Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 670/2018
PDF · 295.53 KB
No categories available
IV. ÚS 670/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti INVEST FOOD, a. s. v likvidácii, Trnavská cesta 100, Bratislava,
zastúpenej advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k. s., Rajská 7, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 223/2012
z 29. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 514/2015 z 20. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti INVEST FOOD, a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INVEST FOOD, a. s. v likvidácii (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 223/2012 z 29. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 514/2015 z 20. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že právna
predchodkyňa sťažovateľky obchodná spoločnosť (ďalej
len „právna predchodkyňa sťažovateľky“), podala 3. júla 2002 Okresnému súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody v sume 6 205 616 Sk
proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaná“). Konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 C 92/2002 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že škoda, ktorú si jej právna predchodkyňa
uplatnila v napadnutom konaní, pozostávala zo sumy zvýšenia dane, ktorú bola jej právna
predchodkyňa povinná zaplatiť na základe platobného výmeru Daňového úradu
Bratislava III (ďalej len „správca dane“) č. 602/210/3940/2001 z 18. januára 2001 o zvýšení
dane z pridanej hodnoty v sume 6 205 616 Sk.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 92/2002 zo 14. mája 2008 žalobu zamietol. Proti
uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Co 262/2008
zo 7. októbra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 92/2002 zo 14. mája 2008
potvrdil.
Sťažovateľka podala 26. mája 2010 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 262/2008 zo 7. októbra 2009 a tiež proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 9 C 92/2002 zo 14. mája 2008. Vzhľadom na skutočnosť,
že generálny prokurátor prvému podnetu nevyhovel, podala sťažovateľka 7. októbra 2010
opakovaný podnet.
Generálny prokurátor podal 12. novembra 2010 mimoriadne dovolanie proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 262/2008 zo 7. októbra 2009 a tiež proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 9 C 92/2002 zo 14. mája 2008. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
6 M Cdo 18/2010 z 29. februára 2012 rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 262/2008
zo 7. októbra 2009 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom opätovne potvrdil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 9 C 92/2002 zo 14. mája 2008.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky proti napadnutému
rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že svoje dovolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu odôvodnila jeho nepreskúmateľnosťou, a to s ohľadom na skutočnosť,
že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 18/2010 z 29. februára 2012 uložil
krajskému súdu vysporiadať sa s otázkou, a to či by škodlivý následok, ktorý vznikol
sťažovateľke nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov vo forme vydania
nezákonných rozhodnutí.
Sťažovateľka zastáva názor, že za riadne odôvodnené nemožno považovať také
rozhodnutie, ktoré síce obsahuje vyjadrenie konajúceho súdu k jeho jednotlivým záverom,
hoci aj rozsiahle, avšak bez toho, aby tieto závery a ich odôvodnenie mali oporu
vo vykonanom dokazovaní, mali nízku úroveň presvedčivosti a pri ich hlbšom preskúmaní
vykazovali závažné nedostatky. S prihliadnutím na uvedené je napadnutý rozsudok
krajského súdu a následne aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší
súd stotožnil s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu, potrebné
považovať za arbitrárne.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «... Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí otázkou,
ktorá mala pre vec podstatný význam, a to či by škodlivý následok (ujma na strane
sťažovateľa) nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov, ktorú mu položil
dovolací súd, vôbec nezaoberal, pričom v odôvodnení napadnutého odvolacieho
rozhodnutia sa sústredil len na určenie bezprostrednej príčiny vzniku ujmy na strane
sťažovateľa, ktorá pritom ani nebola medzi stranami sporná. Odvolací súd totiž
v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že (bezprostrednou) príčinou vzniku škody
na strane sťažovateľa bolo, že právny predchodca sťažovateľa si uplatnil nadmerný odpočet
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 1999, a teda
potom, ako si ho predtým uplatnil za zdaňovacie obdobie jún 1998. Sťažovateľ si tak mal
podľa názoru odvolacieho súdu predmetnú ujmu spôsobiť sám tým, že si tento nadmerný
odpočet DPH uplatnil dvakrát. Sťažovateľ pritom nikdy nespochybňoval, že predmetná
ujma mu vznikla až po uplatnení nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec
1999. Avšak v prípade, ak by sa odvolací súd zaoberal aj tým, či by ujma na strane
sťažovateľa nastala aj bez protiprávneho konania daňových orgánov vo forme vydania
nezákonných rozhodnutí (v zmysle ktorých neuznali právnemu predchodcu sťažovateľa
nárok na predmetný nadmerný odpočet DPH už za jún 1998), tak ako sa tým v zmysle vyššie
uvedeného názoru dovolacieho súdu zaoberať mal, musel by dospieť len k takému záveru,
že táto ujma by sťažovateľovi bez vydania nezákonných rozhodnutí daňových orgánov
nevznikla. Odvolací súd by potom mohol dospieť len a len k záveru, že hlavnou príčinou
vzniku tejto ujmy bolo vydanie nezákonných rozhodnutí daňových orgánov...
