Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c81/383499.1561bf.pdf
PDF · 155.42 KB
No categories available
6MCdo/18/2010
Najvyšší súd 6 M Cdo 18/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I., a.s., so sídlom v B., IČO
: X., v dovolacom konaní zastúpeného kanceláriou G., proti ţalovanej Slovenskej republike -
Ministerstvu financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5,
o náhradu škody 205 988,71 Eur (6 205 616,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej pred
Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 9 C 92/2002, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
zo 14. mája 2008 č.k. 9 C 92/2002-224 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra
2009 sp.zn. 4 Co 262/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra 2009 sp. zn. 4 Co 262/2008
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Pôvodný ţalobca S.S. a.s., sa ţalobou domáhal proti ţalovanej zaplatenia sumy
6 205 616,-- Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá spočívala v zaplatení daňovej
povinnosti uloţenej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie
dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999 (§ 44 ods. 6 veta prvá
zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty – ďalej len zákon o DPH) platobným
výmerom z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001 vydaným Daňovým úradom Bratislava III
v spojení s rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej ÚDR
SR) z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164, ktorým odvolanie zamietol a potvrdil
správnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, ţe správca dane vydal uvedené rozhodnutie
zakladajúce mu povinnosť zaplatiť zvýšenie dane ako bezprostredný následok nezákonných
rozhodnutí daňových orgánov (platobné výmery Daňového úradu Bratislava III z 3.11.1998,
resp. zo 14.12.1999, v spojení s rozhodnutiami ÚDR z 15.3.1999, resp. z 22.2.2000, zrušené
rozsudkami NS SR z 11. augusta 1999 sp. zn. 7 Sţ 62,63/1999 a zo 16. mája 2000 sp.
zn. 7 Sţ 54,55/2000), ktorými pôvodnému ţalobcovi opakovane nebol priznaný ním
uplatnený nárok na vrátenie DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998 v sume 25 596 423,-- Sk a
ktoré opakovane najvyšší súd ako nezákonné zrušil. Potvrdil tým správnosť postupu
pôvodného ţalobcu pri uplatnení nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie jún
1998. V príčinnej súvislosti s vydaním týchto nezákonných rozhodnutí daňových orgánov bol
nútený podať dňa 20.7.2000 dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie marec 1999,
t.j. za zdaňovacie obdobie, za ktoré mu bol v zmysle (následne zrušených) rozhodnutí
daňových orgánov duplicitne vrátený predmetný nadmerný odpočet na DPH, v dôsledku čoho
mu správca dane vyššie označeným platobným výmerom určil zvýšenie dane v ţalovanej
sume podľa § 44 ods. 6 zákona o DPH. Tvrdil, ţe nebyť vydania vyššie uvedených
nezákonných rozhodnutí daňovými orgánmi, dodatočné daňové priznanie nemal dôvod
podávať a teda nebol by ani dôvod vydať platobný výmer určujúci mu povinnosť zaplatiť
sankciu vo forme zvýšenia dane. Zaplatením tejto daňovej povinnosti mu preto vznikla
skutočná škoda v ţalovanej sume, za ktorú zodpovedá ţalovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.).
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 14. mája 2008 č.k. 9 C 92/2002-224 návrh
ţalobcu zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, ţe
pôvodný ţalobca po zmene obchodného mena previedol pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto súdneho konania zmluvou o postúpení pohľadávok z 13. apríla 2006 na spoločnosť D.,
ktorá ju zmluvou o postúpení pohľadávok zo 17. apríla 2006 previedla na v súčasnosti
vystupujúceho ţalobcu– I., a.s. Bratislava, ţe Daňový úrad Bratislava III platobným výmerom
z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001 v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001
č.j. II/2500/2513/2001-2164, ktoré rozhodnutia neboli nezákonné, určil ţalobcovi na základe
opravy vykonanej samostatne daňovníkom v jeho dodatočnom daňovom priznaní
predloţenom 20. júla 2000 zvýšenie dane v sume 6 205 616,-- Sk a ţe platobné výmery
Daňového úradu Bratislava III z 3. novembra 1998, resp. zo 14. decembra 1999, v spojení s
rozhodnutiami ÚDR z 15. marca 1999, resp. z 22. februára 2000, boli zrušené
rozsudkami Najvyššieho súdu SR z 11. augusta 1999 sp. zn. 7 Sţ 62,63/1999, resp. zo 16.
