Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 642/2018
PDF · 328.44 KB
No categories available
IV. ÚS 642/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Tomášek, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. EX 3754/14, uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39 Er 3637/2014
z 12. apríla 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21 CoE 284/2016
z 25. októbra 2016, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s.,
Bajkalská 21/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou
Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Juraj Tomášek, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského (ďalej aj „súdny exekútor“)
v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. EX 3754/14 (ďalej aj „napadnutý postup
súdneho exekútora“), uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 39 Er 3637/2014 z 12. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 CoE 284/2016
z 25. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutých rozhodnutí.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke v súčasnosti prebieha
pred okresným súdom pod sp. zn. 39 Er 3637/2014 exekučné konanie o vymoženie
sumy 9 432 457,56 eur s prísl. vedené v prospech oprávneného, spoločnosti
(ďalej len „oprávnený“), a to na základe rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 29 Cb 68/2003-1208 zo 7. novembra 2011 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014. Exekučné konanie
je vykonávané exekútorským úradom súdneho exekútora, pred ktorým je vedené
pod sp. zn. EX 3754/14.
Sťažovateľka podala v rámci napadnutého exekučného konania návrh na povolenie
odkladu exekúcie z 22. decembra 2015 a návrh na zastavenie exekúcie z 31. decembra
2015. Tieto návrhy odôvodnila tým, že 29. decembra 2015 nadobudol účinnosť zákon č.
439/2015 Z. z. (ďalej len „novela zákona“), ktorým sa dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o
tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“)
o § 28a a § 38ab, podľa ktorých niektoré zložky majetku sťažovateľky nepodliehajú
exekúcii. Keďže exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom v rámci exekučného konania
postihuje majetok sťažovateľky, ktorý podľa jej mienky nepodlieha exekúcii, sťažovateľka
sa dožadovala, aby okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu
zastavil (návrh na zastavenie exekúcie z 31. decembra 2015) a tiež, aby povolil odklad
exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (návrh na povolenie odkladu exekúcie
z 22. decembra 2015).
V reakcii na prijatie novely zákona o tepelnej energetike súdny exekútor doručil
7. januára 2016 sťažovateľke tieto dokumenty:
a) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie
zriadením exekučného záložného práva, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí
exekúcie sp. zn. EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,
b) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie
predajom nehnuteľností, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie
sp. zn. EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,
c) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení časti upovedomenia o začatí exekúcie,
ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 3754/14 z 5. septembra
2014 v časti vykonania exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok.
Zo strany exekútora však podľa názoru sťažovateľky nedošlo k ustúpeniu od vedenia
exekúcie na všetky zložky jej majetku, ktoré nepodliehajú exekúcii, pretože exekútor nechal
zablokovaný jej bankový účet, ktorý však podľa sťažovateľky v zmysle ustanovenia § 28a
zákona o tepelnej energetike tiež nepodlieha exekúcii. Bankový účet sťažovateľky súdny
exekútor do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neodblokoval, pričom k 15. júnu 2016
sa na bankovom účte nachádzajú peňažné prostriedky sťažovateľky v sume
29 661 784,60 €, ktoré nemôže z dôvodu blokácie užívať.
Sťažovateľka podaním z 22. januára 2015 označeným ako žiadosť o odblokovanie
účtov v banke vyzvala súdneho exekútora, aby v nadväznosti na zrušenie upovedomení
bezodkladne vykonal také opatrenia, aby nebola vedená exekúcia na majetok sťažovateľky,
ktorý podľa § 28a zákona o tepelnej energetike nepodlieha exekúcii, t. j. aby vydal príkaz
na odblokovanie jej bankového účtu, ktorý dosiaľ neodblokoval.
Sťažovateľka podaním z 1. februára 2016 označeným ako žiadosť o bezodkladné
rozhodnutie o návrhoch povinného požiadala okresný súd, aby bezodkladne rozhodol o jej
návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý podala 31. decembra 2015. Táto žiadosť bola zaslaná
na vedomie tiež Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.
Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, že prerušuje exekučné konanie
do rozhodnutia ústavného súdu o návrhu okresného súdu na začatie konania o súlade § 28a
a 38ab zákona o tepelnej energetike s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1
ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). Následne
okresný súd opravným uznesením č. k. 39 Er 3637/2014-686 z 22. apríla 2016 (ďalej
len „opravné uznesenie“), ktoré vydal vyšší súdny úradník, opravil zjavne nesprávne
poučenie na napadnutom uznesení takto: „Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie
v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia...“
Okresný súd v napadnutom uznesení o prerušení konania, ktorým sa súčasne obrátil
na ústavný súd s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov, uviedol:
„Exekučný súd sa v uvedenej exekučnej veci musel vysporiadať s tým, či je vôbec
možné a potrebné podať podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky.
Z § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že ak osobitný zákon neustanovuje inak,
exekučné konanie nemožno prerušiť. Poznámka pod čiarou síce odkazuje len na zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
avšak sama nemá normatívny, iba informatívny význam (porov. 47. bod prílohy č. 2
k Legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, vyhláseným pod č. 19/1997 Z. z.).
Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Táto ústavná
norma má povahu príkazu, z ktorého vyplýva povinnosť súdu každé konanie, v ktorom
dospeje k názoru o nesúlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily.
prerušiť a podať návrh na začatie konania. Citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi
druhmi konaní, ani neustanovuje, že by súd v niektorom konaní takúto povinnosť nemal. Súd
je povinný vykladať právnu úpravu exekučného konania ústavno-konformne, a to aj z toho
dôvodu, že Ústava Slovenskej republiky je predpisom vyššej právnej sily než Exekučný
poriadok. Na základe vyššie uvedeného tak exekučný súd uzavrel, že má povinnosť prerušiť
konanie aj v exekučnom konaní a odkaz na osobitný zákon v § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku je súd povinný vykladať v súlade s Ústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy) tak, že tento
odkaz zahŕňa aj výslovný ústavný príkaz obsiahnutý v čl. 144 ods. 2 Ústavy.
Znamená to, že aj exekučné konanie je súd povinný prerušiť v prípade, ak dospeje
k názoru, že iný všeobecne záväzný právny predpis odporuje právnemu predpisu vyššej
právnej sily. Nedostatok inej procesnej úpravy potom musí viesť k názoru, že sa primerane
použije ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a súd o prerušení konania rozhodne
uznesením.
Súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od posúdenia otázky, ktorú nie je
oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci Ústavného súdu SR patrí posudzovanie súladu
predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého rozhodnutím o rozpore
je konajúci súd viazaný v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. Súd zastáva stanovisko, že ust. § 28a
a § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení zákona č. 439/2015 Z. z. sú
v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru, a preto je potrebné konanie
prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o ich súlade s Ústavou
SR.
Súd dospel k uvedenému záveru na základe toho, že povinný je v zmysle § 28a zákona
č. 657/2004 Z. z. držiteľom povolenia na výrobu a rozvod tepla, v ktorom má 100 %
majetkovú účasť spoločnosť HM Manažment, a. s., ktorá je s účinnosťou od 1. 1. 2016
právnickou osobou určenou Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky ako právny
nástupca Fondu národného majetku Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 375/2015 Z. z.
Táto spoločnosť vstúpila do všetkých práv a povinností zaniknutého Fondu národného
majetku Slovenskej republiky vyplývajúcich z právnych vzťahov, ktorých účastníkom fond
bol. Dňom zrušenia fondu prešiel na spoločnosť HM Manažment, a. s. majetok fondu,
vrátane pohľadávok, majetkových účastí na podnikaní právnických osôb a iných
majetkových práv a záväzkov fondu. Na spoločnosť HM Manažment, a. s. prešli tiež práva
a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov, ktorých
účastníkom bol fond.
Uvedené potvrdzuje aj odôvodnenie spoločnej správy výborov Národnej rady
Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa
zákon č. 657/2004 Z. z. (tlač 1851a) v druhom čítaní, ktorou bolo vo forme pozmeňujúceho
návrhu navrhnuté nakoniec platne prijaté znenie ustanovenia § 28a zákona č. 657/2004 Z.
z. Z uvedeného odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu vyplýva, že pozmeňujúcim návrhom
navrhovaná úprava zabezpečuje zladenie navrhovaného ustanovenia s textom schváleného
zákona o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Uvedeným zákonom sa zrušuje Fond národného majetku Slovenskej
republiky, ktorého právnym nástupcom má byť Ministerstvom hospodárstva Slovenskej
republiky určená právnická osoba, ktorej jediným akcionárom je štát alebo právnická
osoba, ktorej jediným zakladateľom je štát...
