Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2To-23-2017.pdf
PDF · 132.65 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/23/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr. Petra Tótha a JUDr. Františka Kováča v trestnej veci proti obžalovaným H. J., nar. XX.X.XXXX v F., H. A., nar. XX.X.XXXX v U., R. B., nar. XX.X.XXXX v W. a D. P., nar. X.X.XXXX v U., pre zločin obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 183 odsek 1, 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno f) Trestného zákona a iné, prejednal na verejnom zasadnutí dňa 7. novembra 2017 odvolania obžalovaných H. J., H. A., R. B., D. P. a prokurátora Okresnej prokuratúry v Prievidzi (ďalej len prokurátor) v neprospech obžalovaného D. P. (odvolanie podané prokurátorom v prospech obžalovaného H. J. vzal výslovným vyhlásením späť, pričom predsedníčka senátu vzala späťvzatie odvolania prokurátora v tejto časti na vedomie) podané proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. augusta 2016, sp. zn. 3T/100/2014 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných H. J., H. A., R. B. a D. P. a prokurátora z a m i e t a j ú , pretože nie sú dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 9.8.2016, sp. zn. 3T/100/2014 boli obžalovaný H. A. a obžalovaný D. P. v bode 1) rozsudku uznaní vinnými zo zločinu obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 183 odsek 1, 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno f) Trestného zákona, obžalovaný H. J. v bode 2) rozsudku zo zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona a obžalovaný H. J. a obžalovaný R. B. v bode 3) rozsudku z prečinu obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, § 183 odsek 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
obžalovaný H. A. a obžalovaný D. P.
1) dňa 11.4.2013 v čase medzi 16.00 - 17.00 hod. v Bratislave, na Hradskej ulici, pri zastávke MHD Majerská, smerom do Ružinova, zastavili pri poškodenom J. X. s osobným motorovým vozidlom Škola Octavia striebornej farby, evidenčné číslo BL XXX AF, tak, že mu skrížili cestu, vystúpili z vozidla, vydávajúc sa za príslušníkov polície, obžalovaný A. sa preukázal doposiaľ nezisteným dokladom ako príslušník polície, následne vyzvali poškodeného, aby na stúpil do ich motorového vozidla, s tým, že ho odvezú na výsluch do Senice, proti vôle poškodeného tohto naložili do ich vozidla tak, že obžalovaný P. chytil poškodeného pod pazuchou, vyzval ho, aby do vozidla nastúpil, čo zo strachu nakoniec poškodený X. aj urobil, sadol si do vozidla na ľavé zadné sedadlo, následne obžalovaný A. uzamkol ľavé zadné dvere detskou poistkou, obžalovaný P. ako spolujazdec pritlačil predné sedadlo spolujazdca k zadnému sedadlu, čím poškodenému bol takto znemožnený výstup z vozidla a spoločne poškodeného osobným motorovým vozidlom odviezli z daného miesta v Bratislave až k lyžiarskemu stredisku Homôľka v okrese Prievidza k bufetu Partizán,
obžalovaný H. J.
2) po tom, čo dňa 11.4.2013 v čase okolo 16.00 - 17.00 hod. bol poškodený J. X. na zastávke MHD Majerská smerom do Ružinova v Bratislave naložený do osobného motorového vozidla Škoda Octavia striebornej farby a na podklade telefonátu bol prevezený k lyžiarskemu stredisku Homôľka, okres Prievidza, k bufetu Partizán, po slovnom konflikte s poškodeným J. X. a údere päsťou do oblasti tváre a vyhrážkach v blízkom lese prehľadal oblečenie poškodeného J. X., z ktorého mu vzal osobné doklady, bližšie nezistený telefón, kľúče od bytu, bližšie nezistené cigarety, zapaľovač a minimálne finančnú hotovosť 300 eur, čím spôsobil poškodenému J. X. škodu vo výške minimálne 300 eur,
obžalovaný H. J. a obžalovaný R. B.
3) po tom, čo bol dňa 11.4.2013 v bližšie nezistenom čase vo večerných hodinách poškodený J. X. privezený do Prievidze na Ul. S. číslo 4, do areálu Spoločnosti Magic Style, s.r.o., posadili poškodeného na stoličku, bližšie nezisteným silonovým lanom zviazali poškodenému J. X. ruky za chrbtom, obžalovaný B. poškodenému prelepil lepiacu pásku cez ústa a následne spoločne vzali poškodeného a zamkli ho takto zviazaného v kotolni daného objektu, a kde bol proti svojej vôli zavretý asi dve hodiny.
Za to boli odsúdení:
Obžalovaný H. J. podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 41 odsek 2 Trestného zákona, § 37 písmeno h) Trestného zákona, § 38 odsek 4 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 56 (päťdesiatšesť) mesiacov nepodmienečne, na výkon ktorého okresný súd obžalovaného zaradil podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Obžalovaný H. A. podľa § 183 odsek 2 Trestného zákona, § 51 odsek 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov s probačným dohľadom nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, výkon ktorého mu okresný súd podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona, § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov. Podľa § 51 odsek 4 písmeno g) Trestného zákona obžalovanému zároveň prikázal v skúšobnej dobe podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom sociálnemu výcviku.
