Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 74/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátska kancelária,

Hviezdoslavova 3, Prievidza, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 7. marca 2019 mailom a 8. marca 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. januára 2019.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -789 z 9. augusta 2016 v spojení s opravným

uznesením č. k. -794 z 30. decembra 2016 bol sťažovateľ v bode 2 rozsudku

uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa a v bode 3 rozsudku

z prečinu obmedzovania osobnej slobody v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 183

ods. 1 , a to na skutkovom základe uvedenom vo výroku rozsudku.

Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 56 mesiacov nepodmienečne

so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie sťažovateľa

proti výroku o vine bolo uznesením krajského súdu č. k. -851

zo 7. novembra 2017 zamietnuté ako nedôvodné.

3. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu doručil 19. februára 2018 okresnému súdu

návrh na obnovu konania vo veci sp. zn. . Uznesením okresného súdu

č. k. -28 z 9. júla 2018 bol návrh na obnovu konania zamietnutý. Proti uzneseniu

podal sťažovateľ hneď do zápisnice sťažnosť, ktorú neskôr sám, ako aj prostredníctvom

obhajcu písomne odôvodnil. Uznesením krajského súdu č. k. -44

zo 7. januára 2019 bola sťažnosť zamietnutá.

4. Keďže proti uzneseniu krajského súdu nie je možné podať žiaden ďalší riadny,

ale ani mimoriadny opravný prostriedok, obracia sa na ústavný súd s touto ústavnou

sťažnosťou, keďže niet iného súdu, ktorý by mohol poskytnúť ochranu jeho označeným

právam podľa a dohovoru.

5. Zásah do označených práv vidí sťažovateľ v neprípustnom výklade a aplikácii

príslušných ustanovení upravujúcich podmienky na povolenie obnovy

konania. Krajský súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol,

a to bez akejkoľvek opory v dokazovaní vykonanom v rámci konania o povolenie obnovy.

6. Predložené čestné vyhlásenie poškodeného

(ďalej len „poškodený“), ktoré je súčasťou súdneho spisu vo veci obnovy konania,

treba po obsahovej stránke nepochybne považovať za novú skutočnosť, ktorá nebola súdu

v pôvodnom konaní známa. Z tohto vyhlásenia vyplýva, že sťažovateľ nevzal poškodenému

násilím, ale ani hrozbou násilia žiadne veci a že sa voči nemu nedopustil trestného činu

lúpeže.

7. Už samotné čestné vyhlásenie poškodeného je takým dôkazom, ktorý nielenže

nebol súdu známy v pôvodnom konaní, ale je sám spôsobilý vyvolať iné rozhodnutie

vo veci (pre sťažovateľa podstatne priaznivejšie), a to tak z hľadiska posúdenia viny

zo zločinu lúpeže, ako aj z hľadiska druhu a výmery trestu za zostávajúci prečin

obmedzovania osobnej slobody.

8. Poškodený bol ako svedok vypočutý v konaní o obnove, a to tak k obsahu

čestného vyhlásenia, ako aj k tým skutkovým okolnostiam, na základe ktorých

bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu lúpeže. Z obsahu výpovede poškodeného

ako svedka je úplne zrejmé, že potvrdil pravdivosť obsahu čestného vyhlásenia,

ale aj to, že ho podpísal ako pravdivé. Uviedol ďalej, že sťažovateľ sa voči nemu nedopustil

trestného činu lúpeže, žiadne veci mu nezobral a nedal ani príkaz odňať mu veci,

ktoré mal pri sebe.

9. Neobstojí preto záver okresného súdu v konaní o obnovu, ale ani obdobný názor

krajského súdu, podľa ktorých nejde o skutočnosti, ktoré by boli nové a spôsobilé privodiť

iné rozhodnutie, keďže sťažovateľ bol na mieste činu prítomný. Pritom táto skutočnosť

nedokazuje, že sa dopustil lúpeže, lebo zo žiadnych ostatných dôkazov nevyplynulo,

že by bol aspoň uzrozumený s takýmto trestným činom.

10. Z čestného vyhlásenia poškodeného a z jeho výpovede jednoznačne vyplynuli

nové skutočnosti súdu skôr neznáme, a to v rovine istých tvrdení preukazujúcich,

že sa lúpeže voči poškodenému nedopustil.

