Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 263/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátskou kanceláriou AK Pekár, s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. septembra 2014 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. februára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného

trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. septembra 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

špecializovaného súdu uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a z účastníctva formou pomoci

k zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 21 ods. 1 písm. d) a § 277 ods. 1 a 4

a bol za to odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní päť rokov,

na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

3. Prvostupňové rozhodnutie (okrem ďalších obžalovaných) sťažovateľ napadol

odvolaním, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. februára

2015 podľa a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozsudok špecializovaného

súdu z 3. septembra 2014 zrušil vo výroku o vine a treste a na podklade § 322 ods. 3

sám v trestnej veci rozhodol tak, že sťažovateľa uznal vinným

zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa a zločinu neodvedenia dane a poistného podľa

a 4 a za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov,

na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

4. Rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľ napadol

mimoriadnym opravným prostriedkom – dovolaním, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací

uznesením sp. zn. z 11. februára 2019 podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

5. Podľa názoru sťažovateľa postupmi všeobecných súdov konajúcich v jeho trestnej

veci a ich rozhodnutiami došlo k porušeniu jemu garantovaného základného práva

na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.

6. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že odvolací súd, ako aj dovolací súd sa

„nevyrovnali s... námietkami smerujúcimi k nedostatku odôvodnenia prvostupňového súdu“.

Je toho názoru, že „nezodpovedanie, resp. odignorovanie... argumentov uvedených

v odvolaní a dovolaní je nezlučiteľné s SR garantovaným právom na súdnu

ochranu, resp. Dohovorom priznaným právom na spravodlivý proces s poukazom na...

právo na odôvodnenie rozhodnutia“.

7. V konaní pred všeobecnými súdmi nebol podľa slov sťažovateľa preukázaný jeho

úmysel spáchať zločiny, za ktoré bol odsúdený. Nepreukázanie úmyslu spáchať trestný čin,

konkrétne vedomostnej zložky sťažovateľa, namietal už v odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa. Výpovede svedkov, ktorí ho mali usvedčovať, sťažovateľ považoval

za účelové a navyše ani jeden zo svedkov „sa explicitne nevyjadril“, že sťažovateľ mal

vedomosť „o existencii karuselového podvodu“.

8. Rovnako sťažovateľ namietal, že mu nebol preukázaný „nejaký finančný podiel na

činnosti zločineckej skupiny“, pritom „pokiaľ ide o sofistikovanú trestnú činnosť akou je

karuselový podvod, je nepochybné, že páchateľ ju vykonáva s cieľom získať pre seba

majetkový prospech“, a „práve preukázanie majetkového prospechu, hoc aj prisľúbeného,

by mimo dôvodnú pochybnosť preukázalo... úmysel spáchať“ stíhané zločiny.

Podľa sťažovateľa existuje niekoľko skutočností, ktoré preukazujú, že nemal úmysel páchať

trestnú činnosť, na čo v dovolaní aj poukázal.

9. V dovolaní sťažovateľ poukázal aj na zmätočnosť skutkových viet prvostupňového

aj odvolacieho rozhodnutia, keď oba trestné činy boli spáchané jedným skutkom, potom ako

mohol stáť súčasne na druhom (pri zločine neodvedenia dane a poistného) aj treťom

(pri zločine založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny) stupni riadenia,

a teda nebolo ustálené, akú úlohu či funkciu mal sťažovateľ v zločineckej skupine zastávať.

10. Ako sťažovateľ tvrdí, odvolací súd sa jeho námietkou absencie úmyslu spáchať

trestný čin náležite nevysporiadal. Nesúhlasí ani s tým, ako najvyšší súd vyhodnotil

v dovolaní uvedené argumenty sťažovateľa, t. j. že išlo o námietky smerujúce

proti zistenému skutkovému stavu. Podľa jeho názoru namietanými boli „právne vady“–

právo na odôvodnenie rozhodnutia.