Obžalovaný R. B. podľa § 183 odsek 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) mesiacov, výkon ktorého mu okresný súd podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a § 50 odsek 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.
Obžalovaný D. P. podľa § 183 odsek 2 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov nepodmienečne, na výkon ktorého okresný súd obžalovaného podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku okresný súd poškodenú spoločnosť Union, Zdravotná poisťovňa, a.s., Bajkalská 29/A, IČO: 36284831, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Zároveň okresný súd obžalovaného J. T. podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II. 1Pv 329/13, doručenú Okresnému súdu Bratislava II. dňa 6.5.2014, pre skutok v obžalobe právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 186 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 11.4.2013 v čase okolo 17.00 hod. v Bratislave na Hradskej ul. pri zastávke MHD - Majerská, smerom do Ružinova, H. A. spolu s D. P. zastavili pri poškodenom J. X. s motorovým vozidlom zn. Škoda Octavia, striebornej farby, evidenčné číslo BL XXXAF, vystúpili z vozidla, pričom sa H. A. preukázal doposiaľ nezisteným dokladom, ako príslušník kriminálnej polície a vyzvali poškodeného, aby nastúpil do ich motorového vozidla, s tým, že ho odvezú na výsluch do Senice, čo poškodený urobil, sadol si do vozidla na ľavé zadné sedadlo, následne H. A. uzamkol ľavé zadné dvere detskou poistkou, D. P. pritlačil predné sedadlo spolujazdca k zadnému sedadlu, čím takto poškodenému bol znemožnený výstup z vozidla a na uvedenom motorovom vozidle odviezli poškodeného k lyžiarskemu stredisku Homôľka v okrese Prievidza, k ,,Bufetu Partizán“, kde za nimi prišiel H. J., ktorý spolu s D. P. a začali udierať J. X. do oblasti hlavy a žiadali ho, aby im uviedol, kde sú peniaze, ktoré mal vybrať z účtu a vrátiť, pričom sa im menovaný priznal, že pre vlastnú potrebu
si nechal 40.000,- eur a J. R. dal 10.000,- eur, následne H. J., H. A. a D. P. previezli poškodeného do lesa na neznáme miesto, kde sa H. J. a D. P. vyhrážali J. X. zabitím, bili ho do hlavy a ponárali ho do potoka, následne za nimi na uvedené miesto prišiel J. T., ktorý poškodenému J. X. povedal, že už domov nepôjde, H. J. začal prehľadávať poškodeného a jeho veci podával J. T., pričom J. X. povedal J. T., že v byte v U. na J. ul. č. X/D má v skrini, v kufríku hotovosť 20.000.- eur, následne J. T. vzal kľúče od bytu poškodeného a odišiel do U. do bytu poškodeného, následne H. J., H. A. a D. P. poškodeného previezli do R. na S. 4, do areálu spol. MAGIC STYLE, s.r.o., kde na nich čakal R. B., ktorý spolu s H. J. posadil poškodeného na stoličku, lanom mu zviazali ruky za chrbtom, R. B. poškodenému lepiacou páskou prelepil ústa, vytiahol a položil na stôl pred poškodeného doposiaľ neustálenú krátku strelnú zbraň, ktorú H. J. vzal, prišiel k poškodenému a povedal mu, že mu prestrelí kolená, následne R. B. vzal poškodeného, ktorého zamkol zviazaného v kotolni, kde bol poškodený zavretý asi dve hodiny do príchodu J. T., ktorý následne spolu s H. J. odviezli poškodeného na čerpaciu stanicu Slovnaft v meste Nováky, kde J. T. podal poškodenému hotovosť 150,- eur a povedal mu, aby sa odviezol do Bratislavy a aby si rozmyslel, čo bude hovoriť pred políciou, čím takto páchatelia spôsobili poškodenému J. X. zranenia: kontúziu hlavy v oblasti temporálnej kosti v pravo s opuchom, tržnú ranu hornej pery, kontúziu ľavého kolena s opuchom mediálne, nad ľavým thenarom exkoriácia a vzbudili u neho dôvodný strach o život a zdravie, pretože skutok nie je trestným činom.
Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol v celom rozsahu právoplatnosť, pretože ho v zákonnej 15-dňovej lehote včas podanými odvolaniami napadli obžalovaní H. J., H. A., R. B. a D. P. a prokurátor v neprospech obžalovaného D. P. (viď aj vyššie) pre nesprávnosť výrokov o vine, treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
Prokurátor v písomnom odôvodnení podaného odvolania namietal správnosť napadnutého rozsudku len vo vzťahu k výroku o vine a treste u obžalovaného D. P. - v jeho neprospech. Poukázal na to, že obžalovaný D. P. bol uznaný za vinného zo zločinu obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 183 ods. 1, ods. 2, písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody podľa § 183 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona v trvaní 36 mesiacov so zaradením pre výkon trestu podľa § 48 ods. 2, písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Je zrejmé, že obžalovaný D. P. spáchal skutok v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia vo veci Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2T 179/2011, avšak týmto predchádzajúcim rozsudkom bol uznaný vinným zo zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a preto mal byť trest ukladaný za použitia § 38 ods. 5 Trestného zákona, kedy sa dolná hranica trestnej sadzby 3 roky až 8 rokov mala zvyšovať o polovicu a tomuto obžalovanému mal byť ukladaný trest v rozpätí 5 rokov 6 mesiacov až 8 rokov a nemalo sa prihliadať na to, že sa nepodmienečný trest ukladá pre to, že skutok spáchal v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Uvedená skutočnosť (spomenuté odsúdenie za zločin) mala byť uvedená aj v skutkovej vete a preto je odvolanie podané aj proti výroku o vine aj proti výroku o treste. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, považuje prokurátor výroky o vine a treste vo vzťahu k obžalovanému D. P. za nesprávne a nezákonné a navrhol, aby Krajský súd v Trenčíne rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 3T 100/2014 zo dňa 09.08.2016 zrušil v napadnutých výrokoch podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku a nahradil ich svojim rozhodnutím, ktorým u obžalovaného D. P. doplní do skutkovej vety predchádzajúce odsúdenie a uloží mu nepodmienečný trest odňatia slobody podľa § 183 ods. 2, § 38 ods. 5 Trestného zákona v rozpätí 5 rokov 6 mesiacov až 8 rokov.
Obžalovaný H. A. v písomnom odôvodnení svojho odvolania prostredníctvom zvolenej obhajkyne poukázal na to, že toto smeruje proti výroku o vine a s tým súvisiacim výrokom o treste. Podľa rozsudku okresného súdu sa mal dopustiť zločinu obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva na tam uvedenom skutkovom základe. Z opisu skutku vo výroku rozsudku vyplýva, že tento bol v relevantnej časti prevzatý z obžaloby, ktorá bola v tejto časti založená výhradne na výpovedi svedka - poškodeného J. X.. Tento svedok a poškodený na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, pretože by si svojou výpoveďou mohol privodiť trestné stíhanie. To znamená, že on bol uznaný za vinného zo zločinu obmedzovania osobnej len na podklade výpovede tohto údajného poškodeného, ktorá nebola podporená žiadnym iným dôkazom. On vo svojej výpovedi poprel, že by sa dopustil trestnoprávneho konania. Obžalovaný D. P. vypovedal, že dňa 10.4.2013 sa stretli na pumpe v Prievidzi, kde mu povedal, že majú ísť do Bratislavy na ďalší deň, či by s ním nešiel. O tom, že sa má s niekým stretnúť, mu mal povedať až počas cesty do Bratislavy, inak sa bavili o úplne bežných veciach. Vo svojej výpovedi tiež uviedol, že on mal na ulici osloviť jemu neznámu osobu, s ktorou si následne sadli do
auta a išli smerom do Trenčína, tejto osobe nebránili vystúpiť, išla s nimi dobrovoľne. Neuviedol, že by sa voči poškodenému dopustili akéhokoľvek násilia, ani vyhrážok. Všetci obžalovaní absolvovali s poškodeným konfrontácie, pričom tieto ešte prehĺbili rozpory medzi poškodeným a obžalovanými, aj keď poškodený svoje tvrdenia modifikoval, čo rovnako determinuje dôvodné pochybnosti o jeho dôveryhodnosti. Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o jedinú usvedčujúcu výpoveď, sú na ňu kladené prísnejšie a náročnejšie kritéria čo do dôveryhodnosti a vierohodnosti ako aj samotného obsahu. V situácii, kedy stoja oproti sebe dve skupiny dôkazov a kľúčový, de facto jediný svedok obžaloby odmieta na hlavnom pojednávaní vypovedať z dôvodu, že by si privodil trestné stíhanie je nevyhnutné, aby v zmysle relevantných zákonných požiadaviek, súd postupoval v zmysle zásady in dubio pro reo. Pokiaľ existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, nie je možné ich vyložiť v neprospech obžalovaného, ale naopak je nevyhnutné ich vyložiť v jeho prospech. Inak povedané, pokiaľ existujú dva alebo viacero možností výkladu vykonaných dôkazov, nie je možné dospieť k zisteniu, ktoré je v neprospech obžalovaného, a to práve s poukazom na prezumpciu neviny. V zmysle pravidla in dubio pro reo, pokiaľ počas hlavného pojednávania, nebola v rámci vykonaného dokazovania dosiahnutá istota o existencii relevantných skutkových okolností, t.j. existujú dôvodné pochybnosti vo vzťahu ku skutku, ktoré nemožno odstrániť ani vykonaním ďalších dôkazov, je nevyhnutné rozhodnúť v prospech obžalovaného. Do dnešného dňa nebolo zákonným spôsobom preukázané, že by sa dopustil konania, ktoré by napĺňalo zákonné znaky zločinu obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 183 ods. 1,2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f) Tr. zák., navrhol preto aby Krajský súd v Trenčíne v zmysle§ 321 ods.l písm. b) Tr.por. zrušil napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa výroku o jeho vine a s tým súvisiacim výrokom o treste a sám rozhodol v zmysle § 322 ods. 3 Tr.por. v spojitosti s § 285 písm. a) Tr.por. o jeho oslobodení spod obžaloby.
