Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 642/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Tomášek, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. EX 3754/14, uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 12. apríla 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 25. októbra 2016, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. januára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s.,

Bajkalská 21/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou

Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Juraj Tomášek, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského (ďalej aj „súdny exekútor“)

v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. EX 3754/14 (ďalej aj „napadnutý postup

súdneho exekútora“), uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom,

ktorý predchádzal vydaniu napadnutých rozhodnutí.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke v súčasnosti prebieha

pred okresným súdom pod sp. zn. exekučné konanie o vymoženie

sumy 9 432 457,56 eur s prísl. vedené v prospech oprávneného, spoločnosti

(ďalej len „oprávnený“), a to na základe rozsudku Okresného súdu

Bratislava I č. k. -1208 zo 7. novembra 2011 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -1732 z 30. júna 2014. Exekučné konanie

je vykonávané exekútorským úradom súdneho exekútora, pred ktorým je vedené

pod sp. zn. EX 3754/14.

Sťažovateľka podala v rámci napadnutého exekučného konania návrh na povolenie

odkladu exekúcie z 22. decembra 2015 a návrh na zastavenie exekúcie z 31. decembra

2015. Tieto návrhy odôvodnila tým, že 29. decembra 2015 nadobudol účinnosť zákon č.

(ďalej len „“), ktorým sa dopĺňa o

tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“)

o § 28a a § 38ab, podľa ktorých niektoré zložky majetku sťažovateľky nepodliehajú

exekúcii. Keďže exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom v rámci exekučného konania

postihuje majetok sťažovateľky, ktorý podľa jej mienky nepodlieha exekúcii, sťažovateľka

sa dožadovala, aby okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu

zastavil (návrh na zastavenie exekúcie z 31. decembra 2015) a tiež, aby povolil odklad

exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (návrh na povolenie odkladu exekúcie

z 22. decembra 2015).

V reakcii na prijatie novely zákona o tepelnej energetike súdny exekútor doručil

7. januára 2016 sťažovateľke tieto dokumenty:

a) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie

zriadením exekučného záložného práva, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí

exekúcie sp. zn. EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,

b) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie

predajom nehnuteľností, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie

sp. zn. EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,

c) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení časti upovedomenia o začatí exekúcie,

ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 3754/14 z 5. septembra

2014 v časti vykonania exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok.

Zo strany exekútora však podľa názoru sťažovateľky nedošlo k ustúpeniu od vedenia

exekúcie na všetky zložky jej majetku, ktoré nepodliehajú exekúcii, pretože exekútor nechal

zablokovaný jej bankový účet, ktorý však podľa sťažovateľky v zmysle ustanovenia § 28a

zákona o tepelnej energetike tiež nepodlieha exekúcii. Bankový účet sťažovateľky súdny

exekútor do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neodblokoval, pričom k 15. júnu 2016

sa na bankovom účte nachádzajú peňažné prostriedky sťažovateľky v sume

29 661 784,60 €, ktoré nemôže z dôvodu blokácie užívať.

Sťažovateľka podaním z 22. januára 2015 označeným ako žiadosť o odblokovanie

účtov v banke vyzvala súdneho exekútora, aby v nadväznosti na zrušenie upovedomení

bezodkladne vykonal také opatrenia, aby nebola vedená exekúcia na majetok sťažovateľky,

ktorý podľa § 28a zákona o tepelnej energetike nepodlieha exekúcii, t. j. aby vydal príkaz

na odblokovanie jej bankového účtu, ktorý dosiaľ neodblokoval.

Sťažovateľka podaním z 1. februára 2016 označeným ako žiadosť o bezodkladné

rozhodnutie o návrhoch povinného požiadala okresný súd, aby bezodkladne rozhodol o jej

návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý podala 31. decembra 2015. Táto žiadosť bola zaslaná

na vedomie tiež Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, že prerušuje exekučné konanie

do rozhodnutia ústavného súdu o návrhu okresného súdu na začatie konania o súlade § 28a

a 38ab zákona o tepelnej energetike s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1