mája 2000 sp. zn. 7 Sţ 54,55/2000 a teda, ţe tieto rozhodnutia boli nezákonné. Dospel
k záveru, ţe v súčasnosti vystupujúci ţalobca je v tomto spore aktívne legitimovaným
subjektom, keďţe pôvodný ţalobca a následne jeho nástupca v súlade s ustanovením § 524
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) písomnou zmluvou postúpili pohľadávku,
ktorá je predmetom sporu, na spoločnosť I., a.s. Bratislava. K otázke zodpovednosti za škodu
uviedol, ţe v konaní nemal za preukázanú existenciu vzniku škody právnemu predchodcovi
ţalobcu. Daňový úrad mu v konečnom dôsledku vrátil ním uplatnený nadmerný odpočet
a nepochybne mal zákonnú povinnosť z „navýšeného - dodatočného“ priznania vyrúbiť
sankciu vo výške 20% sumy dodatočného daňového priznania, čo aj svojim rozhodnutím
urobil. Ţalobca nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatnenou sumou ako
škodou a právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001 č.
602/210/3940/2001 v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001 č.j.
II/2500/2513/2001-2164 a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a
nezákonnými rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava III a ÚDR SR, ktoré boli zrušené
vyššie uvedenými rozsudkami Najvyššieho súdu SR. Ţalovaná preto za ţalobcom uplatnenú
škodu nezodpovedá. Právne vec posúdil s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1 prvá veta, § 2,
§ 3, § 4 ods. 1 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a § 420 OZ. Náhradu trov konania úspešnej
ţalovanej nepriznal preto, lebo si ju neuplatnila.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 7. októbra
2009 sp. zn. 4 Co 262/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov
odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez
ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené. Za určujúce
povaţoval preto zistenie, ktorým rozhodnutím mala byť ţalobcovi spôsobená uplatňovaná
škoda a či bolo toto rozhodnutie zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Vychádzajúc
z tvrdení samotného ţalobcu (v návrhu, v priebehu konania a i v odvolaní), ţe škoda bola
spôsobená rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001 č.k.
602/210/3940/2001, usúdil, ţe ţalobca odvodzoval uplatňovaný nárok z tohto rozhodnutia.
Uvedené rozhodnutie je však právoplatné (bolo potvrdené odvolacím orgánom) a nebolo
pre nezákonnosť zrušené. Dospel preto k záveru, ţe pre vyhovenie ţalobnému návrhu chýba
základný zákonný predpoklad, ktorým je zrušenie vyššie označeného právoplatného
rozhodnutia Daňového úradu Bratislava III. Keďţe otázku nezákonnosti tohto rozhodnutia nie
je oprávnený riešiť v konaní o náhradu škody a to ani ako otázku predbeţnú, povaţoval
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým ţalobu zamietol, za vecne správny. Za tohto stavu uţ
nepovaţoval za potrebné skúmať splnenie ďalších zákonných predpokladov zodpovednosti za
škodu ţalovanej a hodnotiť správnosť záverov súdu prvého stupňa v otázke existencie
príčinnej súvislosti. Pre úplnosť dodal, ţe ani „predchádzajúce rozhodnutia daňových
orgánov, od ktorých odvodzuje svoj návrh ţalobca, neboli zrušené najvyšším súdom
pre nezákonnosť, ale boli zrušené pre nepreskúmateľnosť, pre nedostatok dôvodov
a nedostatočne zistený skutkový stav“. Aj z tohto dôvodu v prípade, ţe by škoda mala byť
spôsobená následkom týchto rozhodnutí daňových orgánov, nebol by splnený zákonný
predpoklad zodpovednosti za škodu ţalovanej podľa zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodnutie
o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu a tieţ proti rozsudku okresného súdu
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet ţalobcu podal včas mimoriadne
dovolanie. Navrhol oba rozsudky zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie
konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, ţe odvolací súd svojim postupom odňal
ţalobcovi moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/
O.s.p.) a ţe napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s prvým dôvodom uviedol, ţe postupom, ktorým sa