11. Osobitne sťažovateľ poukázal na to, že vo vzťahu k námietke o zmätočnosti

skutkových viet prvostupňového a odvolacieho rozsudku, pokiaľ išlo o jeho začlenenie

do štruktúry zločineckej skupiny (t. j. na ktorom stupni riadenia mal stáť), dovolací súd

považoval túto zmätočnosť za irelevantnú, keďže nemala vplyv na právnu kvalifikáciu.

Sťažovateľ však zastáva názor, že postavenie v zločineckej skupine má vplyv na výšku

ukladaného trestu, preto námietka zmätočnosti skutkových viet je zásadným argumentom,

ktorý mal vplyv na výrok o treste uvedených rozsudkov vo vzťahu k osobe sťažovateľa,

avšak dovolací súd túto dostatočne nezodpovedal.

12. Porušenie sťažovateľ videl v tom, že konanie všeobecných súdov,

v rozhodnutiach ktorých absentoval opis skutočností preukazujúcich jeho úmysel spáchať

trestný čin, je aj porušením práva byť stíhaný spôsobom ustanoveným zákonodarcom len

za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„Postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom č. k. BB-3 T 4/2013-

2421 zo dňa 03. 09. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu

ochranu podľa , právo byť stíhaný spôsobom

ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn. 5 To

12/2014 zo dňa 26. 02. 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo na

súdnu ochranu podľa , právo byť stíhaný spôsobom

ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Najvyššieho súdu SR a jeho uznesením sp. zn. zo dňa

11. 02. 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa

, právo byť stíhaný spôsobom ustanoveným

zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca podľa čl. 49

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 11. 02. 2019.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 26. 02. 2015.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Špecializovaného trestného súdu

č. k. -2421 zo dňa 03. 09. 2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

16. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv

zaručených v a a práva zaručeného v dohovoru

postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 3. septembra 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. februára 2019, ku ktorému malo dôjsť

nedostatočným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a nezaoberaním sa

argumentáciou sťažovateľa uvedenou v opravných prostriedkoch proti tomuto rozhodnutiu

najvyšším súdom.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práva

zaručeného dohovorom postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

BB-3 T 4/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2014

22. Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný

súd o individuálnych ústavných sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb

vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci,

a poskytnúť tak ochranu označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa,

porušenie ktorých namieta ().

23. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku špecializovaného súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol podľa zákona, ktorým sa konanie riadilo,

účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (odvolania). V tomto

kontexte bol najvyšší súd ako súd druhostupňový povinný poskytnúť ochranu právam

sťažovateľa, porušenie ktorých v ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta.

Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie )

bezprostredne vo vzťahu k rozsudku a postupu špecializovaného trestného súdu vylúčená.

24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia základných práv sťažovateľa rozsudkom špecializovaného súdu č. k.

-2421 z 3. septembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. februára 2015

25. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj

v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka (strany) konania, keď

jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

26. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku najvyššieho

ako odvolacieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015.

27. Ústavný súd nepovažuje za potrebné ani účelné na tomto mieste opakovať celú

podrobnú rozsiahlu argumentáciu uvedenú v odôvodnení označeného rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorá je v konečnom dôsledku sťažovateľovi dobre známa. Z hľadiska

požadovanej ústavnoprávnej ochrany základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie je dôležitým v súlade s vymedzenou kompetenciou ústavného

súdu zistiť, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné a nevykazuje znaky

arbitrárnosti.

28. Najvyšší súd v prvom rade vo vzťahu k osvedčeniu spáchania stíhanej trestnej

činnosti odsúdenými (vrátene sťažovateľa) skonštatoval, že na podklade vykonaných

a vyhodnotených dôkazov bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná existencia

štruktúrovanej schémy, ktorej jediným dôvodom vzniku a fungovania po dobu takmer

dvoch rokov bolo uplatňovanie si nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty

z obchodov, ktoré v konečnom dôsledku negovali svoju hospodársku podstatu, a tou bola

tvorba reálneho zisku reálnymi ekonomickými aktivitami vyplývajúcimi z reálnych

požiadaviek trhu.