, ako aj s a dohovoru a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). Následne

okresný súd opravným uznesením č. k. -686 z 22. apríla 2016 (ďalej

len „opravné uznesenie“), ktoré vydal vyšší súdny úradník, opravil zjavne nesprávne

poučenie na napadnutom uznesení takto: „Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie

v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia...“

Okresný súd v napadnutom uznesení o prerušení konania, ktorým sa súčasne obrátil

na ústavný súd s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov, uviedol:

„Exekučný súd sa v uvedenej exekučnej veci musel vysporiadať s tým, či je vôbec

možné a potrebné podať podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Z § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že ak osobitný zákon neustanovuje inak,

exekučné konanie nemožno prerušiť. Poznámka pod čiarou síce odkazuje len na zákon

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

avšak sama nemá normatívny, iba informatívny význam (porov. 47. bod prílohy č. 2

k Legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, vyhláseným pod č. ).

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Táto ústavná

norma má povahu príkazu, z ktorého vyplýva povinnosť súdu každé konanie, v ktorom

dospeje k názoru o nesúlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily.

prerušiť a podať návrh na začatie konania. Citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi

druhmi konaní, ani neustanovuje, že by súd v niektorom konaní takúto povinnosť nemal. Súd

je povinný vykladať právnu úpravu exekučného konania ústavno-konformne, a to aj z toho

dôvodu, že je predpisom vyššej právnej sily než Exekučný

poriadok. Na základe vyššie uvedeného tak exekučný súd uzavrel, že má povinnosť prerušiť

konanie aj v exekučnom konaní a odkaz na osobitný zákon v § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku je súd povinný vykladať v súlade s ( ) tak, že tento

odkaz zahŕňa aj výslovný ústavný príkaz obsiahnutý v .

Znamená to, že aj exekučné konanie je súd povinný prerušiť v prípade, ak dospeje

k názoru, že iný všeobecne záväzný právny predpis odporuje právnemu predpisu vyššej

právnej sily. Nedostatok inej procesnej úpravy potom musí viesť k názoru, že sa primerane

použije ustanovenie a súd o prerušení konania rozhodne

uznesením.

Súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od posúdenia otázky, ktorú nie je

oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci Ústavného súdu SR patrí posudzovanie súladu

predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého rozhodnutím o rozpore

je konajúci súd viazaný v zmysle Súd zastáva stanovisko, že ust.

a o tepelnej energetike v znení sú

v rozpore s , , a 4 a Slovenskej

republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru, a preto je potrebné konanie

prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o ich súlade s

SR.

Súd dospel k uvedenému záveru na základe toho, že povinný je v zmysle § 28a zákona

č. držiteľom povolenia na výrobu a rozvod tepla, v ktorom má 100 %

majetkovú účasť spoločnosť HM Manažment, a. s., ktorá je s účinnosťou od 1. 1. 2016

právnickou osobou určenou Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky ako právny

nástupca Fondu národného majetku Slovenskej republiky v zmysle

Táto spoločnosť vstúpila do všetkých práv a povinností zaniknutého Fondu národného

majetku Slovenskej republiky vyplývajúcich z právnych vzťahov, ktorých účastníkom fond

bol. Dňom zrušenia fondu prešiel na spoločnosť HM Manažment, a. s. majetok fondu,

vrátane pohľadávok, majetkových účastí na podnikaní právnických osôb a iných

majetkových práv a záväzkov fondu. Na spoločnosť HM Manažment, a. s. prešli tiež práva

a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov, ktorých

účastníkom bol fond.

Uvedené potvrdzuje aj odôvodnenie spoločnej správy výborov Národnej rady

Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa

(tlač 1851a) v druhom čítaní, ktorou bolo vo forme pozmeňujúceho

návrhu navrhnuté nakoniec platne prijaté znenie ustanovenia Z.

z. Z uvedeného odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu vyplýva, že pozmeňujúcim návrhom

navrhovaná úprava zabezpečuje zladenie navrhovaného ustanovenia s textom schváleného

zákona o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov. Uvedeným zákonom sa zrušuje Fond národného majetku Slovenskej

republiky, ktorého právnym nástupcom má byť Ministerstvom hospodárstva Slovenskej

republiky určená právnická osoba, ktorej jediným akcionárom je štát alebo právnická

osoba, ktorej jediným zakladateľom je štát...

