Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 543/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -54 z 22. marca 2017

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júla

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra

2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -54

z 22. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako žalobkyne proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky proti žalovanému

Okresnému úradu Prešov, odboru opravných prostriedkov o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP1-2016/019315/BAR z 1. augusta 2016.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. OU-PO-OOP1-2016/019315/BAR z 1. augusta 2016

zmenil rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu v časti týkajúcej sa udelenej pokuty

tak, že „Okresný úrad Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy podľa ustanovení § 11

ods. 1 písm. a) a o priestupkoch ukladá obvinenej

za tento priestupok sankciu-pokarhanie.“. Sťažovateľka bola uznaná

vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1

písm. d) o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorého sa dopustila tým, že

22. júla 2015 o 13.00 h na pozemku na adrese znemožnila susedovi

postrek proti burine na jeho pozemku odtláčaním lexanu, ktorým zamedzoval

prípadnému prenikaniu postreku na pozemok v spoluvlastníctve sťažovateľky,

od spoločného plota, čím úmyselne narušila občianske spolunažívanie iným hrubým

spôsobom.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol

rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala

zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým zmenil rozhodnutie prvoinštančného správneho

orgánu v časti týkajúcej sa udelenia pokuty a vo zvyšnej časti rozhodnutie prvoinštančného

správneho orgánu, ktorým uznal sťažovateľku vinnou zo spáchania priestupku za porušenie

potvrdil, a preto primárne v medziach kasačnej

sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj

napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky

sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí

správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa

kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich

osvojil krajský súd zo zistení uvedených žalobkyňou a žalovaným správnym orgánom, ktoré

sú obsiahnuté v administratívnom spise...

Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je

aj administratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľky nie

sú dôvodné.

Kasačný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu a žalovaného, že priestupok sa

stal a priestupok spáchala sťažovateľka tak, ako je uvedené v skutkovej vete

prvoinštančného rozhodnutia správneho orgánu. Protiprávne konanie sťažovateľky bolo

vo výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov vymedzené úplne a určite. Skutok, tak ako

je uvedený vo výrokovej časti správnych rozhodnutí, potvrdili svedkovia a počas celého

administratívneho konania tiež aj samotná sťažovateľka.

K námietke sťažovateľky, že skutok sa nestal kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná.

Podľa názoru kasačného súdu je zrejmé, že skutkový stav uvedený vo výrokovej časti

rozhodnutí správnych orgánov je v zhode a je súladný s obsahom administratívneho spisu

žalovaného. To, že sťažovateľka bránila v postreku buriny susedovi

potvrdili aj svedkovia , a vo svojich výpovediach. Kasačný súd taktiež

považuje za nedôvodnú námietku sťažovateľky týkajúcej sa účelovosti výpovedí svedkov.

Uvedené tvrdenie sťažovateľky považuje kasačný súd za neopodstatnené v snahe vyhnúť sa

zodpovednosti za priestupok. Výpovede namietaných svedkov potvrdil aj brat sťažovateľky.

Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľka svojím konaním naplnila všetky pojmové

znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1

písm. d) , keď iným hrubým správaním znemožnila susedovi

postrek proti burine na jeho pozemku odtláčaním lexanu od spoločného

plota, ktorý zamedzoval prípadnému prenikaniu postreku na pozemok v spoluvlastníctve

sťažovateľky. V administratívnom konaní boli vykonané relevantné dôkazy, ktoré

hodnoverne preukazujú protiprávne konanie sťažovateľky, a preto kasačný súd nemal o vine

sťažovateľky žiadne pochybnosti. Kasačný súd záverom k veci dodáva, že rozhodnutie

žalovaného o zmene uloženej sankcie z pokuty na pokarhanie považuje za správne a

postačujúce vzhľadom na spáchaný priestupok. Pokarhanie považuje kasačný súd za

dostatočný výchovný a preventívny prostriedok, ktorým sa zabezpečí splnenie účelu

správneho trestania, a to nápravu páchateľa.

Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi

námietkami sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal

otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto

námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú

sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.“

3. Sťažovateľka zastáva názor, že skutok znemožňovania postreku susedovi

sa objektívne nestal. Sťažovateľka nikdy nepopierala, že odtláčala lexan od svojho plota,

avšak týmto odtláčaním lexanu iba chránila svoj majetok (plot) pred jeho poškodením.

Sťažovateľka podotkla, že tento kovový pletivový plot, ktorý stojí na hranici pozemku

sťažovateľky a suseda , je výlučne vlastníctvom sťažovateľky, ergo sused

nemá k tomuto plotu žiadne vlastnícke a ani iné právo. To znamená, že keď sťažovateľka

prstami odtláčala tabuľu od svojho plota, iba si chránila vlastníctvo pred potenciálnym

mechanickým poškodením a týmto odtláčaním podľa jej slov v žiadnom prípade nemohla

znemožniť postrek susedovi . Sťažovateľka tvrdí, že lexan odtláčala iba

svojimi prstami, čiže maximálne do vzdialenosti svojich prstov, t. j. 7,5 cm, pretože pletivo

plota ju ďalej nepustilo. To podľa nej znamená, že priestor medzi lexanom a betónovým

plotom suseda bol stále dostatočne široký, aby tam sused mohol postrek

realizovať. Sťažovateľka ďalej uviedla, že priestor medzi plotmi je 20 až 25 cm a ak sa od

neho odpočíta dĺžka prstu sťažovateľky, t. j. 7,5 cm, vyplýva z toho záver, že sused

mal stále dostatočne široký priestor v rozmedzí 12,5 cm až 17,5 cm na to, aby mohol

postrek realizovať. Podľa vyjadrenia sťažovateľky bolo preto absolútne nesporné, že

odtláčaním lexanu svojimi prstami nebola fyzicky spôsobilá znemožniť susedovi

vykonávať postrek. Sťažovateľka sa susedovi ani nevyhrážala, ani mu nespôsobila

žiadnu ujmu na zdraví či na majetku a jej konanie nebolo žiadnou schválnosťou.

3.1 Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľky fakticky vôbec nezaoberal jej

námietkami v kasačnej sťažnosti a len nekriticky si osvojil závery krajského súdu.

Z ústavnoprávneho hľadiska je rozhodnutie najvyššieho súdu podľa sťažovateľky absolútne

nedostatočne odôvodnené a neposkytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné

právne a skutkové námietky sťažovateľky. Najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky iba

stroho konštatuje, že priestupok sa stal a že ho spáchala sťažovateľka tak, ako je uvedené

v skutkovej vete prvoinštančného rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd považoval za

preukázané, že protiprávne konanie sťažovateľky bolo vo výrokovej časti rozhodnutí

správnych orgánov vymedzené úplne a určito. Skutok, ako je uvedený vo výrokovej časti

správnych rozhodnutí, podľa konštatovania najvyššieho súdu počas celého

administratívneho konania potvrdila aj samotná sťažovateľka. Najvyšší súd sa takýmto

konštatovaním podľa presvedčenia sťažovateľky dopustil rovnakých skutkových omylov

ako krajský súd i napriek tomu, že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti veľmi podrobne

zdôvodnila, prečo je logicky absolútne vylúčené, že by sa stal skutok tak, ako je popísaný

vo výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov. Sťažovateľka trvá na tom, že skutok, ako

je popísaný správnym orgánom (t. j. skutok znemožnenia postreku susedovi), sa nestal,

a teda neexistujúcim skutkom nemohol byť logicky spáchaný priestupok. Podľa

sťažovateľky sa stal iba skutok odtláčania lexanu na dĺžku jej prsta a tento skutok nebol

spôsobilý znemožniť postrek susedovi . Tieto dva výroky, t. j. výrok znemožnenia

postreku odtláčaním lexanu a výrok odtláčania lexanu (ktoré nebolo spôsobilé znemožniť

postrek), popisujú podľa názoru sťažovateľky dva rozličné skutky, ktoré absolútne nemožno

stotožňovať.