Oprávnený doručil tunajšiemu súdu návrh na vykonanie exekúcie dňa 7. 8. 2015.
Toto exekučné konanie vedie súdom poverený exekútor JUDr. Martin Hermanovský
pod č. Ex 3754/14. V zmysle s § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z. začalo exekučné konanie
pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 439/2015 Z. z., a preto má súd povinnosť zastaviť
prebiehajúcu exekúciu voči povinnému v rozsahu majetku, ktorý podlieha exekučnej imunite
podľa § 28a zákona, č. 657/2004 Z. z.
V súlade s vyjadreniami samotného povinného v jeho podaní zo dňa 31. 12. 2015
exekučný súd dospel k záveru, že exekúcia vykonávaná v rámci exekučného konania
postihuje majetok nepodliehajúci exekúcii podľa § 28a zákona č. 657/2004 Z. z.
V uvedenom podaní povinný doručil tunajšiemu súdu návrh, ktorým exekučný súd žiada,
aby zastavil exekúciu vykonávanú v rámci prebiehajúceho exekučného konania prikázaním
pohľadávky (prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných
pohľadávok, postihnutím iných majetkových práv) vykonávanej na základe upovedomenia
o začatí exekúcie sp.zn. Ex 3754/14 zo dňa 5. 9. 2014 a upovedomenia o spôsobe vykonania
exekúcie sp. zn. EX 3754/14 prikázaním pohľadávky zo dňa 13. 11. 2015 a predajom
nehnuteľností vykonávanej na základe upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. Ex 3754/14
predajom nehnuteľností zo dňa 5. 9. 2014 a upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn.
EX 3754/14 zriadením exekučného záložného práva zo dňa 5. 9. 2014, a to podľa § 57
ods. 1 písm. d) exekučného poriadku v spojení s § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z...
Exekučný súd je povinný aplikovať ustanovenie § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z.,
v zmysle ktorého síce zákon prikazuje zastaviť prebiehajúce exekučné konanie, keďže
postihuje majetok povinného podľa § 28a uvedeného zákona, ale nakoľko ust. § 28a zákona
č. 657/2004 Z. z. poskytuje exekučnú imunitu nie povinnému, ale len jeho zákonom
vymedzenému majetku, preto súd vyložil toto ustanovenie ústavne konformným spôsobom
tak, že účelom uvedeného ustanovenia nie je zamedziť v pokračovaní exekučného konania
ako takého, ale len zamedziť uspokojeniu pohľadávky oprávneného z majetku povinného
v časti, ktorá je v zmysle § 28a uvedeného zákona nepostihnuteľná exekúciou.
Súd je v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami povinný zamedziť exekúcii
voči majetku povinného v rozsahu podľa § 28a uvedeného zákona.
Vzhľadom k tomu, že sa súd však domnieva, že uvedené ustanovenia nie sú v súlade
s Ústavou, sa rozhodol podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom podľa čl. 144
ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 125 ods. 1 Ústavy a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. b) O. s. p.“
Následne okresný súd uvádza svoj právny názor a argumentáciu k ním tvrdenému
nesúladu § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike s označenými referenčnými právnymi
normami vyššieho stupňa právnej sily.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že napadnuté uznesenie
okresného súdu o prerušení exekučného konania v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 39 Er 3637/2014 z 22. apríla 2016 (ktorým bolo opravené poučenie o možnosti
podania odvolania, pozn.) potvrdil ako vecne správne a náhradu trov konania účastníkom
konania nepriznal. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke podľa jej tvrdení
doručené 21. novembra 2016.
Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že nálezom
sp. zn. PL. ÚS 1/2017 zo 14. februára 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. júna 2018,
ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovení § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike s čl. 1
ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru
a s čl. 1 dodatkového protokolu. Vo zvyšnej časti návrhu okresného súdu nevyhovel.
Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľka
podala 22. júna 2016 sťažnosť vedenú ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7967/2016, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdneho exekútora
JUDr. Martina Hermanovského v exekučnom konaní sp. zn. EX 3754/14, ako aj uznesením
okresného súdu sp. zn. 39 Er 3637/2014 z 12. apríla 2016. O tejto predchádzajúcej sťažnosti
sťažovateľky ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 432/2017 z 29. júna 2017
(právoplatné 21. augusta 2017, pozn.) tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol v časti
namietajúcej postup súdneho exekútora z dôvodu jej neprípustnosti a v časti namietajúcej
napadnuté uznesenie okresného súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd
konštatuje, že v aktuálne preskúmavanej sťažnosti sú v sťažnosti namietané nedostatky
v postupe súdneho exekútora, ako aj v napadnutom uznesení okresného súdu zásadne
totožné s námietkami uplatnenými v predchádzajúcej sťažnosti, v ktorej však sťažovateľka
nenamietala porušenie svojich práv napadnutým uznesením krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti popisuje doterajší priebeh exekučného konania, pričom
rozdeľuje svoju sťažnostnú argumentáciu do dvoch častí; v prvej časti formuluje námietky
voči postupu súdneho exekútora a v rámci druhej časti prezentuje svoje námietky
proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ako aj postupu, ktorý
predchádzal ich vydaniu.
I.1 Výhrady sťažovateľky k napadnutému postupu súdneho exekútora
Podľa sťažovateľky v napadnutom exekučnom konaní je súdnym exekútorom
postihovaný majetok (bankový účet sťažovateľky), ktorý podľa § 28a zákona o tepelnej
energetike nepodlieha exekúcii. Bankový účet sťažovateľky je v exekúcii zablokovaný,
čo je podľa jej názoru v priamom rozpore s § 61a Exekučného poriadku, ako aj v rozpore
so základným právom na užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka
zdôrazňuje, že v prípade vedenia exekúcie na majetok nepodliehajúci exekúcii absentuje
zákonné splnomocnenie, ktoré by umožňovalo obmedzenie majetku povinného.
Podľa tvrdenia sťažovateľky súdny exekútor na jej žiadosť o odblokovanie účtov
z 22. januára 2015 nijako nereagoval, avšak sťažovateľka zo spisu zistila, že súdny exekútor
si je vedomý, že exekúciou prikázaním pohľadávok postihuje bankový účet, ktorý
nepodlieha exekúcii. Súdny exekútor však toto protiprávne blokovanie účtu ospravedlňuje
tým, že tento jeho postup vyplynul z dohody o postupe v exekučnom konaní zo 4. decembra
2015 (ďalej len „dohoda“) uzatvorenej medzi sťažovateľkou a oprávneným.
Podľa presvedčenia sťažovateľky jediný argument, ktorým súdny exekútor
ospravedlňuje postihovanie jej bankového účtu, nie je spôsobilý ospravedlniť postihovanie
je majetku, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii. Podľa sťažovateľky súdny exekútor je
štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných
titulov (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku) a je povinný vykonávať exekučnú činnosť
nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len ústavou, ústavnými
zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, zákonmi, inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu
vydaným v exekučnom konaní (§ 3 Exekučného poriadku). Súdny exekútor teda nie je
podľa názoru sťažovateľky žiadnym partnerom oprávneného, ktorému by mal pomáhať
akýmkoľvek spôsobom „zabezpečovať“ súkromnoprávnu dohodu.
Sťažovateľka sa preto domáha, aby ústavný súd súdnemu exekútorovi zakázal
pokračovať v porušovaní jej základných práv, t. j. aby mu prikázal odblokovať jej bankový
účet, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii.
I.2 Výhrady sťažovateľky k napadnutým uzneseniam okresného súdu
a krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu
Podľa sťažovateľky uzneseniami v jej veci konajúcich súdov o prerušení
predmetného exekučného konania a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo
k porušeniu ňou označených práv garantovaných ústavou a dohovorom, a to tým, že:
a) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nevykonal
žiadne opatrenie na to, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou a platnou právnou
úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, hoci tak urobiť mal a mohol, čím malo
dôjsť k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej aj „prvá námietka“),
b) napadnuté uznesenie o prerušení konania nie je dostatočne odôvodnené, čím malo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej
aj „druhá námietka“),
c) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nedoručil
sťažovateľke vyjadrenie oprávneného z 28. januára 2016, o ktorého existencii sa dozvedela
až z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania, čím malo byť porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej aj „tretia námietka“).