Obžalovaní H. J. a D. P. v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom spoločne zvoleného obhajcu poukázali na to, že celé ich odsúdenie je založené prakticky len na výpovedi jedinej osoby, svedka - poškodeného J. X., ktorý bol viackrát vypočutý aj v prípravnom konaní. Tento svedok už vo svojich prvých výpovediach tvrdil, že bol unesený, kopaný a udieraný po celom tele, ďalej aj to, že bol topený v potoku. Čo sa týka tvrdení poškodeného o údajnom priebehu skutku, ktorý bol predmetom trestného stíhania, tieto boli spochybnené podaním znaleckého posudku znalca prof. MUDr. H. S. CSc. zo dňa 30.05.2013, ktorý úplne jednoznačne konštatuje, že zranenie M. X. nezodpovedá deju, ktorý ten uvádzal vo svojej výpovedi, ba dokonca týmto jeho tvrdeniam priamo odporujú. Teda ide o prvý priamy dôkaz skutočnosti, že svedok nevypovedal pravdu. Znalec na hlavnom pojednávaní dňa 14.04.2015 podrobne uviedol, z akých dôvodov považuje tvrdenia poškodeného za nepravdivé. Svedok J. X. už v prípravnom konaní viackrát zmenil svoju výpoveď, najmä čo sa týka údajného priebehu samotného skutku, ktorý bol uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Tento istý svedok na hlavnom pojednávaní po poučení súdom o význame jeho výpovede uviedol, že využíva svoje právo nevypovedať z dôvodu, aby si neprivodil trestné stíhanie pre svoju osobu. J. X. už v priebehu vyšetrovania preukázateľne nehovoril pravdu, čo sa potvrdilo aj znaleckým posudkom a výpoveďou samotného znalca. Po odmietnutí vypovedať na hlavnom pojednávaní svedok X. ešte viac zvýraznil pochybnosti o pravdivosti celej svojej výpovede z prípravného konania, takže je vôbec otázne, či takúto jeho výpoveď z prípravného konania možno vôbec použiť ako dôkaz. Nie je možné pri takejto závažnej právnej kvalifikácii považovať za bez pochybností preukázané, že sa obžalovaní dopustili konania, za ktoré boli odsúdení, len na základe časti výpovede nedôveryhodnej osoby, svedka J. X., ktorý z obavy pred trestným stíhaním odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať. Je dosť nepochopiteľné akým spôsobom súd dospel k ustáleniu skutku, pretože nie je možné časť výpovede poškodeného J. X. považovať za pravdivú a druhú časť za nepravdivú. Každú svedeckú výpoveď je potrebné hodnotiť ako celok, najmä vzhľadom na osobu, ktorá vypovedala. Napadnutý rozsudok je založený na tvrdeniach jediného svedka, ktorý viackrát zmenil výpoveď a neskôr odmietol vypovedať, takže vôbec nemohol prispieť riadnemu objasneniu skutkového stavu veci, tak ako to súdu ukladá ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. Teda skutkový stav v predmetnej veci nebol zistený spôsobom, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, pretože ich vyvoláva odmietnutie svedka J. X. vypovedať na hlavnom pojednávaní, čím samozrejme ani nemohol byť objasnený skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre objektívne rozhodnutie. Vzhľadom na to, že sa súd dopustil podstatných chýb v konaní najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, resp. sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa §-u 321 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Obžalovaný R. B. v písomnom odôvodnení svojho odvolania prostredníctvom obhajcu poukázal na to, že nesúhlasí s uznaním svojej viny z prečinu obmedzovania osobnej slobody a tým nesúhlasí ani s uloženým trestom. Nie je vinný zo spáchania žiadnej trestnej činnosti - skutku, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba. Od samého začiatku trestného stíhania popieral a popiera spáchanie akejkoľvek trestnej činnosti voči poškodenému J. X.. Z obsahu trestného spisu a napokon aj z obsahu konfrontácie s J. X. v prípravnom konaní mu je síce známe jeho tvrdenie, že sa mal voči nemu dopustiť konania uvedeného v skutkovej vete výroku napadnutého rozsudku, toto tvrdenie poškodeného však nezodpovedá skutočnosti, je nepravdivé. Nemožno považovať za pravdivú a dôveryhodnú výpoveď takého svedka, ktorý preukázateľne nehovoril pravdu o viacerých zásadných prvkoch skutkových okolností. V tejto veci najmä zmenil svoje tvrdenia pri konfrontácii s obžalovaným P. ohľadne jeho údajného topenia týmto obžalovaným v potoku, priznal na rozdiel od výpovedí predchádzajúcich tejto konfrontácii, že do potoka spadol sám a naopak z potoka mu pomáhal obžalovaný vstať a vytiahol ho z neho. Pôvodná nepravdivá verzia poškodeného o týchto zásadných skutkových prvkoch, ktorú v tejto časti prevzala do skutkovej vety aj obžaloba, sa preukázala ako nepravdivá, nielen v prípravnom konaní pri vyššie uvedenej konfrontácii, ale bola preukázaná ako nepravdivá aj výsluchom znalca prof. MUDr. S., CSc. na hlavnom pojednávaní dňa 14.4.2015, ktorý vylúčil, že by bol poškodený topený vo vode. Nepravdivosť podstatných skutkových tvrdení bola teda verifikovaná aj odborníkom