Oprávnený doručil tunajšiemu súdu návrh na vykonanie exekúcie dňa 7. 8. 2015.

Toto exekučné konanie vedie súdom poverený exekútor JUDr. Martin Hermanovský

pod č. Ex 3754/14. V zmysle s začalo exekučné konanie

pred nadobudnutím účinnosti , a preto má súd povinnosť zastaviť

prebiehajúcu exekúciu voči povinnému v rozsahu majetku, ktorý podlieha exekučnej imunite

podľa zákona, č.

V súlade s vyjadreniami samotného povinného v jeho podaní zo dňa 31. 12. 2015

exekučný súd dospel k záveru, že exekúcia vykonávaná v rámci exekučného konania

postihuje majetok nepodliehajúci exekúcii podľa

V uvedenom podaní povinný doručil tunajšiemu súdu návrh, ktorým exekučný súd žiada,

aby zastavil exekúciu vykonávanú v rámci prebiehajúceho exekučného konania prikázaním

pohľadávky (prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných

pohľadávok, postihnutím iných majetkových práv) vykonávanej na základe upovedomenia

o začatí exekúcie sp.zn. Ex 3754/14 zo dňa 5. 9. 2014 a upovedomenia o spôsobe vykonania

exekúcie sp. zn. EX 3754/14 prikázaním pohľadávky zo dňa 13. 11. 2015 a predajom

nehnuteľností vykonávanej na základe upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. Ex 3754/14

predajom nehnuteľností zo dňa 5. 9. 2014 a upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn.

EX 3754/14 zriadením exekučného záložného práva zo dňa 5. 9. 2014, a to podľa § 57

ods. 1 písm. d) exekučného poriadku v spojení s ..

Exekučný súd je povinný aplikovať ustanovenie ,

v zmysle ktorého síce zákon prikazuje zastaviť prebiehajúce exekučné konanie, keďže

postihuje majetok povinného podľa § 28a uvedeného zákona, ale nakoľko ust. § 28a zákona

č. poskytuje exekučnú imunitu nie povinnému, ale len jeho zákonom

vymedzenému majetku, preto súd vyložil toto ustanovenie ústavne konformným spôsobom

tak, že účelom uvedeného ustanovenia nie je zamedziť v pokračovaní exekučného konania

ako takého, ale len zamedziť uspokojeniu pohľadávky oprávneného z majetku povinného

v časti, ktorá je v zmysle § 28a uvedeného zákona nepostihnuteľná exekúciou.

Súd je v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami povinný zamedziť exekúcii

voči majetku povinného v rozsahu podľa § 28a uvedeného zákona.

Vzhľadom k tomu, že sa súd však domnieva, že uvedené ustanovenia nie sú v súlade

s , sa rozhodol podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom podľa

ods. 2 v spojení s a konanie prerušiť podľa

písm. b) “

Následne okresný súd uvádza svoj právny názor a argumentáciu k ním tvrdenému

nesúladu § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike s označenými referenčnými právnymi

normami vyššieho stupňa právnej sily.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že napadnuté uznesenie

okresného súdu o prerušení exekučného konania v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 22. apríla 2016 (ktorým bolo opravené poučenie o možnosti

podania odvolania, pozn.) potvrdil ako vecne správne a náhradu trov konania účastníkom

konania nepriznal. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke podľa jej tvrdení

doručené 21. novembra 2016.

Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že nálezom

sp. zn. zo 14. februára 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. júna 2018,

ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovení § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike s čl. 1

ods. 1, , a a s a dohovoru

a s čl. 1 dodatkového protokolu. Vo zvyšnej časti návrhu okresného súdu nevyhovel.

Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľka

podala 22. júna 2016 sťažnosť vedenú ústavným súdom pod sp. zn. , ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom súdneho exekútora

JUDr. Martina Hermanovského v exekučnom konaní sp. zn. EX 3754/14, ako aj uznesením

okresného súdu sp. zn. z 12. apríla 2016. O tejto predchádzajúcej sťažnosti

sťažovateľky ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 29. júna 2017

(právoplatné 21. augusta 2017, pozn.) tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol v časti

namietajúcej postup súdneho exekútora z dôvodu jej neprípustnosti a v časti namietajúcej

napadnuté uznesenie okresného súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd

konštatuje, že v aktuálne preskúmavanej sťažnosti sú v sťažnosti namietané nedostatky

v postupe súdneho exekútora, ako aj v napadnutom uznesení okresného súdu zásadne

totožné s námietkami uplatnenými v predchádzajúcej sťažnosti, v ktorej však sťažovateľka

nenamietala porušenie svojich práv napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti popisuje doterajší priebeh exekučného konania, pričom

rozdeľuje svoju sťažnostnú argumentáciu do dvoch častí; v prvej časti formuluje námietky

voči postupu súdneho exekútora a v rámci druhej časti prezentuje svoje námietky

proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ako aj postupu, ktorý

predchádzal ich vydaniu.

I.1 Výhrady sťažovateľky k napadnutému postupu súdneho exekútora

Podľa sťažovateľky v napadnutom exekučnom konaní je súdnym exekútorom

postihovaný majetok (bankový účet sťažovateľky), ktorý podľa § 28a zákona o tepelnej

energetike nepodlieha exekúcii. Bankový účet sťažovateľky je v exekúcii zablokovaný,

čo je podľa jej názoru v priamom rozpore s § 61a Exekučného poriadku, ako aj v rozpore

so základným právom na užívanie majetku podľa . Sťažovateľka

zdôrazňuje, že v prípade vedenia exekúcie na majetok nepodliehajúci exekúcii absentuje

zákonné splnomocnenie, ktoré by umožňovalo obmedzenie majetku povinného.

Podľa tvrdenia sťažovateľky súdny exekútor na jej žiadosť o odblokovanie účtov

z 22. januára 2015 nijako nereagoval, avšak sťažovateľka zo spisu zistila, že súdny exekútor

si je vedomý, že exekúciou prikázaním pohľadávok postihuje bankový účet, ktorý

nepodlieha exekúcii. Súdny exekútor však toto protiprávne blokovanie účtu ospravedlňuje

tým, že tento jeho postup vyplynul z dohody o postupe v exekučnom konaní zo 4. decembra

2015 (ďalej len „dohoda“) uzatvorenej medzi sťažovateľkou a oprávneným.

Podľa presvedčenia sťažovateľky jediný argument, ktorým súdny exekútor

ospravedlňuje postihovanie jej bankového účtu, nie je spôsobilý ospravedlniť postihovanie

je majetku, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii. Podľa sťažovateľky súdny exekútor je

štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných

titulov (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku) a je povinný vykonávať exekučnú činnosť

nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len , ústavnými

zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa a 5 , zákonmi, inými

všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu

vydaným v exekučnom konaní (§ 3 Exekučného poriadku). Súdny exekútor teda nie je

podľa názoru sťažovateľky žiadnym partnerom oprávneného, ktorému by mal pomáhať

akýmkoľvek spôsobom „zabezpečovať“ súkromnoprávnu dohodu.

Sťažovateľka sa preto domáha, aby ústavný súd súdnemu exekútorovi zakázal

pokračovať v porušovaní jej základných práv, t. j. aby mu prikázal odblokovať jej bankový

účet, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii.

I.2 Výhrady sťažovateľky k napadnutým uzneseniam okresného súdu

a krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu

Podľa sťažovateľky uzneseniami v jej veci konajúcich súdov o prerušení

predmetného exekučného konania a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo

k porušeniu ňou označených práv garantovaných a dohovorom, a to tým, že:

a) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nevykonal

žiadne opatrenie na to, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou a platnou právnou

úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, hoci tak urobiť mal a mohol, čím malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej aj „prvá námietka“),

b) napadnuté uznesenie o prerušení konania nie je dostatočne odôvodnené, čím malo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (ďalej

aj „druhá námietka“),

c) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nedoručil

sťažovateľke vyjadrenie oprávneného z 28. januára 2016, o ktorého existencii sa dozvedela

až z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania, čím malo byť porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa v spojení s právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej aj „tretia námietka“).

