Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 555/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Ďuricom, SNP 25, Veľký Krtíš, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2018, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa / SR

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva obvineného z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca 2018 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca

2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi

v sume 325,42-Eur...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľ

sa ako žalobca domáhal v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) vedenom pod sp. zn. proti Finančnému riaditeľstvu

Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti

a zrušenia rozhodnutí žalovaného č. 1100307/1/171037/2015/2206, č. 1100307/1 /

171043/2015/2206, č. 1100307/1/171045/2015/2206 a č. 1100307/1/171047/2015/2206

z 23. apríla 2015.

3. Žalovaný týmito rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia Daňového úradu

Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) č. 9612301/5/5313676/2014,

č. 9612301/5/531/3930/2014, č. 9612301/5/5313949/2014 a č. 9612301/5/5313962/2014

zo 4. decembra 2014, ktorými správca dane uložil sťažovateľovi podľa § 35 ods. 1 písm. a)

o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o správe daní“) pokuty z rozdielu dane príjmov právnickej osoby zisteného správcom dane,

a to za zdaňovacie obdobie roku 2005 vo výške 113,40 €, za zdaňovacie obdobie roku 2006

vo výške 173,20 €, za zdaňovacie obdobie roku 2007 vo výške 406 € a za zdaňovacie

obdobie roku 2008 vo výške 359,60 €.

4. Správca dane vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej

osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2005, 2006, 2007 a 2008, o výsledku ktorej vyhotovil

protokol č. /Giour zo 14. januára 2011. Zistil, že sťažovateľ vykázal

v podanom daňovom priznaní základ dane v rozpore s § 17 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a)

o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Platobnými

výmermi z 1. marca 2011 vyrubil preto sťažovateľovi zistený rozdiel dane

z príjmov, a to platobným výmerom č. /Hor vo výške 1 136,06 €,

platobným výmerom č. /Hor vo výške 1 732,46 €, platobným

výmerom č. /Hor vo výške 4 061,87 € a platobným výmerom

č. /Hor vo výške 3 597,72 €. Tieto platobné výmery nadobudli

právoplatnosť 24. marca 2011. Sťažovateľ v lehote stanovenej platobnými výmermi daň

správcovi dane uhradil. Správca dane následne vydal rozhodnutia o uložení pokuty

z rozdielu dane, pretože sťažovateľ sa dopustil správneho deliktu podľa § 35 ods. 1 písm. a)

zákona o správe daní, za ktorý bol správca dane povinný uložiť sankciu.

5. Rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľ napadol správnou žalobou na krajskom

súde a navrhol krajskému súdu rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane o uložení

sankcií zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V žalobe sťažovateľ uviedol, že po tom,

čo v roku 2002 začal vykonávať hospodársku činnosť a stal sa platcom dane z príjmov

právnických osôb, navštívil správcu dane s cieľom získať informácie o spôsobe platenia

dane z príjmov právnických osôb. Na základe informácii od správcu dane vykonával

zdaňovanie až do roku 2008. V roku 2008 znova navštívil správcu dane z dôvodu zmeny

právnej úpravy. Správca dane mu odporučil obrátiť sa na žalovaného, čo aj urobil

a ďalej postupoval podľa jeho usmernenia z 8. júna 2009, z ktorého sťažovateľovi

vyplynulo, že nemá byť vôbec platcom dane z príjmov právnických osôb. Sťažovateľ

argumentoval v žalobe ďalej tým, že mu nebolo oznámené začatie konania o uložení

pokuty, a tým mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čím boli

porušené zásady spravodlivého procesu a rovnako základné zásady daňového konania,

najmä zásada zákonnosti, súčinnosti a rovnosti. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že sa správneho

deliktu ani nemohol dopustiť, pretože postupoval podľa písomnej inštrukcie žalovaného.

