Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 551/2018
PDF · 254.29 KB
No categories available
IV. ÚS 551/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16
ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práv podľa
čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 12
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4
ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16,
čl. 25 a čl. 28 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Centra
právnej pomoci, kancelárie Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. KaTN 255/2018
a jeho rozhodnutím zo 16. júla 2018 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 30 S 64/2017 a jeho uzneseniami z 10. októbra 2017, 5. decembra 2017,
18. januára 2018 a 30. júna 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16
ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy, porušenie práv podľa čl. 2
ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru,
porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol č. 12“), porušenie čl. 1, čl. 2, čl. 3,
čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15,
čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Centra
právnej pomoci, kancelárie Trenčín (ďalej len „centrum“) v konaní vedenom
pod sp. zn. KaTN 255/2018 (ďalej aj „napadnuté konanie centra“) a jeho rozhodnutím
zo 16. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie centra“) a postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 S 64/2017
(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uzneseniami z 10. októbra 2017,
5. decembra 2017, 18. januára 2018 a 30. júna 2018.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v roku 2004 a následne v roku 2012 podal
Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhal ochrany
svojho vlastníckeho práva „vo veci žaloby podanej na základe protiprávne zapísaného
majetku do listu vlastníctva k. ú. Sťažovateľ ďalej uvádza,
že v niektorých konaniach pred všeobecnými súdmi mu bolo priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov a v iných konaniach – za tej istej sociálnej situácie – mu oslobodenie
od súdnych poplatkov nebolo priznané.
Predmetom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 30 S 64/2017
bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelárie Žilina
č. 6854/2017-KaZa z 30. júna 2017.
Uznesením krajského súdu z 10. októbra 2017 sťažovateľovi nebolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť
podľa ustanovení zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „SSP“), o ktorej rozhodol krajský súd uznesením z 5. decembra 2017
tak, že sťažnosť zamietol.
Uznesením z 18. januára 2018 krajský súd konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu
podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením z 30. júna 2018 tak,
že ju zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Krajský súd v Žiline pri svojich zamietavých rozhodnutiach na priznanie nám
oslobodenia od súdnych poplatkov, vychádza zrejme tak, ako aj centrá právnej pomoci
z ustanovení protiústavných zákonov, ako sú napr. § 6 ods. 1, ods. 2) a § 6a ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z. z. v spojení s ustanovením § 2, zákona č. 601/ /2003 Z. z. o životnom minime,
ktoré je opatrením MPSVaR SR č. 186/2013 Z. z. účinným od 01. 07. 2013 potvrdené v sume
336,28.- eur pre dve osoby mesačne. Pričom vychádzajúc napr. iba z ustanovenia § 1
písm. c, opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 309/2016 o sume
stravného nad 18 hod., – čiže celodenného – v sume 10,30.- eur na deň, t. j. cca 310.- eur
mesačne pre jednu osobu, resp. 620.- eur pre dve osoby, nemôže v žiadnom prípade životné
minimum pokryť základné životné potreby starších a chorých občanov odkázaných
na diétne stravovanie s príjmom cca 850.- eur mesačne, podľa ustanovení čl. 28 Dohovoru
OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Navyše sa pritom ignoruje, nielen ďalšie ustanovenie § 1 zákona č. 601/03 Z. z.,
podľa ktorého: „Tento zákon ustanovuje životné minimum ako spoločensky uznanú
minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze“,
ale nie, minimum pre osoby so zdravotným postihnutím.
Ignoruje sa pritom tak ustanovenie § 6b ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.,
ako i ustanovenie § 40 ods. 1, prvá veta, zákona o správnom konaní, podľa ktorého:
„Ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán,
je správny orgán takým rozhodnutím viazaný“, pretože v iných veciach za tých istých
podmienok nám právna pomoc bola poskytnutá
Ignorujú sa tiež aj Nálezy a rozhodnutia, či už Európskeho súdu pre ľudské práva,
alebo Ústavného a najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými sú zmysle Nariadenia RE
č. 44/2001, č. 1206/2001 a ďalších, súdy nižšieho stupňa tak isto viazané...