29. Odvolací súd doplnil, že nie je možné vytvoriť produkt (v danom prípade

„webkarta“), ktorý je ekonomicky buď vôbec, alebo minimálne uplatniteľný, tento produkt

vo veľkom nakupovať, naskladňovať a potom vyvážať a pre potreby ďalšieho „otočenia“

tohto tovaru tento doviezť naspäť, opätovne vyviezť a podobne. Poukázal na skutočnosť, že

týchto kariet bolo vyrobených v počte 305 000 kusov, ktoré sa potom objavovali v doslova

stovkách obchodných transakcií, avšak k reálnemu predaju spotrebiteľovi došlo len v 76

prípadoch prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., ktorej bol produkt rovnako ponúknutý

a distribuovaný, ktorá ho potom komisionálnym spôsobom predávala. Všetky ostatné

do reťazca zapojené podnikateľské subjekty tento tovar len kupovali a predávali medzi

sebou s daňou z pridanej hodnoty bez toho, aby došlo k predaju tejto karty konečnému

spotrebiteľovi, pritom jediným cieľom týchto všetkých obchodných operácií bolo umelo

vytvoriť situáciu, že z formálneho a vecného hľadiska vznikol nárok na uplatnenie

nadmerného odpočtu u podnikateľských subjektov, ktoré na to boli v reťazci určené.

30. Najvyšší súd pripomenul, že presvedčivosť dôkazov zabezpečených

v prípravnom konaní viedla k tomu, že piati obžalovaní stojaci v hierarchii tejto

štruktúrovanej skupiny na rôznych miestach (od najvyšších po najnižšie) sa k spáchaniu

tejto trestnej činnosti v plnom rozsahu priznali a jeden obžalovaný urobil vyhlásenie o vine.

31. Odvolací súd prízvukoval, že išlo jednoznačne o riadený proces, pričom do tohto

kolobehu nemohol vstúpiť niekto, kto by nemal vedomosť o tom, pre aký účel tento proces

prebiehal, čo preukázali nielen výpovede viacerých svedkov, ale o čom svedčila aj samotná

podstata týchto obchodov.

32. Vo vzťahu ku konaniu sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že tento zadovážením

prostriedkov (výstupných faktúr pre firmy uplatňujúce si nadmerný odpočet) umožnil

uplatniť si nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty z daňového základu v sume najmenej

2 704 445,28 €, za ktorú nakúpil minimálne 91 614 kusov papierových nosičov produktu

typu „webkarta“. Možnosť uplatnenia si nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty teda

vyvážajúcim firmám vznikla v sume prinajmenšom 540 889,06 €.

33. K obrane sťažovateľa v odvolacom konaní, že o páchaní trestnej činnosti nemal

žiadnu vedomosť, najvyšší súd uviedol, že vykonané dôkazy svedčili o opaku. Sťažovateľ

uvedenú schému „začal uplatňovať aj v Českej republike, za čo sa proti nemu vedie

samostatné trestné stíhanie (obžaloba Vrchného štátneho zastupiteľstva v Olomouci

z 26. novembra 2012, sp. zn. podaná na Krajskom súde v Ostrave), pričom

jeho vedomosť a aktívnu participáciu na tomto skutku páchaného na škodu Finančnej

správy Slovenskej republiky potvrdili aj svedkovia“.