Ad a) Sťažovateľka v rámci prvej námietky argumentuje, že okresný súd namiesto

toho, aby jej poskytol ochranu pred postihovaním majetku, ktorý nepodlieha exekúcii,

jednoducho prerušil exekučné konanie. Pri rozhodovaní o tom, či je napriek výslovnému

zákazu uvedenému v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné konanie prerušiť,

sa okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky riadil úvahou, podľa ktorej ak súd dospel

k názoru, že zákon odporuje ústave, má povinnosť „prerušiť konanie aj v exekučnom

konaní“. Sťažovateľka upozorňuje, že odkaz na osobitný zákon v § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku je podľa názoru okresného súdu nutné vykladať v súlade s tak, že tento

odkaz zahŕňa aj , podľa ktorého ak sa súd domnieva, že všeobecne

záväzný právny predpis odporuje ústave, konanie preruší a podá návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov. K tomuto okresný súd podľa sťažovateľky zároveň dodal,

že citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi druhmi konaní a ani neustanovuje,

že by súd v niektorom konaní povinnosť prerušiť konanie nemal.

Okresný súd však podľa sťažovateľky pri tejto úvahe absolútne opomenul tú

skutočnosť, že ustanovenia § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike, podľa ktorých

niektoré zložky majetku povinného nepodliehajú exekúcii, sú platnou a účinnou súčasťou

právneho poriadku, a to až do prípadného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by vyslovil

ich nesúlad s .

Podľa mienky sťažovateľky ak sa teda okresný súd domnieva, že ustanovenia § 28a

a zákona o tepelnej energetike sú v rozpore s , mal pred podaním návrhu

vykonať také vhodné opatrenia, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou právnou

úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, a nie iba jednoducho prerušiť exekučné

konanie.

Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o prerušení exekučného

konania s poukazom na . Požiadavka na prerušenie konania obsiahnutá

v však podľa názoru sťažovateľky nie je samoúčelná ‒jej účelom je

predísť situácii, že bude v konaní meritórne rozhodnuté na základe ustanovenia, ktoré by

neskôr v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu mohlo stratiť účinnosť. Podľa sťažovateľky

však rozhodne účelom nie je to, aby bol povinný počas prerušenia

konania povinný v rozpore so zákonom niekoľko rokov trpieť obmedzenie svojho

vlastníckeho práva len preto, že exekučný súd má pochybnosti o ústavnosti ustanovení

zákona, podľa ktorých majetok povinného obmedzeniu nepodlieha. Takýmto postupom

okresného súdu tak podľa úsudku sťažovateľky dochádza k obmedzovaniu jej vlastníckeho

práva bez existencie zákonného ustanovenia, ktoré by takéto obmedzenie umožňovalo,

resp. ba naopak, v priamom rozpore s ním.

Podľa sťažovateľky okresný súd mohol a mal nájsť proporcionálny vzťah medzi

legitímnym záujmom sťažovateľky netrpieť obmedzenie vlastníckeho práva bez zákonom

ustanoveného dôvodu a záujmom oprávneného, aby v jeho veci nebolo meritórne

rozhodnuté na základe právnej normy, ktorá je v rozpore s . Okresný súd však podľa

presvedčenia sťažovateľky na nájdenie proporcionality v tomto vzťahu absolútne rezignoval

a zameral sa iba na posúdenie ústavnosti ustanovení § 28a a § 38ab zákona o tepelnej

energetike. Týmto svojím postupom okresný súd pri aplikácii príslušných právnych noriem

podľa sťažovateľky porušil princíp proporcionality, čím malo dôjsť k porušeniu jej

základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa a základného

práva na súdnu ochranu podľa .

Okresný súd pri rozhodovaní o prerušení exekučného konania podľa sťažovateľky

tiež vôbec nevzal na zreteľ tú skutočnosť, že možnosť prerušenia exekučného konania bola

v minulosti opakovane odmietnutá rozhodnutiami ústavného súdu. Sťažovateľka poukazuje

na skutočnosť, že ústavný súd vo svojom plenárnom rozhodnutí sp. zn.

z 20. mája 2002 odmietol návrh okresného súdu (ako exekučného súdu) na začatie konania

o súlade Exekučného poriadku s pre nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. podľa

interpretácie podanej sťažovateľkou mal jednoznačne konštatovať nemožnosť prerušenia

exekučného konania a predloženie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov

v tejto fáze civilného procesu. Podľa sťažovateľky k záverom obsiahnutým v už uvedenom

uznesení sp. zn. sa ústavný súd prihlásil aj v neskoršom senátnom náleze

sp. zn. z 3. júla 2013.

