Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 74/2019
PDF · 249.52 KB
No categories available
II. ÚS 74/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátska kancelária,
Hviezdoslavova 3, Prievidza, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 157/2018
a jeho uznesením zo 7. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 7. marca 2019 mailom a 8. marca 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 157/2018
a jeho uznesením zo 7. januára 2019.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 3 T 100/2014-789 z 9. augusta 2016 v spojení s opravným
uznesením č. k. 3 T 100/2014-794 z 30. decembra 2016 bol sťažovateľ v bode 2 rozsudku
uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a v bode 3 rozsudku
z prečinu obmedzovania osobnej slobody v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 183
ods. 1 Trestného zákona, a to na skutkovom základe uvedenom vo výroku rozsudku.
Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 56 mesiacov nepodmienečne
so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie sťažovateľa
proti výroku o vine bolo uznesením krajského súdu č. k. 2 To 23/2017-851
zo 7. novembra 2017 zamietnuté ako nedôvodné.
3. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu doručil 19. februára 2018 okresnému súdu
návrh na obnovu konania vo veci sp. zn. 3 T 100/2014. Uznesením okresného súdu
č. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018 bol návrh na obnovu konania zamietnutý. Proti uzneseniu
podal sťažovateľ hneď do zápisnice sťažnosť, ktorú neskôr sám, ako aj prostredníctvom
obhajcu písomne odôvodnil. Uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 157/2018-44
zo 7. januára 2019 bola sťažnosť zamietnutá.
4. Keďže proti uzneseniu krajského súdu nie je možné podať žiaden ďalší riadny,
ale ani mimoriadny opravný prostriedok, obracia sa na ústavný súd s touto ústavnou
sťažnosťou, keďže niet iného súdu, ktorý by mohol poskytnúť ochranu jeho označeným
právam podľa ústavy a dohovoru.
5. Zásah do označených práv vidí sťažovateľ v neprípustnom výklade a aplikácii
príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich podmienky na povolenie obnovy
konania. Krajský súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol,
a to bez akejkoľvek opory v dokazovaní vykonanom v rámci konania o povolenie obnovy.
6. Predložené čestné vyhlásenie poškodeného
(ďalej len „poškodený“), ktoré je súčasťou súdneho spisu vo veci obnovy konania,
treba po obsahovej stránke nepochybne považovať za novú skutočnosť, ktorá nebola súdu
v pôvodnom konaní známa. Z tohto vyhlásenia vyplýva, že sťažovateľ nevzal poškodenému
násilím, ale ani hrozbou násilia žiadne veci a že sa voči nemu nedopustil trestného činu
lúpeže.
7. Už samotné čestné vyhlásenie poškodeného je takým dôkazom, ktorý nielenže
nebol súdu známy v pôvodnom konaní, ale je sám spôsobilý vyvolať iné rozhodnutie
vo veci (pre sťažovateľa podstatne priaznivejšie), a to tak z hľadiska posúdenia viny
zo zločinu lúpeže, ako aj z hľadiska druhu a výmery trestu za zostávajúci prečin
obmedzovania osobnej slobody.
8. Poškodený bol ako svedok vypočutý v konaní o obnove, a to tak k obsahu
čestného vyhlásenia, ako aj k tým skutkovým okolnostiam, na základe ktorých
bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu lúpeže. Z obsahu výpovede poškodeného
ako svedka je úplne zrejmé, že potvrdil pravdivosť obsahu čestného vyhlásenia,
ale aj to, že ho podpísal ako pravdivé. Uviedol ďalej, že sťažovateľ sa voči nemu nedopustil
trestného činu lúpeže, žiadne veci mu nezobral a nedal ani príkaz odňať mu veci,
ktoré mal pri sebe.
9. Neobstojí preto záver okresného súdu v konaní o obnovu, ale ani obdobný názor
krajského súdu, podľa ktorých nejde o skutočnosti, ktoré by boli nové a spôsobilé privodiť
iné rozhodnutie, keďže sťažovateľ bol na mieste činu prítomný. Pritom táto skutočnosť
nedokazuje, že sa dopustil lúpeže, lebo zo žiadnych ostatných dôkazov nevyplynulo,
že by bol aspoň uzrozumený s takýmto trestným činom.
10. Z čestného vyhlásenia poškodeného a z jeho výpovede jednoznačne vyplynuli
nové skutočnosti súdu skôr neznáme, a to v rovine istých tvrdení preukazujúcich,
že sa lúpeže voči poškodenému nedopustil.