11. Sťažovateľ podotýka, že krajský súd sa s jeho argumentáciou vyrovnal

len tak, že sa odvolal na údajne usvedčujúce výpovede poškodeného v pôvodnom konaní

a na konfrontáciu so sťažovateľom, pričom tieto dôkazy bez ďalšieho vyhodnotil

ako vierohodné a preukazujúce spáchanie lúpeže. V odôvodnení uznesenia krajského súdu

však nie je žiadna racionálna argumentácia v prospech tejto premisy.

12. Podľa presvedčenia sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne. Súd

mimo rámec zákonných oprávnení daných v konaní o povolenie obnovy na jednej strane

posudzoval hodnovernosť nového dôkazu, teda čestného vyhlásenia poškodeného

a jeho svedeckej výpovede, čím vybočil z medzí vyplývajúcich z . Navyše

neuviedol, čo ho viedlo k tomu, že bez ďalšieho uveril jednej z výpovedí poškodeného

a neuveril inej jeho výpovedi. Treba pritom podotknúť, že poškodený bol vypočutý

ako svedok v konaní o povolenie obnovy pod prísahou a vypovedal inak ako v prípravnom

konaní. Táto okolnosť je podstatná a zasluhovala si náležitú pozornosť. Treba

tiež zdôrazniť, že poškodený pred súdom v pôvodnom konaní odmietol vypovedať

z dôvodu, aby si neprivodil trestné stíhanie, pričom súd tento dôvod akceptoval

bez dôsledného preverenia opodstatnenosti tohto dôvodu na to, aby bolo od výsluchu

poškodeného na hlavnom pojednávaní upustené.

13. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti získané výpoveďou poškodeného spĺňajú

oba zákonné predpoklady na povolenie obnovy konania, teda tak predpoklad novosti,

ako aj predpoklad spôsobilosti privodiť iné rozhodnutie vo veci.

14. Podľa súdnej praxe nemožno síce v konaní o obnove preskúmavať to, či sa súd

vysporiadal so všetkými dôkazmi, či niektoré neprehliadol, alebo sa nezmýlil

pri ich hodnotení, to ale nevylučuje, že novým dôkazom môže byť aj výpoveď,

resp. písomný dôkaz s novým obsahom vyprodukovaný hoci aj svedkom v pôvodnom

konaní už vypočutým. V takom prípade však musia byť predmetom hodnotenia aj dôvody,

na základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Podľa názoru sťažovateľa

uznesenie krajského súdu neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli k prijatému rozhodnutiu.

Krajský súd svojím postupom svojvoľne vybočil z procesného rámca určeného príslušnými

ustanoveniami .

15. Sťažovateľ zastáva názor, že aj v konaní o obnove je potrebné rešpektovať

základný princíp trestného práva „in dubio pro reo“. Súd v konaní o obnove nemôže

definitívne posudzovať predkladané dôkazy v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom

konaní, ale musí sa obmedziť len na zisťovanie toho, či je pravdepodobné, že by tieto

dôkazy v kontexte skutkových záverov ustálených na základe dôkazov vykonaných

v pôvodnom konaní boli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa.

Ak je daná aspoň pravdepodobnosť spôsobilosti nového dôkazu odôvodniť iné rozhodnutie

o vine, nemožno neuplatniť zásadu „in dubio pro reo“ a je povinnosťou súdu pristupovať

k veci nezaujato, teda nie s tendenciou zachovania pôvodného rozhodnutia, ale byť otvorený

tomu, že predložené dôkazy môžu aspoň potencionálne doterajšie rozhodnutie zvrátiť.

Nie je teda úlohou súdu v konaní o obnove posudzovať, či predložené dôkazy sú určite

spôsobilé pôvodné rozhodnutie zvrátiť. Postačuje zistenie, že nie je úplne vylúčené,

že by takéto nové dôkazy pôvodné rozhodnutie zvrátili. Je totiž úlohou súdu po povolení

obnovy konania rozhodnúť opätovne o vine alebo nevine s uplatnením aj základnej zásady

„in dubio pro reo“.

16. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. -44 zo dňa 7. januára 2019 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -44 zo dňa 7.

januára 2019 sa zrušuje.

3. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia (2 právne úkony plus RP v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky MS SR č. v znení neskorších predpisov v sume 346,26 EUR

(slovom Tristoštyridsaťšesť eur dvadsaťšesť centov) na účet právneho zástupcu sťažovateľa

JUDr. Jaroslava Hujíka vo , č.ú.: do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

17. Z návrhu sťažovateľa na obnovu konania zo 16. februára 2018 doručeného

okresnému súdu 19. februára 2018 vypracovaného obhajcom (totožným s právnym

zástupcom v konaní o ústavnej sťažnosti) vyplýva najprv námietka, podľa ktorej nebola

dodržaná zásada totožnosti skutku, keďže sťažovateľ mohol byť obžalovaný a následne

odsúdený iba za taký skutok, pre ktorý sa proti nemu vznieslo obvinenie. Súd totiž môže

rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom jeho právnym

posúdením nie je viazaný. Zo skutku vymedzeného v obžalobe nevyplývalo,

že by sa použilo násilie alebo hrozba bezprostredného násilia smerujúceho k zmocneniu

sa nekonkretizovaných cudzích vecí. Zo skutku vymedzeného v obžalobe nebolo možné

konštatovať, že by išlo o trestný čin násilného odňatia cudzích vecí, teda lúpeže.

Táto námietka môže byť aj dôvodom dovolania, je však v záujme sťažovateľa poukázať

na zásadné obmedzenie jeho práva na obhajobu. Navyše, vo výpovediach poškodeného

týkajúcich sa jeho údajného prešacovania a odňatia vecí sú zásadné rozpory, ktoré neboli

odstránené, keďže poškodený odoprel na hlavnom pojednávaní vypovedať. Podľa výpovede

poškodeného z 12. apríla 2013 mal sťažovateľ použiť násilie voči nemu pred bufetom

tak, že mal pristúpiť k vozidlu, v ktorom sedel poškodený, otvoriť dvere, päsťou ho udrieť

do tváre, rozraziť mu peru a povedať mu „ty buzerant jeden, čo si to spravil“. Následne

sa s vozidlom po asfaltovej ceste viezol asi 15 minút a po vyložení z vozidla ho mali iní

páchatelia napadnúť. Na ceste sa mal sťažovateľ podľa poškodeného pýtať nejakých dvoch

osôb, či ho prešacovali, a tieto osoby ho potom mali prehľadať a nájsť u neho osobné

doklady, telefón, 300 €, kľúče od bytu, zapaľovač a cigarety, ktoré mu mali vziať. Počas

šacovania mal prísť podľa poškodeného a veci, ktoré mu tie osoby vzali,

mal vziať k sebe. Na rozdiel od tejto výpovede nasledujúceho dňa, a to 13. apríla 2013,

poškodený vypovedal totožne o udretí päsťou do tváre pri bufete, ale už odlišne o údajnom

ďalšom násilí po odchode motorovým vozidlom od bufetu, pričom začal tvrdiť,

že sťažovateľ ho mal spolu s nejakým ďalším neznámym napadnúť, topiť a nadávať

mu. Na rozdiel od predošlej výpovede, v ktorej uvádzal, že ho mali šacovať dve iné osoby

(nie teda sťažovateľ), v tejto výpovedi začal tvrdiť, že ho mal šacovať sťažovateľ, vziať

si od neho veci a dať ich . Zásadný rozdiel v týchto dvoch výpovediach

je teda nielen v osobe, ktorá ho mala šacovať, ale aj v osobe, ktorá mu mala veci,

ktoré mal pri sebe, vziať, ako aj v tom, ako bolo s vecami naložené, keďže podľa tejto

výpovede si už mal vziať veci .

18. V doplnení návrhu na obnovu konania z 26. apríla 2018 doručenom okresnému

súdu 2. mája 2018 sťažovateľ osobne uvádza, že poškodenému žiadne veci nezobral, a opäť

poukazuje na rozpory v jeho výpovediach. Skutok, z ktorého bol uznaný vinným, sa nestal

preto, že by sťažovateľovi poškodený dlhoval peniaze za auto, ale kvôli peniazom,

ktoré si poškodený prisvojil a v dôsledku čoho vznikol spor medzi ním a .

Z toho vyplýva, že nie sťažovateľ mal záujem na realizácii skutku, ale .

Táto skutočnosť je podstatná pre objasnenie toho, v čí prospech bol skutok spáchaný.

19. Z uznesenia okresného súdu č. k. -28 z 9. júla 2018 vyplýva,

že ním bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý.

Podľa konštatovania okresného súdu sťažovateľ sa pridržiaval v rámci svojho výsluchu

podaného návrhu na povolenie obnovy konania a skutočností uvedených v návrhu.