Sťažovateľka síce uznáva, že ústavný súd vo svojom neskoršom rozhodnutí,

v ktorom posudzoval rozsah exekučnej imunity štátu, pripustil, že za istých okolností je

možné exekučné konanie prerušiť (), avšak v tomto prípade neboli

podľa sťažovateľky vykonané žiadne zabezpečovacie úkony na majetok povinného,

a to práve z dôvodu, že vtedajšia úprava postihnutie majetku štátu nepripúšťala.

Sťažovateľka, sumarizujúc svoju argumentáciu k prvej námietke, v sťažnosti ďalej

uvádza:

„Súdy tak vôbec nevzali zreteľ na to, že Sťažovateľ bude počas prerušenia

exekučného konania nútený v rozpore so zákonom a základným právom vlastniť majetok

trpieť zabezpečovacie úkony na majetok nepodliehajúci exekúcii. Postupom súdov

a potvrdzujúcim rozhodnutím o prerušení tak došlo k porušeniu práva na ochranu

vlastníckeho práva podľa , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ preto žiada Ústavný súd, aby zrušil potvrdzujúce rozhodnutie o prerušení,

pripadne aj prvoinštančné rozhodnutie o prerušení a vec vrátil súdom na ďalšie konanie so

záväzným právnym názorom, podľa ktorého je súd pred prerušením konania povinný

vykonať také vhodné opatrenia, aby Sťažovateľ nemusel v rozpore s účinnou právnou

úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jeho majetok, napríklad podľa ust. § 57 ods. 1 písm. d)

Exekučného poriadku zastaviť exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktorou je

postihnutý Bankový účet.“

Ad b) V rámci druhej námietky sťažovateľka zdôrazňuje, že okresný súd sa

predovšetkým žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej námietkou, že po prerušení konania

bude v období trvania prerušenia konania nútená strpieť úkony zabezpečujúce jej majetok,

ktorý podľa platnej a účinnej právnej úpravy nepodlieha exekúcii, čo je v rozpore

s princípom primeranosti exekúcie, jej práva na pokojné užívanie majetku a práva

na spravodlivé súdne konanie. K tejto z hľadiska postavenia sťažovateľky kľúčovej otázke

sa okresný súd podľa nej absolútne opomenul vyjadriť pri svojej úvahe o tom, či je napriek

výslovnému zákazu uvedenému v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné

konanie prerušiť, ako aj v odôvodnení napadnutého uznesenia o prerušení. Vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka namieta, že odvolací súd túto

kľúčovú námietku úplne odignoroval, a venoval sa len otázke nesúladu novely zákona

o tepelnej energetike s , ktorá mu neprislúcha.

Ad c) V rámci tretej námietky sťažovateľka poukazuje na to, že z odôvodnenia

napadnutého uznesenia o prerušení konania vyplynulo, že oprávnený podal 28. januára 2016

okresnému súdu podanie, ktorým reagoval na podanie sťažovateľky z 22. januára 2016.

O existencii vyjadrenia oprávneného z 28. januára 2016, ktoré obsahuje obsiahlu

argumentáciu k podaniu sťažovateľky z 22. januára 2016, sa sťažovateľka ako povinná mala

dozvedieť až z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania a s jeho obsahom

sa oboznámila až po vydaní napadnutého uznesenia o prerušení konania 29. apríla 2016

pri nahliadnutí do súdneho spisu. Podľa tvrdenia sťažovateľky jej okresný súd neumožnil

vyjadriť sa k vyjadreniu oprávneného z 28. januára 2016 a neposkytol jej ani žiaden priestor

na zaujatie stanoviska k novej obsiahlej argumentácii oprávneného v tomto podaní.

Odvolaciemu súdu sťažovateľka vytýka, že toto pochybenie okresného súdu neodstránil

a touto námietkou sa ani len nezaoberal, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu.

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor... tým, že v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. EX 3754/14 exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke postihuje

bankový účet spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s... vedený v... porušil základné právo

spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods.