Ad a) Sťažovateľka v rámci prvej námietky argumentuje, že okresný súd namiesto
toho, aby jej poskytol ochranu pred postihovaním majetku, ktorý nepodlieha exekúcii,
jednoducho prerušil exekučné konanie. Pri rozhodovaní o tom, či je napriek výslovnému
zákazu uvedenému v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné konanie prerušiť,
sa okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky riadil úvahou, podľa ktorej ak súd dospel
k názoru, že zákon odporuje ústave, má povinnosť „prerušiť konanie aj v exekučnom
konaní“. Sťažovateľka upozorňuje, že odkaz na osobitný zákon v § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku je podľa názoru okresného súdu nutné vykladať v súlade s ústavou tak, že tento
odkaz zahŕňa aj čl. 144 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ak sa súd domnieva, že všeobecne
záväzný právny predpis odporuje ústave, konanie preruší a podá návrh na začatie konania
o súlade právnych predpisov. K tomuto okresný súd podľa sťažovateľky zároveň dodal,
že citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi druhmi konaní a ani neustanovuje,
že by súd v niektorom konaní povinnosť prerušiť konanie nemal.
Okresný súd však podľa sťažovateľky pri tejto úvahe absolútne opomenul tú
skutočnosť, že ustanovenia § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike, podľa ktorých
niektoré zložky majetku povinného nepodliehajú exekúcii, sú platnou a účinnou súčasťou
právneho poriadku, a to až do prípadného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by vyslovil
ich nesúlad s ústavou.
Podľa mienky sťažovateľky ak sa teda okresný súd domnieva, že ustanovenia § 28a
a § 38ab zákona o tepelnej energetike sú v rozpore s ústavou, mal pred podaním návrhu
vykonať také vhodné opatrenia, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou právnou
úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, a nie iba jednoducho prerušiť exekučné
konanie.
Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o prerušení exekučného
konania s poukazom na čl. 144 ods. 2 ústavy. Požiadavka na prerušenie konania obsiahnutá
v čl. 144 ods. 2 ústavy však podľa názoru sťažovateľky nie je samoúčelná ‒jej účelom je
predísť situácii, že bude v konaní meritórne rozhodnuté na základe ustanovenia, ktoré by
neskôr v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu mohlo stratiť účinnosť. Podľa sťažovateľky
však rozhodne účelom čl. 144 ods. 2 ústavy nie je to, aby bol povinný počas prerušenia
konania povinný v rozpore so zákonom niekoľko rokov trpieť obmedzenie svojho
vlastníckeho práva len preto, že exekučný súd má pochybnosti o ústavnosti ustanovení
zákona, podľa ktorých majetok povinného obmedzeniu nepodlieha. Takýmto postupom
okresného súdu tak podľa úsudku sťažovateľky dochádza k obmedzovaniu jej vlastníckeho
práva bez existencie zákonného ustanovenia, ktoré by takéto obmedzenie umožňovalo,
resp. ba naopak, v priamom rozpore s ním.
Podľa sťažovateľky okresný súd mohol a mal nájsť proporcionálny vzťah medzi
legitímnym záujmom sťažovateľky netrpieť obmedzenie vlastníckeho práva bez zákonom
ustanoveného dôvodu a záujmom oprávneného, aby v jeho veci nebolo meritórne
rozhodnuté na základe právnej normy, ktorá je v rozpore s ústavou. Okresný súd však podľa
presvedčenia sťažovateľky na nájdenie proporcionality v tomto vzťahu absolútne rezignoval
a zameral sa iba na posúdenie ústavnosti ustanovení § 28a a § 38ab zákona o tepelnej
energetike. Týmto svojím postupom okresný súd pri aplikácii príslušných právnych noriem
podľa sťažovateľky porušil princíp proporcionality, čím malo dôjsť k porušeniu jej
základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Okresný súd pri rozhodovaní o prerušení exekučného konania podľa sťažovateľky
tiež vôbec nevzal na zreteľ tú skutočnosť, že možnosť prerušenia exekučného konania bola
v minulosti opakovane odmietnutá rozhodnutiami ústavného súdu. Sťažovateľka poukazuje
na skutočnosť, že ústavný súd vo svojom plenárnom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 16/02
z 20. mája 2002 odmietol návrh okresného súdu (ako exekučného súdu) na začatie konania
o súlade § 57 ods. 1 písm. i) Exekučného poriadku s ústavou pre nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. PL. ÚS 16/02 podľa
interpretácie podanej sťažovateľkou mal jednoznačne konštatovať nemožnosť prerušenia
exekučného konania a predloženie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
v tejto fáze civilného procesu. Podľa sťažovateľky k záverom obsiahnutým v už uvedenom
uznesení sp. zn. PL. ÚS 16/02 sa ústavný súd prihlásil aj v neskoršom senátnom náleze
sp. zn. I. ÚS 218/2013 z 3. júla 2013.