3.2 V neposlednom rade sa podľa sťažovateľky najvyšší súd absolútne vôbec

nezaoberal tým, že sťažovateľka odtláčaním lexanu nemala v úmysle robiť susedovi žiadne

schválnosti, ale iba bránila svoj majetok (plot) a chránila svoje zdravie. Keďže sa dôvodne

obávala o svoj majetok a zdravie, dala túto obavu susedovi podľa jej slov slušným

spôsobom najavo. Podľa sťažovateľky jej nemožno upierať ústavné právo chrániť si svoj

majetok a zdravie.

3.3 Sťažovateľka teda svojím konaním podľa jej slov iba využila svoje ústavné právo

chrániť svoj majetok a zdravie pred poškodením a tiež ústavné právo legitímne vyjadriť svoj

názor na škodlivosť postreku Roundup, na riziko poškodenia plota sťažovateľky, keď po

ňom sused šúchal a búchal svojou tabuľou.

3.4 Sťažovateľka dodáva, že ak aj najvyšší súd zastával názor, že sťažovateľka

svojím konaním znemožnila susedovi vykonať postrek, čo však

odmieta, keďže odtláčaním lexanu prstami od svojho plota to objektívne nebolo podľa jej

slov možné, mal najvyšší súd vzhľadom na všetky okolnosti skúmať, či konanie

sťažovateľky nemožno považovať za konanie v nutnej obrane. Keďže najvyšší súd sa ani

len nezmienil o tom, prečo eventuálne nebolo možné považovať konanie sťažovateľky za

konanie v nutnej obrane, je podľa nej jeho rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. -54 zo dňa 22.03.2017 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č.k. zo dňa 18.07.2018 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

18.07.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ).

III.

7. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku krajského súdu je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť.

7.1 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej

sťažnosti sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať

o napadnutom rozsudku krajského súdu, keďže kasačná sťažnosť predstavuje účinný

opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu.

7.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ).

7.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre neprípustnosť.

8. Čo sa týka napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že bez

potreby priblíženia doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľky je

potrebné konštatovať, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

8.1 Ústavný súd sa najskôr musí vyjadriť k námietke sťažovateľky, ktorá uvádza, že

ak aj najvyšší súd zastával názor, že sťažovateľka svojím konaním znemožnila susedovi

vykonať postrek, tak mal vzhľadom na všetky okolnosti skúmať, či

konanie sťažovateľky nemožno považovať za konanie v nutnej obrane.

8.1.1 Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že konanie suseda ohrozuje alebo zasahuje

do pokojného stavu alebo do jej vlastníckeho práva, mala možnosť využiť právne

prostriedky nápravy, ktoré právny poriadok pre prípad opísaných „susedských sporov“

rozoznáva.

8.1.2 V prvom rade je to , podľa ktorého „ak došlo

k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže

predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté

právo domáhať sa ochrany na súde.“ Uvedené ustanovenie

predstavuje občianskoprávnu ochranu v prípade zrejmého zásahu do pokojného stavu, ktorá

je zákonodarcom zverená na účely rýchlej nápravy obci. Ako je samotným ustanovením

zdôraznené, ide o ochranu predbežnú a dotknutá osoba sa môže naďalej domáhať ochrany

svojich práv na súde. K ochrane podľa a predbežnosti

rozhodnutia podľa tohto ustanovenia právna doktrína uvádza: «Aj táto ochrana je...

ochranou občianskoprávnou... a § 5 ju vo svojej druhej vete výslovne charakterizuje ako

ochranu predbežnú... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva predovšetkým v tom, že...

nevyhlasuje právny stav a ani ho nevytvára. K tomu je príslušný jedine súd. Rozhodnutie

podľa § 5 konštatuje nie stav právny, ale pokojný stav, t. j. určitý stav faktický. Toto

rozhodnutie je záväzné pre účastníkov konania i erga omnes jedine v otázke pokojnosti

faktického stavu, a ani v tej nezaväzuje súd... Ani vtedy, ak sa ten, kto je k tomu aktívne

legitimovaný, neobráti na súd, sa rozhodnutie podľa § 5 nemôže stať „konečné“ v tom

zmysle, že by záväzne určilo stav právny... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva

