Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 528/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, Národná 10, Žilina, vo veci

namietaného porušenia a 3 , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 1. októbra 2015

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie a 3 (ďalej len „“), svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“)

sp. zn. z 1. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v konaní pred všeobecnými

súdmi žalovaným v spore o zaplatenie sumy 1 590 766,44 Kč s príslušenstvom. Krajský súd

vydal vo veci čiastočný rozsudok (napadnuté rozhodnutie krajského súdu), ktorým uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 985 000 Kč do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia. Zvyšok nároku ponechal na rozhodnutie v konečnom rozsudku.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

potvrdené.

Spornosť veci medzi stranami spočíva v tom, že krajský súd skutkovo ustálil, že

žalovaný žiadosťou zo 14. októbra 1992 požiadal žalobcu o poskytnutie úveru

na dokončenie rozostavanej prevádzky v s tým, že v pobočke žalobcu (

) má otvorený bežný účet. V žiadosti požadoval štvorročnú lehotu na splatenie

úveru a úver žiadal splácať v štvrťročných splátkach. Následne boli na základe zmluvy

o úvere č. A20045 z 1. decembra 1992 poskytnuté v prospech sťažovateľa finančné

prostriedky vo výške 985 000 Kč. Sťažovateľ sa zmluvne zaviazal aj k plateniu úrokov

z poskytnutej sumy. Krajský súd tiež považoval za skutkovo ustálené, že sťažovateľ

poskytnuté peňažné prostriedky nevrátil a že svoj záväzok 29. mája 1995 písomne uznal.

Sťažovateľ krajskému súdu (a taktiež najvyššiemu súdu, keďže prvostupňové

rozhodnutie potvrdil) vytýka, že vec nesprávne právne posúdil, a tvrdí, že v posudzovanej

veci mohlo ísť nanajvýš o zmluvu o pôžičke, resp. o nepomenovanú zmluvu, ale určite nie

o zmluvu o úvere (nesplnenie formálnych náležitostí); tvrdí, že kontaktná pracovníčka

banky nemala oprávnenie na uzatváranie zmlúv za zamestnávateľa; spochybňuje vlastné

uznanie záväzku z dôvodu neplatnosti právneho úkonu (keďže úver nemal byť riadne

uznaný, čo sa týka dôvodu a výšky); tvrdí, že úver ním ani nebol čerpaný, čím dlh nevznikol

(pretože nepožiadal o uvoľnenie peňažných prostriedkov z uzavretej zmluvy); ďalej tvrdí

svojvoľné pripísanie istiny zo strany banky na jeho účet, ako aj to, že žalobca poskytnutie

úveru preukázal len kópiami výpisov z účtu, a nie originálmi; a napokon tvrdí, že nebolo

namieste vec rozhodnúť čiastočným rozsudkom, ale že o veci sa malo rozhodnúť v celosti

nároku.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 1. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2016 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu zrušil, aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, aby sťažovateľovi priznal

finančné zadosťučinenie vo výške 23 000 € a náhradu trov konania. Sťažovateľ tiež žiada,

aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 1. októbra 2015.

Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že spor

je prejednávaný už takmer 23 rokov a sťažovateľ stratil akúkoľvek dôveru v právo a súdnu

ochranu.

Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu sťažovateľ

odôvodnil tým, že žiadnym osobám by nevznikla ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou,

ktorá vznikne sťažovateľovi exekúciou, pretože tá by vážne ovplyvnila jeho majetkové

pomery.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie o nesprávnom ustálení skutkového stavu veci a na to

nadväzujúcom nesprávnom právnom posúdení.

K rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 1. októbra 2015

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu nepochybne vyplýva, že ústavný súd svoju

právomoc podľa môže uplatniť len vo vzťahu k takému

(právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už sťažovateľ nemôže napadnúť

žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym) v rámci sústavy všeobecných

súdov. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom (a takej ochrany sa aj reálne

domáhal), musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 1. októbra

2015, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil

a o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací svojím rozsudkom sp. zn.

z 29. novembra 2016. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v dotknutej

časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2016

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

K podstate predostretej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že napadnutými

rozhodnutiami (teda čiastočným rozsudkom krajského súdu a potvrdzujúcim rozhodnutím

najvyššieho súdu) bolo rozhodnuté o prisúdení sumy 985 000 Kč žalobcovi (banke).

Poskytnutie predmetnej sumy bankou na jeho účet sťažovateľ nespochybňuje. Z tohto

pohľadu je irelevantné, či vo veci došlo k uzatvoreniu úverovej, resp. inej, typovo obdobnej

zmluvy, teda akým spôsobom sa peniaze k sťažovateľovi dostali, podstatným pre

posudzovanú vec je, že ich bolo treba vrátiť. Skutočnosť, že predmetná suma nebola

žalobcovi vrátená sťažovateľ tak isto nespochybňuje. Krajský súd teda nerozhodol o nároku

vo výške, ktorá by bola spornou, rozhodol iba o vrátení istiny. Pre posúdenie sťažnosti je

iracionálne zachádzať do hlbších detailov sporu. Tvrdenia sťažovateľa, ktoré sú obsiahnuté

v sťažnosti, totiž nespochybňujú uvedenú podstatu veci.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a 3 je potrebné uviesť, že ich aplikácia

sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného

základného práva alebo slobody sťažovateľa (v tomto prípade ). Keďže

ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu a , požiadavka na vyslovenie porušenia a 3 je

v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu zjavne neopodstatnená

().

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (návrh na zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci

krajskému súdu na ďalšie konanie, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia, návrh

na priznanie náhrady trov konania a návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018