Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 76/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o.,

Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. decembra 2018, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 1. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. júna 2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného úradu

Komárno, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „správny orgán“) z 30. decembra 2013

o tom, že sťažovateľke sa nepriznáva právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam,

pretože nie je oprávnenou osobou podľa o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že sťažovateľka nie je osobou oprávnenou

domáhať sa navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a tiež že si uplatňovala nárok

na navrátenie vlastníctva len vo svojom mene, a nie aj v mene svojich detí.

3. Sťažovateľka poukazuje na to, že pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností,

ktoré sú predmetom reštitučného konania, boli rodičia jej manžela (rodičia manžela

aj manžel v čase uplatnenia nároku boli po smrti, pozn.) a má tri deti, ktoré sú potomkami

manžela. Dňa 5. novembra 2004 podala sťažovateľka žiadosť o navrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam a v roku 2013 doplnila písomné plnomocenstvo udelené

jej 25. marca 2003 na zastupovanie detí v konaniach o reštitúciách.

4. Sťažovateľka najmä namieta, že bolo jej úmyslom uplatniť reštitučný nárok

aj v mene svojich detí, a tvrdí, že ho v ich mene aj uplatnila. S poukazom na nález

ústavného súdu sp. zn. z 30. júna 2010 (ktorý pojednáva o postupnosti

nárokov oprávnených osôb v reštitučnom konaní, pozn.) tvrdí, že správny orgán

mal rozhodnúť o priznaní reštitučného nároku v celom rozsahu sťažovateľke a v prípade,

ak by reštitučné nároky uplatnili ďalšie oprávnené osoby – deti, mal priznať nárok vo výške

¼ každému z nich.

5. Podľa právneho názoru sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu je v rozpore s právnymi názormi ústavného súdu a je ústavne

nekonformné s právom sťažovateľky vlastniť majetok v zmysle a právom

na súdnu ochranu v zmysle . K tomu uvádza:

„V prípade, ak by porušovateľ – Najvyšší súd SR vychádzal z právnych názorov

Ústavného súdu SR uvedených v Náleze... dospel by k správnemu právnemu názoru,

že Sťažovateľ bol osobou oprávnenou na uplatnenie reštitučného nároku v celom rozsahu

v prípade, ak nedošlo k uplatneniu reštitučných nárokov zo strany ďalších oprávnených

osôb.“

6. Sťažovateľka tiež pripomína nález ústavného súdu sp. zn.

z 11. júna 2015, podľa ktorého je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy

a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokov oprávnených osôb,

aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii

reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou.

7. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa ... podľa Slovenskej

republiky vlastniť majetok, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn.: zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa ... podľa Slovenskej

republiky na súdnu ochranu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn.: zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 12.12.2018 sa zrušuje a vracia späť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

15. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu rozhodnutie vydané v súdnom

konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv (napr. , , ).

III.

16. Podstatou sťažnostnej argumentácie je, že sťažovateľka požaduje,

aby bola jej žiadosť o navrátenie vlastníctva posudzovaná s určitou dávkou benevolencie

aj v prospech uplatnenia reštitučného nároku v mene jej detí. Zároveň je presvedčená,

že spĺňa podmienky oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona

na navrátenie vlastníctva z titulu dedenia po nebohom manželovi.

17. V tejto súvislosti relevantná časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

na strane 10 a nasl. uvádza:

„Vo veci žalobkyne sa však nejedná o ústavným súdom vo vyššie uvedenom náleze

(, pozn.) opísaný prípad tak, ako sa mylne žalobkyňa domnieva.

Preskúmaním predmetnej žiadosti zo dňa 03.11.2004 najvyšší súd zistil, že išlo u uplatnenie

nároku na vrátenie vlastníctva k tam uvedeným pozemkom, a to zo strany žalobkyne,

ktorá nárok uplatnila vo svojom mene. V žiadosti žalobkyňa uviedla, že predmetné

nehnuteľnosti boli pridelené v 2. pozemkovej reforme manželovým rodičom

a , rod. ... Žalobkyňa v žiadosti poukázala na to, že rodičia

aj manžel zomreli pred rokom 2004 a preto si ako oprávnená osoba uplatnila reštitučný

nárok. K žiadosti ako prílohy pripojila návrh prídelového plánu zo skonfiškovaných

poľnohospodárskych majetkov, výmer o vlastníctve pôdy a potvrdenú objednávku

na vyhotovenie identifikácie.