- znalcom. Odborné závery znalca neboli nikým spochybnené. Nebolo zistené, že by tieto odborné závery znalca nezodpovedali zásadám logického myslenia a uvažovania a preto je treba mať za jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že svedok X. nevypovedal pravdivo, klamal, napriek poučeniu vyšetrovateľom o tom, že je jeho povinnosťou vypovedať pravdu. Aj keď sa jeho osoby bezprostredne vyššie uvedená časť skutku nedotýka, je podľa jeho názoru nevyhnutné venovať dôkladnú pozornosť akýmkoľvek rozporom a zisteným nepravdivým tvrdeniam poškodeného, keďže jeho výpoveď je zásadným a v podstate jediným dôkazom obžaloby. Vo vzťahu k jeho osobe svedok X. taktiež nevypovedal pravdivo, krivo ho obvinil zo spáchania skutku, ktorý sa nestal a ktorý on teda nespáchal. Verifikovaním pravdivosti, resp. nepravdivosti výpovedí poškodeného z dôvodu, že on a napokon aj obžalovaný J. odmietli tieto tvrdenia poškodeného ako nepravdivé, bolo taktiež dokazovaním zistené, že podstatné časti skutkových tvrdení poškodeného nie sú pravdivé. Predovšetkým už v prípravnom konaní napriek nezmenenému tvrdeniu poškodeného vo výpovediach, konfrontácii, bolo preukázané, že poškodený nevypovedal pravdivo v tom, že on mal vytiahnuť zo stola pištoľ, ktorú popisoval ako pištoľ s čiernou hlavňou a tmavohnedou rúčkou, hoci pri opoznaní jeho zbrane, ktorú odovzdal vyšetrovateľovi, túto zbraň poškodený neopoznal. Bolo to z dôvodu, že on žiadnu pištoľ pred poškodeným nevyťahoval, žiadnu pištoľ s čiernou hlavňou a tmavohnedou rúčkou nemal a poškodený vedome klamal v úmysle privodiť mu trestné stíhanie. Poškodený si podľa jeho názoru vymyslel ním popisovaný skutok, vrátane zbrane, ktorú popísal vo svojich nepravdivých výpovediach a konfrontácii tak, aby jej popis pasoval na všeobecne najpoužívanejší vzhľad takýchto zbraní. Na rozporuplnej a nepravdivej výpovedi svedka X. okresný súd postavil aj jeho odsúdenie a to s poukazom na nesprávne a nelogické vyhodnotenie dôkazov zo strany okresného súdu vo vzťahu k jeho osobe aj v tom, že ho uznal za vinného, že mal poškodenému spolu s obžalovaným J. silónovým lanom zviazať za chrbtom ruky, hoci z výsluchu znalca prof. MUDr. S., CSc. na hlavnom pojednávaní dňa 14.4.2015 jednoznačne vyplynul záver, že neboli na tele (rukách) poškodeného zistené žiadne také stopy, ktoré by potvrdzovali tvrdenie poškodeného, že mal zviazané ruky silónovým (nylónovým) lanom. Nemožno preto prisvedčiť správnosti úvahy súdu, že je preukázané, že mal silónovým, resp. nylónovým lanom zviazať poškodenému X. ruky za chrtom tak slabo, že tento sa rozviazal bez toho, aby zostali poškodenému na tele znaky, resp. stopy po zviazaní. Takáto úvaha súdu podľa jeho názoru nezodpovedá odborným záverom znalca. Pokiaľ súd uvažoval o tom, že ak bol poškodený zviazaný tak, že sa dokázal rozviazať a teda z takejto výpovede poškodeného usúdil, že poškodený bol skutočne zviazaný, nemožno s takýmto vyhodnotením dôkazov súhlasiť. Zo všeobecných vedomostí možno usúdiť, že pokiaľ by si aj človek rozviazal silónovým lanom zviazané ruky za chrbtom, zostali by mu na tele ešte väčšie stopy, odretá koža od násilného pohybu, mykania rukami od tvrdého povrchu lana, než ak by s rukami vôbec nehýbal. Podľa jeho názoru je skutkový záver súdu, že je preukázané napriek odborným záverom znalca, že on spolu s obžalovaným J. zviazal poškodenému X. silónovým lanom ruky za chrbtom nesprávny, nezodpovedajúci výsledkom vykonaného dokazovania. Vzhľadom k tomu, že ani vo vyššie uvedených podstatných prvkoch skutkových okolností uvádzaných poškodeným X. (použitie zbrane, zviazanie rúk za chrbtom poškodeného) nie je podľa jeho názoru preukázaná bez akýchkoľvek pochybností pravdivosť tvrdení poškodeného a podľa neho poškodený jednoznačne klame, nemožno ani zo strany súdu ignorovať zistené nepravdivé skutkové tvrdenia poškodeného vo vzťahu k celej jeho výpovedi, teda vo vzťahu ku nemu aj k tým jeho tvrdeniam, že mu mal prelepiť lepiacou páskou ústa, spolu s obžalovaným J. ho
