Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 453/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených Mgr. Zuzanou Papšíkovou, Advokátska kancelária

Zuzana Papšíková, s. r. o., Jégeho 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 25. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2018 doručená a 10. decembra 2018 doplnená sťažnosť a

(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

vo výrokovej časti rozsudku týkajúcej sa trov konania, v ktorej krajský súd rozhodol, že

žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vydaniu napadnutého rozsudku krajského

súdu predchádzalo konanie na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“),

v ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -650 z 10. februára 2015

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo medzi

stranami sporu k špecifikovanej nehnuteľnosti a vyporiadal ho. O náhrade trov konania mal

v zmysle (ďalej len „OSP“) rozhodnúť do 30

dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, avšak proti rozsudku okresného súdu

podali žalovaní odvolanie a okresný súd tak o trovách konania nerozhodol. Podľa názoru

sťažovateľov žalovaní v odvolaní namietali rozsudok okresného súdu len vo veci samej.

Keďže o náhrade trov konania nebolo rozhodnuté, odvolanie podľa obsahu sa podľa

sťažovateľov výrokom o náhrade trov vôbec nezaoberalo a ani zaoberať nemohlo. Následne

krajský súd napadnutým rozsudkom [vydaným už za účinnosti Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“)] podľa rozhodol aj o náhrade trov konania,

resp. o nároku na náhradu trov aj pre prvostupňové konanie.

3. Sťažovatelia namietali, že v napadnutom rozsudku vo výroku o trovách konania

ide o zmenu rozsudku okresného súdu v tom zmysle, že tento bol doplnený o výrok

pojednávajúci o nároku na náhradu trov konania. Krajský súd pri vydávaní napadnutého

rozsudku doplnil výroky aj o rozhodnutie o náhrade trov konania opierajúc sa o § 396 ods. 2

v dôsledku zmeny rozsudku vo veci samej.

4. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd napadnutým rozsudkom v časti o nároku

na náhradu trov konania porušil viaceré atribúty práva na súdnu ochranu a na spravodlivý

súdny proces sťažovateľov, najmä právo na náhradu trov konania, právo na riadne

a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, právo na dvojinštančnosť konania a právo na

ochranu pred prekvapivými rozhodnutiami.

5. V súvislosti s právom na náhradu trov konania sťažovatelia zhodnotili, že podľa

ich názoru dosiahli plný úspech vo veci. Krajský súd v časti o vecných bremenách síce

zmenil rozsudok okresného súdu, ale len v dôsledku toho, že v rozsudku okresného súdu

chýbali slová „in rem“ vo výroku o zriadení vecných bremien, ale obsahovo ich zriadenie

potvrdil. Keďže konečné rozhodnutie vo veci samej, ako aj napadnutý rozsudok krajského

súdu mal korešpondovať s návrhom sťažovateľov, krajský súd sa tak mal odchýliť od

bežnej a predvídateľnej rozhodovacej praxe súdov, keď napriek 100 % úspechu v konaní

sťažovateľom náhradu trov konania nepriznal.

6. Sťažovatelia rovnako namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutej časti

rozsudku krajského súdu, ako aj právo na predvídateľnosť rozhodnutí. Sťažovatelia uviedli,

že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie len stručným konštatovaním, že pre čiastočný

úspech vo veci nepriznal trovy ani jednej zo strán sporu. Krajský súd nikde neuviedol,

v čom vidí úspech a neúspech tej-ktorej zo strán sporu, a z rozhodnutia nie je jasné, v akom

pomere úspech a neúspech nastal. Podľa názoru sťažovateľov tak krajský súd vydal

prekvapivé rozhodnutie.

7. V súvislosti s právom na dvojinštančnosť rozhodovania sťažovatelia uviedli, že

v odvolacom konaní v dôsledku zmien právnych predpisov došlo k situácii, keď o náhrade

trov je v dôsledku aplikácie finálne rozhodnuté len v jednom stupni

a neexistuje možnosť pre druhostupňový prieskum rozhodnutia.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

«Základné právo sťažovateľov a na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -908 zo dňa 25.7.2018 konkrétne

výrokom „Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -908 zo dňa 25.7.2018

v časti výroku „Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ sa zrušuje a vec sa

vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť a

náhradu trov právneho zastúpenia... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.»

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

13. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

14. Vo veci sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Sťažovateľmi namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru

ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú

regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok

sťažovateľov vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí

iných orgánov verejnej moci (napr. ), ktorým sa vo svojej rozhodovacej

činnosti dôsledne riadi.

15. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle.

16. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého rozsudku krajského

súdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok. Ústavný súd po dôkladnej

analýze relevantných častí napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský súd uplatnil

zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti aplikácie , do ktorého

ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery.

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu v označenej časti, a preto sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľov nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave 19. decembra 2018