Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 88/2019
PDF · 260.65 KB
No categories available
II. ÚS 88/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Janou Kubáňovou, advokátska kancelária, Cintorínska 5, Nitra, vo veci namietaného
porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5
ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntc 16/2018 a jeho uznesením
z 27. septembra 2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tost 43/2018 a jeho uznesením z 18. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 14. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Janou Kubáňovou, advokátska kancelária, Cintorínska 5, Nitra, vo veci namietaného
porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntc 16/2018 a jeho uznesením z 27. septembra 2018
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tost 43/2018 a jeho uznesením z 18. októbra 2018. Sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. decembra 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 16/2018
z 27. septembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 43/2018
z 18. októbra 2018 bolo rozhodnuté, že podľa § 22 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z.
o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o európskom zatýkacom rozkaze“) sa európsky zatýkací rozkaz vydaný Okresným súdom
Uherské Hradiště (ďalej len „okresný súd“) 20. júna 2018 pod sp. zn. Nt 7007/2018
na vyžiadanú osobu (sťažovateľa) vykoná. Z výroku uznesenia ďalej vyplýva, že účelom
vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Českej republiky je skutočnosť, že je tam trestne
stíhaný pre 3 trestné činy, a to obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 205 ods. 1 písm. b),
ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. a) Trestného zákonníka Českej republiky (ďalej len „český
Trestný zákon“), spolupáchateľstvo poškodzovania cudzej veci podľa § 23 a § 228
ods. 1 českého Trestného zákona a spolupáchateľstvo neoprávneného zaobstarania,
falšovania a pozmeňovania platobného prostriedku podľa § 23 a § 234 ods. 1 českého
3. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „prokurátorka“) podala
8. augusta 2018 návrh na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu na sťažovateľa.
Európsky zatýkací rozkaz obsahuje nasledovný opis okolností, za ktorých boli trestné činy
spáchané, vrátane doby, miesta a miery účasti sťažovateľa na trestných činoch.
4. Podozriví , , , ,
, , , (sťažovateľ) a
, (s výnimkou) po predchádzajúcej dohode, naplánovaní a zaistení
si špeciálneho technického zabezpečenia v období od 19. mája 2016 do 25. augusta 2017
v 23 prípadoch na území Českej republiky odcudzili či sa pokúsili odcudziť celkom
26 motorových vozidiel, pričom celková škoda spôsobená ich konaním dosiahla výšku
najmenej 12 910 081 Kč a poškodením jednotlivých vozidiel spôsobili škodu vo výške
najmenej 22 015 Kč. Ďalej v 2 prípadoch z odcudzených vozidiel odcudzili platobné karty,
ktoré sa vo vozidlách nachádzali. však odcudzil iba 24 motorových vozidiel,
lebo v období od 21. augusta 2017 do 20. februára 2018 bol vo výkone trestu odňatia
slobody. Celková škoda spôsobená jeho trestným konaním tak dosiahla iba čiastku
12 500 093 Kč (odcudzením a pokusom odcudziť) a čiastku 22 015 Kč (poškodením
vozidiel).
5. Z návrhu prokurátorky na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu
však vyplývali iné skutočnosti, a to konkrétne, že v rámci predbežného vyšetrovania
sa zistilo, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 Pp 50/2016
z 12. decembra 2016 (keď sa stalo aj právoplatným) podmienečne prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov so skúšobnou dobou v trvaní 42 mesiacov.
Vzhľadom na túto skutočnosť sa sťažovateľ nemohol podieľať na spáchaní čiastkových
útokov uvedených a označených v uznesení Polície Českej republiky KR PZK, služby
kriminálnej polície a vyšetrovania, odboru všeobecnej kriminality Zlín (ďalej len „česká
polícia“) č. KRPZ-102980-304/TČ-2016-150071-FOU z 8. júna 2018 ako č. 1 ‒15.
V súvislosti s týmto zistením česká polícia prokurátorke oznámila, že sťažovateľ
sa mal podieľať na odcudzení, resp. pokuse odcudzenia 11 motorových vozidiel v celkovej
hodnote 4 673 165 Kč, na odcudzení vecí nachádzajúcich sa v týchto vozidlách v celkovej
hodnote 360 321 Kč, teda na 8 útokoch vyjadrených v bodoch 16 ‒23. Okresný súd
reagujúc na toto oznámenie českej polície na žiadosť prokurátorky 7. augusta 2018 upresnil,
že vydaný európsky zatýkací rozkaz sp. zn. Nt 7007/2018 sa vzťahuje na trestnú činnosť
v ňom obsiahnutú, avšak iba v rozsahu oznámenom českou políciou.