34. Pokiaľ išlo o právne posúdenie skutkov v danej trestnej veci, najvyšší súd

precízne, poukazom nielen na prax všeobecných súdov a ich judikatúru, ale aj na judikatúru

a zákonnú úpravu iných štátov (Česká republika) a medzinárodné dokumenty (Dohovor

OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, dokument Európskej únie

z 21. decembra 1998 – Joint Action on making it a criminal offence to participate of

criminal organization in the Member States of European Union – 98/233 JHA), uviedol,

prečo bolo potrebné konanie páchateľov právne kvalifikovať tak, ako bolo kvalifikované,

ktoré zistenia ho k tomu viedli, na ktoré okolnosti bolo potrebné prihliadať, a teda, že aj

konanie sťažovateľa naplnilo zákonné znaky zločineckej skupiny v zmysle § 129 ods. 4

tak v podobe existencie štruktúr, ako aj v podobe systematického

a sústavného páchania zločinu neodvedenia dane a poistného, keďže v období dvoch rokov

zločinecká skupina koordinovane dosiahla finančnú výhodu vo výške takmer jedného

milióna eur, pritom finančná výhoda vo výške tri a pol milióna eur touto zločineckou

skupinou nebola získaná len v dôsledku zásahu štátu prostredníctvom daňových orgánov.

35. Rovnako odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci

z hľadiska chápania skutku a jeho jednoty išlo o jeden skutok, pretože konanie, ktoré je

prostriedkom k spáchaniu trestného činu druhého, je súčasne súčasťou konania, ktoré

znamená uskutočňovanie konania popísaného v skutkovej podstate trestného činu druhého.

To platí aj v prípade, keď konanie, ktoré vyvolalo určitý následok závažný z hľadiska

trestného práva, muselo najskôr spôsobiť iný následok, bez ktorého by k vyvolaniu druhého

následku nedošlo. V danej trestnej veci teda išlo o jednočinný súbeh zločinu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa , ktorý je

trvácim trestným činom, a zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 druhej

aliney a ods. 4 , ktorý je pokračovacím trestným činom, pričom z hľadiska

právnej teórie takýto jednočinný súbeh nebol v tom čase vylúčený.

36. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na niektoré časti odôvodnenia

rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. z 3. septembra 2014, keďže sa

naňho odvolával aj druhostupňový súd, najmä čo sa týka preukázania naplnenia všetkých

znakov skutkovej podstaty stíhaných zločinov.

37. Špecializovaný súd vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa o jeho nevedomosti, že by

sa dopúšťal trestnej činnosti, uviedol, že najmä vzhľadom na charakter celej siete bolo

nielenže priam nemysliteľné, ale doslova nemožné, aby do tohto kolobehu vstúpil

ktokoľvek, kto by nemal vedomosť o tom, na aký účel tento kolobeh prebieha. Toto

preukazovali nielen výpovede vo veci vypočutých svedkov, ale aj samotná podstata

obchodov, keď «často doslova bezdomovci (osoby závislé na omamných látkach z naozaj

slabých sociálnych pomerov - napr. svedkyne , ...) v obrovských

sumách dodávajú tovar ďalším či už nárazníkovým firmám alebo firmám v zahraničí.

Jednotliví predstavitelia podnikateľských subjektov si neoverujú to, či je produkt na trhu

uplatniteľný spôsobom, ako to bolo vyššie uvedené, ale tovar predávajú ďalším subjektom,

ktorí sú im „nariadení zhora“ či už , ,

alebo ďalšími osobami. Jednoducho povedané, takýto obchod musí byť

podozrivý každému priemerne vzdelanému človeku.».

38. K obrane sťažovateľa špecializovaný súd ďalej uviedol, že viaceré preukázané

okolnosti súvisiace s technickým dokumentovaním priebehu tohto obchodu jeho obranu

viacnásobne vyvracajú. Podľa názoru všeobecného súdu však z viacerých dôkazov bolo

absolútne zrejmé, že aj do obchodu zapojené zahraničné subjekty vedeli o tom, že ich

úlohou je prispieť k umožneniu uplatnenia si nadmerných odpočtov u firiem, ktoré na toto

boli určené. Dokladovali to nielen výpovede viacerých svedkov ( – dosadený

konateľ viacerých zahraničných dovozcov komodity, ale

i skúmania zahraničných policajných orgánov, ktorí vo viacerých prípadoch (napr.

