Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 219/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , , zastúpeného advokátskou kanceláriou Dagital Legal,

s. r. o., Nové Záhrady I/9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Jakub Berthoty,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. augusta 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa smerujúce proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , z 25. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 16. januára 2013 domáhal

od spoločnosti (ďalej len „žalovaný“), ospravedlnenia za odvysielanie

reportáže „Exmanžel týra rodinu“ odvysielanú v relácii

17. januára 2010 a v repríze 18. januára 2010 a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške

5 000 €. Sťažovateľ uviedol, že sa nikdy nedopustil týrania svojej rodiny a daná reportáž

zasiahla do jeho osobnostných práv podľa . Okresný súd

rozsudkom č. k. -30 z 3. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Sťažovateľ napadol

rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom z 25. mája

2016 tak, že rozsudok okresného súdu v zamietavej časti potvrdil. Následne podal

sťažovateľ dovolanie, ktoré však bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

3. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nesie prvky

svojvoľného a subjektívneho rozhodnutia porušujúceho a

dohovoru, keďže najvyšší súd prostredníctvom neho sťažovateľovi neposkytol ochranu

pred takým postupom prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorý vykazoval znaky jasného

nesúladu s povinnosťou vystupovať voči sťažovateľovi nezávisle a nestranne. V danej

súvislosti sťažovateľ uviedol, že sudkyňa okresného súdu na neho počas celého konania

nazerala ako na vinníka rozpadu rodiny, ktorému neboli zverené do starostlivosti maloleté

deti, avšak vôbec sa nezaoberala pravdivosťou tvrdení uvedených v odvysielanej reportáži.

Krajský súd sa nezaoberal argumentmi uvedenými v odvolaní a rozsudok okresného súdu

expresne a neodôvodnene rozhodol.

4. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd napadnutým uznesením, napriek

argumentom sťažovateľa vzneseným v dovolaní, neidentifikoval žiadne prvky nesprávneho

procesného postupu súdov nižšieho stupňa v zmysle § 420 psím. f) Civilného sporového

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), ktorým by došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

5. Sťažovateľ v dovolaní, ktoré bolo najvyšším súdom odmietnuté, predovšetkým

namietal skutočnosť, že krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nevykonal test

proporcionality. Súdy sa totiž vôbec nezaoberali otázkami, či došlo k zásahu do práv

sťažovateľa, či bol tento zásah legitímny, či bol nevyhnutný vzhľadom na sledovaný cieľ,

aký vlastne bol sledovaný cieľ a či zásah do práv sťažovateľa bol proporcionálny vo vzťahu

k sledovanému cieľu. Všeobecné súdy postupovali subjektívne a nespravodlivo vo vzťahu

k sťažovateľovi a vo svojich odôvodneniach účelovo hľadali argumentáciu v prospech toho,

prečo nie je potrebné sa podobnými otázkami vôbec zaoberať, pričom sa zároveň dopustili

pochybení, ktoré naznačujú, že ak by sa podobnými otázkami všeobecné súdy zaoberali,

pravdepodobne by museli dať sťažovateľovi za pravdu.

6. Nesprávny procesný postup krajského súdu ako dovolací dôvod v zmysle § 420

písm. f) mal podľa sťažovateľa spočívať aj v tom, že krajský súd sa podľa jeho názoru

nevysporiadal s dokazovaním kľúčových okolností, pričom zhodne s okresným súdom

tvrdil, že titul ani obsah odvysielanej reportáže neobsahoval žiadne skutkové tvrdenia,

ale len hodnotiace úsudky (kritiku), pri ktorých je na rozdiel od skutkových tvrdení dôkaz

pravdy vylúčený. Podľa názoru sťažovateľa tak všeobecné súdy postupovali z dôvodu,

že neexistuje dôkaz o tom, že by niekedy v minulosti týral svoju rodinu, a teda dôkazom

pravdy by museli dôjsť k záveru, že titul a obsah odvysielanej reportáže nebol založený

na pravde.

7. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté, preto sťažovateľ považuje za arbitrárne, keďže sa podľa jeho názoru najvyšší

súd vôbec nezaoberal nedostatkami rozhodnutí súdov nižších stupňov uvedenými

v dovolaní.