6. Sťažovateľ pokladá absenciu vymedzenia miery účasti sťažovateľa na uvedených
skutkoch za porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napriek tomu v navrhovanom znení nálezu sa porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy nežiada
vysloviť, pozn.). Európsky zatýkací rozkaz a všetky rozhodnutia naň nadväzujúce musia
okrem iného obsahovať, resp. presne vymedzovať skutky (trestné činy), ktorých sa týkajú,
a to tak, aby obvinený (v danom prípade sťažovateľ ako vyžiadaná osoba) vedel,
aké skutočnosti sa mu kladú za vinu. Dôkladné a úplné splnenie a dodržanie všetkých
obsahových náležitostí a podmienok európskeho zatýkacieho rozkazu zo strany štátu
pôvodu (Českej republiky) je o to dôležitejšie, že k tomuto dokumentu štát pôvodu v rámci
vykonávacieho konania nepripája vyšetrovací spis, a sťažovateľ tak nemá možnosť poznať
a zistiť dôvody, zákonnosť a opodstatnenosť trestného stíhania a svojho obvinenia štátom
pôvodu.
7. Vychádzajúc z hierarchie právnych noriem je zrejmé, že ústava a dohovor
sú normami vyššej právnej sily vo vzťahu k zákonu o európskom zatýkacom rozkaze.
Nemožno sa preto stotožniť s postupom krajského súdu a najvyššieho súdu, keď vo vzťahu
k sťažovateľovi nerešpektovali jeho základné práva a slobody garantované ústavou,
ako aj dohovorom. Aj v konaní o európskom zatýkacom rozkaze (vrátane konania
o sťažnosti proti rozhodnutiu o vykonaní takéhoto rozkazu) súdy aj v rámci skúmania
dôvodov na odmietnutie vykonania rozkazu musia skúmať dodržiavanie základných práv
a slobôd vyžiadanej osoby a na tieto práva a slobody prihliadať.
8. Je nevyhnutné uviesť, že európsky zatýkací rozkaz má na území Slovenskej
republiky rovnaké účinky ako príkaz na zatknutie podľa Trestného poriadku a v zmysle
ustanovenia § 1 ods. 2 prvej vety zákona o európskom zatýkacom rozkaze na konanie podľa
tohto zákona sa použijú ustanovenia Trestného poriadku, ak nie je ďalej ustanovené inak.
9. V zmysle ustanovenia § 5 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze
európsky zatýkací rozkaz musí obsahovať opis skutkových okolností, za ktorých bol trestný
čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine.
V danom prípade treba uviesť, že európsky zatýkací rozkaz bol vo vzťahu k osobe
sťažovateľa vydaný pre viac dielčích skutkov (teda 23 skutkov) ako v štádiu,
keď bol sťažovateľ vydaný do Českej republiky na trestné stíhanie. Česká polícia
po preukazovaní neviny zo strany sťažovateľa upravila a modifikovala skutky,
pre ktoré bol sťažovateľ vydaný na trestné stíhanie do Českej republiky. I napriek
skutočnosti, že sťažovateľ sa vo vzťahu k európskemu zatýkaciemu rozkazu nevzdal zásady
špeciality, po vydaní do Českej republiky nemá istotu v tom, za aké skutky by mal byť
a bude tam trestne stíhaný. Európsky zatýkací rozkaz má byť vydaný s náležitou
starostlivosťou s tým, že majú existovať dostatočné a relevantné skutočnosti na jeho
vydanie, čo však v tomto prípade z už uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať.
10. Originál európskeho zatýkacieho rozkazu, ale ani modifikujúce vyjadrenie českej
polície, ktoré sťažovateľovi nebolo doručené, neobsahuje presne vymedzené
a špecifikované skutky jednotlivo, lebo ide iba o zjednodušený súhrn skutkov, ktorých
sa mal sťažovateľ dopustiť.