Z pohľadu reštitučných nárokov k dotknutým pozemkom je nesporné, že podmienka

ich prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období spôsobom uvedeným

v ustanovení § 3 splnená bola. Tiež je nesporné, že oprávnenými osobami

podľa boli rodičia manžela žalobkyne, a to

a manželka rod. . zomrel dňa 03.09.1974

a jeho manželka rod. zomrela dňa 12.01.2001, t. j. pred uplynutím lehoty

uvedenej v ustanovení , a preto sa ďalšou oprávnenou osobou

stal ich syn , (manžel žalobkyne). zomrel

dňa 06.10.2002, t. j. taktiež pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení

To znamená, že v tomto prípade sa uplatnilo ustanovenie

za bodkočiarkou, a teda oprávnenými osobami

sa stali deti manžela žalobkyne ako oprávnenej osoby po jeho rodičoch,

a to , , , rod.

a , rod. , . Výklad ustanovenia § 2 zákona

č. zo strany žalobkyne teda nie je správny.

K žalobkyňou v správnom konaní predloženému plnomocenstvu zo dňa 25.03.2003,

ktorým ju jej deti splnomocnili na zastupovanie vo všetkých veciach týkajúcich sa reštitúcie

pozemkov po ich právnych predchodcoch, sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalovaného

správneho orgánu a krajského súdu o jeho neuznaní vo vzťahu k žiadosti žalobkyne.

Odvolací súd súhlasí so žalobkyňou, že žiadne zákonné ustanovenie upravujúce

zastupovanie neurčuje ako podmienku platnosti plnomocenstva jej preukázanie tretej osobe

a že rozhodujúca je jeho objektívna existencia. Rovnako tak s tým, že z konania

splnomocnenca musí vyplývať, že daný právny úkon robí v mene splnomocniteľa. Práve táto

skutočnosť je v kontexte s obsahom žiadosti zo dňa 03.11.2004 rozhodujúcou, keďže

z nej bez zjavnej pochybnosti vyplýva konanie žalobkyne vo vlastnom mene, nie v mene

svojich detí.“

18. Sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky je nevyhnutné považovať za zjavne

neopodstatnenú, pretože vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu rozpor s právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. z 30. júna 2010,

ktorý ústavný súd po predbežnom preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil. Predmetný

nález sa totiž vzťahuje na tie osoby, ktoré spĺňajú podmienky podľa § 2 ods. 2 reštitučného

zákona a sú oprávnenými osobami na účely reštitúcie, čo však nie je sťažovateľkin prípad.

Preto je uvedený nález na jej právnu vec neaplikovateľný. Napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu dôsledne vyargumentoval, prečo sťažovateľka nie je oprávnenou osobou

podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona. Podmienky oprávnených osôb v čase podania

žiadosti o navrátenia vlastníctva spĺňali len deti manžela sťažovateľky

ako ďalšej oprávnenej osoby (po pôvodných oprávnených – rodičoch manžela, pozn.),

v mene ktorých však sťažovateľka nárok výslovne neuplatnila.

19. Aj pri veľkorysom prístupe (v zmysle nálezu sp. zn.

z 11. júna 2015) k hodnoteniu obsahu žiadosti o navrátenia vlastníctva nie je možné dospieť

k inému názoru, ako vyslovil a presvedčivo odôvodnil najvyšší súd. Formulácia obsiahnutá

v žiadosti o navrátenie vlastníctva z 3. novembra 2004 „... a preto ako oprávnená osoba

si uplatňujem vyššie uvedený nárok“, ako aj označenie sťažovateľky ako jedinej žiadateľky

neumožňuje výklad v prospech uplatnenia nároku aj v mene iných osôb (detí, pozn.),

ako to požaduje sťažovateľka.

20. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

ústavný súd dodáva, že k nemu v okolnostiach danej veci nemohlo

dôjsť, pretože sťažovateľka nie je oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku.

21. Ústavný súd preto zastáva názor, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol ústavný súd dospieť k záveru o ich porušení.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019