Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 49/2019
PDF · 165.47 KB
No categories available
I. ÚS 49/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť živnostníka s obchodným menom
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom,
advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 127/2017 z 30. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť živnostníka s obchodným menom o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. augusta 2018 doručená sťažnosť živnostníka s obchodným menom
, , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 127/2017 z 30. mája 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len
„okresný súd) pod sp. zn. 29 C 11/2011 sa v procesom postavení žalobcu domáhal právny
predchodca sťažovateľa (obchodná spoločnosť , ďalej len „pôvodný žalobca“)
od žalovaných zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom, a to z titulu neoprávneného
užívania nehnuteľností v jeho vlastníctve. Okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom
zo 4. februára 2015, ktorým z časti žalobnému nároku pôvodného žalobcu vyhovel
a vo zvyšnej časti ho zamietol. O odvolaní pôvodného žalobcu a žalovaných, aj proti
rozsudku okresného súdu, konal Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Co 109/2015, 23 Co 110/2015, 23 Co 111/2015, v ktorom na
základe návrhu pôvodného žalobcu odôvodneného tým, že pôvodný žalobca svoju
pohľadávku uplatňovanú v predmetnom súdnom spore voči žalovaným postúpil
na sťažovateľa, krajský súd uznesením č. k. 23 Co 109/2015-1079 z 26. septembra 2016
rozhodol o pripustení zmeny na strane žalobcu, a to tak, že sťažovateľ vstúpil do právneho
postavenia pôvodného žalobcu. Následne krajský súd rozhodol o predmetných odvolaniach
rozsudkom č. k. 23 Co 109/2015, 23 Co 110/2015, 23 Co 111/2015-1099 zo 14. novembra
2016, ktorým v časti zmenil a v časti potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom však
v záhlaví tohto rozsudku krajský súd aj napriek skôr pripustenej zmene na strane žalobcu
označil za žalobcu pôvodného žalobcu, a nie sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sa
sťažovateľ svojím podaním z 9. januára 2017 domáhal, aby krajský súd vykonal opravu
záhlavia svojho rozsudku, a to v správnom označení sťažovateľa ako žalobcu, avšak keďže
mal byť krajský súd pri vykonaní predmetnej opravy nečinný, pôvodný žalobca podal
9. marca 2017 proti rozsudku krajského súdu dovolanie, avšak potom, ako bolo
sťažovateľovi doručené opravené uznesenie krajského súdu z 28. februára 2017
(právoplatné 18. apríla 2017, pozn.), v dôsledku ktorého aj sťažovateľ podal proti rozsudku
krajského súdu 29. marca 2017 dovolanie, zobral pôvodný žalobca svoje dovolanie späť.
3. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd sťažnosťou napádaným uznesením
sp. zn. 1 Cdo 127/2017 z 30. mája 2018, ktorým dovolanie sťažovateľa ako oneskorené
odmietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na prípad sťažovateľa sa nemôže
vzťahovať ustanovenie § 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa
ktorého: „Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy.“, pretože podľa najvyššieho súdu krajským súdom v záhlaví
jeho rozhodnutia vykonaná oprava sa netýkala výrokovej časti, a teda sťažovateľovi
nemohla začať plynúť lehota na podanie dovolania od okamihu doručenia mu opravného
uznesenia, ale od doručenia rozsudku krajského súdu jeho právnemu zástupcovi, ktorý bol
aj právnym zástupcom pôvodného žalobcu.
4. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
„Podľa sťažovateľa, ak pôvodný žalobca nebol odo dňa právoplatnosti
uznesenia Krajského súdu v Prešove č.k. 23 Co 109/2015-1079 zo dňa 26.09.2016
účastníkom konania - stranou sporu, pretože namiesto spoločnosti vstúpil
do konania na strane žalobcu sťažovateľ - dovolací súd mal
dovolanie pôvodného žalobcu zo dňa 09.03.2017 odmietnuť a nemohol z neho preto
vychádzať s odôvodním, že strane sporu - žalobcovi - sťažovateľovi plynie nová lehota
na podanie dovolania iba v rozsahu v akom bola vykonaná oprava, tzn. iba v rozsahu toho,
kto je oprávnený podať dovolanie...
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, má žalobca za to, že dovolací súd sa mal
zaoberať dovolaním sťažovateľa zo dňa 29.03.2017, proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré
bolo podané stranou sporu (v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané), pretože bolo
podané dňa 29.03.2017, tzn. V zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odo dňa
doručenia opravného uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 28.02.2017, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené dňa 23.03.2017 a nemohol ho odmietnuť...