11. Iba aktívnym konaním sťažovateľa a jeho obhajcu sa preukázalo, že sťažovateľ
sa nemohol skutkov v bodoch 1 ‒ 15 dopustiť anásledne česká polícia tieto skutky
z európskeho zatýkacieho rozkazu vypustila. Zároveň nie je možné, aby po predchádzajúcej
dohode, naplánovaní a zabezpečení si špeciálno-technického zabezpečenia v období
od 19. mája 2016 do 25. augusta 2017 v 23 prípadoch na území Českej republiky došlo
k odcudzeniu alebo pokusu odcudziť celkom 26 motorových vozidiel. Sťažovateľ
sa takéhoto konania nemohol dopustiť vzhľadom na to, že bol vo výkone trestu,
a preto miera jeho účasti na spáchaných skutkoch nebola v tomto prípade preukázaná
žiadnym spôsobom. Možno skôr konštatovať, že jeho účasť bola vylúčená.
12. Sťažovateľ vo svojej obhajobe poukázal aj na trestné stíhanie vedené proti nemu
na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 2 T 198/2010, ktoré je v štádiu pred vynesením
rozhodnutia, a preto sa malo zvážiť jeho prípadné vydanie do Českej republiky
až po skončení tejto trestnej veci.
13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva , a to právo na súdnu ochranu
zaručenú čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 17 ods. 2 Ústavy – právo na osobnú slobodu, právo
na spravodlivý súdny proces upravené v čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli postupom Krajského súdu Trnava a NS SR
v súvislosti s rozhodovaním o vykonaní EZR boli porušené.
2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 eur,
ktoré je Krajský súd Trnava povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 eur,
ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajskému súdu Trnava a Najvyššiemu súdu SR ukladá spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 325,42eur (2x 153,50 + 2x 9,21)
za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR na účet advokáta JUDr. Jana
Kubáňová, vedený v do 1 mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
14. Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Ntc 16/2018-185 z 27. septembra 2018
vyplýva, že sa podľa § 22 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze európsky zatýkací
rozkaz vydaný okresným súdom pod sp. zn. Nt 7007/2018 z 20. júna 2018 na sťažovateľa
ako vyžiadanú osobu vykoná pre účely jeho vydania na trestné stíhanie do Českej republiky
pre 3 trestné činy, a to obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 205 ods. 1 písm. b),
ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. a), spolupáchateľstvo poškodzovania cudzej veci podľa § 23
a § 228 ods. 1, ako aj spolupáchateľstvo neoprávneného zaobstarania, falšovania
a pozmeňovania platobného prostriedku podľa § 23 a § 234 ods. 1 českého Trestného
zákona. Trestné činy mali byť spáchané na skutkovom základe, ktorý sa podrobne uvádza
ako body 16 ‒ 23 uznesenia českej polície z8. júna 2018. Podľa konštatovania krajského
súdu na verejnom zasadnutí sa sťažovateľ nechcel vyjadriť k návrhu prokurátorky a zároveň
trval na zásade špeciality. Obhajkyňa sťažovateľa žiadala, aby sťažovateľ nebol vydaný.
Alternatívne pre prípad, že by podľa názoru súdu boli podmienky na vykonanie európskeho
zatýkacieho rozkazu splnené, navrhla, aby k vydaniu došlo s odkladom do skončenia
trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn.
2 T 198/2010. Podľa ďalšieho konštatovania krajského súdu po zistení, že európsky
zatýkací rozkaz neobsahuje všetky údaje nevyhnutné na rozhodnutie prokurátorka, obrátila
sa na justičné orgány Českej republiky so žiadosťou o dodatočné informácie. Na základe
toho jej bolo doručené vymedzenie skutkovej vety z uznesenia o začatí trestného stíhania
z 8. júna 2018, ktoré obsahuje podrobný opis okolností, za ktorých boli jednotlivé skutky
spáchané, vrátane miesta, času a miery účasti sťažovateľa na skutku. Ako to plynie
zo zápisnice o výsluchu, s týmto uznesením sa sťažovateľ pred rozhodnutím o väzbe
oboznámil, a teda mu museli byť známe skutky, pre ktoré sa v Českej republike vedie
trestné stíhanie a vo vzťahu ku ktorým podal vyjadrenie k uplatneniu zásady špeciality.
Z európskeho zatýkacieho rozkazu nevyplýva, že by existoval niektorý z obligatórnych
dôvodov na odmietnutie jeho vykonania podľa § 23 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom
rozkaze. Napokon krajský súd konštatuje, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.