11. Sťažovateľ podotýka, že krajský súd sa s jeho argumentáciou vyrovnal
len tak, že sa odvolal na údajne usvedčujúce výpovede poškodeného v pôvodnom konaní
a na konfrontáciu so sťažovateľom, pričom tieto dôkazy bez ďalšieho vyhodnotil
ako vierohodné a preukazujúce spáchanie lúpeže. V odôvodnení uznesenia krajského súdu
však nie je žiadna racionálna argumentácia v prospech tejto premisy.
12. Podľa presvedčenia sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne. Súd
mimo rámec zákonných oprávnení daných v konaní o povolenie obnovy na jednej strane
posudzoval hodnovernosť nového dôkazu, teda čestného vyhlásenia poškodeného
a jeho svedeckej výpovede, čím vybočil z medzí vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 ústavy. Navyše
neuviedol, čo ho viedlo k tomu, že bez ďalšieho uveril jednej z výpovedí poškodeného
a neuveril inej jeho výpovedi. Treba pritom podotknúť, že poškodený bol vypočutý
ako svedok v konaní o povolenie obnovy pod prísahou a vypovedal inak ako v prípravnom
konaní. Táto okolnosť je podstatná a zasluhovala si náležitú pozornosť. Treba
tiež zdôrazniť, že poškodený pred súdom v pôvodnom konaní odmietol vypovedať
z dôvodu, aby si neprivodil trestné stíhanie, pričom súd tento dôvod akceptoval
bez dôsledného preverenia opodstatnenosti tohto dôvodu na to, aby bolo od výsluchu
poškodeného na hlavnom pojednávaní upustené.
13. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti získané výpoveďou poškodeného spĺňajú
oba zákonné predpoklady na povolenie obnovy konania, teda tak predpoklad novosti,
ako aj predpoklad spôsobilosti privodiť iné rozhodnutie vo veci.
14. Podľa súdnej praxe nemožno síce v konaní o obnove preskúmavať to, či sa súd
vysporiadal so všetkými dôkazmi, či niektoré neprehliadol, alebo sa nezmýlil
pri ich hodnotení, to ale nevylučuje, že novým dôkazom môže byť aj výpoveď,
resp. písomný dôkaz s novým obsahom vyprodukovaný hoci aj svedkom v pôvodnom
konaní už vypočutým. V takom prípade však musia byť predmetom hodnotenia aj dôvody,
na základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Podľa názoru sťažovateľa
uznesenie krajského súdu neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli k prijatému rozhodnutiu.
Krajský súd svojím postupom svojvoľne vybočil z procesného rámca určeného príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku.
15. Sťažovateľ zastáva názor, že aj v konaní o obnove je potrebné rešpektovať
základný princíp trestného práva „in dubio pro reo“. Súd v konaní o obnove nemôže
definitívne posudzovať predkladané dôkazy v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom
konaní, ale musí sa obmedziť len na zisťovanie toho, či je pravdepodobné, že by tieto
dôkazy v kontexte skutkových záverov ustálených na základe dôkazov vykonaných
v pôvodnom konaní boli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa.
Ak je daná aspoň pravdepodobnosť spôsobilosti nového dôkazu odôvodniť iné rozhodnutie
o vine, nemožno neuplatniť zásadu „in dubio pro reo“ a je povinnosťou súdu pristupovať
k veci nezaujato, teda nie s tendenciou zachovania pôvodného rozhodnutia, ale byť otvorený
tomu, že predložené dôkazy môžu aspoň potencionálne doterajšie rozhodnutie zvrátiť.
Nie je teda úlohou súdu v konaní o obnove posudzovať, či predložené dôkazy sú určite
spôsobilé pôvodné rozhodnutie zvrátiť. Postačuje zistenie, že nie je úplne vylúčené,
že by takéto nové dôkazy pôvodné rozhodnutie zvrátili. Je totiž úlohou súdu po povolení
obnovy konania rozhodnúť opätovne o vine alebo nevine s uplatnením aj základnej zásady
„in dubio pro reo“.
16. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 23Tos/157/2018-44 zo dňa 7. januára 2019 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23Tos/157/2018-44 zo dňa 7.
januára 2019 sa zrušuje.
3. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia (2 právne úkony plus RP v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v sume 346,26 EUR
(slovom Tristoštyridsaťšesť eur dvadsaťšesť centov) na účet právneho zástupcu sťažovateľa
JUDr. Jaroslava Hujíka vo , č.ú.: do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
17. Z návrhu sťažovateľa na obnovu konania zo 16. februára 2018 doručeného
okresnému súdu 19. februára 2018 vypracovaného obhajcom (totožným s právnym
zástupcom v konaní o ústavnej sťažnosti) vyplýva najprv námietka, podľa ktorej nebola
dodržaná zásada totožnosti skutku, keďže sťažovateľ mohol byť obžalovaný a následne
odsúdený iba za taký skutok, pre ktorý sa proti nemu vznieslo obvinenie. Súd totiž môže
rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom jeho právnym
posúdením nie je viazaný. Zo skutku vymedzeného v obžalobe nevyplývalo,
že by sa použilo násilie alebo hrozba bezprostredného násilia smerujúceho k zmocneniu
sa nekonkretizovaných cudzích vecí. Zo skutku vymedzeného v obžalobe nebolo možné
konštatovať, že by išlo o trestný čin násilného odňatia cudzích vecí, teda lúpeže.
Táto námietka môže byť aj dôvodom dovolania, je však v záujme sťažovateľa poukázať
na zásadné obmedzenie jeho práva na obhajobu. Navyše, vo výpovediach poškodeného
týkajúcich sa jeho údajného prešacovania a odňatia vecí sú zásadné rozpory, ktoré neboli
odstránené, keďže poškodený odoprel na hlavnom pojednávaní vypovedať. Podľa výpovede
poškodeného z 12. apríla 2013 mal sťažovateľ použiť násilie voči nemu pred bufetom
tak, že mal pristúpiť k vozidlu, v ktorom sedel poškodený, otvoriť dvere, päsťou ho udrieť
do tváre, rozraziť mu peru a povedať mu „ty buzerant jeden, čo si to spravil“. Následne
sa s vozidlom po asfaltovej ceste viezol asi 15 minút a po vyložení z vozidla ho mali iní
páchatelia napadnúť. Na ceste sa mal sťažovateľ podľa poškodeného pýtať nejakých dvoch
osôb, či ho prešacovali, a tieto osoby ho potom mali prehľadať a nájsť u neho osobné
doklady, telefón, 300 €, kľúče od bytu, zapaľovač a cigarety, ktoré mu mali vziať. Počas
šacovania mal prísť podľa poškodeného a veci, ktoré mu tie osoby vzali,
mal vziať k sebe. Na rozdiel od tejto výpovede nasledujúceho dňa, a to 13. apríla 2013,
poškodený vypovedal totožne o udretí päsťou do tváre pri bufete, ale už odlišne o údajnom
ďalšom násilí po odchode motorovým vozidlom od bufetu, pričom začal tvrdiť,
že sťažovateľ ho mal spolu s nejakým ďalším neznámym napadnúť, topiť a nadávať
mu. Na rozdiel od predošlej výpovede, v ktorej uvádzal, že ho mali šacovať dve iné osoby
(nie teda sťažovateľ), v tejto výpovedi začal tvrdiť, že ho mal šacovať sťažovateľ, vziať
si od neho veci a dať ich . Zásadný rozdiel v týchto dvoch výpovediach
je teda nielen v osobe, ktorá ho mala šacovať, ale aj v osobe, ktorá mu mala veci,
ktoré mal pri sebe, vziať, ako aj v tom, ako bolo s vecami naložené, keďže podľa tejto
výpovede si už mal vziať veci .
18. V doplnení návrhu na obnovu konania z 26. apríla 2018 doručenom okresnému
súdu 2. mája 2018 sťažovateľ osobne uvádza, že poškodenému žiadne veci nezobral, a opäť
poukazuje na rozpory v jeho výpovediach. Skutok, z ktorého bol uznaný vinným, sa nestal
preto, že by sťažovateľovi poškodený dlhoval peniaze za auto, ale kvôli peniazom,
ktoré si poškodený prisvojil a v dôsledku čoho vznikol spor medzi ním a .
Z toho vyplýva, že nie sťažovateľ mal záujem na realizácii skutku, ale .
Táto skutočnosť je podstatná pre objasnenie toho, v čí prospech bol skutok spáchaný.
19. Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018 vyplýva,
že ním bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý.
Podľa konštatovania okresného súdu sťažovateľ sa pridržiaval v rámci svojho výsluchu
podaného návrhu na povolenie obnovy konania a skutočností uvedených v návrhu.