... Odvolací súd pritom odôvodnil svoje rozhodnutie zjavne arbitrárne
(a v nadväznosti na toto rozhodnutie aj dovolací súd, keďže toto odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu považoval za postačujúce), nakoľko sa zaoberal tým, či bol
na sťažovateľa v súvislosti s uplatnením predmetného nadmerného odpočtu DPH druhýkrát
– v zdaňovacom období marec 1999 – vyvíjaný nejaký nátlak (hoci to sťažovateľ ani
netvrdil a ani vznik svojej vyššie uvedenej majetkovej ujmy nespájal s takým konaním
žalovaného, ktoré by bolo založené na nátlaku) napriek tomu, že sťažovateľ a jeho právny
predchodca bol úplne zjavne nútený uplatniť si nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie
obdobie marec 1999 výlučne v dôsledku okolností vyvolaných vyššie uvedenými
právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami správcu dane (o nepriznaní nároku na
nadmerný odpočet DPH za jún 1998), ktoré ho na takýto postup vlastne zaväzovali, nakoľko
z týchto vtom čase vykonateľných rozhodnutí daňových orgánov vyplýval len takýto postup
pre sťažovateľa ako postup legálny a správny (a teda ako jediný akceptovateľný daňovými
orgánmi). Daňové orgány totiž odmietli nárok sťažovateľa na predmetný nadmerný odpočet
v zdaňovacom období jún 1998 uznať z dôvodu údajného nesplnenia podmienky podľa ust.
§ 20 ods. 2 písm. c) zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v
danom čase, v dôsledku čoho bol sťažovateľ nútený pristúpiť k splneniu podmienky pre
uplatnenie odpočtu podľa cit. ust. ešte raz, a to spôsobom, ktorý od neho vyžadoval správca
dane (t. j. musel príslušnú daň z pridanej hodnoty zaplatiť ešte raz, a to priamo platiteľovi,
ktorý predmetné zdaniteľné plnenie uskutočnil pre sťažovateľa, t. j. spoločnosti
ako zhotoviteľovi diela), pretože inak by mu tento odpočet správca dane
neuznal a ani by mu nevrátil uplatnený nadmerný odpočet.»
Sťažovateľka je toho názoru, že keďže sa dovolací súd stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru vôbec nevysporiadal s tým,
či samotné nezákonné rozhodnutia daňových orgánov mohli byť jednou z príčin vzniku
ujmy na strane sťažovateľky alebo či neboli hlavnou príčinou vzniku tejto ujmy na strane
sťažovateľky, hoci sa s tým vysporiadať mal, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 6 Cdo 514/2015 zo dňa
20. 12. 2016 vydaným v právnej veci INVEST FOOD, a. s. v likvidácii c/a Slovenská
republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, o náhradu škody vo výške
205 988,71 EUR (6 205 616 Sk) spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu,
vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Cdo 514/2015, porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 4 Co 223/2012-308 zo dňa 29. 10. 2014
vydaným v právnej veci INVEST FOOD, a. s. v likvidácii c/a Slovenská republika –
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, o náhradu škody vo výške 205 988,71 EUR
(6 205 616 Sk) spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, vedenej na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 223/2012, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
6 Cdo 514/2015 zo dňa 20. 12. 2016 a zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 4 Co 223/2012-308 zo dňa 29. 10. 2014 vydané vo veci INVEST FOOD, a. s.