Sťažovateľka síce uznáva, že ústavný súd vo svojom neskoršom rozhodnutí,
v ktorom posudzoval rozsah exekučnej imunity štátu, pripustil, že za istých okolností je
možné exekučné konanie prerušiť (PL. ÚS 111/2011), avšak v tomto prípade neboli
podľa sťažovateľky vykonané žiadne zabezpečovacie úkony na majetok povinného,
a to práve z dôvodu, že vtedajšia úprava postihnutie majetku štátu nepripúšťala.
Sťažovateľka, sumarizujúc svoju argumentáciu k prvej námietke, v sťažnosti ďalej
uvádza:
„Súdy tak vôbec nevzali zreteľ na to, že Sťažovateľ bude počas prerušenia
exekučného konania nútený v rozpore so zákonom a základným právom vlastniť majetok
trpieť zabezpečovacie úkony na majetok nepodliehajúci exekúcii. Postupom súdov
a potvrdzujúcim rozhodnutím o prerušení tak došlo k porušeniu práva na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ preto žiada Ústavný súd, aby zrušil potvrdzujúce rozhodnutie o prerušení,
pripadne aj prvoinštančné rozhodnutie o prerušení a vec vrátil súdom na ďalšie konanie so
záväzným právnym názorom, podľa ktorého je súd pred prerušením konania povinný
vykonať také vhodné opatrenia, aby Sťažovateľ nemusel v rozpore s účinnou právnou
úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jeho majetok, napríklad podľa ust. § 57 ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku zastaviť exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktorou je
postihnutý Bankový účet.“
Ad b) V rámci druhej námietky sťažovateľka zdôrazňuje, že okresný súd sa
predovšetkým žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej námietkou, že po prerušení konania
bude v období trvania prerušenia konania nútená strpieť úkony zabezpečujúce jej majetok,
ktorý podľa platnej a účinnej právnej úpravy nepodlieha exekúcii, čo je v rozpore
s princípom primeranosti exekúcie, jej práva na pokojné užívanie majetku a práva
na spravodlivé súdne konanie. K tejto z hľadiska postavenia sťažovateľky kľúčovej otázke
sa okresný súd podľa nej absolútne opomenul vyjadriť pri svojej úvahe o tom, či je napriek
výslovnému zákazu uvedenému v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné
konanie prerušiť, ako aj v odôvodnení napadnutého uznesenia o prerušení. Vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka namieta, že odvolací súd túto
kľúčovú námietku úplne odignoroval, a venoval sa len otázke nesúladu novely zákona
o tepelnej energetike s ústavou, ktorá mu neprislúcha.
Ad c) V rámci tretej námietky sťažovateľka poukazuje na to, že z odôvodnenia
napadnutého uznesenia o prerušení konania vyplynulo, že oprávnený podal 28. januára 2016
okresnému súdu podanie, ktorým reagoval na podanie sťažovateľky z 22. januára 2016.
O existencii vyjadrenia oprávneného z 28. januára 2016, ktoré obsahuje obsiahlu
argumentáciu k podaniu sťažovateľky z 22. januára 2016, sa sťažovateľka ako povinná mala
dozvedieť až z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania a s jeho obsahom
sa oboznámila až po vydaní napadnutého uznesenia o prerušení konania 29. apríla 2016
pri nahliadnutí do súdneho spisu. Podľa tvrdenia sťažovateľky jej okresný súd neumožnil
vyjadriť sa k vyjadreniu oprávneného z 28. januára 2016 a neposkytol jej ani žiaden priestor
na zaujatie stanoviska k novej obsiahlej argumentácii oprávneného v tomto podaní.