Poškodený vypočutý ako svedok vypovedal predtým viackrát a teraz uviedol, že trvá

na svojej prvej výpovedi, podľa ktorej sťažovateľ mu neodcudzil žiadne veci. V čestnom

vyhlásení z 3. mája 2018 uviedol, že sťažovateľ mu nezobral žiadne veci násilím,

ani hrozbou násilia a nedopustil sa voči nemu lúpeže, pričom tieto skutočnosti už uvádzal

v prvej výpovedi. Na otázku, prečo potom v prípravnom konaní vypovedal, že sa sťažovateľ

voči nemu dopustil lúpeže, uviedol, že sa lúpeže nedopustil, možno dal príkaz. Je pravdou,

že mu boli zobraté chlapcami nejaké veci. Čestné vyhlásenie z 3. mája 2018 podpísal

preto, že ho o to požiadal obhajca. Je pravdou, že sťažovateľ bol prítomný pri tom,

keď mu boli veci zobraté. Na otázku prokurátorky uviedol, že počas skutku sa sťažovateľ

pýtal ďalších, či ho prezreli. Aj sťažovateľ ho počas skutku fyzicky napadol.

Boli mu zobraté kľúče, peniaze, mobil, občiansky preukaz. Veci mu nezobral sťažovateľ.

Kto mu ich zobral, nevie uviesť. Väčšina vecí mu bola neskôr vrátená. Podľa názoru

okresného súdu poškodený v rámci svojho výsluchu ako svedka v konaní o obnove zotrval

v podstate na svojich výpovediach z prípravného konania, ktoré boli prečítané na hlavnom

pojednávaní okresného súdu a z ktorých okresný súd a krajský súd pri svojom rozhodovaní

vychádzali. Preto nemožno hodnotiť výpoveď poškodeného v rámci konania o obnove

za takú skutočnosť alebo dôkaz, ktoré by súdu neboli skôr známe.

20. Z odôvodnenia sťažnosti z 10. októbra 2018 doručenej okresnému súdu toho

istého dňa smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. -28 z 9. júla 2018

vyplýva inter alia, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu ušli pozornosti okresného súdu

skutočné dôvody, pre ktoré bol návrh podaný. Prvým dôvodom bolo, že motívom spáchania

trestnej činnosti proti poškodenému nebolo to, že mal sťažovateľovi dlhovať peniaze

za motorové vozidlo, ale to, že poškodený si mal prisvojiť finančné prostriedky vo výške

50 000 € z obchodnej spoločnosti , z čoho vyplýva, že sťažovateľ

nebol iniciátorom trestnej činnosti voči poškodenému. Druhým dôvodom bolo predložené

čestné vyhlásenie poškodeného tvoriace súčasť spisu vo veci obnovy konania,

ktoré po obsahovej stránke bolo nepochybne novou skutočnosťou súdu predtým

v pôvodnom konaní neznámou. Novou skutočnosťou je aj spresnenie výpovede

poškodeného, resp. jeho zmena v tom, že sťažovateľ mu žiadne veci nezobral ani násilím,

ani pod hrozbou násilia a nedal ani žiadny príkaz na spáchanie takéhoto trestného činu.

21. Z uznesenia krajského súdu č. k. -44 zo 7. januára 2019 vyplýva,

že ním bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 9. júla 2018 zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu z písomných

dôvodov sťažnosti podanej sťažovateľom vyplýva, že nesprávnosť odsúdenia odôvodňuje

najmä dvomi novými skutočnosťami (nie novými dôkazmi) spočívajúcimi jednak v novej

príčine trestnej činnosti voči poškodenému a jednak v tom, že sa trestnej činnosti lúpeže

voči poškodenému nedopustil (v konaní o obnove tak vypovedal poškodený). Sťažovateľ

aj poškodený boli v pôvodnom konaní vypočutí, preto nejde o nové dôkazy, mohlo by ísť

len o nové skutočnosti vyplývajúce z ich následných výpovedí. K uvádzanej novej

skutočnosti týkajúcej sa príčin trestnej činnosti proti poškodenému je potrebné uviesť,

že táto príčina (dlh poškodeného sťažovateľovi alebo inej osobe) nie je zákonným znakom

skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa , a preto

ani jej eventuálna zmena by neviedla k priaznivejšiemu rozhodnutiu o vine sťažovateľa.

