Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 670/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti INVEST FOOD, a. s. v likvidácii, Trnavská cesta 100, Bratislava,

zastúpenej advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k. s., Rajská 7, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa v spojení s , , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INVEST FOOD, a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INVEST FOOD, a. s. v likvidácii (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 20. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že právna

predchodkyňa sťažovateľky obchodná spoločnosť (ďalej

len „právna predchodkyňa sťažovateľky“), podala 3. júla 2002 Okresnému súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody v sume 6 205 616 Sk

proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaná“). Konanie bolo vedené pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že škoda, ktorú si jej právna predchodkyňa

uplatnila v napadnutom konaní, pozostávala zo sumy zvýšenia dane, ktorú bola jej právna

predchodkyňa povinná zaplatiť na základe platobného výmeru Daňového úradu

Bratislava III (ďalej len „správca dane“) č. z 18. januára 2001 o zvýšení

dane z pridanej hodnoty v sume 6 205 616 Sk.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. mája 2008 žalobu zamietol. Proti

uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 7. októbra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2008

potvrdil.

Sťažovateľka podala 26. mája 2010 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2009 a tiež proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2008. Vzhľadom na skutočnosť,

že generálny prokurátor prvému podnetu nevyhovel, podala sťažovateľka 7. októbra 2010

opakovaný podnet.

Generálny prokurátor podal 12. novembra 2010 mimoriadne dovolanie proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2009 a tiež proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2008. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. februára 2012 rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2009 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom opätovne potvrdil rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2008.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že svoje dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu odôvodnila jeho nepreskúmateľnosťou, a to s ohľadom na skutočnosť,

že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. z 29. februára 2012 uložil

krajskému súdu vysporiadať sa s otázkou, a to či by škodlivý následok, ktorý vznikol

sťažovateľke nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov vo forme vydania

nezákonných rozhodnutí.

Sťažovateľka zastáva názor, že za riadne odôvodnené nemožno považovať také

rozhodnutie, ktoré síce obsahuje vyjadrenie konajúceho súdu k jeho jednotlivým záverom,

hoci aj rozsiahle, avšak bez toho, aby tieto závery a ich odôvodnenie mali oporu

vo vykonanom dokazovaní, mali nízku úroveň presvedčivosti a pri ich hlbšom preskúmaní

vykazovali závažné nedostatky. S prihliadnutím na uvedené je napadnutý rozsudok

krajského súdu a následne aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší

súd stotožnil s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu, potrebné

považovať za arbitrárne.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «... Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí otázkou,

ktorá mala pre vec podstatný význam, a to či by škodlivý následok (ujma na strane

sťažovateľa) nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov, ktorú mu položil

dovolací súd, vôbec nezaoberal, pričom v odôvodnení napadnutého odvolacieho

rozhodnutia sa sústredil len na určenie bezprostrednej príčiny vzniku ujmy na strane

sťažovateľa, ktorá pritom ani nebola medzi stranami sporná. Odvolací súd totiž

v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že (bezprostrednou) príčinou vzniku škody

na strane sťažovateľa bolo, že právny predchodca sťažovateľa si uplatnil nadmerný odpočet

dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 1999, a teda

potom, ako si ho predtým uplatnil za zdaňovacie obdobie jún 1998. Sťažovateľ si tak mal

podľa názoru odvolacieho súdu predmetnú ujmu spôsobiť sám tým, že si tento nadmerný

odpočet DPH uplatnil dvakrát. Sťažovateľ pritom nikdy nespochybňoval, že predmetná

ujma mu vznikla až po uplatnení nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec

1999. Avšak v prípade, ak by sa odvolací súd zaoberal aj tým, či by ujma na strane

sťažovateľa nastala aj bez protiprávneho konania daňových orgánov vo forme vydania

nezákonných rozhodnutí (v zmysle ktorých neuznali právnemu predchodcu sťažovateľa

nárok na predmetný nadmerný odpočet DPH už za jún 1998), tak ako sa tým v zmysle vyššie

uvedeného názoru dovolacieho súdu zaoberať mal, musel by dospieť len k takému záveru,

že táto ujma by sťažovateľovi bez vydania nezákonných rozhodnutí daňových orgánov

nevznikla. Odvolací súd by potom mohol dospieť len a len k záveru, že hlavnou príčinou

vzniku tejto ujmy bolo vydanie nezákonných rozhodnutí daňových orgánov...