Žalovaný vôbec neskúmal protiprávnosť, resp. spoločenskú škodlivosť konania a okolnosti,

ktoré by mohli vylučovať jeho zodpovednosť, teda otázku, prečo sťažovateľ uviedol daň

nižšiu, ako mal. Navyše rozhodnutia o uložení sankcie označil sťažovateľ za nezákonné

aj preto, že výrok rozhodnutí nemá všetky predpísané obsahové náležitosti. Z § 30 ods. 2

zákona o správe daní síce explicitne nevyplýva, že výrok rozhodnutia musí obsahovať

vecné, časové a miestne určenie konania, ktoré je správnym deliktom, avšak

v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o správnych

deliktoch, je pravidlom vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že pokiaľ ho správne orgány uznali vinným zo spáchania štyroch

správnych deliktov, za ktoré mu uložili štyri samostatné sankcie, pochybili, pretože proti

sťažovateľovi mali viesť spoločné konanie. Pri ukladaní sankcií uplatnili daňové orgány

sčítaciu zásadu namiesto absorpčnej – sťažovateľovi mali uložiť iba jednu sankciu za všetky

spáchané správne delikty podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie

postihnuteľný. Ukladanie pokút za správne delikty je formou správneho trestania, ktoré sa

riadi zásadami platnými pre konanie o priestupkoch, resp. zásadami platnými v trestnom

práve. Pri súbehu správnych deliktov (v uvedenom prípade viacčinný súbeh rovnorodý)

pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť analógiu legis a tzv. absorpčnú zásadu,

ktorej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (prísnejší trest pohlcuje miernejší).

6. Krajský súd rozsudkom č. k. -48 z 25. novembra 2015 rozhodnutia

žalovaného i správcu dane o uložených pokutách zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudok odôvodnil v prvom rade tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené ústne sa

vyjadriť k veci a vykonanému dokazovaniu. Procesný postup správnych orgánov označil

krajský súd za „protiústavný zásah do základného práva žalobcu, ktorým mu bolo

znemožnené využiť jeho oprávnenie byť prítomný na prerokovaní veci, bola mu znemožnená

možnosť predložiť argumentácie na podporu svojich stanovísk, možnosť vznášať námietky

a navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom,

prípadne klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc, alebo uplatniť opravné

prostriedky... čím bolo porušené jeho právo... Na tom nemení nič, ani tvrdenie žalovaného,

že zákon o správe daní osobitne neupravuje postup pri ukladaní pokút.“.

Druhým dôvodom, pre ktorý krajský súd žalobe sťažovateľa vyhovel, bolo zistenie,

že napadnuté rozhodnutia trpia vadami výroku, ktoré majú vplyv na ich zákonnosť:

„I napriek tomu, že v správnom práve ako práve verejnom je vylúčené používať analógiu,

z tejto zásady je výnimka v prípadoch správneho trestania, keď v rámci verejnoprávnej

zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória pripúšťa možnosť použitia

analógie legis, t. z. použitie trestného práva pri posudzovaní správnych deliktov. Z toho

vyplýva, že je nevyhnutné konkretizovať skutok a jeho miesto v rozhodnutí. Zákonná úprava

je jednoznačná, pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa

musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nie len zákonným

pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta,

času a spôsobu spáchania, poprípade iných potrebných skutočností, aby skutok nemohol

byť zamenený s iným. Aj výrok rozhodnutia o pokute musí obsahovať tiež popis skutku

s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druhu a výmery sankcie.

Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať

v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním.

Nepostačuje, ak sú tieto skutočnosti uvedené len v dôvodoch rozhodnutia, pretože riadne

formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť

rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenie,

či sankcie boli uložené. I napriek tomu, že zákon o správe daní takto presne neupravuje

výrok rozhodnutia pri správnych deliktoch, je potrebné pri pokutách postupovať

v naznačenom smere a použiť analógiu trestného práva.“

Tretím dôvodom, pre ktorý krajský súd žalobe vyhovel, bolo nerešpektovanie

absorpčnej zásady pri ukladaní sankcie. Krajský súd uviedol, že «na rozdiel od Trestného

zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú

postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých

správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy treba použiť

„analógiu legis“ - absorpčnú zásadu. Jej podstata spočíva v absorpcii sadzieb (prísnejší

trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným

pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi

závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho

objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje (alebo ku ktorému je ochrana

právnych predpisov určená). Na základe analógie je potrebné aplikovať pravidlá

pre ukladanie úhrnného trestu, t. j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu

podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľné.

Spomínanou zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcií neriadili. Ak došlo

k spáchaniu štyroch správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal správny

orgán uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.».

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že postupoval podľa usmernenia žalovaného, krajský súd

konštatoval, že správne orgány nerozhodujú na základe usmernení, ale podľa zákona.