8. Medzi zásadné nedostatky rozhodnutí súdov nižších stupňov (ktoré podľa

sťažovateľa zakladali prípustnosť dovolania) patrí podľa sťažovateľa aj spôsob vykonania

dokazovania, kde okresný súd namiesto posudzovania zásahov do práv sťažovateľa vykonal

detailný rešerš spisového materiálu týkajúci sa jednak rozvodu manželstva, následného

pridelenia detí do opatery bývalej manželky sťažovateľa, ako aj predbežného opatrenia,

ktorým bol sťažovateľovi zakázaný vstup do bývalého spoločného bytu, pričom okresný súd

vychádzal výlučne z dôkazov získaných v týchto súdnych konaniach. Sťažovateľ pripúšťa,

že ide o skutkovo súvisiace veci, ale zároveň ich pokladá za právne úplne odlišné

a samostatné. Sťažovateľ očakával, že súdy sa budú v prvom rade zaoberať predmetom jeho

návrhu. Aj keď nepopiera žiadnu zo skutočností, ktoré sú uvedené v daných spisových

materiáloch, uvádza, že z nich nevyplýva žiaden dôkaz o tom, že by týral svoju rodinu.

9. Sťažovateľ namietal aj to, že súdy nižšieho stupňa neakceptovali a nevykonali ním

navrhnuté dôkazy (najmä výsluch jeho bývalej manželky a detí) týkajúce sa toho,

či zo strany sťažovateľa došlo skutočne k týraniu rodiny. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

rovnako vyslovil nespokojnosť aj s tými časťami odôvodnení rozhodnutí súdov nižších

inštancií, v ktorých zaujali stanovisko k titulku, ako aj k obsahu reportáže, pričom

sa dopustili pochybenia aj v tom, že nebrali do úvahy skutočnosť, že celý obsah reportáže

vrátane jeho titulku zasiahol do základných práv sťažovateľa tak, že sa niesol v tom duchu,

resp. potvrdzoval, že sťažovateľ týral svoju rodinu.

10. Sťažovateľ rovnako citlivo vníma aj ďalšie dva argumenty, ktoré sa opakujú

v rozhodnutiach všeobecných súdov a ktoré vyvolávajú otázky o nesprávnom právnom

posúdení veci. Prvý argument spočíva v tom, že podľa súdov sa sťažovateľ mal možnosť

vyjadriť k predmetnej reportáži, čo neurobil, čím malo dôjsť k legitimácii zásahu do jeho

práv. Sťažovateľ je naopak toho názoru, že nemal žiadnu povinnosť vyjadrovať

sa k reportáži a, naopak, nevyjadrovať sa bolo jeho právo. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

taktiež opísal postup reportérky pred odvysielaním reportáže, ktorý označil

za nesúladný s Etickým kódexom Slovenského syndikátu novinárov.

11. Druhým argumentom odznievajúcim v rozhodnutiach všeobecných súdov

je tvrdenie, že sťažovateľ nemal byť v reportáži jednoznačne identifikovaný. Sťažovateľovi

nie je zrejmé, prečo sa všeobecné súdy zaoberali dostatočnosťou jeho identifikácie, ak bol

jednoznačne identifikovaný v súdnom konaní. Odvolávajúc sa na definíciu osobných údajov

zakotvenú v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických

osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým

sa zrušuje smernica 95/46/ES, ako aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa

ochrany osobných údajov, sťažovateľ zhodnotil, že postup žalovaného bol v rozpore s jeho

oprávnenými záujmami, ako aj v rozpore s danými predpismi.

12. Tým, že sa najvyšší súd nezaoberal dovolacím dôvodom a de facto

sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces,

jeho rozhodnutie nesie prvky arbitrárnosti a nedáva odpoveď na žiadnu z uplatnených

námietok sťažovateľa, v dôsledku čoho najvyšší súd porušil jeho označené práva.

13. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ v závere svojej

ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiadal o priznanie

finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 € a taktiež si uplatnil náhradu trov konania.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

16. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použije

sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

17. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

22. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v tom, že najvyšší súd mal

odmietnutím podaného dovolania neposkytnúť sťažovateľovi ústavnú ochranu pred takým

postupom súdov nižšieho stupňa, ktorý bol voči sťažovateľovi zaujatý. Sťažovateľ

v dovolaní a následne identicky aj v ústavnej sťažnosti taktiež namietal aj chyby

vo vykonanom dokazovaní pred okresným súdom a krajským súdom, ako aj skutočnosť,

že súdy nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy. V dôsledku uvedeného majú tieto

rozhodnutia niesť prvky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a tendenčnosti. Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti po zopakovaní argumentácie totožnej s argumentáciou v dovolaní,

zhodnotil, že najvyšší súd mal odmietnutím jeho dovolania porušiť jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prípustnosť dovolania odôvodnil

dovolacím dôvodom zakotveným v , v zmysle ktorého dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým

sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.

