Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 555/2018
PDF · 297.28 KB
No categories available
II. ÚS 555/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Ďuricom, SNP 25, Veľký Krtíš, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR
v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva obvineného z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/30/2017 z 28. marca 2018 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/30/2017 z 28. marca
2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi
v sume 325,42-Eur...“
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľ
sa ako žalobca domáhal v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 23 S 107/2015 proti Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti
a zrušenia rozhodnutí žalovaného č. 1100307/1/171037/2015/2206, č. 1100307/1 /
171043/2015/2206, č. 1100307/1/171045/2015/2206 a č. 1100307/1/171047/2015/2206
z 23. apríla 2015.
3. Žalovaný týmito rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia Daňového úradu
Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) č. 9612301/5/5313676/2014,
č. 9612301/5/531/3930/2014, č. 9612301/5/5313949/2014 a č. 9612301/5/5313962/2014
zo 4. decembra 2014, ktorými správca dane uložil sťažovateľovi podľa § 35 ods. 1 písm. a)
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o správe daní“) pokuty z rozdielu dane príjmov právnickej osoby zisteného správcom dane,
a to za zdaňovacie obdobie roku 2005 vo výške 113,40 €, za zdaňovacie obdobie roku 2006
vo výške 173,20 €, za zdaňovacie obdobie roku 2007 vo výške 406 € a za zdaňovacie
obdobie roku 2008 vo výške 359,60 €.
4. Správca dane vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2005, 2006, 2007 a 2008, o výsledku ktorej vyhotovil
protokol č. 681/320/1121/2011/Giour zo 14. januára 2011. Zistil, že sťažovateľ vykázal
v podanom daňovom priznaní základ dane v rozpore s § 17 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a)
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Platobnými
výmermi z 1. marca 2011 vyrubil preto sťažovateľovi zistený rozdiel dane
z príjmov, a to platobným výmerom č. 681/230/4850/11/Hor vo výške 1 136,06 €,
platobným výmerom č. 6811/230/4858/11/Hor vo výške 1 732,46 €, platobným
výmerom č. 681/230/4871/11/Hor vo výške 4 061,87 € a platobným výmerom
č. 681/230/4969/11/Hor vo výške 3 597,72 €. Tieto platobné výmery nadobudli
právoplatnosť 24. marca 2011. Sťažovateľ v lehote stanovenej platobnými výmermi daň
správcovi dane uhradil. Správca dane následne vydal rozhodnutia o uložení pokuty
z rozdielu dane, pretože sťažovateľ sa dopustil správneho deliktu podľa § 35 ods. 1 písm. a)
zákona o správe daní, za ktorý bol správca dane povinný uložiť sankciu.
5. Rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľ napadol správnou žalobou na krajskom
súde a navrhol krajskému súdu rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane o uložení
sankcií zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V žalobe sťažovateľ uviedol, že po tom,
čo v roku 2002 začal vykonávať hospodársku činnosť a stal sa platcom dane z príjmov
právnických osôb, navštívil správcu dane s cieľom získať informácie o spôsobe platenia
dane z príjmov právnických osôb. Na základe informácii od správcu dane vykonával
zdaňovanie až do roku 2008. V roku 2008 znova navštívil správcu dane z dôvodu zmeny
právnej úpravy. Správca dane mu odporučil obrátiť sa na žalovaného, čo aj urobil
a ďalej postupoval podľa jeho usmernenia z 8. júna 2009, z ktorého sťažovateľovi
vyplynulo, že nemá byť vôbec platcom dane z príjmov právnických osôb. Sťažovateľ
argumentoval v žalobe ďalej tým, že mu nebolo oznámené začatie konania o uložení
pokuty, a tým mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čím boli
porušené zásady spravodlivého procesu a rovnako základné zásady daňového konania,
najmä zásada zákonnosti, súčinnosti a rovnosti. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že sa správneho
deliktu ani nemohol dopustiť, pretože postupoval podľa písomnej inštrukcie žalovaného.