Usmernenie, na ktoré sťažovateľ poukazoval, bolo iba informáciou nedotýkajúcou sa

konkrétnych vecí.

7. Proti rozsudku krajského súdu č. k. -48 z 25. novembra 2015 podal

odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a žalobu sťažovateľa zamietnuť.

Argumentoval tým, že sťažovateľ mal možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane

v priebehu celej daňovej kontroly, ktorej výsledok mal za následok nielen vyrubenie

rozdielu dane, ale aj uloženie pokuty. Procesné práva, na ktoré poukázal krajský súd,

sú procesnými právami daňového subjektu pri daňovej kontrole (§ 15 ods. 5 zákona

o správe daní). Uloženie pokuty z rozdielu dane je povinnosťou správcu dane a zodpovedá

tomu i oprávnenie správcu dane konať a konanie začať bez oznámenia. Ani prípadné

zaslanie osobitného oznámenia sťažovateľovi by na veci nič nemohlo zmeniť, pretože

v konaní o uloženie pokuty nie je priestor na dokazovanie vo vzťahu k skrátenej dani, ktorá

je právoplatne určená. Pokiaľ ide o náležitosti výroku rozhodnutia, tieto stanovuje zákon

a rozhodnutia boli vydané v súlade s procesnými normami. Identifikácia správneho deliktu

je dostatočná na to, aby delikt nebol zameniteľný s iným. Aj použitie absorpčnej zásady

vylučuje zákon, pretože skutková podstata deliktu je vymedzená v § 35 ods. 1 písm. a)

zákona o správe daní a výška pokuty bola stanovená presne zákonom v závislosti od výšky

rozdielu dane bez možnosti úvahy správneho orgánu a to pre každé zdaňovacie obdobie.

Žalobca (sťažovateľ) sa dopustil štyroch správnych deliktov tým, že štyrmi daňovými

priznaniami za štyri zdaňovacie obdobia priznal nižšiu daňovú povinnosť, než podľa zákona

mal, a za každý správny delikt bol sankcionovaný špecificky zákonom určenou pokutou.

Pokiaľ zákon takto stanovuje výšku sankcie, nemožno analogicky uložiť úhrnný trest.

8. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2018 rozsudok

krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 druhej vety v spojení s § 220 a § 246c ods. 1 prvou

vetou zmenil tak, že žalobu zamietol. Nestotožnil sa

s názorom krajského súdu a dospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Preskúmavané rozhodnutia žalovaného považoval za zákonné, vychádzajúce z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci s náležitým odôvodnením prijatých záverov.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2018 nadobudol

právoplatnosť 21. mája 2018.

9. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a 3 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2018 odôvodnil tým,

že najvyšší súd sa nezaoberal jeho zásadným argumentom, a to, že správca dane svojím

postupom porušil čl. 6 ods. 1, 3 dohovoru, čl. 6 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy

č. (91)1 členským štátom o správnych sankciách z 13. februára 1991, čl. 36 ods. 1 a čl. 38

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru vyplýva, že sťažovateľ

ako obvinený v sankčnom konaní zo správneho deliktu mal právo byť podrobne

oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia, mal právo byť oboznámený s dôkazmi

a vypočutý pred vydaním rozhodnutia o správnom delikte. Pritom z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva je zrejmé, že čl. 6 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje aj na daňové sankčné

konania. Sťažovateľ zvýraznil, že v jeho prípade prvostupňové sankčné konanie právne

ani fakticky neprebehlo, boli mu iba doručené rozhodnutia o sankcii. O tom, že je

v postavení obvineného, sa sťažovateľ dozvedel až z rozhodnutí o uložení pokút. Konanie

tak nebolo ani dvojinštančné, pretože daňová kontrola nemôže prvoinštančné sankčné

konanie nahradiť. Sťažovateľ bol zbavený svojich procesných práv. Navyše najvyšší súd sa

vo svojom rozhodnutí nevyrovnal ani s rozhodovacou praxou, na ktorú sťažovateľ poukázal

(najmä nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2008, rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006), a nereagoval ani

na argumentáciu sťažovateľa o tom, že postupom daňových orgánov v jeho veci boli

porušené základné zásady daňového konania, najmä zásady zákonnosti, súčinnosti, rovnosti.