24. Ústavný súd pred samotnou analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť,

že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

25. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti nebol oprávnený preskúmavať podstatu tých sťažnostných námietok,

ktoré spochybňovali samotné skutkové zistenia súdov nižších inštancií. Z uvedeného

dôvodu preto nebol oprávnený skúmať skutkový stav (a na základe neho vyslovené právne

názory súdov nižších inštancií) týkajúci sa toho, či zo strany sťažovateľa niekedy došlo

k týraniu jeho bývalej manželky a detí. Taktiež nebol oprávnený zaujať stanovisko tomu,

či postupom redaktorky došlo k porušeniu Etického kódexu Slovenského syndikátu

novinárov, resp. či samotným odvysielaním reportáže došlo k porušeniu právnych predpisov

upravujúcich ochranu osobných údajov. Ústavný súd v danej súvislosti jednoznačne

konštatuje, že tieto námietky sú námietkami týkajúcimi sa výlučne skutkového stavu veci

a neobsahujú akýkoľvek ústavnoprávny rozmer.

26. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov (m. m. ).

27. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

28. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podané

v zmysle , bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným

spôsobom v súlade s namietaným porušením označených článkov a dohovoru.

Z uvedeného je zrejmé, že jeho úlohou preto nebolo skúmať správnosť skutkových zistení

všeobecných súdov, ale zistiť, či najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom ozrejmil

dôvody odmietnutia dovolania.

29. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia v podstatnom

uviedol:

«13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/

treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým

v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen

zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená

aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie

rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného

postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Z obsahu dovolania

vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu

namietal a) nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov, b) nesprávne vyhodnotenie

vykonaných dôkazov a c) arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a tendenčnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu.

14. Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že nevykonanie

niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv.

zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi

strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Postup súdu,

ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy, nezakladá

prípustnosť dovolania podľa ust. , lebo týmto postupom súd neporušil

právo strany sporu (v tomto prípade žalobcu) na spravodlivý proces.

15. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj ďalšia dovolacia námietka

žalobcu o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú tiež bez

ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu

v procesnom postupe odvolacieho súdu a to z nasledovných dôvodov: a) hodnotenie

dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu

prvej inštancie, b) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže

byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť

dovolania v zmysle ust. nezakladá. Už dávnejšia judikatúra

najvyššieho súdu... zastávala názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových

zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez

ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave

dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016 sa podstaty

a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej

aktuálne.

16. Pokiaľ ide o dovolateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku

odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že tvrdenie dovolateľa o tom, že rozhodnutie

dovolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, nepovažuje za dôvodné. V zmysle

zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 3. decembra 2015... keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku (teraz podľa ).

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má dovolací súd za to, že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad na to, aby bol

prijatý záver o existencii vady vyplývajúcej z ... Z jeho obsahu

je zrejmé, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a z akých dôvodov, aké bolo

stanovisko žalovaného k uplatnenému nároku, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil

a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol tak ako

rozhodol. Dovolateľ preto nedôvodne namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku

odvolacieho súdu. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že samotný fakt, že dovolateľ

sa s právnym názorom prvoinštančného a odvolacieho súdu nestotožnil, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(). Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady

v zmysle , neposudzuje dovolací súd správnosť skutkových a právnych

záverov v ňom obsiahnutých, pretože k tomuto kroku by mohol pristúpiť len prípade, ak by

bolo dovolanie prípustné.»

30. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného

súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil uplatnený dovolací dôvod.

Právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho

rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Civilného

sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral

ich účel a zmysel.

31. Z uvedeného je zrejmé, že za pochybenie v postupe dovolacieho súdu, ktoré

by malo za následok porušenie , resp. právo podľa dohovoru,

nemožno považovať to, keď najvyšší súd skúma splnenie podmienok dovolacieho konania,

a v prípade nesplnenia daných podmienok následne nezaujme právne stanovisko

k jednotlivým námietkam uvedeným v dovolaní. Za situácie, keď najvyšší súd dospeje

ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nie je povinný vecne

preskúmať argumenty, ktoré sú v ňom obsiahnuté.

32. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

označených základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

33. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia označených práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019