Dovolací súd svojim postupom znemožnil sťažovateľovi, jemu patriace procesné
práva - možnosť konať pred súdom.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo , ,
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 127/2017-1216 zo dňa 30.05.2018, porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 127/2017-1216 zo dňa 30.05.2018 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 390,50 EUR..., na účet advokáta
JUDr. Michala Feciľaka..., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
8. Najvyšší súd svoje rozhodnutie týkajúce sa sťažovateľa v podstatnej časti
odôvodnil takto:
„Ako vyplýva z obsahu spisu, rozhodnutie odvolacieho súdu bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené 9. januára 2017 (porovnaj doručenku na č. 1. 1105 p. v.),
odkedy žalobcovi začala plynúť zákonná dvojmesačná lehota na podanie dovolania.
Následne odvolací súd uznesením z 28. februára 2017 sp. zn. 23 Co 109/2015,
23 Co 110/2015, 23 Co 111/2015 opravil označenie žalobcu v záhlaví svojho rozsudku,
v ktorom bola nesprávne namiesto žalobcu stále uvedená pôvodná žalobkyňa. Z vyššie
citovaného ustanovenia § 427 ods. 1 druhej vety C.s.p. vyplýva, že po vydaní opravného
uznesenia začína stranám plynúť nová lehota na podanie dovolania v rozsahu, v akom bola
vykonaná oprava. Účelom tejto zákonnej úpravy je poskytnúť možnosť dovolania strane,
ktorá nepodala dovolanie proti pôvodnému zneniu výroku rozhodnutia, nakoľko s týmto
jeho pôvodným znením bola spokojná. Z uvedeného je zrejmé, že nevyhnutnou podmienkou
pre vznik následkov prezumovaných spomínaným ustanovením je to, že opravným
uznesením došlo k oprave výroku napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd pripomína, že
súdna prax aj právna doktrína zhodne dospeli k rovnakému záveru už v minulosti a to v
súvislosti s ustanovením § 240 ods. 1 druhou vetou O.s.p. (viď napr. Števček, Ficová a kol.
Občiansky súdny poriadok. Komentár, Praha 2009, str. 435). Podľa názoru dovolacieho
súdu, niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by sa súčasné ustanovenie § 427 ods. 1
druhá veta C.s.p. malo vykladať inak. Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci sa opravné
uznesenie odvolacieho súdu nijako netýkalo výroku napadnutého rozsudku, možno
konštatovať, že v danom prípade žalobcovi od doručenia opravného uznesenia nezačala
znova plynúť lehota na podanie dovolania. Posledný deň dvojmesačnej lehoty mu tak
pripadol na štvrtok 9. marca 2017 (riadny pracovný deň). Právny zástupca žalobcu však
podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu osobne na súde prvej inštancie až 29.
marca 2017 (viď Č. 1. 1177 spisu), teda zjavne oneskorene.
Na základe uvedeného najvyšší súd dovolanie žalobcu ako oneskorene podané
odmietol (§ 447 písm. a/ C.s.p.).“
9. Vzhľadom na uvedené zistenia najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ nespochybňuje,
t. j. nespochybňuje, žeby jeho právnemu zástupcovi bol doručený rozsudok krajského súdu
už 9. januára 2017, t. j. nespochybňuje skutočnosť, že už od tejto doby mu bolo toto
meritórne rozhodnutie krajského súdu známe (čoho dôkazom je napokon aj skutočnosť, že
to bol práve sťažovateľ ako nový žalobca, a nie pôvodný žalobca, kto sa domáhal vykonania
opravy chyby v písaní v tomto rozhodnutí, pozn.), ako aj vzhľadom na skutočnosť, že
sťažovateľ mal už skôr od právoplatnosti uznesenia krajského súdu o pripustení zmeny
subjektov na strane žalobcu vedomosť, že on je novou sporovou stranou, muselo byť
sťažovateľovi zrejmé, že v súvislosti s nesprávnym označením žalobcu v meritórnom
rozhodnutí krajského súdu môže ísť len o formálnu chybu v písaní, ktorú je možné opraviť
v zmysle § 224 CSP, a to kedykoľvek aj bez návrhu, pretože nemá vplyv na meritum
rozhodnutia, ktorého prípadné nedostatky (chyby) by bolo možné opraviť len v rámci
zákonom predvídateľného procesu konania o riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkoch, a nie iba opravným uznesením tak, ako to bolo v tomto prípade. Vzhľadom
na uvedené sa tak obranná argumentácia sťažovateľa javí v okolnostiach danej veci ako
neúčelná.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
11. Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného
rozhodnutia (najvyššieho súdu), ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2019