Odvolaciemu súdu sťažovateľka vytýka, že toto pochybenie okresného súdu neodstránil
a touto námietkou sa ani len nezaoberal, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu.
Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor... tým, že v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. EX 3754/14 exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke postihuje
bankový účet spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s... vedený v... porušil základné právo
spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. JUDr. Martinovi Hermanovskému, súdnemu exekútorovi... sa zakazuje pokračovať
v porušovaní základného práva spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd tým, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 3754/14
exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke postihuje bankový účet spoločnosti
Bratislavská teplárenská, a. s... vedený v...
3. JUDr. Martinovi Hermanovskému, súdnemu exekútorovi... sa prikazuje vydať
príkaz na odblokovanie bankového účtu spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s...
vedeného v...
4. JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor... je povinný uhradiť spoločnosti
Bratislavská teplárenská, a. s. trovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu na účet jej právneho zástupcu.
5. Základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 04. 2016,
č. k. 39 Er 3637/2014-685 a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 10. 2016,
č. k. 21 CoE/284/2016-795 poručené boli.
6. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 04. 2016,
č. k. 39 Er 3637/2014-685 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 10. 2016,
č. k. č. k. 21 CoE/284/2016-795 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Bratislave II
na ďalšie konanie.
7. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. solidárne uhradiť trovy konania podľa vyčíslenia
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet jej právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv
napadnutým postupom súdneho exekútora a napadnutým uznesením okresného súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) nastáva vtedy, ak sa má
v ďalšom konaní prejednávať rovnaká vec, o ktorej už v inom konaní bolo právoplatne
rozhodnuté. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností,
z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. Avšak prekážkou
pre prejednanie veci nie je, ak ústavný súd síce už v minulosti v identickej veci rozhodol,
avšak rozhodoval len o podmienkach konania a v ďalšom návrhu už podmienky konania
splnené sú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že v identickej veci
sťažovateľky, t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdneho
exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 3754/14 a uznesením okresného
súdu sp. zn. 39 Er 3637/2014 z 12. apríla 2016 už právoplatne rozhodol uznesením
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 432/2017 z 29. júna 2017, pričom k zmene podmienok
konania nedošlo. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24a)
zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti v prvom rade
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že napadnutým uznesením krajský súd potvrdil
napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bolo prerušené exekučné konanie
do rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov vedenom pod sp. zn.
PL. ÚS 1/2017. Išlo teda o rozhodnutie dočasnej povahy, ktorého zánik bol viazaný
na meritórne rozhodnutie ústavného súdu v označenom konaní o súlade právnych predpisov.
Ku dňu rozhodovania o tejto sťažnosti sťažovateľky už ale v predmetnom konaní o súlade
právnych predpisov ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/2017 zo 14. februára 2018
rozhodol, pričom tento nález nadobudol právoplatnosť 7. júna 2018. Z uvedeného vyplýva,
že sťažovateľkou v sťažnosti vymedzený predmet ústavného prieskumu už odpadol
(zanikol).
Na základe uvedeného skutkového stavu posudzovanej veci ústavný súd konštatuje,
že sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu v čase rozhodovania ústavného súdu už vzhľadom na jeho
dočasnosť a s touto dočasnosťou súvisiaci zánik je už zjavne neopodstatnená, a preto túto
časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky obsiahnuté v sťažnosti
sťažovateľky smerujúce proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú založené
na tvrdení o nedostatku jeho odôvodnenia a námietke, že krajský súd sa nevysporiadal s jej
odvolacími námietkami. Napriek skutočnosti, že napadnuté uznesenie krajského súdu v čase
rozhodovania ústavného súdu už zaniklo (stratilo platnosť), ústavný súd preskúmal jeho
obsah a na tomto základe (zohľadňujúc skutočnosť, že ide o procesné rozhodnutie dočasnej
povahy) konštatuje, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je odôvodnené
ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom, pričom navyše námietky sťažovateľky
sú v zásade totožné s tými, ktoré uviedla vo svojej predchádzajúcej sťažnosti, ku ktorým
zaujal hodnotiaci postoj ústavný súd už v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 432/2017,
a preto v podrobnostiach na odôvodnenie označeného uznesenia odkazuje.
Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal s ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré sú obsiahnuté v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2018