... Odvolací súd pritom odôvodnil svoje rozhodnutie zjavne arbitrárne

(a v nadväznosti na toto rozhodnutie aj dovolací súd, keďže toto odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu považoval za postačujúce), nakoľko sa zaoberal tým, či bol

na sťažovateľa v súvislosti s uplatnením predmetného nadmerného odpočtu DPH druhýkrát

– v zdaňovacom období marec 1999 – vyvíjaný nejaký nátlak (hoci to sťažovateľ ani

netvrdil a ani vznik svojej vyššie uvedenej majetkovej ujmy nespájal s takým konaním

žalovaného, ktoré by bolo založené na nátlaku) napriek tomu, že sťažovateľ a jeho právny

predchodca bol úplne zjavne nútený uplatniť si nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie

obdobie marec 1999 výlučne v dôsledku okolností vyvolaných vyššie uvedenými

právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami správcu dane (o nepriznaní nároku na

nadmerný odpočet DPH za jún 1998), ktoré ho na takýto postup vlastne zaväzovali, nakoľko

z týchto vtom čase vykonateľných rozhodnutí daňových orgánov vyplýval len takýto postup

pre sťažovateľa ako postup legálny a správny (a teda ako jediný akceptovateľný daňovými

orgánmi). Daňové orgány totiž odmietli nárok sťažovateľa na predmetný nadmerný odpočet

v zdaňovacom období jún 1998 uznať z dôvodu údajného nesplnenia podmienky podľa ust.

o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v

danom čase, v dôsledku čoho bol sťažovateľ nútený pristúpiť k splneniu podmienky pre

uplatnenie odpočtu podľa cit. ust. ešte raz, a to spôsobom, ktorý od neho vyžadoval správca

dane (t. j. musel príslušnú daň z pridanej hodnoty zaplatiť ešte raz, a to priamo platiteľovi,

ktorý predmetné zdaniteľné plnenie uskutočnil pre sťažovateľa, t. j. spoločnosti

ako zhotoviteľovi diela), pretože inak by mu tento odpočet správca dane

neuznal a ani by mu nevrátil uplatnený nadmerný odpočet.»

Sťažovateľka je toho názoru, že keďže sa dovolací súd stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru vôbec nevysporiadal s tým,

či samotné nezákonné rozhodnutia daňových orgánov mohli byť jednou z príčin vzniku

ujmy na strane sťažovateľky alebo či neboli hlavnou príčinou vzniku tejto ujmy na strane

sťažovateľky, hoci sa s tým vysporiadať mal, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa

20. 12. 2016 vydaným v právnej veci INVEST FOOD, a. s. v likvidácii c/a Slovenská

republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, o náhradu škody vo výške

205 988,71 EUR (6 205 616 Sk) spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu,

vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. , porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. -308 zo dňa 29. 10. 2014

vydaným v právnej veci INVEST FOOD, a. s. v likvidácii c/a Slovenská republika –

Ministerstvo financií Slovenskej republiky, o náhradu škody vo výške 205 988,71 EUR

(6 205 616 Sk) spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, vedenej na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. , porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 20. 12. 2016 a zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -308 zo dňa 29. 10. 2014 vydané vo veci INVEST FOOD, a. s.

v likvidácii c/a Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, o náhradu

škody vo výške 205 988,71 EUR (6 205 616 Sk) spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva súdnu ochranu

podľa v spojení s , , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že podľa jej názoru bolo „kľúčové“

a pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie v tejto veci rozhodujúce, aby sa konajúce súdy

náležite vysporiadali s otázkou, či by sťažovateľke vznikla škoda bez protiprávneho konania

daňových orgánov vo forme vydania nezákonných rozhodnutí, s ktorou sa však krajský

súd podľa jej názoru vôbec nevysporiadal, čo vyústilo do vydania arbitrárneho rozhodnutia

a to napadnutého rozsudku krajského súdu, s dôvodmi ktorého sa následne stotožnil

aj najvyšší súd v napadnutom uznesení.

Ústavný súd sa oboznámil s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. februára 2012, ktorým bol na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2009,

a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol: „... Keďže odvolací súd,

riadiac sa nesprávnym právnym názorom, vec neposudzoval z hľadiska naplnenia ďalších

predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existencie škody a príčinnej súvislosti

medzi vydaním nezákonných rozhodnutí a škodou, dovolací súd sa v rámci svojej

prieskumnej činnosti vecou z týchto hľadísk nemohol zaoberať.