15 Pp 50/2016 z 12. decembra 2016 (ktoré sa toho istého dňa stalo aj právoplatným)
bol sťažovateľ podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov
pri súčasnom stanovení skúšobnej doby v trvaní 42 mesiacov. Vzhľadom na túto skutočnosť
sa sťažovateľ nemohol podieľať na spáchaní všetkých čiastkových útokov uvedených
a označených v uznesení Českej polície z 8. júna 2018. V súvislosti s týmto zistením Česká
polícia oznámila prokurátorke, že sťažovateľ sa mal podieľať na odcudzení 11 motorových
vozidiel v celkovej hodnote 4 673 165 Kč, na odcudzení vecí nachádzajúcich sa v týchto
vozidlách v celkovej hodnote 350 321 Kč, teda na 8 útokoch vyjadrených v bodoch
16 ‒ 23 bez zmeny právnej kvalifikácie. Okresný súd reagujúc na toto oznámenie českej
polície 7. augusta 2018 prokurátorke spresnil, že európsky zatýkací rozkaz sa vzťahuje
na trestnú činnosť v ňom obsiahnutú, avšak iba v rozsahu oznámenom českou políciou.
Podľa názoru krajského súdu nebol zistený žiadny dôvod na povinné odmietnutie vykonania
európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 a 2 zákona o európskom zatýkacom
rozkaze. V súvislosti s požiadavkou obhajoby, aby prípadné vykonanie európskeho
zatýkacieho rozkazu bolo odložené do skončenia trestného konania vedeného
proti sťažovateľovi na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 2 T 198/2010, je krajský súd
toho názoru, že v danom prípade ide o návrhové konanie, v ktorom po skončení
predbežného vyšetrovania sa rozhodne o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu na návrh
prokurátora. Rozhodnutie o odklade realizácie európskeho zatýkacieho rozkazu
s prihliadnutím na trestnoprávny záujem Slovenskej republiky na urýchlenom ukončení
trestnej veci vedenej na Okresnom súde Piešťany má fakultatívny charakter. Krajský súd
dospel pritom k záveru, že skutky uvedené v európskom zatýkacom rozkaze sú závažnejšie
než konanie, ktoré je predmetom trestného stíhania vedeného Okresným súdom Piešťany.
15. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 43/2018 z 18. októbra 2018 vyplýva,
že ním bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 16/2018 z 27. septembra 2018 podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
zamietnutá. Podľa konštatovania najvyššieho súdu vzhľadom na ustanovenie § 22
ods. 7 vety pred bodkočiarkou zákona o európskom zatýkacom rozkaze proti rozhodnutiu
krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej
osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu
podľa § 23 ods. 1, pričom sťažnosť má odkladný účinok. Po citácii ustanovenia § 23
ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze dospieva najvyšší súd jednak k záveru,
že proti uzneseniu môže vyžiadaná osoba podať sťažnosť len pre niektorý z dôvodov
obligatórneho odmietnutia jeho vykonania, ktorých taxatívny výpočet je v tomto ustanovení
uvedený, ale tiež k záveru, že sťažnostné námietky sťažovateľa, ktorými sa domáha
nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu pre jeho neúplnosť, resp. pre nedôvodnosť
jeho trestného stíhania v Českej republike, a ktorými vyjadruje obavu z dodržania zásady
špeciality a rovnako požiadavku na odklad vydania, nemožno vecne podradiť pod žiaden
z taxatívne uvedených zákonných dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho
rozkazu podľa § 23 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Najvyššiemu súdu preto
neostávalo iné, než sťažnosť zamietnuť ako neprípustnú. Napriek tomu považuje najvyšší
súd za potrebné dodať, že absencia všetkých povinných náležitostí a údajov nevyhnutných
na rozhodnutie v európskom zatýkacom rozkaze nie je sama osebe dôvodom odmietnutia
jeho vykonania. V takejto situácii je totiž prokurátor vykonávajúci predbežné vyšetrovania
povinný postupom podľa § 19 ods. 5 zákona o európskom zatýkacom rozkaze požiadať
zahraničný justičný orgán o dodatočné informácie, na ktoré sa potom tiež prihliada.