odníma účastníkovi moţnosť pred súdom konať je, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu
prvého stupňa, avšak vychádza zo zmeneného skutkového stavu bez toho, aby dokazovanie
zopakoval alebo doplnil, alebo ak odvolací súd aplikuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré
rozhodnutím súdu prvého stupňa nebolo aplikované, pričom účastníka nevyzve v zmysle
ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. V posudzovanej veci odvolací súd vychádzal z iného
skutkového zistenia neţ súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, ţe rozhodnutia správcu
dane, ktoré boli najvyšším súdom zrušené, neboli zrušené pre nezákonnosť. Správne preto
mal dokazovanie doplniť prečítaním rozsudkov najvyššieho súdu a účastníkom dať tak
moţnosť vyjadriť sa k ich obsahu. Keďţe vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého
„rozhodnutie nie je nezákonné, ak bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť a pre nedostatočne
zistený skutkový stav“, ktorý pri doterajšom rozhodnutí nebol pouţitý, mal v zmysle § 213
ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov, aby sa k moţnému pouţitiu nového zákonného ustanovenia
vyjadrili. Túto povinnosť si však odvolací súd nesplnil zrejme z toho dôvodu, ţe ani sám
nevedel označiť ustanovenie právneho predpisu, z ktorého vychádzal. Týmto postupom
odvolací súd odňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s druhým dôvodom uviedol, ţe odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, podľa
ktorého pre uplatnenie nároku na náhradu škody chýba základný predpoklad, a to zrušenie
právoplatného rozhodnutia správcu dane z 18. januára 2001. Ţalobca totiţ nikdy netvrdil, ţe
mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím, ale tvrdil, ţe ku škode došlo
v príčinnej súvislosti s tými platobnými výmermi správcu dane, ktoré boli najvyšším súdom
zrušené. Súdy mali preto skutkovo a právne vyhodnotiť iba otázku, či v príčinnej súvislosti
so zrušenými rozhodnutiami správcu dane vznikla škoda, za ktorú je ţalobcom poţadovaná
náhrada. Za nesprávny povaţoval aj právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého nejde
o nezákonné rozhodnutie, ak bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť a pre nedostatočne zistený
skutkový stav. Uviedol, ţe súdy preskúmavajú podľa piatej časti O.s.p. výlučne „zákonnosť“
rozhodnutí orgánov verejnej správy. Táto zásada je zakotvená v § 244 ods. 2 O.s.p. Súd môţe
zrušiť iba také rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré je nezákonné. Právny názor
odvolacieho súdu zároveň odporuje základným zásadám právnej logiky. Ak by totiţ
rozhodnutie zrušené pre nepreskúmateľosť nebolo zrušené pre „nezákonnosť“, potom takéto
rozhodnutie by bolo potrebné označiť ako „zákonné“ (tertium non datur). Okrem toho
namietal, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak mal za to, ţe pri zistenom
skutkovom stave nie je daná príčinná súvislosť medzi nezákonnými platobnými výmermi
(zrušenými najvyšším súdom) a škodou (zvýšením dane). Uviedol, ţe uloţenie sankcie
štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu a nie je vylúčené, ţe
má charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe právnych noriem súkromného
práva. Nie je preto moţné vylúčiť ani to, ţe škoda (v podobe uloţenej sankcie) bude
v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát bude
za škodu zodpovedať. V posudzovanej veci za určujúce povaţoval vyriešenie právnej otázky,
či spoločnosť S.S. a.s., podala nesprávne daňové priznanie za obdobie marec 1999 v príčinnej
súvislosti s nezákonnými platobnými výmermi, ktoré boli (neskôr) najvyšším súdom zrušené,
ktorú právnu otázku súd prvého stupňa neposúdil správne. Za situácie, kedy by nezákonné
platobné výmery neboli vydané, nemala by totiţ spoločnosť S.S. a.s. dôvod podať daňové
priznanie za obdobie marec 1999, nakoľko identický odpočet DPH by uţ bol od správcu dane
vrátený za obdobie jún 1998. V danom prípade neexistuje ani ţiadna okolnosť, ktorá by
právnu kauzalitu prerušila. Na podanie mimoriadneho dovolania sú preto splnené podmienky
podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ a c/ O.s.p.