Žalovaný vôbec neskúmal protiprávnosť, resp. spoločenskú škodlivosť konania a okolnosti,
ktoré by mohli vylučovať jeho zodpovednosť, teda otázku, prečo sťažovateľ uviedol daň
nižšiu, ako mal. Navyše rozhodnutia o uložení sankcie označil sťažovateľ za nezákonné
aj preto, že výrok rozhodnutí nemá všetky predpísané obsahové náležitosti. Z § 30 ods. 2
zákona o správe daní síce explicitne nevyplýva, že výrok rozhodnutia musí obsahovať
vecné, časové a miestne určenie konania, ktoré je správnym deliktom, avšak
v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o správnych
deliktoch, je pravidlom vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý.
Ďalej sťažovateľ uviedol, že pokiaľ ho správne orgány uznali vinným zo spáchania štyroch
správnych deliktov, za ktoré mu uložili štyri samostatné sankcie, pochybili, pretože proti
sťažovateľovi mali viesť spoločné konanie. Pri ukladaní sankcií uplatnili daňové orgány
sčítaciu zásadu namiesto absorpčnej – sťažovateľovi mali uložiť iba jednu sankciu za všetky
spáchané správne delikty podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie
postihnuteľný. Ukladanie pokút za správne delikty je formou správneho trestania, ktoré sa
riadi zásadami platnými pre konanie o priestupkoch, resp. zásadami platnými v trestnom
práve. Pri súbehu správnych deliktov (v uvedenom prípade viacčinný súbeh rovnorodý)
pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť analógiu legis a tzv. absorpčnú zásadu,
ktorej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (prísnejší trest pohlcuje miernejší).
6. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 107/2015-48 z 25. novembra 2015 rozhodnutia
žalovaného i správcu dane o uložených pokutách zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Rozsudok odôvodnil v prvom rade tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené ústne sa
vyjadriť k veci a vykonanému dokazovaniu. Procesný postup správnych orgánov označil
krajský súd za „protiústavný zásah do základného práva žalobcu, ktorým mu bolo
znemožnené využiť jeho oprávnenie byť prítomný na prerokovaní veci, bola mu znemožnená
možnosť predložiť argumentácie na podporu svojich stanovísk, možnosť vznášať námietky
a navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom,
prípadne klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc, alebo uplatniť opravné
prostriedky... čím bolo porušené jeho právo... Na tom nemení nič, ani tvrdenie žalovaného,
že zákon o správe daní osobitne neupravuje postup pri ukladaní pokút.“.
Druhým dôvodom, pre ktorý krajský súd žalobe sťažovateľa vyhovel, bolo zistenie,
že napadnuté rozhodnutia trpia vadami výroku, ktoré majú vplyv na ich zákonnosť:
„I napriek tomu, že v správnom práve ako práve verejnom je vylúčené používať analógiu,
z tejto zásady je výnimka v prípadoch správneho trestania, keď v rámci verejnoprávnej
zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória pripúšťa možnosť použitia
analógie legis, t. z. použitie trestného práva pri posudzovaní správnych deliktov. Z toho
vyplýva, že je nevyhnutné konkretizovať skutok a jeho miesto v rozhodnutí. Zákonná úprava
je jednoznačná, pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa Trestného zákona
musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nie len zákonným
pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta,
času a spôsobu spáchania, poprípade iných potrebných skutočností, aby skutok nemohol
byť zamenený s iným. Aj výrok rozhodnutia o pokute musí obsahovať tiež popis skutku
s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druhu a výmery sankcie.
Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať
v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním.
Nepostačuje, ak sú tieto skutočnosti uvedené len v dôvodoch rozhodnutia, pretože riadne
formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť
rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenie,
či sankcie boli uložené. I napriek tomu, že zákon o správe daní takto presne neupravuje
výrok rozhodnutia pri správnych deliktoch, je potrebné pri pokutách postupovať
v naznačenom smere a použiť analógiu trestného práva.“
Tretím dôvodom, pre ktorý krajský súd žalobe vyhovel, bolo nerešpektovanie
absorpčnej zásady pri ukladaní sankcie. Krajský súd uviedol, že «na rozdiel od Trestného
zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú
postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých
správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy treba použiť
„analógiu legis“ - absorpčnú zásadu. Jej podstata spočíva v absorpcii sadzieb (prísnejší
trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným
pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi
závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho
objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje (alebo ku ktorému je ochrana
právnych predpisov určená). Na základe analógie je potrebné aplikovať pravidlá
pre ukladanie úhrnného trestu, t. j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu
podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľné.