Pokiaľ ide o novú skutočnosť spočívajúcu v tom, že samotný poškodený v konaní o obnove

(čestným vyhlásením a výpoveďou na verejnom zasadnutí) „vyviňuje“ sťažovateľa

z trestného činu lúpeže, treba uviesť, že v pôvodnom konaní bolo podrobne vysvetlené,

prečo sú usvedčujúce výpovede poškodeného vierohodné a preukazujúce spáchanie

trestného činu lúpeže zo strany sťažovateľa. Poškodený síce na hlavnom pojednávaní

odmietol vypovedať, avšak o vine sťažovateľa vypovedal v prípravnom konaní. Vzhľadom

na rozpory vo výpovediach bola 13. septembra 2013 vykonaná medzi sťažovateľom

a poškodeným konfrontácia, pri ktorej poškodený „do očí“ sťažovateľa vypovedal

o jeho násilí, vyhrážkach, prehľadávaní a vzatí telefónu, kľúčov, cigariet. Z takejto dôkaznej

situácie v rámci pôvodného konania, ako aj konania o obnove sa potom v rámci konania

o obnove skúmalo, či nové predkladané skutočnosti sú spôsobilé aspoň v rovine

„pravdepodobnosti“ viesť k zmene pôvodného rozhodnutia v prospech sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že takéto rozhodnutie nemôže súd urobiť izolovane len na základe

predpokladaných nových skutočností, ale je potrebné ich hodnotiť vo vzťahu

k skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súdy ustálili skutkové zistenia v pôvodnom

konaní, sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že podmienky obnovy

konania podľa nie sú splnené. Zásada „in dubio pro reo“

platí aj v konaní o obnove, avšak má tu iný obsah. Primárne sa tu uplatnenie tejto zásady

dotýka existencie pochybnosti týkajúcej sa možnej „pravdepodobnosti“, že by v novom

konaní po povolení obnovy mohlo dôjsť k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre odsúdeného.

Prezentované „nové skutočnosti“ takúto „pravdepodobnosť“ zmeny k lepšiemu

neodôvodňujú.

III.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

24. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

28. Jadrom sťažnosti je argument sťažovateľa, podľa ktorého samotné čestné

vyhlásenie poškodeného, ktoré bolo predložené okresnému súdu v priebehu konania

o obnove, spolu so svedeckou výpoveďou poškodeného v konaní o obnove

sú takými dôkazmi, ktoré boli v pôvodnom konaní súdu neznáme a sú spôsobilé vyvolať

iné, pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a to tak z hľadiska posúdenia viny,

ako aj z hľadiska druhu a výmery trestu.

29. Naproti tomu sťažovateľ v návrhu na obnovu konania zo 16. februára 2018

považuje za rozhodujúci argument v prospech povolenia obnovy konania závažné rozdiely

medzi prvou výpoveďou poškodeného z 12. apríla 2013 a následnou jeho výpoveďou

z 13. apríla 2013, keďže v prvej výpovedi neoznačil sťažovateľa, ale iné osoby ako také,

ktoré mu zobrali jeho veci.

30. Ďalšia modifikácia dôvodu obnovy konania vyplýva z doplnenia návrhu

na obnovu konania z 26. apríla 2018. Toto doplnenie (na rozdiel od samotného návrhu

na obnovu konania) nebolo koncipované obhajcom sťažovateľa, ale sťažovateľom osobne.

Sťažovateľ tu za rozhodujúcu skutočnosť považuje vlastné zmenené tvrdenie o tom,

prečo došlo ku spáchaniu skutku, resp. v čí prospech sa tak stalo, lebo na rozdiel od skorších

jeho tvrdení, podľa ktorých mu poškodený dlhoval, v skutočnosti mal poškodený dlhovať

nie jemu, ale .

31. Napokon v odôvodnení sťažnosti z 10. októbra 2018 podanej proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -28 z 9. júla 2018 o zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania sťažovateľ zdôrazňuje, že skutočné dôvody, pre ktoré bol návrh na obnovu

konania podaný, bol predovšetkým motív spáchania trestnej činnosti proti poškodenému,

ktorý vyplýval z dlhu poškodeného voči . Ďalším dôvodom obnovy

bolo predložené čestné vyhlásenie poškodeného tvoriace súčasť spisu vo veci obnovy

konania, ktoré po obsahovej stránke bolo nepochybne novou skutočnosťou súdu predtým

v pôvodnom konaní neznámou. Novou skutočnosťou je aj spresnenie, resp. zmena

výpovede poškodeného v tom, že sťažovateľ mu žiadne veci nezobral ani násilím,

ani pod hrozbou násilia a nedal ani príkaz na spáchanie takéhoto trestného činu.

