Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 34/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Miroslavom Mikušom, Šoltésovej 2, Bratislava, pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -356 zo 16. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júla 2018 a takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. novembra

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv

podľa , Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -356 zo 16. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júla 2018

a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov

konania.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou

podanou na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia neplatnosti

darovacej zmluvy z 18. mája 2007, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v žalobe a jednotlivých rozhodnutiach

všeobecných súdov, a zároveň určenia, že poručiteľ (ďalej len

„poručiteľ“), ktorý bol jej otcom, bol v čase svojej smrti vlastníkom týchto nehnuteľností.

Svoju žalobu odôvodnila tým, že spolu s poručiteľom bola podielovou spoluvlastníčkou

sporných nehnuteľností (poručiteľ v podiele ¾ a sťažovateľka v podiele ¼ k celku). V roku

1984 poručiteľ uzavrel v poradí druhé manželstvo, a to s (ďalej len

„žalovaná“), s ktorou žil v spoločnej domácnosti až do svojej smrti. Okolo roku 2003 bola

poručiteľovi diagnostikovaná rakovina prostaty, na ktorú bol priebežne liečený a naposledy

hospitalizovaný od 1. mája 2007 do 11. mája 2007. Dňa 18. mája 2007 poručiteľ daroval

svoj podiel na nehnuteľnosti vo veľkosti ¾ žalovanej; dňa 14. júna 2007 zomrel.

S prihliadnutím na prepúšťaciu správu bola sťažovateľka toho názoru, že poručiteľ nebol

schopný rozpoznať význam takéhoto právneho úkonu. Svoje tvrdenie opierala

o psychiatrické konziliárne vyšetrenie realizované počas poslednej hospitalizácie poručiteľa,

teda 9 dní pred podpisom darovacej zmluvy. Pri vyšetrení sa konštatoval organický

psychosyndróm v popredí s ťažkými poruchami pamäti a poruchami emotivity. Preto je

sťažovateľka presvedčená, že darovacia zmluva je absolútne neplatný právny úkon.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnila tým, že nehnuteľnosti je

potrebné prejednať v dedičskom konaní.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -322 z 8. júna 2015 žalobe

sťažovateľky vyhovel. Určil, že darovacia zmluva je neplatná a poručiteľ bol v čase svojej

smrti vlastníkom sporných nehnuteľností. Krajský súd na základe odvolania žalovanej

rozsudok okresného súdu rozsudkom č. k. -356 zo 16. novembra 2016

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol

a rozhodol o trovách konania.

4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnila poukazom na

v znení neskorších predpisov [(ďalej len „CSP“); ďalej iba „prvý uplatnený dovolací

dôvod“] a na (ďalej len „druhý uplatnený dovolací dôvod“). V súvislosti

s prípustnosťou dovolania podľa sťažovateľka uviedla, že krajský súd

porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy

a nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok. Zároveň uviedla, že pokiaľ krajský súd ignoroval

závery znaleckého posudku vypracovaného

v Pezinku, nesprávne vec právne posúdil, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1

.

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. júla 2018 dovolanie

sťažovateľky odmietol, a to vo vzťahu k prvému uplatnenému dovolaciemu dôvodu

podľa a vo vzťahu k druhému uplatnenému dovolaciemu dôvodu

podľa druhej časti vety .

6. So závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasila

a v ústavnej sťažnosti opätovne ako v priebehu celého konania tvrdila, že „Podstata

predmetu konania je na posúdení duševného stavu poručiteľa v čase podpisu napádanej

darovacej zmluvy. Ide o odbornú otázku, ktorú súd nemôže určiť vlastnou úvahou

a nahradiť posúdenie duševného stavu poručiteľa v čase podpisu napádanej zmluvy jeho

životnou líniou. Za situácie, keď túto preukazovali pritom len osoby blízke manželke

poručiteľa, ktoré mali záujem na veci, neboli nestranné. Nie je nepodstatné, že v čase

rozhodovania odvolacieho súdu sa dcéry žalovanej stali spoluvlastníkmi nehnuteľnosti ktorá

bola predmetom súdneho konania, čo jednoznačne potvrdzuje účelovosť ich výpovedí. Je

všeobecne známe, že demencia ako duševná choroba spôsobuje narušenie viacerých

psychických funkcií ako je pamäť intelekt úsudkové schopnosti, chápavosť, motivácia,

myslenie, osoba touto chorobou trpiaca je neschopná posúdiť následky svojho konania ani

svoje konania ovládať v čase učinenia právneho úkonu. Odvolací súd vyššie uvedené

poprel, pričom svoju úvahu riadne neodôvodnil... Sťažovateľka nepopiera zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, ale dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať

a logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Voľná úvaha nemôže byť absolútna

a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle.“. Nadväzne sťažovateľka konštatuje, že

„ak súd vytvorí právny základ na rozhodovanie vo veci samej svojvoľným hodnotením

takého dôkazu, ktorý má nezastupiteľný význam pre vytvorenie skutkového základu

rozhodnutie vo veci samej, čím znalecký posudok č. 11/2013 znaleckej organizácie z

nesporne je a ktorý bol posudkom

kontrolným oproti predchádzajúcim znaleckým posudkom, potom takýto postup a

rozhodnutie odvolacieho súdu je treba považovať za porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a aj čl. . 6 ods. 1 Dohovoru. To platí aj pre situáciu, keď

súd takýto dôkaz považuje za nepodstatný a v rozhodnutí vo veci samej ho jednoducho

nehodnotí. Za ústavne neudržateľné a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky je možné považovať aj skutočnosť, že napriek tomu, že bola preukázaná duševná

nespôsobilosť poručiteľa pochopiť svoje konanie, odvolací bez opory

v dokazovaní a v rozpore s vykonaným dokazovaním prezumoval duševnú spôsobilosť

pochopiť význam podpisovanej darovacej zmluvy. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací

konštatuje, že nesprávne skutkové zistenia sú namietané dôvodne, ale z odôvodnenia

nevyplýva, čo bolo dôvodom takéhoto záveru, čo je potrebné vnímať ako arbitrárnosť a

nepreskúmateľnosť rozsudku.“.

7. Podaním z 23. januára 2019 doručeným ústavnému súdu 25. januára 2019 právny

zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámil, že sťažovateľka berie sťažnosť „v celom

rozsahu späť“.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný súd

konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa,

najmä, ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo

inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo

slobody sťažovateľa.

9. Vzhľadom na to, že sťažovateľka vzala svoju sťažnosť späť (bod 7) a ústavný súd

z tejto sťažnosti nezistil existenciu skutočností, ktoré by mohli viesť k záveru

o neprípustnosti zastavenia konania, rozhodol o nej tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019