Spomínanou zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcií neriadili. Ak došlo
k spáchaniu štyroch správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal správny
orgán uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.».
Pokiaľ sťažovateľ namietal, že postupoval podľa usmernenia žalovaného, krajský súd
konštatoval, že správne orgány nerozhodujú na základe usmernení, ale podľa zákona.
Usmernenie, na ktoré sťažovateľ poukazoval, bolo iba informáciou nedotýkajúcou sa
konkrétnych vecí.
7. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 107/2015-48 z 25. novembra 2015 podal
odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a žalobu sťažovateľa zamietnuť.
Argumentoval tým, že sťažovateľ mal možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane
v priebehu celej daňovej kontroly, ktorej výsledok mal za následok nielen vyrubenie
rozdielu dane, ale aj uloženie pokuty. Procesné práva, na ktoré poukázal krajský súd,
sú procesnými právami daňového subjektu pri daňovej kontrole (§ 15 ods. 5 zákona
o správe daní). Uloženie pokuty z rozdielu dane je povinnosťou správcu dane a zodpovedá
tomu i oprávnenie správcu dane konať a konanie začať bez oznámenia. Ani prípadné
zaslanie osobitného oznámenia sťažovateľovi by na veci nič nemohlo zmeniť, pretože
v konaní o uloženie pokuty nie je priestor na dokazovanie vo vzťahu k skrátenej dani, ktorá
je právoplatne určená. Pokiaľ ide o náležitosti výroku rozhodnutia, tieto stanovuje zákon
a rozhodnutia boli vydané v súlade s procesnými normami. Identifikácia správneho deliktu
je dostatočná na to, aby delikt nebol zameniteľný s iným. Aj použitie absorpčnej zásady
vylučuje zákon, pretože skutková podstata deliktu je vymedzená v § 35 ods. 1 písm. a)
zákona o správe daní a výška pokuty bola stanovená presne zákonom v závislosti od výšky
rozdielu dane bez možnosti úvahy správneho orgánu a to pre každé zdaňovacie obdobie.
Žalobca (sťažovateľ) sa dopustil štyroch správnych deliktov tým, že štyrmi daňovými
priznaniami za štyri zdaňovacie obdobia priznal nižšiu daňovú povinnosť, než podľa zákona
mal, a za každý správny delikt bol sankcionovaný špecificky zákonom určenou pokutou.
Pokiaľ zákon takto stanovuje výšku sankcie, nemožno analogicky uložiť úhrnný trest.
8. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018 rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 druhej vety v spojení s § 220 a § 246c ods. 1 prvou
vetou Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že žalobu zamietol. Nestotožnil sa
s názorom krajského súdu a dospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.
Preskúmavané rozhodnutia žalovaného považoval za zákonné, vychádzajúce z dostatočne
zisteného skutkového stavu veci s náležitým odôvodnením prijatých záverov.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018 nadobudol
právoplatnosť 21. mája 2018.
9. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018 odôvodnil tým,
že najvyšší súd sa nezaoberal jeho zásadným argumentom, a to, že správca dane svojím
postupom porušil čl. 6 ods. 1, 3 dohovoru, čl. 6 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy
č. (91)1 členským štátom o správnych sankciách z 13. februára 1991, čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru vyplýva, že sťažovateľ
ako obvinený v sankčnom konaní zo správneho deliktu mal právo byť podrobne
oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia, mal právo byť oboznámený s dôkazmi
a vypočutý pred vydaním rozhodnutia o správnom delikte. Pritom z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva je zrejmé, že čl. 6 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje aj na daňové sankčné
konania. Sťažovateľ zvýraznil, že v jeho prípade prvostupňové sankčné konanie právne
ani fakticky neprebehlo, boli mu iba doručené rozhodnutia o sankcii. O tom, že je
v postavení obvineného, sa sťažovateľ dozvedel až z rozhodnutí o uložení pokút. Konanie
tak nebolo ani dvojinštančné, pretože daňová kontrola nemôže prvoinštančné sankčné
konanie nahradiť. Sťažovateľ bol zbavený svojich procesných práv. Navyše najvyšší súd sa
vo svojom rozhodnutí nevyrovnal ani s rozhodovacou praxou, na ktorú sťažovateľ poukázal
(najmä nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006), a nereagoval ani
na argumentáciu sťažovateľa o tom, že postupom daňových orgánov v jeho veci boli
porušené základné zásady daňového konania, najmä zásady zákonnosti, súčinnosti, rovnosti.