Najvyšší súd nereagoval ani na namietané porušenie princípu právnej istoty, keď sťažovateľ

postupoval podľa stanoviska žalovaného. Hoci z rozhodovacej praxe sú zrejmé zásady

ukladania trestov v prípadoch trestania súbehu, tieto neboli zohľadnené. Sťažovateľ zároveň

požiadal ústavný súd, aby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozhodnutí o uložení

sankcie do rozhodnutia o veci samej.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

12. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí

odôvodniť.

13. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

15. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

16. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

17. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

18. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti správnym

súdom, ústavný súd pripomína i povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou

nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí

a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy

(m. m. , , ).

19. Na vec sťažovateľa dopadajú predovšetkým tieto ustanovenia zákona o správe

daní:

Podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu

vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní

od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej

kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom

priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej

daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo

ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní správca dane uloží daňovému

subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky a kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane

a daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení, alebo v dodatočnom daňovom

priznaní, alebo dodatočnom hlásení.

Podľa § 30 ods. 2 písm. d) zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať najmä

výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania,

a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma

zaplatená.

20. Pokiaľ ide o použitie zásad ukladania sankcie, najvyšší súd rozsudok

sp. zn. z 28. marca 2018 odôvodnil tým, že „sa nestotožnil so záverom

krajského súdu ohľadne povinnosti žalovaného aplikovať absorpčnú zásadu (platnú

pri ukladaní trestných sankcií) a uložiť žalobcovi len jednu sankciu za správny delikt

najprísnejšie postihnuteľný. Najvyšší súd zastáva názor, že prejednávaný prípad nemožno

posudzovať ako klasický súbeh trestných činov v trestnom konaní. Účelom ustanovenia

postihov za riadne nepriznanie daňovej povinnosti je oprávnený záujem štátu na riadnom

výbere daní. Sankcia je v tomto prípade stanovená presným výpočtom a jej výška tak závisí

od sumy daňovej povinnosti, ktorú daňový subjekt v rozpore so zákonom nepriznal.

Jednoducho povedané, zo sumy, o ktorú mal byť štát ukrátený, je potrebne zaplatiť pokutu.

Nejedná sa tu o prípad, kedy by bolo možné posudzovať správne delikty podľa

ich závažnosti, a teda podľa prísnejšej sankčnej postihnuteľnosti. Povaha skutku je

v podstate u všetkých štyroch rozhodnutí rovnaká, výška pokuty sa odvíja len od výšky

rozdielu skrátenej dane v tom – ktorom zdaňovacom období. Najvyšší súd v súvislosti

so skutočnosťou, že pri administratívnych sankčných postihoch sa v prípade chýbajúcej

špeciálnej právnej úpravy analogicky postupuje v zmysle trestnoprávnych zásad, považuje

za potrebne zdôrazniť, že sa jedná o primeranú aplikáciu trestnoprávnych zásad

a to vzhľadom na konkrétny charakter ukladanej sankcie, nie však o priamu aplikáciu

trestnoprávnych noriem.“.

21. Pokiaľ išlo o námietku nedoručenia oznámenia o začatí konania sťažovateľovi,

ktoré malo mať za následok znemožnenie sťažovateľovi vyjadriť sa k veci a realizovať jeho

procesné práva, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 28. marca 2018 uviedol, že

v neoznámení „začatia konania o uložení sankcie zo strany správcu dane... nevidí také

pochybenie správneho orgánu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie jeho rozhodnutí a vrátenie

mu veci na ďalšie konanie. Rozhodnutia, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta, boli len

zákonným následkom porušenia povinnosti žalobcom, o ktorej mal žalobca vedomosť

vzhľadom na právoplatnosť dodatočných platobných výmerov. Uloženie pokuty bolo teda

len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov voči žalobcovi ako daňovému

subjektu, ktorý začal už daňovou kontrolou a v rámci ktorej mal žalobca možnosť

vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly. Najvyšší súd sa stotožnil

s názorom žalovaného, že výsledok daňovej kontroly mal za následok nielen vyrubenie

rozdielu dane z príjmov právnickej osoby, ale aj uloženie pokút z rozdielu dane. Najvyšší

súd tiež zohľadnil skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jednalo o dvojstupňové

konanie daňových organov, a teda daňový subjekt mul možnosť vzniesť námietky

v odvolacom konaní. Je tiež potrebné vziať do úvahy charakter konania o uložení sankcie

podľa (kde správca dane rozhodoval len

na podklade právoplatného dodatočného výmeru, s ktorým bol žalobca oboznámený), a tiež

je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca nepoukazuje na žiadne konkrétne skutkové

okolnosti alebo dôkazy relevantné pre rozhodnutie o uložení pokuty, ktoré nemohol v konaní

uplatniť.“.

