Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 49/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť živnostníka s obchodným menom

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom,

advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a v

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť živnostníka s obchodným menom o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. augusta 2018 doručená sťažnosť živnostníka s obchodným menom

, , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd) pod sp. zn. sa v procesom postavení žalobcu domáhal právny

predchodca sťažovateľa (obchodná spoločnosť , ďalej len „pôvodný žalobca“)

od žalovaných zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom, a to z titulu neoprávneného

užívania nehnuteľností v jeho vlastníctve. Okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom

zo 4. februára 2015, ktorým z časti žalobnému nároku pôvodného žalobcu vyhovel

a vo zvyšnej časti ho zamietol. O odvolaní pôvodného žalobcu a žalovaných, aj proti

rozsudku okresného súdu, konal Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , , , v ktorom na

základe návrhu pôvodného žalobcu odôvodneného tým, že pôvodný žalobca svoju

pohľadávku uplatňovanú v predmetnom súdnom spore voči žalovaným postúpil

na sťažovateľa, krajský súd uznesením č. k. -1079 z 26. septembra 2016

rozhodol o pripustení zmeny na strane žalobcu, a to tak, že sťažovateľ vstúpil do právneho

postavenia pôvodného žalobcu. Následne krajský súd rozhodol o predmetných odvolaniach

rozsudkom č. k. , , -1099 zo 14. novembra

2016, ktorým v časti zmenil a v časti potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom však

v záhlaví tohto rozsudku krajský súd aj napriek skôr pripustenej zmene na strane žalobcu

označil za žalobcu pôvodného žalobcu, a nie sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sa

sťažovateľ svojím podaním z 9. januára 2017 domáhal, aby krajský súd vykonal opravu

záhlavia svojho rozsudku, a to v správnom označení sťažovateľa ako žalobcu, avšak keďže

mal byť krajský súd pri vykonaní predmetnej opravy nečinný, pôvodný žalobca podal

9. marca 2017 proti rozsudku krajského súdu dovolanie, avšak potom, ako bolo

sťažovateľovi doručené opravené uznesenie krajského súdu z 28. februára 2017

(právoplatné 18. apríla 2017, pozn.), v dôsledku ktorého aj sťažovateľ podal proti rozsudku

krajského súdu 29. marca 2017 dovolanie, zobral pôvodný žalobca svoje dovolanie späť.

3. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd sťažnosťou napádaným uznesením

sp. zn. z 30. mája 2018, ktorým dovolanie sťažovateľa ako oneskorené

odmietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na prípad sťažovateľa sa nemôže

vzťahovať ustanovenie (ďalej len „“), podľa

ktorého: „Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak

bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy.“, pretože podľa najvyššieho súdu krajským súdom v záhlaví

jeho rozhodnutia vykonaná oprava sa netýkala výrokovej časti, a teda sťažovateľovi

nemohla začať plynúť lehota na podanie dovolania od okamihu doručenia mu opravného

uznesenia, ale od doručenia rozsudku krajského súdu jeho právnemu zástupcovi, ktorý bol

aj právnym zástupcom pôvodného žalobcu.

4. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

„Podľa sťažovateľa, ak pôvodný žalobca nebol odo dňa právoplatnosti

uznesenia Krajského súdu v Prešove č.k. -1079 zo dňa 26.09.2016

účastníkom konania - stranou sporu, pretože namiesto spoločnosti vstúpil

do konania na strane žalobcu sťažovateľ - dovolací súd mal

dovolanie pôvodného žalobcu zo dňa 09.03.2017 odmietnuť a nemohol z neho preto

vychádzať s odôvodním, že strane sporu - žalobcovi - sťažovateľovi plynie nová lehota

na podanie dovolania iba v rozsahu v akom bola vykonaná oprava, tzn. iba v rozsahu toho,

kto je oprávnený podať dovolanie...

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, má žalobca za to, že dovolací súd sa mal

zaoberať dovolaním sťažovateľa zo dňa 29.03.2017, proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré

bolo podané stranou sporu (v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané), pretože bolo

podané dňa 29.03.2017, tzn. V zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odo dňa

doručenia opravného uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 28.02.2017, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené dňa 23.03.2017 a nemohol ho odmietnuť...