Najvyšší súd nereagoval ani na namietané porušenie princípu právnej istoty, keď sťažovateľ
postupoval podľa stanoviska žalovaného. Hoci z rozhodovacej praxe sú zrejmé zásady
ukladania trestov v prípadoch trestania súbehu, tieto neboli zohľadnené. Sťažovateľ zároveň
požiadal ústavný súd, aby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozhodnutí o uložení
sankcie do rozhodnutia o veci samej.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí
odôvodniť.
13. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
15. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
16. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
17. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
18. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti správnym
súdom, ústavný súd pripomína i povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou
nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí
a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy
(m. m. IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).
19. Na vec sťažovateľa dopadajú predovšetkým tieto ustanovenia zákona o správe
daní:
Podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu
vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní
od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej
kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom
priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej
daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo
ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní správca dane uloží daňovému
subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky a kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane
a daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení, alebo v dodatočnom daňovom
priznaní, alebo dodatočnom hlásení.
Podľa § 30 ods. 2 písm. d) zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať najmä
výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania,
a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma
zaplatená.
20. Pokiaľ ide o použitie zásad ukladania sankcie, najvyšší súd rozsudok
sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018 odôvodnil tým, že „sa nestotožnil so záverom
krajského súdu ohľadne povinnosti žalovaného aplikovať absorpčnú zásadu (platnú
pri ukladaní trestných sankcií) a uložiť žalobcovi len jednu sankciu za správny delikt
najprísnejšie postihnuteľný. Najvyšší súd zastáva názor, že prejednávaný prípad nemožno
posudzovať ako klasický súbeh trestných činov v trestnom konaní. Účelom ustanovenia
postihov za riadne nepriznanie daňovej povinnosti je oprávnený záujem štátu na riadnom
výbere daní. Sankcia je v tomto prípade stanovená presným výpočtom a jej výška tak závisí
od sumy daňovej povinnosti, ktorú daňový subjekt v rozpore so zákonom nepriznal.
Jednoducho povedané, zo sumy, o ktorú mal byť štát ukrátený, je potrebne zaplatiť pokutu.
Nejedná sa tu o prípad, kedy by bolo možné posudzovať správne delikty podľa
ich závažnosti, a teda podľa prísnejšej sankčnej postihnuteľnosti. Povaha skutku je
v podstate u všetkých štyroch rozhodnutí rovnaká, výška pokuty sa odvíja len od výšky
rozdielu skrátenej dane v tom – ktorom zdaňovacom období. Najvyšší súd v súvislosti
so skutočnosťou, že pri administratívnych sankčných postihoch sa v prípade chýbajúcej
špeciálnej právnej úpravy analogicky postupuje v zmysle trestnoprávnych zásad, považuje
za potrebne zdôrazniť, že sa jedná o primeranú aplikáciu trestnoprávnych zásad
a to vzhľadom na konkrétny charakter ukladanej sankcie, nie však o priamu aplikáciu
trestnoprávnych noriem.“.
21. Pokiaľ išlo o námietku nedoručenia oznámenia o začatí konania sťažovateľovi,
ktoré malo mať za následok znemožnenie sťažovateľovi vyjadriť sa k veci a realizovať jeho
procesné práva, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018 uviedol, že
v neoznámení „začatia konania o uložení sankcie zo strany správcu dane... nevidí také
pochybenie správneho orgánu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie jeho rozhodnutí a vrátenie
mu veci na ďalšie konanie. Rozhodnutia, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta, boli len
zákonným následkom porušenia povinnosti žalobcom, o ktorej mal žalobca vedomosť
vzhľadom na právoplatnosť dodatočných platobných výmerov. Uloženie pokuty bolo teda
len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov voči žalobcovi ako daňovému
subjektu, ktorý začal už daňovou kontrolou a v rámci ktorej mal žalobca možnosť
vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly. Najvyšší súd sa stotožnil
s názorom žalovaného, že výsledok daňovej kontroly mal za následok nielen vyrubenie
rozdielu dane z príjmov právnickej osoby, ale aj uloženie pokút z rozdielu dane. Najvyšší
súd tiež zohľadnil skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jednalo o dvojstupňové
konanie daňových organov, a teda daňový subjekt mul možnosť vzniesť námietky
v odvolacom konaní. Je tiež potrebné vziať do úvahy charakter konania o uložení sankcie
podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. (kde správca dane rozhodoval len
na podklade právoplatného dodatočného výmeru, s ktorým bol žalobca oboznámený), a tiež
je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca nepoukazuje na žiadne konkrétne skutkové
okolnosti alebo dôkazy relevantné pre rozhodnutie o uložení pokuty, ktoré nemohol v konaní
uplatniť.“.