Ţalobca uviedol, ţe nemá námietky proti argumentácii uvedenej v prvej časti
mimoriadneho dovolania a v celom rozsahu súhlasí s jeho argumentáciou uvedenou v druhej
časti. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobe vyhovie.
Ţalovaná navrhla mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho
nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ
tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní netvrdil, ţe v konaní došlo
k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia vád tejto povahy ani
nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Zostávalo teda posúdiť, či konane pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., existenciu ktorej generálny prokurátor
v dovolaní výslovne namietal.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Vo všeobecnosti pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva.
Súdna prax je jednotná v tom, ţe konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov
konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto
ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré
patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie
a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré
môţe účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní.
Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa
jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie odvolacieho súdu, z ktorého
vzišlo mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad
spravodlivého procesu.
Odvolací súd sa totiţ v dôvodoch rozhodnutia, ako to správne uviedol aj generálny
prokurátor, vôbec nevyjadroval k dôvodom zamietnutia ţaloby, z ktorých vychádzal súd
prvého stupňa a ani sa nezaoberal obsahom odvolania proti týmto záverom. Svoje
potvrdzujúce rozhodnutie zaloţil na vlastných, iných dôvodoch, pre ktoré povaţoval ţalovaný
nárok za neopodstatnený. Ţalobca sa aţ z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, ţe
odvolací súd vyvodzuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa z úplne iných
právnych záverov, neţ súd prvého stupňa. V tomto štádiu uţ nemal moţnosť k „novým“
právnym záverom odvolacieho súdu sa vyjadriť, prípadne predloţiť nové dôkazy, ktoré
z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Nemal
moţnosť ani zaujímať k nim stanoviská, ktorými by vyvrátil alebo aspoň spochybnil ich
správnosť. Odvolací súd tým, ţe svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych
záveroch neţ súd prvého stupňa, v skutočnosti odňal ţalobcovi právo namietať správnosť jeho
právnych záverov na inštančne vyššom súde. Znemoţnenie realizácie procesných práv
účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom. Odvolací súd teda svojím
vyššie uvedeným postupom porušil právo ţalobcu na spravodlivý proces a odňal ţalobcovi
moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uţ existencia tejto procesnej vady
má za následok, ţe Najvyšší súd SR musel rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Dovolací súd povaţuje za dôvodnú aj námietku generálneho prokurátora, ţe rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Odvolací súd svoj právny názor, podľa ktorého ţalovaná za škodu nezodpovedá,
odôvodnil predovšetkým tým, ţe pre ustálenie jej zodpovednosti chýba základný zákonný
predpoklad uvedený v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je zrušenie
právoplatného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, keď vychádzal z úsudku, ţe ţalobcovi bola
škoda spôsobená rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001
č. 602/210/3940/2001, ktoré ale nebolo ako nezákonné zrušené. Okrem toho, svoj
potvrdzujúci rozsudok zaloţil na právnom názore, podľa ktorého rozhodnutie nie je
nezákonné, ak bolo zrušené pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočne zistený skutkový stav.