Poškodený vypočutý ako svedok vypovedal predtým viackrát a teraz uviedol, že trvá
na svojej prvej výpovedi, podľa ktorej sťažovateľ mu neodcudzil žiadne veci. V čestnom
vyhlásení z 3. mája 2018 uviedol, že sťažovateľ mu nezobral žiadne veci násilím,
ani hrozbou násilia a nedopustil sa voči nemu lúpeže, pričom tieto skutočnosti už uvádzal
v prvej výpovedi. Na otázku, prečo potom v prípravnom konaní vypovedal, že sa sťažovateľ
voči nemu dopustil lúpeže, uviedol, že sa lúpeže nedopustil, možno dal príkaz. Je pravdou,
že mu boli zobraté chlapcami nejaké veci. Čestné vyhlásenie z 3. mája 2018 podpísal
preto, že ho o to požiadal obhajca. Je pravdou, že sťažovateľ bol prítomný pri tom,
keď mu boli veci zobraté. Na otázku prokurátorky uviedol, že počas skutku sa sťažovateľ
pýtal ďalších, či ho prezreli. Aj sťažovateľ ho počas skutku fyzicky napadol.
Boli mu zobraté kľúče, peniaze, mobil, občiansky preukaz. Veci mu nezobral sťažovateľ.
Kto mu ich zobral, nevie uviesť. Väčšina vecí mu bola neskôr vrátená. Podľa názoru
okresného súdu poškodený v rámci svojho výsluchu ako svedka v konaní o obnove zotrval
v podstate na svojich výpovediach z prípravného konania, ktoré boli prečítané na hlavnom
pojednávaní okresného súdu a z ktorých okresný súd a krajský súd pri svojom rozhodovaní
vychádzali. Preto nemožno hodnotiť výpoveď poškodeného v rámci konania o obnove
za takú skutočnosť alebo dôkaz, ktoré by súdu neboli skôr známe.
20. Z odôvodnenia sťažnosti z 10. októbra 2018 doručenej okresnému súdu toho
istého dňa smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018
vyplýva inter alia, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu ušli pozornosti okresného súdu
skutočné dôvody, pre ktoré bol návrh podaný. Prvým dôvodom bolo, že motívom spáchania
trestnej činnosti proti poškodenému nebolo to, že mal sťažovateľovi dlhovať peniaze
za motorové vozidlo, ale to, že poškodený si mal prisvojiť finančné prostriedky vo výške
50 000 € z obchodnej spoločnosti , z čoho vyplýva, že sťažovateľ
nebol iniciátorom trestnej činnosti voči poškodenému. Druhým dôvodom bolo predložené
čestné vyhlásenie poškodeného tvoriace súčasť spisu vo veci obnovy konania,
ktoré po obsahovej stránke bolo nepochybne novou skutočnosťou súdu predtým
v pôvodnom konaní neznámou. Novou skutočnosťou je aj spresnenie výpovede
poškodeného, resp. jeho zmena v tom, že sťažovateľ mu žiadne veci nezobral ani násilím,
ani pod hrozbou násilia a nedal ani žiadny príkaz na spáchanie takéhoto trestného činu.
21. Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 157/2018-44 zo 7. januára 2019 vyplýva,
že ním bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 2 Nt 4/2018 z 9. júla 2018 zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu z písomných
dôvodov sťažnosti podanej sťažovateľom vyplýva, že nesprávnosť odsúdenia odôvodňuje
najmä dvomi novými skutočnosťami (nie novými dôkazmi) spočívajúcimi jednak v novej
príčine trestnej činnosti voči poškodenému a jednak v tom, že sa trestnej činnosti lúpeže
voči poškodenému nedopustil (v konaní o obnove tak vypovedal poškodený). Sťažovateľ
aj poškodený boli v pôvodnom konaní vypočutí, preto nejde o nové dôkazy, mohlo by ísť
len o nové skutočnosti vyplývajúce z ich následných výpovedí. K uvádzanej novej
skutočnosti týkajúcej sa príčin trestnej činnosti proti poškodenému je potrebné uviesť,
že táto príčina (dlh poškodeného sťažovateľovi alebo inej osobe) nie je zákonným znakom
skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, a preto
ani jej eventuálna zmena by neviedla k priaznivejšiemu rozhodnutiu o vine sťažovateľa.