vziať a zamknúť v kotolni. Aj tieto skutkové tvrdenia sú len tvrdeniami svedka - poškodeného, ktorého výpoveď ako celok je nedôveryhodná. Vzhľadom k zásadným zmenám výpovedí poškodeného nie je správne a zákonné považovať tie časti výpovede, v ktorých poškodený svoje tvrdenia nezmenil, resp. ich neodvolal, za pravdivé, za taký dôkaz, ktorý je spôsobilý bez akýchkoľvek pochybností usvedčiť jeho zo spáchania skutku, z ktorého ho súd uznal za vinného. Poškodený v postavení svedka bližšie nevysvetlil súdu dôvody svojho procesného postupu, keď podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku využil právo odoprieť vypovedať z dôvodu, že by si svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania a súd sa uspokojil len s týmto tvrdením svedka. Uvedený postup svedka mu znemožnil uplatniť dôsledne svoje právo na obhajobu, naviac však zostal bližšie nepovšimnutý tak zo žalujúcej strany, ktorá podala obžalobu na základe výpovede tohto svedka ako kľúčového - korunného svedka, ale aj zo strany súdu. Dôvodnosť práva odoprieť výpoveď len na základe všeobecného vyjadrenia svedka X., tak ako je zaznamenané záznamovým zariadením hlavného pojednávania zo dňa 14.4.2015, je podľa jeho názoru nepreskúmateľné. Ak by sa súd uspokojil s tým, že svedok bez bližšieho zdôvodnenia odmietol vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por. z dôvodu, že by výpoveďou privodil trestné stíhanie sebe, nepochybne by takýto stav navodzoval situáciu, že výpoveďou svedka a teda nevyužitím práva odoprieť vypovedať by svedok obviňoval sám seba, usvedčoval by sám seba z trestnej činnosti samotnou výpoveďou. Nemožno teda vylúčiť, že by svedok tvrdenie o tom, že on sa dopustil trestnej činnosti vo vzťahu k nemu zmenil a tým by si privodil trestné stíhanie. V tejto jeho trestnej veci sú podľa neho závažné pochybnosti o pravdivosti výpovedí svedka - poškodeného X. v prípravnom konaní a v takejto dôkaznej situácii nemôže byť odopretie výpovede svedka z dôvodu, ktorý uviedol pred súdom pri dôkladnom zachovaní kontradiktórnosti konania v neprospech jeho i ďalších obžalovaných. Priznaním práva svedkovi odoprieť vypovedať z dôvodu, aby si neprivodil trestné stíhanie, teda aby sa nesamoobviňoval a to tak ustanovením § 130 ods. 2 Tr. por., ale aj právnymi predpismi vyššej právnej sily - čl. 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd - je uplatňovaná prednosť ústavnej zásady - ochrany proti sebaobviňovaniu pred dosiahnutím účelu trestného konania, a to aj za situácie, ak by mala viesť k dôkaznej núdzi. Postup súdu pri výsluchu tohto svedka nebol dostatočný pre posúdenie dôvodnosti odopretia výpovede a ani preto, aby sa zistilo či takýto dôvod je u svedka daný pre niektorú alebo niektoré časti výpovede alebo pre celú výpoveď, čo má nepochybne význam aj pre hodnotenie vykonaného dôkazu prečítaním výpovedí svedka z prípravného konania. Z vyššie uvedených dôvodov zastáva názor, že rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi o uznaní jeho viny zo skutku, tak ako bol špecifikovaný vo výroku napadnutého rozsudku je nesprávne, pretože vychádza z podstatných chýb konania, tak ako uviedol vyššie. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Krajský súd v Trenčíne napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. poriadku zrušil a aby podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol a v konečnom dôsledku sa domáhal svojho oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolaní obžalovaných H. J., H. A., R. B., D. P. a prokurátora podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaných odvolaní, ktoré mu spolu so spisom boli predložené dňa 28. marca 2017, vykonal dňa 7. novembra 2017 verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť obžalovanými a prokurátorom napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolania obžalovaných H. J., H. A., R. B., D. P. a prokurátora nie sú dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal na hlavných pojednávaniach všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Okresný súd svoje skutkové zistenia správne oprel nielen o obhajobné tvrdenia všetkých štyroch obžalovaných, ktorí v podstate priznali prítomnosť na mieste činu dňa 11.4.2013, popreli však, že by sa voči poškodenému dopustili akéhokoľvek násilného konania, ale predovšetkým o svedecké výpovede najmä poškodeného J. X. (výpoveď tohto svedka pritom správne považoval za vierohodnú v jej podstatných smeroch, pretože logicky korešpondovala aj s ostatnými preukázanými skutkovými okolnosťami prípadu, konkrétne s jeho prapríčinou, spočívajúcou v nevyrovnanom dlhu poškodeného J. X. voči obžalovanému H. J. za predmetné osobné motorové vozidlo a z tejto podstaty vzniknutému motívu konania obžalovaného H. J., ktorý práve s cieľom získania svojich poškodeným nevyplatených finančných prostriedkov inicioval konanie aj ostatných spolupáchateľov, ako to viacmenej vyplynulo