Z pohľadu uplatnenia zásady špeciality je rozhodujúci popis konania (skutku) uvedený
vo výroku uznesenia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, keďže iba preň
je vyžiadaná osoba vydaná. Napokon o odklade vydania podľa § 29 zákona o európskom
zatýkacom rozkaze môže súd, ktorý rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu,
rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní. Vyplýva to z toho,
že proti rozhodnutiu o odklade vydania nie je prípustná sťažnosť.
III.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa § 246 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára
2019.
18. Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
20. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
24. Jadrom ústavnej sťažnosti, a to tak vo vzťahu k najvyššiemu súdu,
ako aj vo vzťahu ku krajskému súdu, sú dve námietky. Ide predovšetkým o to, že z pohľadu
sťažovateľa európsky zatýkací rozkaz neobsahuje konkrétne vymedzenie skutkov,
za ktoré je sťažovateľ stíhaný, resp. v rozpore s tým, ako je rozsah týchto skutkov
vymedzený v uznesení českej polície, na základe aktívnej obrany sťažovateľa sa muselo
prihliadnuť na to, že po určitú dobu páchania tvrdenej trestnej činnosti bol sťažovateľ
vo výkone trestu, a preto celý rad útokov nemohol spáchať. Nedostatočné vymedzenie
skutkov zároveň nezaručuje ani dôsledné uplatnenie zásady špeciality. Ďalšia námietka
smeruje proti tomu, že o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, a tým o jeho vydaní
na trestné stíhanie do Českej republiky, sa rozhodlo i napriek tomu, že v rovnakom čase
prebiehalo ešte neukončené iné trestné konanie proti sťažovateľovi vedené v Slovenskej
republike, v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa (aj keby mal byť európsky zatýkací
rozkaz vykonaný) malo k tomu dôjsť až po skončení tohto ďalšieho trestného konania.
25. Najvyšší súd, ktorý rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu,
dospel k záveru, že námietky uplatnené sťažovateľom v riadnom opravnom prostriedku
nebolo možné podradiť pod žiaden z taxatívne vymedzených dôvodov na odmietnutie
vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 zákona o európskom
zatýkacom rozkaze, hoci podľa § 22 ods. 7 vety pred bodkočiarkou zákona o európskom
zatýkacom rozkaze proti rozhodnutiu krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho
rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia
vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1. Dôvody vylučujúce
vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu sú napr. amnestia na trestný čin tvoriaci
predmet európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorá bola udelená v Slovenskej republike,
ďalej skutočnosť, že pre ten istý skutok došlo už k právoplatnému odsúdeniu vyžiadanej
osoby, resp. že trest už bol vykonaný či sa vykonáva, alebo už nemôže byť vykonaný,
vyžiadaná osoba nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu jej veku
trestne zodpovedná, skutok, pre ktorý bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, nie je trestným
činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, trestné stíhanie alebo výkon trestu
je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky premlčaný. Najvyšší súd zároveň
konštatoval, že námietky uplatňované sťažovateľom nezodpovedajú ani jednému z dôvodov
vylučujúcich vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu, a preto dospel ku konečnému
záveru, že sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
26. Napriek uvedenému záveru o neprípustnosti sťažnosti považoval najvyšší súd
za potrebné vyjadriť sa k dôvodnosti námietok sťažovateľa. Dospel k záveru, že pokiaľ
európsky zatýkací rozkaz neobsahuje všetky povinné náležitosti a údaje nevyhnutné
na rozhodnutie, nie je to samo osebe dôvodom na jeho nevykonanie, keďže prokurátor
v rámci predbežného vyšetrovania je povinný požiadať zahraničný justičný orgán
o dodatočné informácie, na ktoré súd pri rozhodovaní tiež prihliada. Z pohľadu uplatnenia
zásady špeciality, aplikáciu ktorej si sťažovateľ výslovne vyhradil (znamená
to zjednodušene, že po vydaní smie byť stíhaný a súdený len za trestné činy, v súvislosti
s ktorými bolo jeho vydanie povolené, pozn.), je rozhodujúci popis konania (skutku)
uvedený vo výroku uznesenia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, lebo iba preň
je vyžiadaná osoba vydaná. Napokon najvyšší súd konštatoval, že o odklade vydania
podľa § 29 zákona o európskom zatýkacom rozkaze môže súd, ktorý rozhodol o vykonaní
európskeho zatýkacieho rozkazu, rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní
európskeho zatýkacieho rozkazu.
27. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa ani len nepokúsil polemizovať
s tým rozhodujúcim záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého ním uplatňované námietky
nezakladali prípustnosť sťažnosti podľa § 22 ods. 7 vety pred bodkočiarkou v spojení
s § 23 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Inými slovami, sťažovateľ v podanej
ústavnej sťažnosti tento rozhodujúci záver najvyššieho súdu nijako nevyvracia,
ba ho ani len nespochybňuje. Pokiaľ i napriek tomu tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jeho označených práv, pre úplný nedostatok potrebnej argumentácie
vykazujúci znaky zjavnej neodôvodnenosti treba túto časť sťažnosti považovať za zjavne
neopodstatnenú.
28. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a uznesením krajského súdu treba uviesť, že spravidla býva táto časť sťažnosti odmietnutá
pre nedostatok právomoci ústavného súdu, keďže sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich
práv vo vzťahu voči krajskému súdu sťažnosťou ako riadnym opravným prostriedkom,
čo obyčajne znamená, že právomoc poskytnúť ochranu voči prvostupňovému rozhodnutiu
má druhostupňový orgán v rámci opravného konania, čo vylučuje právomoc ústavného
súdu.
29. Daný prípad je však odlišný v dôsledku skutočnosti, že najvyšší súd vyhodnotil
riadny opravný prostriedok sťažovateľa ako neprípustný. Preto v tomto prípade prichádza
do úvahy právomoc ústavného súdu meritórne preskúmať námietky sťažovateľa
aj vo vzťahu voči krajskému súdu.
30. Podľa ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu týkajúca sa meritórnych
námietok sťažovateľa je dostatočne jasná a presvedčivá. Úvahy najvyššieho súdu sa nejavia
ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má v týchto súvislostiach
odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho porušenie jeho označených práv nezakladá.
31. Za rozhodujúcu považuje ústavný súd tú okolnosť, že prípadné nedostatky
európskeho zatýkacieho rozkazu nie sú bez ďalšieho dôvodom jeho odmietnutia a je možné
ich dodatočne odstrániť, k čomu v danom prípade nepochybne aj došlo. Právoplatné
uznesenie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu dostatočne presne definuje trestné
činy (skutky), za ktoré došlo k vydaniu sťažovateľa.
32. Napokon vo vzťahu k skutočnosti, že k vykonaniu európskeho zatýkacieho
rozkazu došlo bez toho, aby sa povolil jeho odklad do doby ukončenia iného trestného
stíhania sťažovateľa vedeného v Slovenskej republike, treba poznamenať, že sťažovateľ
na argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej prípadný odklad vykonania európskeho
zatýkacieho rozkazu je predmetom rozhodnutia, ku ktorému dochádza až následne
po právoplatnosti samotného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu,
nijako v ústavnej sťažnosti nereflektuje. Rovnako nereflektuje ani na argumentáciu
krajského súdu o fakultatívnosti inštitútu odkladu vykonania európskeho zatýkacieho
rozkazu, a tým súvisiacu úvahu, podľa ktorej trestné činy spáchané v zahraničí sa javia
ako závažnejšie, než tie, ktoré sú predmetom neskončeného trestného stíhania v Slovenskej
republike. I tu preto platí, že ústavná sťažnosť je v súvislosti s touto námietkou zjavne
neopodstatnená.
33. Tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a uzneseniu krajského
súdu, ako aj proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu v súvislosti s namietaným
porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno považovať za zjavne
neopodstatnenú aj na inom základe.
34. Tak ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (základné právo
na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie) sú ratione materiae spravidla
súčasťou rozhodovania vo veci samej. V prípade rozhodovania o zbavení osobnej slobody
ich však treba považovať za súčasť čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Keďže v danom
prípade predmetom sťažnosti bolo rozhodovanie všeobecných súdov o vykonaní,
resp. nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (teda rozhodnutia jednoznačne
zasahujúceho do osobnej slobody), možnosť porušenia označených článkov ústavy
a dohovoru neprichádzala do úvahy už na prvý pohľad (mutatis mutandis III. ÚS 646/2017,
II. ÚS 111/2018, II. ÚS 564/2018). Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť
i v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
35. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2019