ďalej v tom, že o právnom stave rozhoduje... výlučne súd, pre ktorý rozhodnutie podľa § 5

nie je prejudiciálne a ani inak záväzné. Nie je pre súd prejudiciálne ani vo veci zistenia

pokojného stavu samého. I túto skutkovú otázku môže súd zhodnotiť inak... Predbežnosť

rozhodovania podľa § 5 naproti tomu neznamená, že... by bolo podmienkou konania

súdneho... Z uvedeného vzťahu rozhodnutia súdu a rozhodnutia... podľa § 5 ostatne

vyplýva, že označenie rozhodnutia podľa § 5 ako rozhodnutia predbežného je skôr

parabolické, než exaktné. Súd i obec... tu síce rozhodujú o rovnakej skutkovej podstate, ale

z hľadiska právneho každý o niečom úplne inom.» [KNAP, V. Quieta non movere (§ 5

obč. zák.). In: Právní praxe. 1993, č. 3, s. 267  268; k tomu pozri aj uznesenia Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. (bod 9), sp. zn. alebo

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ]. V konaní podľa § 5 Občianskeho

zákonníka obec (v pozícii orgánu verejnej správy) v rámci výkonu samosprávy poskytuje

v občianskoprávnej veci posesórnu ochranu faktickému stavu a účelom je poskytnúť

ochranu faktickému stavu TU a TERAZ – zmyslom právnej úpravy je okamžitosť

a dočasnosť.

8.1.3 Ďalším právnym nástrojom ochrany vlastníckych práv, ktorý mala sťažovateľka

k dispozícii, je petitórna ochrana subjektívneho práva v občianskoprávnej veci poskytovaná

súdom v zmysle v spojitosti s . Ide o negatórnu/zapieraciu

žalobu (actio negatoria). Zapieracia žaloba chráni vlastníka pred každým iným zásahom

do jeho oprávnení, než je zadržiavanie veci. Na takúto žalobu je aktívne legitimovaný

vlastník (podielový alebo bezpodielový spoluvlastník).

8.1.4 Napokon nemožno zabudnúť na svojpomoc v zmysle § 6 Občianskeho

zákonníka. V tomto ustanovení je upravená možnosť svojpomocnej ochrany subjektívnych

práv priamo účastníkom občianskoprávneho vzťahu. Ide o výnimku z § 4 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého túto ochranu poskytujú štátne orgány, spravidla súd.

Svojpomocná ochrana sa viaže na zákonné predpoklady, ktorými sú:

a) bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah,

b) odvrátenie zásahu priamo ohrozeným účastníkom,

c) primeraný spôsob odvrátenia zásahu.

8.1.5 Ústavný súd, akcentujúc už opísané východiská, uvádza, že vzhľadom na (i)

konanie sťažovateľky ustálené (dokázané) pred správnym orgánom ako aj súdmi, (ii)

konanie suseda spočívajúce v postreku buriny na jeho pozemku a (iii)

existenciu právnych prostriedkov ochrany práv, na ktorých použitie bola sťažovateľka

vzhľadom na skutkový stav oprávnená, závery súdov o spáchaní priestupku konaním

sťažovateľky a nevyhodnotenia jej konania ako nutnej obrany (§ 418 Občianskeho

zákonníka) sú ústavne udržateľné a odôvodnené.

8.2 Čo sa týka samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako

celku ústavný súd nezistil v jeho skutkových a právnych záveroch nič ústavne nekonformné,

čo by nasvedčovalo jeho extrémnej arbitrárnosti alebo absolútnej ústavnej

neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke spáchania priestupku zo strany

sťažovateľky a preskúmavania záverov napadnutého rozsudku krajského súdu najvyšší súd

(i) logicky, zákonne a ústavne korektne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia [§ 49

ods. 1 písm. d) ; ] a (ii) tieto riadne

aplikoval na ustálený skutkový a právny stav vo veci. Závery najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku navyše netrpia ani absenciou logiky.

8.3 Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018