Pre ďalšie konanie ale poznamenáva, že súhlasí s generálnym prokurátorom v tom,

že uloženie sankcie štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu

a nie je vylúčené, že môže mať charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe

právnych noriem súkromného práva. Nie je preto vylúčené ani to, že aj majetková ujma

spočívajúca v zaplatení daňovej povinnosti uloženej daňovníkovi vo forme zvýšenia dane

vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania (§ 44 ods. 6 veta

prvá o DPH), môže byť v príčinnej súvislosti s nezákonným

postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát môže za takto vzniknutú škodu niesť

zodpovednosť v zmysle K príčinnej súvislosti (kauzálny nexus), ktorá

je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, dovolací súd poznamenáva,

že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné

rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede a teda,

ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny.

Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný

následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu.

Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Otázka príčinnej súvislosti medzi

určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu

zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť

je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie,

medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť

príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný

význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná

náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym

konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho, treba

tiež rozlíšiť; či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo

na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna

skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného

dejového sledu.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na tvrdenia žalobcu, mala byť v predmetnej

veci príčinná súvislosť zisťovaná medzi ujmou žalobcu spočívajúcou v zaplatení daňovej

povinnosti uloženej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie

dodatočného daňového priznania a tými rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli

najvyšším súdom zrušené ako nezákonné. Odvolací súd mal teda zisťovať, či protiprávne

konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných rozhodnutí bolo

bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy žalobcu vo forme určenia zvýšenia dane

správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok

nastal aj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných rozhodnutí

a mal aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu

prerušila. Až po náležitom skutkovom a právnom vyhodnotení týchto otázok, bude môcť

odvolací súd znova o veci rozhodnúť.“

V nadväznosti na uvedené potom opätovne vo veci konal krajský súd, ktorý pre účely

rozhodnutia nariadil vo veci pojednávanie a rozhodol napadnutým rozsudkom.

Sťažovateľka zotrvala na svojich tvrdeniach, že škoda jej vznikla v dôsledku vydania

platobného výmeru č. z 3. novembra 1998, ktorým právnej predchodkyni

sťažovateľky správca dane neuznal nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty.

V nadväznosti na toto rozhodnutie následne správca dane platobným výmerom

č. z 3. novembra 1998 právnej predchodkyni sťažovateľky určil zvýšenie

dane v sume 4 785 470 Sk. Tieto rozhodnutia boli ako správne potvrdené rozhodnutiami

Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. II/240/1006/1999/1569

a II/240/1007/1999/1569 z 15. marca 1999 (ďalej len „rozhodnutia daňových orgánov“)

a následne boli tieto rozhodnutia zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. , 63/99

z 11. augusta 1999. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdila a na tomto

tvrdení zotrvala, že jej právna predchodkyňa si uplatnila nadmerný odpočet dane z pridanej

hodnoty opätovne za marec 1999, keď postupovala podľa požiadaviek daňových úradov,

ktoré vyplývali z ich v tom čase platných rozhodnutí.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sporným v konaní

ostalo len „posúdenie či je predchodcovi navrhovateľa platobným výmerom Daňového

úradu Bratislava III č. zo dňa 18. 01. 2001, potvrdeným rozhodnutím

ÚDR v Banskej Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09. 04. 2001 právoplatne

uložená sankcia vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % za podanie dodatočného daňového

priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999, predstavujúca majetkovú ujmu

navrhovateľa, aj jeho škodou, za ktorú by mal zodpovedať odporca podľa ustanovení

, a či táto majetková ujma (ak je škodou) vznikla predchodcovi

navrhovateľa v príčinnej súvislosti s vyššie uvedenými nezákonnými rozhodnutiami

daňových orgánov“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na základe zistených skutočností

ustálil, že priamym a bezprostredným následkom nezákonných rozhodnutí daňových úradov

(ako príčiny) bolo oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty

právnemu predchodcovi sťažovateľky. V súvislosti s uvedeným zistením krajský súd

uviedol: „... odvolací súd za to, že v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými

rozhodnutiami daňových úradov mohla pôvodnému navrhovateľovi vzniknúť len škoda

súvisiaca s omeškaním daňových úradov s výplatou nadmerného odpočtu DPH (prípadne

iná škoda vyplývajúca z omeškania tejto výplaty), ktorú však v tomto konaní neuplatňoval.“

Následne sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal kauzálnym

vzťahom medzi príčinou a následkom škody, ktorú si sťažovateľka uplatnila, a dospel

k záveru, že «... k majetkovej ujme pôvodného navrhovateľa došlo v príčinnej súvislosti

s ním uplatneným nadmerným odpočtom DPH v zdaňovacom období za mesiac marec 1999,

ktorý si napriek tomu, že si tento nadmerný odpočet DPH uplatnil už v mesiaci jún 1998,

pričom presvedčený o svojom správnom postupe pri uplatňovaní nadmerného odpočtu DPH

podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového úradu na Najvyšší súd,

uplatnil v mesiaci marec 1999 opätovne, teda po druhýkrát, pričom ním požadovaný

nadmerný odpočet DPH za marec 1999 mu bol vrátený. Preto po vrátení nadmerného

odpočtu DPH za mesiac jún 1998 aj podal dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie

obdobie marec 1999, za čo mu bola rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III