Takýmto protiústavným konaním a rozhodovaním súdov a Centier právnej pomoci,
nedochádza iba k poškodzovaniu sťažovateľa a jeho manželky na majetku a na zdraví
psychickou ujmou s ohrozením ich životov infarktom, ujmou na ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti v rozpore s § 11, § 13, § 126 OZ a čl. 16, čl. 19, čl. 40 a čl. 20, Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj k ich diskriminácii, pretože sa jedná o nerovnaké
zaobchádzanie, čo je ústavne neprípustné, nakoľko v iných konaniach za takých istých
podmienok (ak nie lepších) v podstate nezmenených z ktorých v porovnaní s pomermi
vychádzal súd a centrum právnej pomoci v tejto veci, bol sťažovateľ a jeho manželka
oslobodzovaný od súdnych poplatkov a bola im poskytovaná právna pomoc dokonca
aj samotným Ústavným súdom Slovenskej republiky a v tomto prípade nie...»
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv a článkov podľa ústavy a tiež porušenie označených
práv a článkov dohovoru, dodatkového protokolu č. 12 a Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím postupom centra v napadnutom konaní a jeho rozhodnutím
zo 16. júla 2018, postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uzneseniami
z 10. októbra 2017, 5. decembra 2017, 18. januára 2018 a z 30. júna 2018, napadnuté
rozhodnutie centra zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, zruší napadnuté
uznesenia krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 € a o úhradu trov
konania.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje „prieťahmi
v konaní a tým, že počas riešenia jeho civilnej veci je vystavený pocitom právnej neistoty,
krivdy, nespravodlivosti, beznádeji, zúfalstvu, bezmocnosti, úzkosti, psychickým traumám
a vážnym zdravotným problémom, predovšetkým infarktovým stavom... s následnou hrozbou
smrti z konania Centra... a Krajského súdu Žilina pri rozhodovaní o jeho návrhu na
poskytnutie právnej pomoci, oslobodenie od súdnych poplatkov a preskúmania rozhodnutia
centra Žilina“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy,
porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového
protokolu č. 12, porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom centra v napadnutom konaní
vedenom pod sp. zn. KaTN 255/2018 a jeho rozhodnutím zo 16. júla 2017
Centrum rozhodnutím zo 16. júla 2017 nepriznalo sťažovateľovi nárok
na poskytovanie právnej pomoci v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Centra
právnej pomoci, kancelárie Žilina č. 6854/2017-KaZa z 30. júna 2017 v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 30 S 64/2017.
Centrum v rozhodnutí zo 16. júla 2017 sťažovateľa poučilo o tom, že proti tomuto
rozhodnutiu môže podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia správnu žalobu na príslušnom
krajskom súde v súlade s § 177 a nasl. SSP.
Ústavnému súdu sa nepodarilo zistiť, či sťažovateľ túto možnosť využil, t. j. či podal
žalobu podľa Správneho súdneho poriadku proti rozhodnutiu centra zo 16. júla 2018.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
ako neprípustnú (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy,
porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového
protokolu č. 12, porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím a postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uzneseniami z 10. októbra 2017 a 18. januára 2018
Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením z 10. októbra 2017 (vyšší súdny
úradník) tak, že nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd
sťažovateľa poučil, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť, ale proti
uzneseniu správneho súdu vydaného súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná
sťažnosť, ak to Správny súdny poriadok nevylučuje; lehota na jej podanie je 15 dní
od doručenia relevantného uznesenia.
Sťažovateľ túto možnosť využil a proti uzneseniu krajského súdu z 10. októbra 2017
podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd (sudcom) napadnutým uznesením
z 5. decembra 2017 tak, že ju zamietol.
Krajský súd (vyšší súdny úradník) rozhodol napadnutým uznesením
z 18. januára 2018 tak, že konanie zastavil. Krajský súd sťažovateľa poučil, že proti
uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Poučil ho tiež, že sťažnosť len proti dôvodom uznesenia
nie je prípustná, s tým, že sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie
vydané. Sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde,
ktorý napadnuté uznesenie vydal.