v likvidácii c/a Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, o náhradu
škody vo výške 205 988,71 EUR (6 205 616 Sk) spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že podľa jej názoru bolo „kľúčové“
a pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie v tejto veci rozhodujúce, aby sa konajúce súdy
náležite vysporiadali s otázkou, či by sťažovateľke vznikla škoda bez protiprávneho konania
daňových orgánov vo forme vydania nezákonných rozhodnutí, s ktorou sa však krajský
súd podľa jej názoru vôbec nevysporiadal, čo vyústilo do vydania arbitrárneho rozhodnutia
a to napadnutého rozsudku krajského súdu, s dôvodmi ktorého sa následne stotožnil
aj najvyšší súd v napadnutom uznesení.
Ústavný súd sa oboznámil s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 18/2010
z 29. februára 2012, ktorým bol na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym
prokurátorom zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 262/2008 zo 7. októbra 2009,
a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol: „... Keďže odvolací súd,
riadiac sa nesprávnym právnym názorom, vec neposudzoval z hľadiska naplnenia ďalších
predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existencie škody a príčinnej súvislosti
medzi vydaním nezákonných rozhodnutí a škodou, dovolací súd sa v rámci svojej
prieskumnej činnosti vecou z týchto hľadísk nemohol zaoberať.
Pre ďalšie konanie ale poznamenáva, že súhlasí s generálnym prokurátorom v tom,
že uloženie sankcie štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu
a nie je vylúčené, že môže mať charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe
právnych noriem súkromného práva. Nie je preto vylúčené ani to, že aj majetková ujma
spočívajúca v zaplatení daňovej povinnosti uloženej daňovníkovi vo forme zvýšenia dane
vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania (§ 44 ods. 6 veta
prvá zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH), môže byť v príčinnej súvislosti s nezákonným
postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát môže za takto vzniknutú škodu niesť
zodpovednosť v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. K príčinnej súvislosti (kauzálny nexus), ktorá
je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, dovolací súd poznamenáva,
že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné
rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede a teda,
ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny.
Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný
následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu.
Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Otázka príčinnej súvislosti medzi
určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť
je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie,
medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho, treba
tiež rozlíšiť; či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo
na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna
skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného
dejového sledu.
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na tvrdenia žalobcu, mala byť v predmetnej
veci príčinná súvislosť zisťovaná medzi ujmou žalobcu spočívajúcou v zaplatení daňovej
povinnosti uloženej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie
dodatočného daňového priznania a tými rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli
najvyšším súdom zrušené ako nezákonné. Odvolací súd mal teda zisťovať, či protiprávne
konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných rozhodnutí bolo
bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy žalobcu vo forme určenia zvýšenia dane
správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok
nastal aj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných rozhodnutí
a mal aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu
prerušila. Až po náležitom skutkovom a právnom vyhodnotení týchto otázok, bude môcť
odvolací súd znova o veci rozhodnúť.“
V nadväznosti na uvedené potom opätovne vo veci konal krajský súd, ktorý pre účely
rozhodnutia nariadil vo veci pojednávanie a rozhodol napadnutým rozsudkom.
Sťažovateľka zotrvala na svojich tvrdeniach, že škoda jej vznikla v dôsledku vydania
platobného výmeru č. 602/240/90067/98 z 3. novembra 1998, ktorým právnej predchodkyni
sťažovateľky správca dane neuznal nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty.