1 , základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. JUDr. Martinovi Hermanovskému, súdnemu exekútorovi... sa zakazuje pokračovať

v porušovaní základného práva spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. na ochranu

vlastníckeho práva podľa , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd tým, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 3754/14

exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke postihuje bankový účet spoločnosti

Bratislavská teplárenská, a. s... vedený v...

3. JUDr. Martinovi Hermanovskému, súdnemu exekútorovi... sa prikazuje vydať

príkaz na odblokovanie bankového účtu spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s...

vedeného v...

4. JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor... je povinný uhradiť spoločnosti

Bratislavská teplárenská, a. s. trovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu na účet jej právneho zástupcu.

5. Základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. na ochranu

vlastníckeho práva podľa , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 04. 2016,

č. k. -685 a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 10. 2016,

č. k. -795 poručené boli.

6. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 04. 2016,

č. k. -685 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 10. 2016,

č. k. č. k. -795 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Bratislave II

na ďalšie konanie.

7. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. solidárne uhradiť trovy konania podľa vyčíslenia

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv

napadnutým postupom súdneho exekútora a napadnutým uznesením okresného súdu,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) nastáva vtedy, ak sa má

v ďalšom konaní prejednávať rovnaká vec, o ktorej už v inom konaní bolo právoplatne

rozhodnuté. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností,

z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. Avšak prekážkou

pre prejednanie veci nie je, ak ústavný súd síce už v minulosti v identickej veci rozhodol,

avšak rozhodoval len o podmienkach konania a v ďalšom návrhu už podmienky konania

splnené sú [ ].

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že v identickej veci

sťažovateľky, t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20

ods. 1 a a práva zaručeného v dohovoru postupom súdneho

exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 3754/14 a uznesením okresného

súdu sp. zn. z 12. apríla 2016 už právoplatne rozhodol uznesením

ústavného súdu sp. zn. z 29. júna 2017, pričom k zmene podmienok

konania nedošlo. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24a)

odmietol ako neprípustnú.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25

ods. 2 totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti v prvom rade

upriamuje pozornosť na skutočnosť, že napadnutým uznesením krajský súd potvrdil

napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bolo prerušené exekučné konanie

do rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov vedenom pod sp. zn.

. Išlo teda o rozhodnutie dočasnej povahy, ktorého zánik bol viazaný

na meritórne rozhodnutie ústavného súdu v označenom konaní o súlade právnych predpisov.

Ku dňu rozhodovania o tejto sťažnosti sťažovateľky už ale v predmetnom konaní o súlade

právnych predpisov ústavný súd nálezom sp. zn. zo 14. februára 2018

rozhodol, pričom tento nález nadobudol právoplatnosť 7. júna 2018. Z uvedeného vyplýva,

že sťažovateľkou v sťažnosti vymedzený predmet ústavného prieskumu už odpadol

(zanikol).

Na základe uvedeného skutkového stavu posudzovanej veci ústavný súd konštatuje,

že sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu v čase rozhodovania ústavného súdu už vzhľadom na jeho

dočasnosť a s touto dočasnosťou súvisiaci zánik je už zjavne neopodstatnená, a preto túto

časť sťažnosti odmietol podľa z tohto dôvodu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky obsiahnuté v sťažnosti

sťažovateľky smerujúce proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú založené

na tvrdení o nedostatku jeho odôvodnenia a námietke, že krajský súd sa nevysporiadal s jej

odvolacími námietkami. Napriek skutočnosti, že napadnuté uznesenie krajského súdu v čase

rozhodovania ústavného súdu už zaniklo (stratilo platnosť), ústavný súd preskúmal jeho

obsah a na tomto základe (zohľadňujúc skutočnosť, že ide o procesné rozhodnutie dočasnej

povahy) konštatuje, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je odôvodnené

ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom, pričom navyše námietky sťažovateľky

sú v zásade totožné s tými, ktoré uviedla vo svojej predchádzajúcej sťažnosti, ku ktorým

zaujal hodnotiaci postoj ústavný súd už v uznesení ústavného súdu sp. zn. ,

a preto v podrobnostiach na odôvodnenie označeného uznesenia odkazuje.

Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal s ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré sú obsiahnuté v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018