Pokiaľ ide o novú skutočnosť spočívajúcu v tom, že samotný poškodený v konaní o obnove
(čestným vyhlásením a výpoveďou na verejnom zasadnutí) „vyviňuje“ sťažovateľa
z trestného činu lúpeže, treba uviesť, že v pôvodnom konaní bolo podrobne vysvetlené,
prečo sú usvedčujúce výpovede poškodeného vierohodné a preukazujúce spáchanie
trestného činu lúpeže zo strany sťažovateľa. Poškodený síce na hlavnom pojednávaní
odmietol vypovedať, avšak o vine sťažovateľa vypovedal v prípravnom konaní. Vzhľadom
na rozpory vo výpovediach bola 13. septembra 2013 vykonaná medzi sťažovateľom
a poškodeným konfrontácia, pri ktorej poškodený „do očí“ sťažovateľa vypovedal
o jeho násilí, vyhrážkach, prehľadávaní a vzatí telefónu, kľúčov, cigariet. Z takejto dôkaznej
situácie v rámci pôvodného konania, ako aj konania o obnove sa potom v rámci konania
o obnove skúmalo, či nové predkladané skutočnosti sú spôsobilé aspoň v rovine
„pravdepodobnosti“ viesť k zmene pôvodného rozhodnutia v prospech sťažovateľa.
Vzhľadom na to, že takéto rozhodnutie nemôže súd urobiť izolovane len na základe
predpokladaných nových skutočností, ale je potrebné ich hodnotiť vo vzťahu
k skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súdy ustálili skutkové zistenia v pôvodnom
konaní, sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že podmienky obnovy
konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku nie sú splnené. Zásada „in dubio pro reo“
platí aj v konaní o obnove, avšak má tu iný obsah. Primárne sa tu uplatnenie tejto zásady
dotýka existencie pochybnosti týkajúcej sa možnej „pravdepodobnosti“, že by v novom
konaní po povolení obnovy mohlo dôjsť k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre odsúdeného.
Prezentované „nové skutočnosti“ takúto „pravdepodobnosť“ zmeny k lepšiemu
neodôvodňujú.
III.
22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
28. Jadrom sťažnosti je argument sťažovateľa, podľa ktorého samotné čestné
vyhlásenie poškodeného, ktoré bolo predložené okresnému súdu v priebehu konania
o obnove, spolu so svedeckou výpoveďou poškodeného v konaní o obnove
sú takými dôkazmi, ktoré boli v pôvodnom konaní súdu neznáme a sú spôsobilé vyvolať
iné, pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a to tak z hľadiska posúdenia viny,
ako aj z hľadiska druhu a výmery trestu.
29. Naproti tomu sťažovateľ v návrhu na obnovu konania zo 16. februára 2018
považuje za rozhodujúci argument v prospech povolenia obnovy konania závažné rozdiely
medzi prvou výpoveďou poškodeného z 12. apríla 2013 a následnou jeho výpoveďou
z 13. apríla 2013, keďže v prvej výpovedi neoznačil sťažovateľa, ale iné osoby ako také,
ktoré mu zobrali jeho veci.
30. Ďalšia modifikácia dôvodu obnovy konania vyplýva z doplnenia návrhu
na obnovu konania z 26. apríla 2018. Toto doplnenie (na rozdiel od samotného návrhu
na obnovu konania) nebolo koncipované obhajcom sťažovateľa, ale sťažovateľom osobne.
Sťažovateľ tu za rozhodujúcu skutočnosť považuje vlastné zmenené tvrdenie o tom,
prečo došlo ku spáchaniu skutku, resp. v čí prospech sa tak stalo, lebo na rozdiel od skorších
jeho tvrdení, podľa ktorých mu poškodený dlhoval, v skutočnosti mal poškodený dlhovať
nie jemu, ale .
31. Napokon v odôvodnení sťažnosti z 10. októbra 2018 podanej proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 2 Nt 4/2018-28 z 9. júla 2018 o zamietnutí návrhu na povolenie
obnovy konania sťažovateľ zdôrazňuje, že skutočné dôvody, pre ktoré bol návrh na obnovu
konania podaný, bol predovšetkým motív spáchania trestnej činnosti proti poškodenému,
ktorý vyplýval z dlhu poškodeného voči . Ďalším dôvodom obnovy
bolo predložené čestné vyhlásenie poškodeného tvoriace súčasť spisu vo veci obnovy
konania, ktoré po obsahovej stránke bolo nepochybne novou skutočnosťou súdu predtým
v pôvodnom konaní neznámou. Novou skutočnosťou je aj spresnenie, resp. zmena
výpovede poškodeného v tom, že sťažovateľ mu žiadne veci nezobral ani násilím,
ani pod hrozbou násilia a nedal ani príkaz na spáchanie takéhoto trestného činu.