č. zo dňa 18. 01. 2001, potvrdeným rozhodnutím ÚDR v Banskej

Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09. 04. 2001, vyrúbená sankcia vo forme

zvýšenia dane vo výške 20 % podľa ust. § 44 ods. 6 zákona o DPH (ktorú považoval za jeho

škodu). Teda jeho konanie, spočívajúce primáme v druhýkrát uplatnenom nadmernom

odpočte DPH, ktoré prerušilo kauzalitu, čiže pôvodný dejový sled, a naň nadväzujúce

udalosti, spôsobilo v konečnom dôsledku aj jeho majetkovú ujmu. V tejto súvislosti považuje

odvolací súd za potrebné uviesť, že i keď navrhovateľ tvrdil, že pôvodný navrhovateľ

„bol nútený“ uplatniť si ten istý (ako v júni 1998) nadmerný odpočet DPH opätovne

za mesiac marec 1999, na toto tvrdenie neuniesol dôkazné bremeno. Zo spisu ani

z predložených rozhodnutí žiadny nátlak, alebo „nútenie“ nevyplynulo, a dokonca sám

navrhovateľ uviedol, že jeho motiváciou pre opätovné uplatnenie nadmerného odpočtu

DPH bola zjednodušene povedané jeho neistota v tom, či mu bude vôbec nadmerný odpočet

DPH vrátený alebo nie, a vyhnutie sa možnej preklúzii jeho nároku. Podľa odvolacieho

súdu potom sám pôvodný navrhovateľ svojím vlastným vôľovým konaním založil úplne nový

dejový sled, ktorý pôvodný dejový sled prerušil. Nebyť uvedeného konania pôvodného

navrhovateľa, nedošlo by ani k jeho majetkovej ujme vo forme sankcie za ním podané

dodatočné daňové priznanie za marec 1999, nakoľko nadmerný odpočet DPH

za zdaňovacie obdobie jún 1998 mu bol síce s omeškaním, ale vrátený.».

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj svoj názor

o špekulatívnom konaní právneho predchodcu sťažovateľky, keď uviedol: «Odvolací súd

tiež poznamenáva, že zo strany daňového úradu nemohol byť nadmerný odpočet pôvodnému

navrhovateľovi vrátený dvakrát správne. Ak z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplynulo,

že správne mu mal byť vrátený nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998,

je zrejmé, že za zdaňovacie obdobie marec 1999 mu potom ten istý nadmerný odpočet DPH

vrátený byť nemal. Za marec 1999 však pôvodnému navrhovateľovi bol na základe ním

uplatneného nároku vrátený, avšak vyhovujúce rozhodnutia alebo výmery (pripadne len

poukazy) neboli pôvodným navrhovateľom, ktorý z dôvodu presvedčenia o svojom

správnom postupe pri uplatnení nadmerného odpočtu DPH za jún 1998, podal žaloby o

preskúmanie rozhodnutí daňových úradov, rozporované ani napadnuté žalobou (hoci

nevyhovujúce rozhodnutia žalobou napadnuté boli), a preto je možné vyvodiť, že boli

právoplatné a zákonné, hoci ich odvolací súd nemohol preskúmať, keďže neboli predmetom

tohto konania a ani predložené. Z uvedeného možno vyvodiť, že ak si pôvodný navrhovateľ

ponechal vyplatený nadmerný odpočet DPH za mesiac marec 1999, čo bolo zrejme jeho

úmyslom, keďže si ho sám z vlastnej vôle uplatnil, hoci si ten istý odpočet DPH uplatnil

už za mesiac jún 1998 a jeho vrátenia sa domáhal na Najvyššom súde. musel si byť vedomý

toho. že ak mu bude vrátený nadmerný odpočet DPH aj za mesiac jún 1998, bude

mu vrátený dvakrát. Ak si teda sám navrhovateľ dvakrát uplatnil ten istý nadmerný odpočet

DPH, a na jeho správnom uplatnení za mesiac jún 1998 trval a dožadoval sa jeho

vyplatenia, a vyplatený nadmerný odpočet za marec 1999 si ponechal, vedel, že v prípade

