Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 453/2018
PDF · 151.7 KB
No categories available
I. ÚS 453/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených Mgr. Zuzanou Papšíkovou, Advokátska kancelária
Zuzana Papšíková, s. r. o., Jégeho 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 505/2015
z 25. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2018 doručená a 10. decembra 2018 doplnená sťažnosť a
(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 505/2015 z 25. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
vo výrokovej časti rozsudku týkajúcej sa trov konania, v ktorej krajský súd rozhodol, že
žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vydaniu napadnutého rozsudku krajského
súdu predchádzalo konanie na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“),
v ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 45 C 161/2010-650 z 10. februára 2015
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo medzi
stranami sporu k špecifikovanej nehnuteľnosti a vyporiadal ho. O náhrade trov konania mal
v zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnúť do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, avšak proti rozsudku okresného súdu
podali žalovaní odvolanie a okresný súd tak o trovách konania nerozhodol. Podľa názoru
sťažovateľov žalovaní v odvolaní namietali rozsudok okresného súdu len vo veci samej.
Keďže o náhrade trov konania nebolo rozhodnuté, odvolanie podľa obsahu sa podľa
sťažovateľov výrokom o náhrade trov vôbec nezaoberalo a ani zaoberať nemohlo. Následne
krajský súd napadnutým rozsudkom [vydaným už za účinnosti Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“)] podľa § 396 ods. 2 CSP rozhodol aj o náhrade trov konania,
resp. o nároku na náhradu trov aj pre prvostupňové konanie.
3. Sťažovatelia namietali, že v napadnutom rozsudku vo výroku o trovách konania
ide o zmenu rozsudku okresného súdu v tom zmysle, že tento bol doplnený o výrok
pojednávajúci o nároku na náhradu trov konania. Krajský súd pri vydávaní napadnutého
rozsudku doplnil výroky aj o rozhodnutie o náhrade trov konania opierajúc sa o § 396 ods. 2
CSP v dôsledku zmeny rozsudku vo veci samej.
4. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd napadnutým rozsudkom v časti o nároku
na náhradu trov konania porušil viaceré atribúty práva na súdnu ochranu a na spravodlivý
súdny proces sťažovateľov, najmä právo na náhradu trov konania, právo na riadne
a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, právo na dvojinštančnosť konania a právo na
ochranu pred prekvapivými rozhodnutiami.
5. V súvislosti s právom na náhradu trov konania sťažovatelia zhodnotili, že podľa
ich názoru dosiahli plný úspech vo veci. Krajský súd v časti o vecných bremenách síce
zmenil rozsudok okresného súdu, ale len v dôsledku toho, že v rozsudku okresného súdu
chýbali slová „in rem“ vo výroku o zriadení vecných bremien, ale obsahovo ich zriadenie
potvrdil. Keďže konečné rozhodnutie vo veci samej, ako aj napadnutý rozsudok krajského
súdu mal korešpondovať s návrhom sťažovateľov, krajský súd sa tak mal odchýliť od
bežnej a predvídateľnej rozhodovacej praxe súdov, keď napriek 100 % úspechu v konaní
sťažovateľom náhradu trov konania nepriznal.
6. Sťažovatelia rovnako namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutej časti
rozsudku krajského súdu, ako aj právo na predvídateľnosť rozhodnutí. Sťažovatelia uviedli,
že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie len stručným konštatovaním, že pre čiastočný
úspech vo veci nepriznal trovy ani jednej zo strán sporu. Krajský súd nikde neuviedol,
v čom vidí úspech a neúspech tej-ktorej zo strán sporu, a z rozhodnutia nie je jasné, v akom
pomere úspech a neúspech nastal. Podľa názoru sťažovateľov tak krajský súd vydal
prekvapivé rozhodnutie.
7. V súvislosti s právom na dvojinštančnosť rozhodovania sťažovatelia uviedli, že
v odvolacom konaní v dôsledku zmien právnych predpisov došlo k situácii, keď o náhrade
trov je v dôsledku aplikácie § 396 ods. 2 CSP finálne rozhodnuté len v jednom stupni
a neexistuje možnosť pre druhostupňový prieskum rozhodnutia.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
«Základné právo sťažovateľov a na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/505/2015-908 zo dňa 25.7.2018 konkrétne
výrokom „Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/505/2015-908 zo dňa 25.7.2018
v časti výroku „Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ sa zrušuje a vec sa
vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť a
náhradu trov právneho zastúpenia... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.»
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
13. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
14. Vo veci sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Sťažovateľmi namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru
ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú
regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok
sťažovateľov vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí
iných orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej
činnosti dôsledne riadi.
15. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní
o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie
o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,
musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle.
16. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého rozsudku krajského
súdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok. Ústavný súd po dôkladnej
analýze relevantných častí napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že nezistil
v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský súd uplatnil
zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti aplikácie § 255 CSP, do ktorého
ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery.
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu v označenej časti, a preto sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľov nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia
označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Bratislave 19. decembra 2018