32. Vzhľadom na konečnú formuláciu dôvodov požadovanej obnovy konania

uvedenú v odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu reagoval krajský súd

v uznesení č. k. -44 zo 7. januára 2019, ktorým sťažnosť podanú

sťažovateľom zamietol, najprv argumentom, podľa ktorého príčina trestnej činnosti

proti poškodenému (jeho dlh voči sťažovateľovi alebo inej osobe) nie je zákonným znakom

skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa ,

a preto ani jej eventuálna zmena by neviedla k priaznivejšiemu rozhodnutiu o vine

sťažovateľa. Ďalej v súvislosti s novou skutočnosťou spočívajúcou v tom, že samotný

poškodený v konaní o obnove (v čestnom vyhlásení a vo svedeckej výpovedi na verejnom

zasadnutí) „vyviňuje“ sťažovateľa z trestného činu lúpeže, je krajský súd toho názoru,

že v pôvodnom konaní bolo podrobne vysvetlené, prečo sú usvedčujúce výpovede

poškodeného vierohodné a preukazujúce spáchanie trestného činu lúpeže zo strany

sťažovateľa. Krajský súd pritom za podstatné považuje, že vzhľadom na rozpory

vo výpovediach poškodeného uskutočnených v prípravnom konaní 13. septembra 2013

sa vykonala medzi sťažovateľom a poškodeným konfrontácia, pri ktorej poškodený „do očí“

sťažovateľa vypovedal o jeho násilí, vyhrážkach, prehľadávaní a vzatí telefónu, kľúčov

a cigariet. Za takejto dôkaznej situácie bolo potrebné stotožniť sa s názorom okresného súdu

v tom, že predkladané nové skutočnosti nie sú spôsobilé ani v rovine pravdepodobnosti

viesť k zmene pôvodného rozhodnutia v prospech sťažovateľa.

33. Všeobecné súdy zrozumiteľným, dostatočným a presvedčivým spôsobom

vysvetlili, prečo nepovažovali nové skutočnosti, na ktoré sa sťažovateľ odvolával,

ani za potenciálne spôsobilé privodiť zmenu pôvodného právoplatného rozsudku v prospech

sťažovateľa. Úvahy krajského súdu sa z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne,

ale ani ako zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na posúdenie

nových skutočností odlišný názor, bez ďalšieho nemôže zakladať porušenie

jeho označených práv.

34. Ústavný súd nad rámec dosiaľ uvedeného považuje za potrebné predovšetkým

poznamenať, že (ako na to poukazuje samotný sťažovateľ už v odôvodnení sťažnosti

z 10. októbra 2018 podanej proti zamietavému uzneseniu okresného súdu) poškodený

„vyviňoval“ sťažovateľa nielen v čestnom vyhlásení z 3. mája 2018 a vo svedeckej

výpovedi na verejnom zasadnutí v konaní o obnove, ale v podstate v rovnakom zmysle

„vyviňoval“ sťažovateľa už vo svojej prvej výpovedi ešte v rámci prípravného konania

z 12. apríla 2013. S touto zmenou výpovede poškodeného sa všeobecné súdy vysporiadali

dostatočným spôsobom, najmä s poukazom na konfrontáciu medzi sťažovateľom

a poškodeným 13. septembra 2013. Inými slovami, skutočnosť, že poškodený sa v čestnom

vyhlásení a vo svedeckej výpovedi v rámci konania o obnove znova vrátil ku svojej

pôvodnej výpovedi z prípravného konania, nemohla vyvolať potrebu nového

prehodnocovania skorších záverov týkajúcich sa uvedených rozporov v jeho výpovediach.

35. Napokon, pozornosti ústavného súdu neušla už naznačená nekonzistentnosť

dôvodov obnovy konania, ktoré sťažovateľ v priebehu konania o obnove neustále

modifikoval. Pritom jediný dôvod obnovy konania, na ktorom zotrval aj v ústavnej

sťažnosti (čestné vyhlásenie poškodeného a jeho svedecká výpoveď v konaní o obnove),

v čase podania návrhu na obnovu konania ešte vôbec neexistoval, keďže tak čestné

vyhlásenie, ako aj svedecká výpoveď sa realizovali až po podaní návrhu na obnovu konania.

36. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019