22. Vo vzťahu k záveru krajského súdu, podľa ktorého výrok rozhodnutia správcu

dane nezodpovedá zákonným požiadavkám, najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

z 28. marca 2018 uviedol, že „pokiaľ ide o výrok rozhodnutia, tak ako ho formuloval

správca dane, nemožno výrok považovať za neurčitý, nakoľko skutok, za ktorý je uložená

žalobcovi pokuta, vymedzuje jasne a nezameniteľne, s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, ktorý bol konaním žalobcu porušený. Výrok rozhodnutiu obsahuje náležitosti

podľa a spĺňa požiadavky kladené

na rozhodnutie o správnom sankčnom postihu. Výrok rozhodnutia obsahuje ustanovenie,

podľa ktorého správca dane rozhodol, identifikáciu daňového subjektu, výšku pokuty

určenej z rozdielu dane z príjmov právnickej osoby zisteného správcom dane, konkrétne

zdaňovacie obdobie, v ktorom bol rozdiel dane zistený, lehotu na plnenie a číslo účtu

príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená. Identifikácia sankcie a správneho

deliktu, za ktorý bola sankcia uložená, je dostatočná na to, aby nebola zameniteľná s iným

správnym deliktom.“.

23. Ústavný súd považuje takto formulované odôvodnenie rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. marca 2018 za dostatočné a primerané. Najvyšší súd v ňom

zrozumiteľne reagoval na argumenty sťažovateľa uvedené v jeho žalobe a vysvetlil, z akých

dôvodov tieto argumenty (a s nimi korešpondujúci záver krajského súdu) neobstoja

a z akých dôvodov bolo potrebné rozhodnutie krajského súdu zmeniť. Odôvodnenie

rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky ústavné požiadavky. Právne názory

vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za súladné so zmyslom

a účelom aplikovanej právnej úpravy. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno

označiť ani za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické

s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok

nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie

o žalobe sťažovateľa.

24. Sankčné konanie o uložení sankcie podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe

daní je špecifickým konaním, ktoré je dané jeho právnou úpravou. Uloženie pokuty

v prípade vzniku kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou

v daňovom priznaní je obligatórnym následkom vzniku takéhoto rozdielu. Správcovi dane

zákon nezveruje oprávnenie rozhodovať o tom, či pokutu podľa tohto ustanovenia uloží,

alebo nie. Predpokladom na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty (v danom prípade) je iba

vydanie (právoplatného) dodatočného platobného výmeru v dôsledku zistenia dane

po daňovej kontrole, ktorá sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní. Vznik

povinnosti zaplatiť pokutu vyžaduje však vydanie rozhodnutia o uložení pokuty, pretože

v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len

rozhodnutím (§ 30 ods. 1 zákona o správe daní). Priamo zákon [v § 35 ods. 1 písm. a), § 35

ods. 2 zákona o správe daní] stanovuje i výšku pokuty spôsobom, ktorý neponecháva

daňovým orgánom priestor pre správnu úvahu. Daňový orgán je tak povinný uložiť pokutu

vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky

a kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom

priznaní. Priamo z dikcie § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní vyplýva i to, že pokutu

v takejto výške je daňový orgán povinný uložiť každému subjektu a za každý prípad vzniku

kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom

priznaní. Bolo vecou zákonodarcu, že pre dané prípady (správne delikty) zvolil práve takýto

spôsob určenia sankcie.

25. Pokiaľ preto najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého iný spôsob určenia

sankcie nezodpovedá zákonným požiadavkám, vykladal aplikované ustanovenia v súlade

s ich zmyslom a obsahom. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani úvaha sťažovateľa o tom,

že vzhľadom na to, že sa dopustil štyroch správnych deliktov rovnakej povahy, mala mu byť

uložená sankcia iba vo výške určenej pre jeden z deliktov (najprísnejšie sankcionovaný).

