažnosti sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018