Preto aj v prípade, ţe by škoda mala byť spôsobená následkom tých rozhodnutí daňových
orgánov, ktoré boli najvyšším súdom zrušené, nie je naplnený predpoklad zodpovednosti
ţalovanej za škodu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.
Ani jednému z uvedených právnych názorov odvolacieho súdu nemoţno prisvedčiť.
K prvému treba uviesť, ţe odvolací súd správne v dôvodoch rozsudku uvádza, ţe
základnou podmienkou úspešného uplatnenia náhrady škody spôsobenej rozhodnutím
štátneho orgánu je jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 4 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb.). Vo vzťahu k posudzovaniu splnenia tejto zákonnej podmienky si však
náleţite neujasnil zásadnú otázku a to, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za
ktorú ţalobca poţaduje náhradu a konkrétne, ktoré protiprávne konanie škodcu (vydanie,
ktorého rozhodnutia) podľa ţalobcu spôsobilo (zapríčinilo) túto majetkovú ujmu.
Ţalobca od samého začiatku konania tvrdil, ţe ním uplatnená škoda spočíva
v zaplatení daňovej povinnosti uloţenej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako
sankcie za podanie dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999
platobným výmerom z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001 vydaným Daňovým úradom
Bratislava III v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164.
To znamená, ţe ţalobca určenie tejto daňovej povinnosti (jej zaplatenie) uloţené mu vyššie
označeným rozhodnutím správcu dane, povaţoval za majetkovú ujmu ako následok určitého
protiprávneho konania. Nikdy netvrdil, ţe ním poţadovaná škoda bola spôsobená
(zapríčinená) vydaním vyššie označeného rozhodnutia správcu dane tak, ako to nesprávne
interpretoval odvolací súd. Ţalobca uţ v návrhu na začatie konania a aj v priebehu celého
konania uvádzal, ţe škoda bola zapríčinená vydaním tých platobných výmerov správcom
dane, ktoré boli najvyšším súdom ako nezákonné zrušené. Odvolací súd preto vychádzal
z mylného úsudku, ţe platobným výmerom z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001
vydaným Daňovým úradom Bratislava III v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001
č.j. II/2500/2513/2001-2164 bola spôsobená (zapríčinená) škoda a teda, ţe pre úspešné
uplatnenie nároku chýba základný predpoklad uvedený v § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
spočívajúci v zrušení týchto rozhodnutí pre ich nezákonnosť. Z tohto mylného úsudku dospel
následne k nesprávnemu právnemu záveru, ţe ţalovaná za škodu, za ktorú ţalobca poţaduje
náhradu, nezodpovedá. Pre úplnosť treba dodať, ţe záver odvolacieho súdu, v zmysle ktorého
by uplatnený nárok na náhradu škody mohol byť úspešný len v prípade, ak by predmetné
rozhodnutia o zvýšení dane boli zrušené je chybný aj z dôvodu, ţe ak by sa tak stalo, logicky,
ţalobcovi by ţiadna majetková ujma nevznikla, keďţe by nemal povinnosť zaplatiť zvýšenie
dane, zaplatenie ktorého je práve touto majetkovou ujmou.
Ani ostatne uvedený právny názor, ktorým odvolací súd odôvodnil neopodstatnenosť
ţaloby, nemá oporu v zákone. Uţ z ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe v správnom
súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Zásada, podľa ktorej súdy preskúmavajú
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku výlučne zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy, je zakotvená aj v ustanovení § 244 ods. 2 O.s.p. Odrazom uvedenej
zásady je aj dikcia ustanovenia § 250 j O.s.p., z ktorej je zrejmé, ţe ak súd po preskúmaní
rozhodnutia a postupu správneho orgánu dôjde k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho
orgánu je v súlade so zákonom (t.j. ţe je zákonné), vysloví rozsudkom, ţe ţalobu zamieta.