Sťažovateľ túto možnosť využil a proti uzneseniu krajského súdu z 18. januára 2018
podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd sudcom napadnutým uznesením
z 30. júna 2018 tak, že ju zamietol.
Vychádzajúc z uvedených skutočností a s poukazom na právne závery uvedené
v časti II.1 tohto uznesenia ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy,
porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového
protokolu č. 12 a porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením z 5. decembra 2017
Krajský súd (vyšší súdny úradník) napadnutým uznesením z 10. októbra 2017
rozhodol tak, že sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Proti uzneseniu z 10. októbra 2017 podal sťažovateľ sťažnosť zo 6. novembra 2017.
O tejto sťažnosti rozhodol krajský súd (sudca) napadnutým uznesením z 5. decembra 2017
tak, že sťažnosť zo 6. novembra 2017 zamietol. Predmetné uznesenie krajského súdu
z 5. decembra 2017 nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2017.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Ako už bolo uvedené, napadnuté uznesenie krajského súdu z 5. decembra 2017
nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2017, pričom sťažovateľ podal sťažnosť mailom
10. septembra 2018, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy,
porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 dohovoru, porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového
protokolu č. 12 a porušeniu čl. 1, čl. 2, čl. 3, čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
a ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 5, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15, čl. 16, čl. 25 a čl. 28 Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením z 30. júna 2018
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd – vyšším súdnym úradníkom ‒ uznesením z18. januára 2018 zastavil
konanie. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť podľa ustanovení Správneho
súdneho poriadku. O tejto sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením z 30. júna 2018 tak,
že ju zamietol. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 30. júna 2018 uviedol:
«8. Splnenie poplatkovej povinnosti, t. j. zaplatenie súdneho poplatku patrí k vecným
procesným podmienkam správneho súdneho konania vzhľadom na procesnoprávne
následky jeho nezaplatenia spočívajúceho v zastavení konania (výnimkou je prípad
oslobodenia od súdnych poplatkov). Súdny poplatok patrí medzi trovy súdneho konania. V
článku 46 Ústavy Slovenskej republiky sa ako základné právo zaručuje právo no súdnu a
inú právnu ochranu. Trovy konania sú spoluurčujúcim faktorom toho, či sa uvedené
základné právo naplní aj reálnym obsahom. V rámci rozhodovacej praxe pri aplikovaní
článku 46 Ústavy SR vymedzil Ústavný súd Slovenskej republiky aj viaceré obsahové
princípy uplatňovania tohto práva. Osobitne možno v tejto súvislosti uviesť právo na reálny
prístup k súdu, ktoré však neznamená automatické právo na bezplatný prístup k súdu.
Uvedené judikoval Ústavný súd napr. v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 144/04, podľa ktorého
„Ústava vo svojom článku 46 ods. 1 negarantuje právo na bezplatné súdne konanie. Právo
na prístup k súdu môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo
iných podmienok, ku ktorým patrí aj zaplatenie súdneho poplatku podľa zákona č. 71/1992
Zb.“
9. Súd mal z obsahu spisu preukázané, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola
žalobcovi doručená dňa 22. 08. 2017. Vzhľadom na to, že súd rozhodoval o žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov, lehota na zaplatenie súdneho poplatku opätovne
začala plynúť od právoplatnosti uznesenia, ktorým správny súd sťažnosť žalobcu
proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zamietol. Z obsahu spisu
nepochybne vyplýva, že žalobca v lehote stanovenej súdom vo výzve na zaplatenie súdneho
poplatku (10 dní), ani ku dňu vydania uznesenia o zastavení konania, súdny poplatok
nezaplatil, hoci o následkoch nezaplatenia poplatku bol poučený, preto na základe vyššie
uvedeného súd v súlade s ust. § 10 ods. 1 veta prvá, časť za bodkočiarkou v spojení s § 14
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. konanie musel zastaviť.