22. Vo vzťahu k záveru krajského súdu, podľa ktorého výrok rozhodnutia správcu
dane nezodpovedá zákonným požiadavkám, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 30/2016
z 28. marca 2018 uviedol, že „pokiaľ ide o výrok rozhodnutia, tak ako ho formuloval
správca dane, nemožno výrok považovať za neurčitý, nakoľko skutok, za ktorý je uložená
žalobcovi pokuta, vymedzuje jasne a nezameniteľne, s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, ktorý bol konaním žalobcu porušený. Výrok rozhodnutiu obsahuje náležitosti
podľa § 30 ods. 2 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. a spĺňa požiadavky kladené
na rozhodnutie o správnom sankčnom postihu. Výrok rozhodnutia obsahuje ustanovenie,
podľa ktorého správca dane rozhodol, identifikáciu daňového subjektu, výšku pokuty
určenej z rozdielu dane z príjmov právnickej osoby zisteného správcom dane, konkrétne
zdaňovacie obdobie, v ktorom bol rozdiel dane zistený, lehotu na plnenie a číslo účtu
príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená. Identifikácia sankcie a správneho
deliktu, za ktorý bola sankcia uložená, je dostatočná na to, aby nebola zameniteľná s iným
správnym deliktom.“.
23. Ústavný súd považuje takto formulované odôvodnenie rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28. marca 2018 za dostatočné a primerané. Najvyšší súd v ňom
zrozumiteľne reagoval na argumenty sťažovateľa uvedené v jeho žalobe a vysvetlil, z akých
dôvodov tieto argumenty (a s nimi korešpondujúci záver krajského súdu) neobstoja
a z akých dôvodov bolo potrebné rozhodnutie krajského súdu zmeniť. Odôvodnenie
rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky ústavné požiadavky. Právne názory
vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za súladné so zmyslom
a účelom aplikovanej právnej úpravy. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno
označiť ani za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické
s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok
nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie
o žalobe sťažovateľa.
24. Sankčné konanie o uložení sankcie podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe
daní je špecifickým konaním, ktoré je dané jeho právnou úpravou. Uloženie pokuty
v prípade vzniku kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou
v daňovom priznaní je obligatórnym následkom vzniku takéhoto rozdielu. Správcovi dane
zákon nezveruje oprávnenie rozhodovať o tom, či pokutu podľa tohto ustanovenia uloží,
alebo nie. Predpokladom na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty (v danom prípade) je iba
vydanie (právoplatného) dodatočného platobného výmeru v dôsledku zistenia dane
po daňovej kontrole, ktorá sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní. Vznik
povinnosti zaplatiť pokutu vyžaduje však vydanie rozhodnutia o uložení pokuty, pretože
v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len
rozhodnutím (§ 30 ods. 1 zákona o správe daní). Priamo zákon [v § 35 ods. 1 písm. a), § 35
ods. 2 zákona o správe daní] stanovuje i výšku pokuty spôsobom, ktorý neponecháva
daňovým orgánom priestor pre správnu úvahu. Daňový orgán je tak povinný uložiť pokutu
vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
a kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom
priznaní. Priamo z dikcie § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní vyplýva i to, že pokutu
v takejto výške je daňový orgán povinný uložiť každému subjektu a za každý prípad vzniku
kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom
priznaní. Bolo vecou zákonodarcu, že pre dané prípady (správne delikty) zvolil práve takýto
spôsob určenia sankcie.
25. Pokiaľ preto najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého iný spôsob určenia
sankcie nezodpovedá zákonným požiadavkám, vykladal aplikované ustanovenia v súlade
s ich zmyslom a obsahom. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani úvaha sťažovateľa o tom,
že vzhľadom na to, že sa dopustil štyroch správnych deliktov rovnakej povahy, mala mu byť
uložená sankcia iba vo výške určenej pre jeden z deliktov (najprísnejšie sankcionovaný).