aj z ich výpovedí; okresný súd sa pritom správne vysporiadal aj s právnou relevantnosťou a akceptovateľnosťou usvedčujúcich svedeckých výpovedí poškodeného J. X. z prípravného konania z pohľadu odopretia výpovede tohto svedka na hlavnom pojednávaní), tiež svedkov J. R. i J. H., závery znaleckého posudku znalca z oblasti zdravotníctva prof. MUDr. H. S., CSc. i výpoveďou označeného znalca, tiež o ďalšie znalecké posudky, z nich predovšetkým o znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Bratislava č. ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2013/5930 a z tohto posudku zistený záver vyplývajúci z upotrebiteľných daktyloskopických stôp a potvrdzujúcich ich zhodu s kontrolnými otlačkami poškodeného a znalecký posudok označeného ústavu ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2013/5629, potvrdzujúci DNA analýzou dokázaný záver, že pôvodcom nešpecifikovaného biologického materiálu ľudského pôvodu je osoba, od ktorej bol zaistený porovnávací materiál označený ako „H. J.“ a ďalšie listinné dôkazy, z nich najmä zápisnice o rekogníciách, zápisnice o prehliadke iných (nebytových) priestorov v R. na ul. S. č. 4, včítane pri týchto prehliadkach zaistených daktyloskopických stôp a z tejto prehliadky vykonanej fotodokumentácie, zápisnice o vydaní veci - pištoľ zn. T. Major, model 88 obžalovaným B., zápisnice o ohliadke miesta činu - na ktoré v napadnutom rozsudku poukázal a o vierohodnosti ktorých nie sú žiadne pochybnosti a rovnako ani o zákonnom spôsobe ich vykonania. Svoje skutkové zistenia tiež podrobne, vecne správne a presvedčivo odôvodnil v napadnutom rozsudku a na ich podklade dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia obžalovaných, pretože boli v rozpore nielen s usvedčujúcimi svedeckými výpoveďami poškodeného J. X., na ktorých ten zotrval aj počas vykonaných konfrontácií s obžalovanými, ale aj s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi.
Odvolací súd po preskúmaní veci vzhľadom na uvedené dôvody dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, pretože dôkazy, ktoré vykonal súd prvého stupňa, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku a o vierohodnosti ktorých nie sú žiadne pochybnosti, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktorými bolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že sa žalované skutky stali a že skutok pod bodom 1) spáchali obžalovaní H. A. a D. P., skutok pod bodom 2) spáchal obžalovaný H. J. a skutok pod bodom 3) spáchali obžalovaní H. J. a R. B..
Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu okresný súd nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaných a to u obžalovaného H. A. a obžalovaného D. P. v bode 1) rozsudku ako zločinu obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 183 odsek 1, 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno f) Trestného zákona, u obžalovaného H. J. v bode 2) rozsudku ako zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona a u obžalovaného H. J. a obžalovaného R. B. v bode 3) rozsudku ako prečinu obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, § 183 odsek 1 Trestného zákona, pričom svoje závery aj v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež podrobne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako okresný súd, preto ani v tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, ani v tomto smere odvolacie námietky prokurátora, ale ani žiadneho z obžalovaných, ktoré vo svojej podstate sú len opakovaním obhajobných tvrdení všetkých štyroch obžalovaných z prípravného konania a hlavného pojednávania a s ktorými sa súd prvého stupňa dostatočne a vecne správne vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za opodstatnené. V podrobnostiach preto poukazuje na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu konania obžalovaných, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil.
Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výrokoch o trestoch odňatia slobody, o spôsobe ich výkonu a o náhrade škody.
Úhrnný trest odňatia slobody uložený obžalovanému H. J. podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona (odňatie slobody na 3 až 8 rokov) aj s použitím § 41 odsek 2 Trestného zákona, pri prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností (jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písmeno h) Trestného zákona bez zistenia poľahčujúcej okolnosti) a vzhľadom k tomu správne aj s použitím § 38 odsek 4 Trestného zákona vo výmere 56 mesiacov nepodmienečne, teda na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby, je trestom primeraným a to i vzhľadom k skutočnosti, že práve obžalovaný H. J. bol hlavným iniciátorom celého konania a práve v jeho záujme vykonávali trestnú činnosť aj ostatní páchatelia. Správne je aj zaradenie obžalovaného H. J. na výkon uloženého trestu odňatia slobody podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaný H. J. v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestných činov nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý by mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Obžalovanému D. P. okresný súd podľa § 183 odsek 2 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona správne uložil trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov nepodmienečne, na výkon ktorého okresný súd tohto obžalovaného tiež správne podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keď dostatočne zohľadnil aj skutočnosť, že obžalovaný D. P. spáchal trestné činy v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu iného trestu odňatia slobody (rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.zn. 2T/179/2011 zo dňa 19.11.2011). Pokiaľ prokurátor vo svojom odvolaní namietal nepožitie ustanovenia § 38 ods.5 Tr.zák. pri ukladaní trestu obžalovanému D. P., krajský súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci neprichádza do úvahy pri ukladaní druhu a výmery trestu obžalovanému D. P. aplikovanie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. pre existenciu formálneho nedostatku v skutkovej vete podanej obžaloby, ktorým je neuvedenie predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného D. P. rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp.zn. 2T/179/2011 zo dňa 19.11.2011, ktorým bol obžalovaný D. P. uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods.1 písm.d) Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 8 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený na slobodu s tým, že v skúšobnej dobe sa osvedčil. Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že prokurátor v podanej obžalobe č. 1Pv 329/13/1102 zo dňa 6.5.2014, túto podstatnú skutočnosť v skutkovej vete (skutkových zisteniach) obžaloby neuviedol a takáto absencia v skutkových zisteniach sa premietla aj do napadnutého rozsudku. Krajský súd má za to, že uvedený formálny nedostatok nie je možné už v tomto štádiu napraviť. Podľa názoru krajského súdu už z obžaloby musí byť zrejmé, že obžalovanému pri ukladaní trestu hrozí použitie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. Za týmto účelom je nevyhnutné, aby predchádzajúce odsúdenie pre zločin bolo jednoznačne uvedené v skutkovej vete obžalobného návrhu (pri opakovanom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu), teda obžalovanému musí byť z obžaloby zrejmé aký druh a výmera trestu mu v predmetnej trestnej veci reálne hrozí, čo je podľa názoru krajského súdu súčasťou právnych záruk obžalovaného na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ustanovenie § 235 písm. c/ Tr. por., z ktorého vyplýva, že obžaloba okrem iného musí obsahovať obžalobný návrh, v ktorom musí byť označený skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, ak ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným a aby bolo odôvodnené použitie určitej trestnej sadzby; ďalej sa uvedie právna kvalifikácia skutku s uvedením zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, aj príslušné ustanovenie Trestného zákona a všetky zákonné znaky vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Taktiež aj v zmysle ustanovenia § 163 ods. 3 Tr. por. rozsudok musí okrem iného obsahovať výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že pre absenciu uvedenia predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného D. P. (odsúdenie pre zločin vyššie citovaným rozsudkom Okresného súdu Prievidza) v skutkových zisteniach podanej obžaloby ako formálneho nedostatku nebolo možné v predmetnej trestnej veci aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák.
Aj tresty odňatia slobody uložené obžalovanému H. A. podľa § 183 odsek 2 Trestného zákona, § 51 odsek 1 Trestného zákona vo výmere 36 mesiacov s probačným dohľadom nad správaním tohto obžalovaného v skúšobnej dobe, výkon ktorého mu bol podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona, § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky s uloženým príkazom v zmysle § 51 odsek 4 písmeno g) Trestného zákona podrobiť sa v skúšobnej dobe v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom sociálnemu výcviku a obžalovanému R. B. podľa § 183 odsek 1 Trestného zákona vo výmere 10 mesiacov, výkon ktorého bol tomuto obžalovanému podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a § 50 odsek 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 roky, zodpovedajú tiež všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre ich ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, 3 a 4 Tr. zák. a zohľadňujú všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaných trestných činov, ako aj pomery obžalovaných a možnosti ich nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložené tresty odňatia slobody v stanovených výmerách sú dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaných spoločnosťou. Okresný súd
pri ukladaní trestov pritom dôvodne prihliadol aj na dobu 3 a pol roka, ktorá od spáchania skutkov uplynula.
Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku vo vzťahu k výrokom o vine, o trestoch odňatia slobody a o spôsobe ich výkonu, ako ani vo výroku o náhrade škody (má svoj podklad v ustanovení § 288 ods.1 Tr.por.), preto odvolacie námietky obžalovaných H. J., H. A., R. B. a D. P. ani prokurátora neakceptoval.
Krajský súd napokon len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o ňom a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v druhostupňovom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. S právnymi námietkami obžalovaných H. J., H. A., R. B. a D. P. a prokurátora sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne a náležitým spôsobom vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na súde vyššieho stupňa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom, preto odvolania obžalovaných H. J., H. A. R. B. a D. P. a prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.