32. Vzhľadom na konečnú formuláciu dôvodov požadovanej obnovy konania
uvedenú v odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu reagoval krajský súd
v uznesení č. k. 23 Tos 157/2018-44 zo 7. januára 2019, ktorým sťažnosť podanú
sťažovateľom zamietol, najprv argumentom, podľa ktorého príčina trestnej činnosti
proti poškodenému (jeho dlh voči sťažovateľovi alebo inej osobe) nie je zákonným znakom
skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona,
a preto ani jej eventuálna zmena by neviedla k priaznivejšiemu rozhodnutiu o vine
sťažovateľa. Ďalej v súvislosti s novou skutočnosťou spočívajúcou v tom, že samotný
poškodený v konaní o obnove (v čestnom vyhlásení a vo svedeckej výpovedi na verejnom
zasadnutí) „vyviňuje“ sťažovateľa z trestného činu lúpeže, je krajský súd toho názoru,
že v pôvodnom konaní bolo podrobne vysvetlené, prečo sú usvedčujúce výpovede
poškodeného vierohodné a preukazujúce spáchanie trestného činu lúpeže zo strany
sťažovateľa. Krajský súd pritom za podstatné považuje, že vzhľadom na rozpory
vo výpovediach poškodeného uskutočnených v prípravnom konaní 13. septembra 2013
sa vykonala medzi sťažovateľom a poškodeným konfrontácia, pri ktorej poškodený „do očí“
sťažovateľa vypovedal o jeho násilí, vyhrážkach, prehľadávaní a vzatí telefónu, kľúčov
a cigariet. Za takejto dôkaznej situácie bolo potrebné stotožniť sa s názorom okresného súdu
v tom, že predkladané nové skutočnosti nie sú spôsobilé ani v rovine pravdepodobnosti
viesť k zmene pôvodného rozhodnutia v prospech sťažovateľa.
33. Všeobecné súdy zrozumiteľným, dostatočným a presvedčivým spôsobom
vysvetlili, prečo nepovažovali nové skutočnosti, na ktoré sa sťažovateľ odvolával,
ani za potenciálne spôsobilé privodiť zmenu pôvodného právoplatného rozsudku v prospech
sťažovateľa. Úvahy krajského súdu sa z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne,
ale ani ako zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na posúdenie
nových skutočností odlišný názor, bez ďalšieho nemôže zakladať porušenie
jeho označených práv.
34. Ústavný súd nad rámec dosiaľ uvedeného považuje za potrebné predovšetkým
poznamenať, že (ako na to poukazuje samotný sťažovateľ už v odôvodnení sťažnosti
z 10. októbra 2018 podanej proti zamietavému uzneseniu okresného súdu) poškodený
„vyviňoval“ sťažovateľa nielen v čestnom vyhlásení z 3. mája 2018 a vo svedeckej
výpovedi na verejnom zasadnutí v konaní o obnove, ale v podstate v rovnakom zmysle
„vyviňoval“ sťažovateľa už vo svojej prvej výpovedi ešte v rámci prípravného konania
z 12. apríla 2013. S touto zmenou výpovede poškodeného sa všeobecné súdy vysporiadali
dostatočným spôsobom, najmä s poukazom na konfrontáciu medzi sťažovateľom
a poškodeným 13. septembra 2013. Inými slovami, skutočnosť, že poškodený sa v čestnom
vyhlásení a vo svedeckej výpovedi v rámci konania o obnove znova vrátil ku svojej
pôvodnej výpovedi z prípravného konania, nemohla vyvolať potrebu nového
prehodnocovania skorších záverov týkajúcich sa uvedených rozporov v jeho výpovediach.
35. Napokon, pozornosti ústavného súdu neušla už naznačená nekonzistentnosť
dôvodov obnovy konania, ktoré sťažovateľ v priebehu konania o obnove neustále
modifikoval. Pritom jediný dôvod obnovy konania, na ktorom zotrval aj v ústavnej
sťažnosti (čestné vyhlásenie poškodeného a jeho svedecká výpoveď v konaní o obnove),
v čase podania návrhu na obnovu konania ešte vôbec neexistoval, keďže tak čestné
vyhlásenie, ako aj svedecká výpoveď sa realizovali až po podaní návrhu na obnovu konania.
36. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019