V nadväznosti na toto rozhodnutie následne správca dane platobným výmerom
č. 602/240/90070/98 z 3. novembra 1998 právnej predchodkyni sťažovateľky určil zvýšenie
dane v sume 4 785 470 Sk. Tieto rozhodnutia boli ako správne potvrdené rozhodnutiami
Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. II/240/1006/1999/1569
a II/240/1007/1999/1569 z 15. marca 1999 (ďalej len „rozhodnutia daňových orgánov“)
a následne boli tieto rozhodnutia zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 S 62, 63/99
z 11. augusta 1999. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdila a na tomto
tvrdení zotrvala, že jej právna predchodkyňa si uplatnila nadmerný odpočet dane z pridanej
hodnoty opätovne za marec 1999, keď postupovala podľa požiadaviek daňových úradov,
ktoré vyplývali z ich v tom čase platných rozhodnutí.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sporným v konaní
ostalo len „posúdenie či je predchodcovi navrhovateľa platobným výmerom Daňového
úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18. 01. 2001, potvrdeným rozhodnutím
ÚDR v Banskej Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09. 04. 2001 právoplatne
uložená sankcia vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % za podanie dodatočného daňového
priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999, predstavujúca majetkovú ujmu
navrhovateľa, aj jeho škodou, za ktorú by mal zodpovedať odporca podľa ustanovení
zákona č. 58/1969 Zb., a či táto majetková ujma (ak je škodou) vznikla predchodcovi
navrhovateľa v príčinnej súvislosti s vyššie uvedenými nezákonnými rozhodnutiami
daňových orgánov“.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na základe zistených skutočností
ustálil, že priamym a bezprostredným následkom nezákonných rozhodnutí daňových úradov
(ako príčiny) bolo oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
právnemu predchodcovi sťažovateľky. V súvislosti s uvedeným zistením krajský súd
uviedol: „... odvolací súd za to, že v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými
rozhodnutiami daňových úradov mohla pôvodnému navrhovateľovi vzniknúť len škoda
súvisiaca s omeškaním daňových úradov s výplatou nadmerného odpočtu DPH (prípadne
iná škoda vyplývajúca z omeškania tejto výplaty), ktorú však v tomto konaní neuplatňoval.“
Následne sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal kauzálnym
vzťahom medzi príčinou a následkom škody, ktorú si sťažovateľka uplatnila, a dospel
k záveru, že «... k majetkovej ujme pôvodného navrhovateľa došlo v príčinnej súvislosti
s ním uplatneným nadmerným odpočtom DPH v zdaňovacom období za mesiac marec 1999,
ktorý si napriek tomu, že si tento nadmerný odpočet DPH uplatnil už v mesiaci jún 1998,
pričom presvedčený o svojom správnom postupe pri uplatňovaní nadmerného odpočtu DPH
podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového úradu na Najvyšší súd,
uplatnil v mesiaci marec 1999 opätovne, teda po druhýkrát, pričom ním požadovaný
nadmerný odpočet DPH za marec 1999 mu bol vrátený. Preto po vrátení nadmerného
odpočtu DPH za mesiac jún 1998 aj podal dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie
obdobie marec 1999, za čo mu bola rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III
č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18. 01. 2001, potvrdeným rozhodnutím ÚDR v Banskej
Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09. 04. 2001, vyrúbená sankcia vo forme
zvýšenia dane vo výške 20 % podľa ust. § 44 ods. 6 zákona o DPH (ktorú považoval za jeho
škodu). Teda jeho konanie, spočívajúce primáme v druhýkrát uplatnenom nadmernom
odpočte DPH, ktoré prerušilo kauzalitu, čiže pôvodný dejový sled, a naň nadväzujúce
udalosti, spôsobilo v konečnom dôsledku aj jeho majetkovú ujmu. V tejto súvislosti považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že i keď navrhovateľ tvrdil, že pôvodný navrhovateľ
„bol nútený“ uplatniť si ten istý (ako v júni 1998) nadmerný odpočet DPH opätovne
za mesiac marec 1999, na toto tvrdenie neuniesol dôkazné bremeno. Zo spisu ani
z predložených rozhodnutí žiadny nátlak, alebo „nútenie“ nevyplynulo, a dokonca sám
navrhovateľ uviedol, že jeho motiváciou pre opätovné uplatnenie nadmerného odpočtu
DPH bola zjednodušene povedané jeho neistota v tom, či mu bude vôbec nadmerný odpočet
DPH vrátený alebo nie, a vyhnutie sa možnej preklúzii jeho nároku. Podľa odvolacieho
súdu potom sám pôvodný navrhovateľ svojím vlastným vôľovým konaním založil úplne nový
dejový sled, ktorý pôvodný dejový sled prerušil. Nebyť uvedeného konania pôvodného
navrhovateľa, nedošlo by ani k jeho majetkovej ujme vo forme sankcie za ním podané
dodatočné daňové priznanie za marec 1999, nakoľko nadmerný odpočet DPH
za zdaňovacie obdobie jún 1998 mu bol síce s omeškaním, ale vrátený.».
