Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 607/2018
PDF · 170.7 KB
No categories available
IV. ÚS 607/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 4 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 46/2017 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 78/2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej aj „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) postupom Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 46/2018
(správne má byť sp. zn. 3 T 46/2017, pozn.; ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 To 78/2018 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 3 T 46/2017 z 11. mája 2018 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uznaný
za vinného z pokračovacieho zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 4 písm. b) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
v bode 1 spáchaného v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1
Trestného zákona, keď prvého trestného činu (zločinu) sa mal dopustiť šiestimi čiastkovými
útokmi, za čo bol odsúdený podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l),
§ 37 písm. h), § 38 ods. 2 a § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere troch rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného
zákona zaradený na výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň
okresný súd uložil sťažovateľovi ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou
a zhabanie veci, ako aj povinnosť nahradiť škodu poškodeným.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie.
Sťažovateľ namieta, že spis okresného súdu bol krajskému súdu predložený „takmer
po dvoch mesiacoch“, čo považuje za zbytočné prieťahy zo strany okresného súdu. V tejto
súvislosti uvádza, že na sudcu okresného súdu a na prokurátora podal trestné oznámenie.
Ďalej tvrdí, že bol «odsúdený na základe „vymysleného“ príbehu operačných policajtov»,
a že nemohol byť „súdený podľa od. 4 citovaného Tr. zákona“, pretože nespôsobil škodu
„26 660 eur“.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
o porušení „viacerých“ jeho práv a priznal mu „primerané odškodnenie z dôvodu
obmedzenia osobnej slobody“, pretože je vo väzbe 18 mesiacov.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje
sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov
proti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,
alebo ak týmto jazykom nehovorí.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez
ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Podľa čl. 4 protokolu nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní
podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo
odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je neurčitá, jej odôvodnenie
je z hľadiska ústavnoprávnej argumentácie nedostatočné, čo pôsobí nedostatočne a neurčito
a zároveň vytvára priestor pre dohady a dedukcie. Takéto uplatnenie námietky o porušení
základných práv v konaní pred ústavným súdom je zásadne neakceptovateľné
(III. ÚS 26/2012, III. ÚS 244/2014, I. ÚS 291/2017, IV. ÚS 35/2018). Sťažovateľ zároveň
k svojej sťažnosti nepripojil požadované prílohy, predovšetkým rozsudok okresného
súdu, vo vzťahu ku ktorému v odôvodnení svojej sťažnosti namieta porušenie svojich práv
(§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd v prípade opísaného nedostatku návrhu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) v zásadne pristupuje k výzve na doplnenie návrhu. Záujem na hospodárnosti
a efektívnosti konania však za určitých okolností ústavnému súdu umožňuje odmietnuť
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri jej predbežnom prerokovaní aj bez predchádzajúcej
výzvy na doplnenie návrhu/sťažnosti sťažovateľa. Takýto postup ústavný súd môže využiť
v prípade, keď vzhľadom na obsah podkladov, ktoré má k dispozícii, niet žiadnych
pochybností o tom, že ani prípadné doplnenie sťažnosti na základe výzvy by nemohlo viesť
k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie (meritórnemu prerokovaniu sťažnosti). Teda, ak je na
základe obsahu doručenej sťažnosti zrejmé, že ústavný súd napriek vyhoveniu požiadavke
na jej doplnenie túto odmietne z procesných dôvodov, nie je jeho povinnosťou vyzývať
sťažovateľa na doplnenie neúplnej sťažnosti (III. ÚS 357/2010).
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa možno vyvodiť, že sťažovateľ v prvom rade namieta
porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, a to vo vzťahu k predkladaniu príslušného súdneho spisu krajskému
súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a taktiež
postupom krajského súdu v napadnutom konaní. K tomuto ústavný súd poznamenáva,
že sťažovateľ svoju sťažnosť podľa čl. 127 ústavy ako celok označil ako „Sťažnosť
na prieťahy v konaní!“.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv
aj postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu
v napadnutom konaní z dôvodu, že bol «odsúdený na základe „vymysleného“ príbehu
operačných policajtov» a že nemohol byť „súdený podľa od. 4 citovaného Tr. zákona“,
pretože nespôsobil škodu „26 660 eur“.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa prieťahov v konaní okresného súdu
pri predkladaní súdneho spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ústavný súd
konštatuje, že zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozhodol vo veci
sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 T 46/2017 z 11. mája 2018, pričom príslušný súdny spis
bol predložený krajskému súdu 2. júla 2018. K tomuto je ďalej potrebné uviesť, že sám
sťažovateľ neuvádza, kedy (v ktorý deň) podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie.
Zároveň je potrebné doplniť, že rozsudok okresného súdu z 11. mája 2018 predstavuje
meritórne rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa, a nie rozhodnutie o jeho väzbe.
Z uvedeného je už na prvý pohľad zrejmé, že v danom prípade nemožno uvažovať
o prieťahoch zo strany okresného súdu pri predkladaní súdneho spisu krajskému súdu
na účel rozhodnutia o sťažovateľom podanom odvolaní, teda o tom, že by dĺžka konania
v tejto fáze presahovala primeranú lehotu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom krajského súdu
v napadnutom konaní
Pokiaľ ide o rozhodovanie krajského súdu v napadnutom konaní, zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol uznesením
z 26. septembra 2018, ktorým odvolanie sťažovateľa proti rozsudku z 11. mája 2018
zamietol, pričom 10. októbra 2018 bolo jeho rozhodnutie expedované okresnému súdu.
S odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu nemožno ani postup krajského súdu
v napadnutom konaní, ktorý o odvolaní sťažovateľ rozhodol do troch mesiacov
od predloženia súdneho spisu, považovať za taký, ktorého dĺžka by presahovala primeranú
lehotu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Aj túto časť sťažnosti bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 4
protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu
v napadnutom konaní z dôvodu, že bol «odsúdený na základe „vymysleného“ príbehu
operačných policajtov» a že nemohol byť „súdený podľa od. 4 citovaného Tr. zákona“,
pretože nespôsobil škodu „26 660 eur“.
K tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle
citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd),
z ktorého vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových
práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti
a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky
aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v rámci
konania o odvolaní na krajskom súde, ktorý mal preskúmať postup okresného súdu
v napadnutom konaní. Túto možnosť sťažovateľ aj využil, a preto uplatňujúc princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať postup okresného súdu v napadnutom konaní, pretože tieto preskúmal krajský
súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.4 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 4
protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv postupom
krajského súdu v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje, že v čase podania ústavnej
sťažnosti (8. októbra 2018) ešte sťažovateľovi nebolo doručené uznesenie krajského súdu
z 26. septembra 2018 (expedované okresnému súdu 10. októbra 2018), ktorým tento jeho
odvolanie zamietol, a preto je zo strany sťažovateľa predčasné napádať právne závery
v ňom uvedené, s ktorými sa v čase podania sťažnosti sťažovateľ ešte nemohol oboznámiť,
a teda ich ani v konaní pred ústavným súdom relevantným spôsobom spochybniť
(napadnúť). V nadväznosti na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018