Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 528/2018
PDF · 142.05 KB
No categories available
II. ÚS 528/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, Národná 10, Žilina, vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 35 Cb 517/1995 z 1. októbra 2015
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 41/2015 z 29. novembra
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“)
sp. zn. 35 Cb 517/1995 z 1. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Obo 41/2015 z 29. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v konaní pred všeobecnými
súdmi žalovaným v spore o zaplatenie sumy 1 590 766,44 Kč s príslušenstvom. Krajský súd
vydal vo veci čiastočný rozsudok (napadnuté rozhodnutie krajského súdu), ktorým uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 985 000 Kč do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Zvyšok nároku ponechal na rozhodnutie v konečnom rozsudku.
Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
potvrdené.
Spornosť veci medzi stranami spočíva v tom, že krajský súd skutkovo ustálil, že
žalovaný žiadosťou zo 14. októbra 1992 požiadal žalobcu o poskytnutie úveru
na dokončenie rozostavanej prevádzky v s tým, že v pobočke žalobcu (
) má otvorený bežný účet. V žiadosti požadoval štvorročnú lehotu na splatenie
úveru a úver žiadal splácať v štvrťročných splátkach. Následne boli na základe zmluvy
o úvere č. A20045 z 1. decembra 1992 poskytnuté v prospech sťažovateľa finančné
prostriedky vo výške 985 000 Kč. Sťažovateľ sa zmluvne zaviazal aj k plateniu úrokov
z poskytnutej sumy. Krajský súd tiež považoval za skutkovo ustálené, že sťažovateľ
poskytnuté peňažné prostriedky nevrátil a že svoj záväzok 29. mája 1995 písomne uznal.
Sťažovateľ krajskému súdu (a taktiež najvyššiemu súdu, keďže prvostupňové
rozhodnutie potvrdil) vytýka, že vec nesprávne právne posúdil, a tvrdí, že v posudzovanej
veci mohlo ísť nanajvýš o zmluvu o pôžičke, resp. o nepomenovanú zmluvu, ale určite nie
o zmluvu o úvere (nesplnenie formálnych náležitostí); tvrdí, že kontaktná pracovníčka
banky nemala oprávnenie na uzatváranie zmlúv za zamestnávateľa; spochybňuje vlastné
uznanie záväzku z dôvodu neplatnosti právneho úkonu (keďže úver nemal byť riadne
uznaný, čo sa týka dôvodu a výšky); tvrdí, že úver ním ani nebol čerpaný, čím dlh nevznikol
(pretože nepožiadal o uvoľnenie peňažných prostriedkov z uzavretej zmluvy); ďalej tvrdí
svojvoľné pripísanie istiny zo strany banky na jeho účet, ako aj to, že žalobca poskytnutie
úveru preukázal len kópiami výpisov z účtu, a nie originálmi; a napokon tvrdí, že nebolo
namieste vec rozhodnúť čiastočným rozsudkom, ale že o veci sa malo rozhodnúť v celosti
nároku.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 35 Cb 517/1995
z 1. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obo 41/2015 z 29. novembra 2016 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu zrušil, aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, aby sťažovateľovi priznal
finančné zadosťučinenie vo výške 23 000 € a náhradu trov konania. Sťažovateľ tiež žiada,
aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
35 Cb 517/1995 z 1. októbra 2015.
Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že spor
je prejednávaný už takmer 23 rokov a sťažovateľ stratil akúkoľvek dôveru v právo a súdnu
ochranu.
Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu sťažovateľ
odôvodnil tým, že žiadnym osobám by nevznikla ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou,
ktorá vznikne sťažovateľovi exekúciou, pretože tá by vážne ovplyvnila jeho majetkové
pomery.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie o nesprávnom ustálení skutkového stavu veci a na to
nadväzujúcom nesprávnom právnom posúdení.
K rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 35 Cb 517/1995
z 1. októbra 2015
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu nepochybne vyplýva, že ústavný súd svoju
právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže uplatniť len vo vzťahu k takému
(právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už sťažovateľ nemôže napadnúť
žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym) v rámci sústavy všeobecných
súdov. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom (a takej ochrany sa aj reálne
domáhal), musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd nemá právomoc preskúmavať
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 35 Cb 517/1995 z 1. októbra
2015, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil
a o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací svojím rozsudkom sp. zn.
2 Obo 41/2015 z 29. novembra 2016. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v dotknutej
časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 41/2015
z 29. novembra 2016
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
K podstate predostretej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že napadnutými
rozhodnutiami (teda čiastočným rozsudkom krajského súdu a potvrdzujúcim rozhodnutím
najvyššieho súdu) bolo rozhodnuté o prisúdení sumy 985 000 Kč žalobcovi (banke).
Poskytnutie predmetnej sumy bankou na jeho účet sťažovateľ nespochybňuje. Z tohto
pohľadu je irelevantné, či vo veci došlo k uzatvoreniu úverovej, resp. inej, typovo obdobnej
zmluvy, teda akým spôsobom sa peniaze k sťažovateľovi dostali, podstatným pre
posudzovanú vec je, že ich bolo treba vrátiť. Skutočnosť, že predmetná suma nebola
žalobcovi vrátená sťažovateľ tak isto nespochybňuje. Krajský súd teda nerozhodol o nároku
vo výške, ktorá by bola spornou, rozhodol iba o vrátení istiny. Pre posúdenie sťažnosti je
iracionálne zachádzať do hlbších detailov sporu. Tvrdenia sťažovateľa, ktoré sú obsiahnuté
v sťažnosti, totiž nespochybňujú uvedenú podstatu veci.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy je potrebné uviesť, že ich aplikácia
sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného
základného práva alebo slobody sťažovateľa (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 ústavy). Keďže
ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy, požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy je
v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu zjavne neopodstatnená
(I. ÚS 34/96).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (návrh na zrušenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci
krajskému súdu na ďalšie konanie, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia, návrh
na priznanie náhrady trov konania a návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018