V ostatných prípadoch, t.j. ak rozhodnutie a postup správneho orgánu je v rozpore
so zákonom, vec zruší a vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z uvedeného
moţno dospieť k záveru, ţe ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené postupom podľa
piatej časti O.s.p., kaţdé takto zrušené rozhodnutie treba povaţovať za nezákonné. V tejto
súvislosti treba súhlasiť s generálnym prokurátorom v tom, ţe právny názor odvolacieho súdu
zároveň odporuje aj zásadám právnej logiky, lebo tvrdenie ţe rozhodnutie bolo zákonné
napriek tomu, ţe bolo súdom zrušené z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/ a d/
O.s.p., trpí nepochybne logickým protikladom. Právny názor krajského súdu, podľa ktorého
rozhodnutie nie je nezákonné, ak bolo zrušené pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočne
zistený skutkový stav, treba preto povaţovať za nesprávny, nemajúci oporu v príslušných
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.
Navyše, záver krajského súdu, podľa ktorého najvyšší súd zrušil rozhodnutia
daňových orgánov pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav,
nezodpovedá skutočnosti. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 16. mája 2000 sp. zn. 7 Sţ 54, 55/00 (str. 5, druhý odsek) daňové orgány „posúdili vec
po právnej stránke nesprávne, keď napriek právnemu názoru NS SR, ţe plnenie ţalobcu treba
posúdiť podľa Obč. zák., sa odchýlili od tohto právneho názoru“ a preto „bolo potrebné
napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 O.s.p. opäť zrušiť.“ Z uvedeného rozsudku teda
nepochybne vyplýva, ţe rozhodnutia daňových orgánov boli zrušené týmto rozsudkom najmä
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe generálny prokurátor opodstatnene
namieta splnenie podmienok pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu aj z dôvodov uvedených
v § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2
O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre odvolací súd záväzný.
Keďţe odvolací súd, riadiac sa nesprávnym právnym názorom, vec neposudzoval
z hľadiska naplnenia ďalších predpokladov zodpovednosti ţalovanej za škodu, a to existencie
škody a príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonných rozhodnutí a škodou, dovolací súd
sa v rámci svojej prieskumnej činnosti vecou z týchto hľadísk nemohol zaoberať.
Pre ďalšie konanie ale poznamenáva, ţe súhlasí s generálnym prokurátorom v tom, ţe
uloţenie sankcie štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu a nie
je vylúčené, ţe môţe mať charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe
právnych noriem súkromného práva. Nie je preto vylúčené ani to, ţe aj majetková ujma
spočívajúca v zaplatení daňovej povinnosti uloţenej daňovníkovi vo forme zvýšenia dane
vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania (§ 44 ods. 6 veta prvá
zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH), môţe byť v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom
alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát môţe za takto vzniknutú škodu niesť zodpovednosť
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. K príčinnej súvislosti (kauzálny nexus), ktorá je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, dovolací súd poznamenáva, ţe o vzťah príčinnej
súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup) a vznik škody sú v logickom slede a teda, ak protiprávne konanie škodcu bolo
príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Príčinou vzniku škody môţe byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha,
či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť
by daná nebola. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním
a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom
na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť
zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom
konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je poţadovaná náhrada. Práve vo vzťahu
medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je
protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho, treba tieţ rozlíšiť, či v konkrétnom
prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého
následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či
novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na tvrdenia ţalobcu, mala byť v predmetnej
veci príčinná súvislosť zisťovaná medzi ujmou ţalobcu spočívajúcou v zaplatení daňovej
povinnosti uloţenej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie
dodatočného daňového priznania a tými rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli
najvyšším súdom zrušené ako nezákonné. Odvolací súd mal teda zisťovať, či protiprávne
konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných rozhodnutí bolo
bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy ţalobcu vo forme určenia zvýšenia dane
správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok
nastal aj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných rozhodnutí a mal
aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu prerušila. Aţ
po náleţitom skutkovom a právnom vyhodnotení týchto otázok, bude môcť odvolací súd
znova o veci rozhodnúť.
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Zaa správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová