Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 76/2019
PDF · 163.96 KB
No categories available
II. ÚS 76/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o.,
Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 164/2016
z 12. decembra 2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 1. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 164/2016
z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 Sp 18/2004 z 13. júna 2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného úradu
Komárno, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „správny orgán“) z 30. decembra 2013
o tom, že sťažovateľke sa nepriznáva právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam,
pretože nie je oprávnenou osobou podľa § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Najvyšší
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že sťažovateľka nie je osobou oprávnenou
domáhať sa navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a tiež že si uplatňovala nárok
na navrátenie vlastníctva len vo svojom mene, a nie aj v mene svojich detí.
3. Sťažovateľka poukazuje na to, že pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností,
ktoré sú predmetom reštitučného konania, boli rodičia jej manžela (rodičia manžela
aj manžel v čase uplatnenia nároku boli po smrti, pozn.) a má tri deti, ktoré sú potomkami
manžela. Dňa 5. novembra 2004 podala sťažovateľka žiadosť o navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam a v roku 2013 doplnila písomné plnomocenstvo udelené
jej 25. marca 2003 na zastupovanie detí v konaniach o reštitúciách.
4. Sťažovateľka najmä namieta, že bolo jej úmyslom uplatniť reštitučný nárok
aj v mene svojich detí, a tvrdí, že ho v ich mene aj uplatnila. S poukazom na nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 123/2010 z 30. júna 2010 (ktorý pojednáva o postupnosti
nárokov oprávnených osôb v reštitučnom konaní, pozn.) tvrdí, že správny orgán
mal rozhodnúť o priznaní reštitučného nároku v celom rozsahu sťažovateľke a v prípade,
ak by reštitučné nároky uplatnili ďalšie oprávnené osoby – deti, mal priznať nárok vo výške
¼ každému z nich.
5. Podľa právneho názoru sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu je v rozpore s právnymi názormi ústavného súdu a je ústavne
nekonformné s právom sťažovateľky vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ústavy a právom
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy. K tomu uvádza:
„V prípade, ak by porušovateľ – Najvyšší súd SR vychádzal z právnych názorov
Ústavného súdu SR uvedených v Náleze... dospel by k správnemu právnemu názoru,
že Sťažovateľ bol osobou oprávnenou na uplatnenie reštitučného nároku v celom rozsahu
v prípade, ak nedošlo k uplatneniu reštitučných nárokov zo strany ďalších oprávnených
osôb.“
6. Sťažovateľka tiež pripomína nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 7/2014
z 11. júna 2015, podľa ktorého je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy
a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokov oprávnených osôb,
aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii
reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou.
7. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej nálezom
takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa ... podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky vlastniť majetok, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn.: 2Sžr/164/2016 zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa ... podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky na súdnu ochranu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn.: 2Sžr/164/2016 zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2Sžr/164/2016
zo dňa 12.12.2018 sa zrušuje a vracia späť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu rozhodnutie vydané v súdnom
konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými
a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
III.
16. Podstatou sťažnostnej argumentácie je, že sťažovateľka požaduje,
aby bola jej žiadosť o navrátenie vlastníctva posudzovaná s určitou dávkou benevolencie
aj v prospech uplatnenia reštitučného nároku v mene jej detí. Zároveň je presvedčená,
že spĺňa podmienky oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona
na navrátenie vlastníctva z titulu dedenia po nebohom manželovi.
17. V tejto súvislosti relevantná časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
na strane 10 a nasl. uvádza:
„Vo veci žalobkyne sa však nejedná o ústavným súdom vo vyššie uvedenom náleze
(I. ÚS 123/2010, pozn.) opísaný prípad tak, ako sa mylne žalobkyňa domnieva.
Preskúmaním predmetnej žiadosti zo dňa 03.11.2004 najvyšší súd zistil, že išlo u uplatnenie
nároku na vrátenie vlastníctva k tam uvedeným pozemkom, a to zo strany žalobkyne,
ktorá nárok uplatnila vo svojom mene. V žiadosti žalobkyňa uviedla, že predmetné
nehnuteľnosti boli pridelené v 2. pozemkovej reforme manželovým rodičom
a , rod. ... Žalobkyňa v žiadosti poukázala na to, že rodičia
aj manžel zomreli pred rokom 2004 a preto si ako oprávnená osoba uplatnila reštitučný
nárok. K žiadosti ako prílohy pripojila návrh prídelového plánu zo skonfiškovaných
poľnohospodárskych majetkov, výmer o vlastníctve pôdy a potvrdenú objednávku
na vyhotovenie identifikácie.
Z pohľadu reštitučných nárokov k dotknutým pozemkom je nesporné, že podmienka
ich prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období spôsobom uvedeným
v ustanovení § 3 splnená bola. Tiež je nesporné, že oprávnenými osobami
podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. boli rodičia manžela žalobkyne, a to
a manželka rod. . zomrel dňa 03.09.1974
a jeho manželka rod. zomrela dňa 12.01.2001, t. j. pred uplynutím lehoty
uvedenej v ustanovení § 5 zákona č. 503/2003 Z.z., a preto sa ďalšou oprávnenou osobou
stal ich syn , (manžel žalobkyne). zomrel
dňa 06.10.2002, t. j. taktiež pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení
§ 5 zákona č. 503/2003 Z.z. To znamená, že v tomto prípade sa uplatnilo ustanovenie
§ 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 503/2003 Z.z. za bodkočiarkou, a teda oprávnenými osobami
sa stali deti manžela žalobkyne ako oprávnenej osoby po jeho rodičoch,
a to , , , rod.
a , rod. , . Výklad ustanovenia § 2 zákona
č. 503/2003 Z.z. zo strany žalobkyne teda nie je správny.
K žalobkyňou v správnom konaní predloženému plnomocenstvu zo dňa 25.03.2003,
ktorým ju jej deti splnomocnili na zastupovanie vo všetkých veciach týkajúcich sa reštitúcie
pozemkov po ich právnych predchodcoch, sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalovaného
správneho orgánu a krajského súdu o jeho neuznaní vo vzťahu k žiadosti žalobkyne.
Odvolací súd súhlasí so žalobkyňou, že žiadne zákonné ustanovenie upravujúce
zastupovanie neurčuje ako podmienku platnosti plnomocenstva jej preukázanie tretej osobe
a že rozhodujúca je jeho objektívna existencia. Rovnako tak s tým, že z konania
splnomocnenca musí vyplývať, že daný právny úkon robí v mene splnomocniteľa. Práve táto
skutočnosť je v kontexte s obsahom žiadosti zo dňa 03.11.2004 rozhodujúcou, keďže
z nej bez zjavnej pochybnosti vyplýva konanie žalobkyne vo vlastnom mene, nie v mene
svojich detí.“
18. Sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky je nevyhnutné považovať za zjavne
neopodstatnenú, pretože vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu rozpor s právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. I. ÚS 123/2010 z 30. júna 2010,
ktorý ústavný súd po predbežnom preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil. Predmetný
nález sa totiž vzťahuje na tie osoby, ktoré spĺňajú podmienky podľa § 2 ods. 2 reštitučného
zákona a sú oprávnenými osobami na účely reštitúcie, čo však nie je sťažovateľkin prípad.
Preto je uvedený nález na jej právnu vec neaplikovateľný. Napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu dôsledne vyargumentoval, prečo sťažovateľka nie je oprávnenou osobou
podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona. Podmienky oprávnených osôb v čase podania
žiadosti o navrátenia vlastníctva spĺňali len deti manžela sťažovateľky
ako ďalšej oprávnenej osoby (po pôvodných oprávnených – rodičoch manžela, pozn.),
v mene ktorých však sťažovateľka nárok výslovne neuplatnila.
19. Aj pri veľkorysom prístupe (v zmysle nálezu sp. zn. II. ÚS 7/2014
z 11. júna 2015) k hodnoteniu obsahu žiadosti o navrátenia vlastníctva nie je možné dospieť
k inému názoru, ako vyslovil a presvedčivo odôvodnil najvyšší súd. Formulácia obsiahnutá
v žiadosti o navrátenie vlastníctva z 3. novembra 2004 „... a preto ako oprávnená osoba
si uplatňujem vyššie uvedený nárok“, ako aj označenie sťažovateľky ako jedinej žiadateľky
neumožňuje výklad v prospech uplatnenia nároku aj v mene iných osôb (detí, pozn.),
ako to požaduje sťažovateľka.
20. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd dodáva, že k nemu v okolnostiach danej veci nemohlo
dôjsť, pretože sťažovateľka nie je oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku.
21. Ústavný súd preto zastáva názor, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol ústavný súd dospieť k záveru o ich porušení.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019