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj svoj názor
o špekulatívnom konaní právneho predchodcu sťažovateľky, keď uviedol: «Odvolací súd
tiež poznamenáva, že zo strany daňového úradu nemohol byť nadmerný odpočet pôvodnému
navrhovateľovi vrátený dvakrát správne. Ak z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplynulo,
že správne mu mal byť vrátený nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998,
je zrejmé, že za zdaňovacie obdobie marec 1999 mu potom ten istý nadmerný odpočet DPH
vrátený byť nemal. Za marec 1999 však pôvodnému navrhovateľovi bol na základe ním
uplatneného nároku vrátený, avšak vyhovujúce rozhodnutia alebo výmery (pripadne len
poukazy) neboli pôvodným navrhovateľom, ktorý z dôvodu presvedčenia o svojom
správnom postupe pri uplatnení nadmerného odpočtu DPH za jún 1998, podal žaloby o
preskúmanie rozhodnutí daňových úradov, rozporované ani napadnuté žalobou (hoci
nevyhovujúce rozhodnutia žalobou napadnuté boli), a preto je možné vyvodiť, že boli
právoplatné a zákonné, hoci ich odvolací súd nemohol preskúmať, keďže neboli predmetom
tohto konania a ani predložené. Z uvedeného možno vyvodiť, že ak si pôvodný navrhovateľ
ponechal vyplatený nadmerný odpočet DPH za mesiac marec 1999, čo bolo zrejme jeho
úmyslom, keďže si ho sám z vlastnej vôle uplatnil, hoci si ten istý odpočet DPH uplatnil
už za mesiac jún 1998 a jeho vrátenia sa domáhal na Najvyššom súde. musel si byť vedomý
toho. že ak mu bude vrátený nadmerný odpočet DPH aj za mesiac jún 1998, bude
mu vrátený dvakrát. Ak si teda sám navrhovateľ dvakrát uplatnil ten istý nadmerný odpočet
DPH, a na jeho správnom uplatnení za mesiac jún 1998 trval a dožadoval sa jeho
vyplatenia, a vyplatený nadmerný odpočet za marec 1999 si ponechal, vedel, že v prípade
úspechu jeho žalôb podá dodatočné daňové priznanie za mesiac marec 1999, za čo mu bude
daňovým úradom zo zákona vyrúbená sankcia. Samozrejme, ak by bol navrhovateľ
so svojimi žalobami neúspešný, ponechal by si vyplatený nadmerný odpočet DPH za mesiac
marec 1999, a žiadna sankcia by mu uložená nebola. Ako už bolo uvedené vyššie, v priamej
príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov, došlo výlučne
k oneskorenému vyplateniu nadmerného odpočtu DPH za mesiac jún 1998. Štát
nezodpovedá za následok špekulatívneho konania samotného pôvodného navrhovateľa,
ktorý si dvakrát uplatnil ten istý nadmerný odpočet DPH zjednodušene povedané
„pre istotu“, keďže medzi nezákonnými rozhodnutiami a majetkovou ujmou navrhovateľa
nie je priama a bezprostredná príčinná súvislosť.»