Práve záver o tejto otázke bol pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa zásadný. Ďalšou

zásadnou okolnosťou pre vec sťažovateľa je skutočnosť, že výška sankcie sa odvíja

od výšky kladného rozdielu dane zistenej daňovými orgánmi a dane uvedenej v daňovom

priznaní, pričom daň musí byť daňovými orgánmi určená dodatočným platobným výmerom.

Ako z okolností veci sťažovateľa vyplýva, v jeho prípade nie je sporné, že daň takto bola

určená právoplatným rozhodnutím a sťažovateľom bola i zaplatená, ako to sám uviedol

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto okolnosť je nepochybné,

že pri rozhodovaní o uložení pokuty daňové orgány – avšak ani sťažovateľ – nemohli výšku

pokuty žiadnym spôsobom ovplyvniť.

26. Tieto závery je potrebné vziať do úvahy aj pri posudzovaní námietky sťažovateľa

o nedoručení oznámenia o začatí konania o uloženie pokuty, v dôsledku čoho sťažovateľ

tvrdí, že nebol osobitne daňovými orgánmi oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia

proti nemu, nemal primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby či zvolenie si

obhajcu a bolo mu znemožnené vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok

ako svedkov proti sebe. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že „v neoznámení

začatia konania o uložení sankcie zo strany správcu dane nevidí také pochybenie správneho

orgánu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie jeho rozhodnutí a vrátenie mu veci na ďalšie

konanie“. Aj ústavný súd je toho názoru, že nie každé pochybenie správcu dane musí mať

za následok zrušenie jeho rozhodnutia v správnom súdnictve. Opačný prístup by bol totiž

neprimerane formalistický. Sťažovateľom vytýkané pochybenie správcu dane je potrebné

hodnotiť práve so zohľadnením konkrétneho typu a charakteristiky konania o uloženie

pokuty sťažovateľovi, najmä z hľadiska možností sťažovateľa dosiahnuť vydanie odlišného

rozhodnutia, než aké bolo vydané. Procesné práva garantované v čl. 6 ods. 3 dohovoru

nie sú stanovené samoúčelne, práve naopak, majú za cieľ umožniť presadenie práv

obvineného v jeho obhajobe smerujúce k zlepšeniu jeho postavenia. Práve vzhľadom

na osobitosti zákonom stanovených podmienok na uloženie pokuty a okolnosti prípadu

sťažovateľa je zrejmé, že pochybenie správcu dane nemohlo mať v danom prípade

za následok skutočnú ujmu na právach sťažovateľa. Ostatne ani sťažovateľ v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu netvrdí vznik žiadnej takejto ujmy v dôsledku pochybenia

správcu dane a neuvádza napríklad ani to, aké dôkazy, procesné návrhy či argumentáciu

pred vydaním rozhodnutia o pokute skutočne hodlal uplatniť a zároveň ich nemohol

uplatniť ani v daňovom odvolacom konaní či v konaní pred správnymi súdmi. Tak, ako to

uviedol aj najvyšší súd, rozhodnutia, ktorými bola sťažovateľovi ako žalobcovi uložená

pokuta, boli len zákonným následkom porušenia povinnosti sťažovateľa, o ktorej mal

vedomosť vzhľadom na právoplatnosť dodatočných platobných výmerov, a uloženie pokuty

bolo len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov proti sťažovateľovi

realizovaným zákonným spôsobom.

27. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatok náležitostí výroku rozhodnutia,

ani ústavný súd nepovažuje výrok rozhodnutí správcu dane o uložení pokuty

za nezodpovedajúci zákonným požiadavkám. Obsah výroku rozhodnutia v daňovom konaní

stanovuje § 30 ods. 2 písm. d) zákona o správe daní ako špeciálny predpis a rozhodnutia

správnych orgánov mu zodpovedajú. Nie je tu preto miesto na úvahu o tom,

že pre posúdenie výroku by mali byť analogicky aplikované iné predpisy.

28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa , 3

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol, a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

29. Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,

nerozhodoval už o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad

vykonateľnosti rozhodnutí o uložení sankcií.

30. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018