10. Pokiaľ sťažovateľ (žalobca) v sťažnosti len vo všeobecnej rovine s odkazom na
jednotlivé články Ústavy Slovenskej republiky, vybrané paragrafy SSP, Občianskeho
zákonníka, zákona č. 71/1992 Zb. a vybrané články Medzinárodného Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím namietal vady konania, ako i rozhodnutia o zastavení
konania bez toho, aby uviedol, v čom konkrétne mali tieto vady spočívať, krajský súd
procesný postup vyššieho súdneho úradníka v konaní preskúmal všeobecne vo vzťahu
k obsahu spisu a nezistil v jeho postupe pochybenia, ktoré by viedli k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia. Sťažovateľ namietané vady v postupe vyššieho súdneho úradníka nijako
konkrétne nešpecifikoval. Vychádzajúc potom z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992
Zb., nečinnosť žalobcu spočívajúca v nezaplatení v súdneho poplatku v súdom stanovenej
lehote, je sankcionovaná zastavením súdneho konania. Správny súd zdôrazňuje,
že už v uznesení sp. zn. 30 S/64/2017-147 zo dňa 05. 12. 2017 poukázal na skutočnosť,
že v posudzovanej veci mal nesporne preukázanú takú aktuálnu majetkovú a finančnú
situáciu žalobcu, ktorá mu umožňuje jednorazovo zaplatiť súdny poplatok vo výške 70,00 €
bez negatívnych vplyvov na jeho životnú úroveň. Majetkové pomery žalobcu boli podrobne
uvedené v uznesení správneho súdu sp. zn. 30 S/64/2017-136 zo dňa 10. 10. 2017,
na ktorého odôvodnenie krajský súd poukazuje. Tieto boli preukázané z listinných dôkazov
predložených jednak samotným žalobcom, ako aj získaných súdom z katastra nehnuteľností.
Dôvody pre oslobodenie okrem pomerov účastníka z ustanovenia § 166 ods. 1 SSP
nevyplývajú, a preto ani nemohli byť relevantné pre posúdenie žiadosti žalobcu
o oslobodenie od súdneho poplatku.
11. Správny súd konal vo veci so žalobcom, ktorý nie je zastúpený advokátom,
keďže ide o konanie, kde právne zastúpenie nie je obligatórne (§ 49 ods. 2 písm. d) SSP),
a pretože žalobcovi, ktorý sám podal v lehote sťažnosť už v zmysle ust. § 156 ods. 1 SSP
uplynula lehota na jej doplnenie, v štádiu rozhodovania o sťažnosti proti napadnutému
uzneseniu právna pomoc advokáta by nemohla byť ani efektívne poskytnutá.
12. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že vydané
rozhodnutie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú správnu
žalobu bolo vecne správne. Vzhľadom na to, že ani po vydaní predmetného uznesenia
nebola preukázanú žiadna skutočnosť, s ktorou by platný právny poriadok Slovenskej
republiky spájal dôvod pre zrušenie predmetného rozhodnutia, rozhodol správny súd tak,
že podanú sťažnosť v zmysle ust. § 161 ods. 1 SSP ako nedôvodnú zamietol.»
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Z argumentácie krajského súdu v napadnutom uznesení z 30. júna 2018 dostatočne
vyplýva záver, z akých dôvodov zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu
krajského súdu z 18. januára 2018 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Právne závery krajského súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne
neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je dostatočné a vyčerpávajúce –
sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Tieto právne
závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať,
naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom
rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné
a zrozumiteľne formulované právne argumenty.
Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa predovšetkým vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu
k namietanému porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy,
článkov ústavy, práv podľa dohovoru a článkov dohovoru, dodatkového protokolu
č. 12 a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím ústavný súd nezistil
skutočnosti, ktoré by indikovali ich porušenie napadnutým uznesením krajského súdu
z 30. júna 2018. Je tiež relevantné, že v uvedených smeroch v sťažnosti sťažovateľa
absentuje adekvátna argumentácia, ktorou by odôvodňoval ich porušenie.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018