V nadväznosti na uvedené krajský súd uzavrel, že zo sledu relevantných príčin
a následkov vyplýva, že zmenšenie majetku právnej predchodkyne sťažovateľky
(spočívajúce v zaplatení právoplatne uloženej sankcie) nebolo spôsobené priamo
označenými nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a že nebola daná príčinná
súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a zmenšením majetku
pôvodnej navrhovateľky, náhrady ktorého ako škody sa súčasná navrhovateľka domáha.
Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že navrhovateľka nepreukázala existenciu
príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a znížením
majetku pôvodnej navrhovateľky.
Ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že je výlučne úlohou všeobecných súdov
posúdiť všetky okolnosti konkrétneho prípadu, izolovať jednotlivé príčiny vzniku škody
a ich význam a dospieť na základe toho k záveru, cǐ vznikla alebo nevznikla zodpovednosť
za škodu.
Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku
vôbec nezaoberal otázkou, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania
daňových orgánov, ktorú položil najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 18/2010
z 29. februára 2012, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku
podrobne vysporiadal s podmienkami zodpovednosti za škodu, vysvetlil, akými úvahami
sa pri vyvodení svojich právnych záverov spravoval, a aj keď priamo neodpovedal
na skutočnosť, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania daňových
orgánov, z jeho záverov tieto skutočnosti, aj keď nepriamo, jednoznačne vyplývajú.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že dospel k záveru, že konanie právneho
predchodcu sťažovateľky, spočívajúce primárne v druhýkrát uplatnenom nadmernom
odpočte dane z pridanej hodnoty, prerušilo kauzalitu, a teda sám právny predchodca
sťažovateľky vlastným vôľovým konaním založil úplne nový dejový sled, ktorý pôvodný
dejový sled prerušil. Krajský súd považoval tak za preukázané, že sťažovateľka
nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti ako jednej z podmienok, ktoré na vznik
zodpovednosti štátu ustanovuje zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradným postupom v znení platnom
a účinnom v rozhodnom období a príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov, čím bola nepriamo zodpovedaná aj otázka, či by
škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že najvyšší súd v uznesení sp. zn.
6 M Cdo 18/2010 z 29. februára 2012 uviedol: „Odvolací súd mal teda zisťovať,
či protiprávne konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných rozhodnutí
bolo bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy žalobcu vo forme určenia zvýšenia
dane správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý
následok nastal aj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných
rozhodnutí a mal aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu
kauzalitu prerušila.“ Z uvedeného vyplýva, že zodpovedanie otázky, či by škodlivý
následok nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov, malo byť len pomocnou
úvahou pre krajský súd pri posudzovaní príčinnej súvislosti.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru,
že krajským súdom boli dané odpovede na podstatné otázky týkajúce sa (ne)existencie
príčinnej súvislosti ako predpokladu zodpovednosti za škodu, a teda napadnutý rozsudok
krajského súdu je dostatočne zdôvodnený, ústavný súd konštatuje, že krajský súd, ako
aj najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nevybočili z existujúceho rámca platných
a účinných právnych predpisov a dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnili. Ústavný
súd dospel k záveru, že sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky sú zjavne
neopodstatnené, takže nesignalizujú žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným
porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd dáva do pozornosti svoju
stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú
charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri
výklade a uplatňovaní ústavy. Toto ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv
a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd
nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje
ani dôvod na vyslovenie porušenia označeného ustanovenia ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07).
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces napadnutým rozsudkom
krajského súdu ako ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť
ani k porušeniu týchto práv, ktoré predstavujú tzv. interpretačné, resp. aplikačné pravidlá.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2018