Dovolací súd svojim postupom znemožnil sťažovateľovi, jemu patriace procesné

práva - možnosť konať pred súdom.“

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo , ,

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 , podľa

článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. -1216 zo dňa 30.05.2018, porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. -1216 zo dňa 30.05.2018 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 390,50 EUR..., na účet advokáta

JUDr. Michala Feciľaka..., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody ().

8. Najvyšší súd svoje rozhodnutie týkajúce sa sťažovateľa v podstatnej časti

odôvodnil takto:

„Ako vyplýva z obsahu spisu, rozhodnutie odvolacieho súdu bolo právnemu

zástupcovi žalobcu doručené 9. januára 2017 (porovnaj doručenku na č. 1. 1105 p. v.),

odkedy žalobcovi začala plynúť zákonná dvojmesačná lehota na podanie dovolania.

Následne odvolací súd uznesením z 28. februára 2017 sp. zn. ,

, opravil označenie žalobcu v záhlaví svojho rozsudku,

v ktorom bola nesprávne namiesto žalobcu stále uvedená pôvodná žalobkyňa. Z vyššie

citovaného ustanovenia druhej vety vyplýva, že po vydaní opravného

uznesenia začína stranám plynúť nová lehota na podanie dovolania v rozsahu, v akom bola

vykonaná oprava. Účelom tejto zákonnej úpravy je poskytnúť možnosť dovolania strane,

ktorá nepodala dovolanie proti pôvodnému zneniu výroku rozhodnutia, nakoľko s týmto

jeho pôvodným znením bola spokojná. Z uvedeného je zrejmé, že nevyhnutnou podmienkou

pre vznik následkov prezumovaných spomínaným ustanovením je to, že opravným

uznesením došlo k oprave výroku napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd pripomína, že

súdna prax aj právna doktrína zhodne dospeli k rovnakému záveru už v minulosti a to v

súvislosti s ustanovením druhou vetou (viď napr. Števček, Ficová a kol.

. Komentár, Praha 2009, str. 435). Podľa názoru dovolacieho

súdu, niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by sa súčasné ustanovenie § 427 ods. 1

druhá veta malo vykladať inak. Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci sa opravné

uznesenie odvolacieho súdu nijako netýkalo výroku napadnutého rozsudku, možno

konštatovať, že v danom prípade žalobcovi od doručenia opravného uznesenia nezačala

znova plynúť lehota na podanie dovolania. Posledný deň dvojmesačnej lehoty mu tak

pripadol na štvrtok 9. marca 2017 (riadny pracovný deň). Právny zástupca žalobcu však

podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu osobne na súde prvej inštancie až 29.

marca 2017 (viď Č. 1. 1177 spisu), teda zjavne oneskorene.

Na základe uvedeného najvyšší súd dovolanie žalobcu ako oneskorene podané

odmietol ( ).“

9. Vzhľadom na uvedené zistenia najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ nespochybňuje,

t. j. nespochybňuje, žeby jeho právnemu zástupcovi bol doručený rozsudok krajského súdu

už 9. januára 2017, t. j. nespochybňuje skutočnosť, že už od tejto doby mu bolo toto

meritórne rozhodnutie krajského súdu známe (čoho dôkazom je napokon aj skutočnosť, že

to bol práve sťažovateľ ako nový žalobca, a nie pôvodný žalobca, kto sa domáhal vykonania

opravy chyby v písaní v tomto rozhodnutí, pozn.), ako aj vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľ mal už skôr od právoplatnosti uznesenia krajského súdu o pripustení zmeny

subjektov na strane žalobcu vedomosť, že on je novou sporovou stranou, muselo byť

sťažovateľovi zrejmé, že v súvislosti s nesprávnym označením žalobcu v meritórnom

rozhodnutí krajského súdu môže ísť len o formálnu chybu v písaní, ktorú je možné opraviť

v zmysle , a to kedykoľvek aj bez návrhu, pretože nemá vplyv na meritum

rozhodnutia, ktorého prípadné nedostatky (chyby) by bolo možné opraviť len v rámci

zákonom predvídateľného procesu konania o riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkoch, a nie iba opravným uznesením tak, ako to bolo v tomto prípade. Vzhľadom

na uvedené sa tak obranná argumentácia sťažovateľa javí v okolnostiach danej veci ako

neúčelná.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

11. Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia (najvyššieho súdu), ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019