Práve záver o tejto otázke bol pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa zásadný. Ďalšou
zásadnou okolnosťou pre vec sťažovateľa je skutočnosť, že výška sankcie sa odvíja
od výšky kladného rozdielu dane zistenej daňovými orgánmi a dane uvedenej v daňovom
priznaní, pričom daň musí byť daňovými orgánmi určená dodatočným platobným výmerom.
Ako z okolností veci sťažovateľa vyplýva, v jeho prípade nie je sporné, že daň takto bola
určená právoplatným rozhodnutím a sťažovateľom bola i zaplatená, ako to sám uviedol
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto okolnosť je nepochybné,
že pri rozhodovaní o uložení pokuty daňové orgány – avšak ani sťažovateľ – nemohli výšku
pokuty žiadnym spôsobom ovplyvniť.
26. Tieto závery je potrebné vziať do úvahy aj pri posudzovaní námietky sťažovateľa
o nedoručení oznámenia o začatí konania o uloženie pokuty, v dôsledku čoho sťažovateľ
tvrdí, že nebol osobitne daňovými orgánmi oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia
proti nemu, nemal primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby či zvolenie si
obhajcu a bolo mu znemožnené vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok
ako svedkov proti sebe. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že „v neoznámení
začatia konania o uložení sankcie zo strany správcu dane nevidí také pochybenie správneho
orgánu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie jeho rozhodnutí a vrátenie mu veci na ďalšie
konanie“. Aj ústavný súd je toho názoru, že nie každé pochybenie správcu dane musí mať
za následok zrušenie jeho rozhodnutia v správnom súdnictve. Opačný prístup by bol totiž
neprimerane formalistický. Sťažovateľom vytýkané pochybenie správcu dane je potrebné
hodnotiť práve so zohľadnením konkrétneho typu a charakteristiky konania o uloženie
pokuty sťažovateľovi, najmä z hľadiska možností sťažovateľa dosiahnuť vydanie odlišného
rozhodnutia, než aké bolo vydané. Procesné práva garantované v čl. 6 ods. 3 dohovoru
nie sú stanovené samoúčelne, práve naopak, majú za cieľ umožniť presadenie práv
obvineného v jeho obhajobe smerujúce k zlepšeniu jeho postavenia. Práve vzhľadom
na osobitosti zákonom stanovených podmienok na uloženie pokuty a okolnosti prípadu
sťažovateľa je zrejmé, že pochybenie správcu dane nemohlo mať v danom prípade
za následok skutočnú ujmu na právach sťažovateľa. Ostatne ani sťažovateľ v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu netvrdí vznik žiadnej takejto ujmy v dôsledku pochybenia
správcu dane a neuvádza napríklad ani to, aké dôkazy, procesné návrhy či argumentáciu
pred vydaním rozhodnutia o pokute skutočne hodlal uplatniť a zároveň ich nemohol
uplatniť ani v daňovom odvolacom konaní či v konaní pred správnymi súdmi. Tak, ako to
uviedol aj najvyšší súd, rozhodnutia, ktorými bola sťažovateľovi ako žalobcovi uložená
pokuta, boli len zákonným následkom porušenia povinnosti sťažovateľa, o ktorej mal
vedomosť vzhľadom na právoplatnosť dodatočných platobných výmerov, a uloženie pokuty
bolo len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov proti sťažovateľovi
realizovaným zákonným spôsobom.
27. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatok náležitostí výroku rozhodnutia,
ani ústavný súd nepovažuje výrok rozhodnutí správcu dane o uložení pokuty
za nezodpovedajúci zákonným požiadavkám. Obsah výroku rozhodnutia v daňovom konaní
stanovuje § 30 ods. 2 písm. d) zákona o správe daní ako špeciálny predpis a rozhodnutia
správnych orgánov mu zodpovedajú. Nie je tu preto miesto na úvahu o tom,
že pre posúdenie výroku by mali byť analogicky aplikované iné predpisy.
28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, 3
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
29. Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,
nerozhodoval už o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad
vykonateľnosti rozhodnutí o uložení sankcií.
30. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018