úspechu jeho žalôb podá dodatočné daňové priznanie za mesiac marec 1999, za čo mu bude

daňovým úradom zo zákona vyrúbená sankcia. Samozrejme, ak by bol navrhovateľ

so svojimi žalobami neúspešný, ponechal by si vyplatený nadmerný odpočet DPH za mesiac

marec 1999, a žiadna sankcia by mu uložená nebola. Ako už bolo uvedené vyššie, v priamej

príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov, došlo výlučne

k oneskorenému vyplateniu nadmerného odpočtu DPH za mesiac jún 1998. Štát

nezodpovedá za následok špekulatívneho konania samotného pôvodného navrhovateľa,

ktorý si dvakrát uplatnil ten istý nadmerný odpočet DPH zjednodušene povedané

„pre istotu“, keďže medzi nezákonnými rozhodnutiami a majetkovou ujmou navrhovateľa

nie je priama a bezprostredná príčinná súvislosť.»

V nadväznosti na uvedené krajský súd uzavrel, že zo sledu relevantných príčin

a následkov vyplýva, že zmenšenie majetku právnej predchodkyne sťažovateľky

(spočívajúce v zaplatení právoplatne uloženej sankcie) nebolo spôsobené priamo

označenými nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a že nebola daná príčinná

súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a zmenšením majetku

pôvodnej navrhovateľky, náhrady ktorého ako škody sa súčasná navrhovateľka domáha.

Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že navrhovateľka nepreukázala existenciu

príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a znížením

majetku pôvodnej navrhovateľky.

Ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že je výlučne úlohou všeobecných súdov

posúdiť všetky okolnosti konkrétneho prípadu, izolovať jednotlivé príčiny vzniku škody

a ich význam a dospieť na základe toho k záveru, cǐ vznikla alebo nevznikla zodpovednosť

za škodu.

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku

vôbec nezaoberal otázkou, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania

daňových orgánov, ktorú položil najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 29. februára 2012, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku

podrobne vysporiadal s podmienkami zodpovednosti za škodu, vysvetlil, akými úvahami

sa pri vyvodení svojich právnych záverov spravoval, a aj keď priamo neodpovedal

na skutočnosť, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania daňových

orgánov, z jeho záverov tieto skutočnosti, aj keď nepriamo, jednoznačne vyplývajú.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že dospel k záveru, že konanie právneho

predchodcu sťažovateľky, spočívajúce primárne v druhýkrát uplatnenom nadmernom

odpočte dane z pridanej hodnoty, prerušilo kauzalitu, a teda sám právny predchodca

sťažovateľky vlastným vôľovým konaním založil úplne nový dejový sled, ktorý pôvodný

dejový sled prerušil. Krajský súd považoval tak za preukázané, že sťažovateľka

nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti ako jednej z podmienok, ktoré na vznik

zodpovednosti štátu ustanovuje o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradným postupom v znení platnom

a účinnom v rozhodnom období a príslušných ustanovení Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov, čím bola nepriamo zodpovedaná aj otázka, či by

škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 29. februára 2012 uviedol: „Odvolací súd mal teda zisťovať,

či protiprávne konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných rozhodnutí

bolo bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy žalobcu vo forme určenia zvýšenia

dane správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý

následok nastal aj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných

rozhodnutí a mal aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu

kauzalitu prerušila.“ Z uvedeného vyplýva, že zodpovedanie otázky, či by škodlivý

následok nastal aj bez protiprávneho konania daňových orgánov, malo byť len pomocnou

úvahou pre krajský súd pri posudzovaní príčinnej súvislosti.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru,

že krajským súdom boli dané odpovede na podstatné otázky týkajúce sa (ne)existencie

príčinnej súvislosti ako predpokladu zodpovednosti za škodu, a teda napadnutý rozsudok

krajského súdu je dostatočne zdôvodnený, ústavný súd konštatuje, že krajský súd, ako

aj najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nevybočili z existujúceho rámca platných

a účinných právnych predpisov a dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnili. Ústavný

súd dospel k záveru, že sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky sú zjavne

neopodstatnené, takže nesignalizujú žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným

porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť

v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v spojení s a , ústavný súd dáva do pozornosti svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že a majú

charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní . Toto ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv

a slobôd garantovaných podľa , a preto ak ústavný súd

nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje

ani dôvod na vyslovenie porušenia označeného ustanovenia (m. m. ).

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces napadnutým rozsudkom

krajského súdu ako ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť

ani k porušeniu týchto práv, ktoré predstavujú tzv. interpretačné, resp. aplikačné pravidlá.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018