Slovinsko, Bulharsko) dokumentovali, že subjekty, ktorým mal byť tovar vyvážaný,

v konečnom dôsledku neexistujú v tej forme alebo pre ten účel, ako to bolo obžalovanými

z čela hierarchie prezentované (firma

a pod.), prípadne boli ovládané spriaznenými osobami

informovanými o cieli existencie reťazca.

39. Špecializovaný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia detailne opísal aktivitu

páchateľov stíhanej trestnej činnosti, teda aj konanie sťažovateľa, a to na základe

vykonaným dokazovaním zistených skutočností. Podotkol, že tvrdeniam sťažovateľa

zodpovedajúce doklady (príslušné faktúry) v trestnom spise chýbajú, pritom boli vykonané

procesné úkony, ktoré by v prípade reálnej existencie ich prítomnosť v spise zabezpečili.

Konajúci súd poukázal aj na skutočnosť, že obchodná spoločnosť, ktorej konateľom bol

sťažovateľ, konala na základe odporúčaní , ktorý sa k spáchaniu trestnej

činnosti priznal. Všeobecný súd poukázal takisto na zvláštne správanie sa sťažovateľa

v súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou, keď kolobeh tovaru (webkarty) považoval

za taký, ktorý jeho firme , mal priniesť zisk a jednoducho mu nebolo

„divné“, že aj ním ovládaný podnikateľský subjekt v podstate len posúva distribúciu

produktu na ďalšie obchodné spoločnosti, a to bez toho, aby za tento produkt bolo

zaplatené. Kredibilitu týchto spoločností pritom neskúmal, poradil mu ich .

Keď zistil, že tieto spoločnosti uvedený produkt na trhu neumiestnili, všetky relevantné

obchodno-právne transakcie boli „dobropisované s tým, že kartičky mali byť vrátené“.

Na takomto spôsobe obchodu sťažovateľ „nevidel nič divné a aj pokiaľ by išlo o na trhu

neuplatniteľný produkt, on zdôrazňoval, že v takomto prípade bol uvedený do omylu,

nakoľko on chcel reálne s produktom podnikať“.

40. Obranu sťažovateľa špecializovaný súd považoval za vyvrátenú do všetkých jej

dôsledkov, a to vykonaným dokazovaním. Sťažovateľ teda vedel, že je súčasťou reťazca,

a vedel i o tom, že tovar sa nenakupoval z toho dôvodu, aby v Českej republike pomocou

ďalších distribútorov bol umiestnený na trhu jednotlivým konečným spotrebiteľom. Tieto

skutočnosti boli preukázané hlavne výpoveďami svedkov – najmä svedka ,

svedkyne svedka a svedka , stručný obsah

výpovedí ktorých špecializovaný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol a z ktorých

vyplynul záver o nepresvedčivosti obrany sťažovateľa, keď ním prezentovaný spôsob

obchodovania bol nielen nelogický, ale v konečnom dôsledku aj nereálny, a každá osoba

zúčastnená na takomto kolobehu tovaru musela mať vedomosť o tom, že ide o ekonomicky

nezmyselnú činnosť. Bolo tiež zrejmé, že obchody reálne neprebehli a sťažovateľ o tomto

vedomosť mal.

41. V závere v súvislosti s uznaním viny sťažovateľa a úpravou skutkovej vety tak,

ako bola uvedená v rozsudku, špecializovaný súd zdôraznil, že osoba v postavení

sťažovateľa robiaca obchody spôsobom, ako to on sám prezentoval, nemohla nevedieť, že

ide nielen o ekonomicky nanajvýš riskantnú činnosť, ale aj to, že ide o činnosť, ktorá

s podnikaním v zmysle jeho zákonných mantinelov nemá nič spoločné. Sťažovateľ bol

dôležitou súčasťou celého reťazca, ktorého úlohou bolo vyvolať zdanie, že tovar je reálne

vyvážaný do zahraničia. Na zdôveryhodnenie celého takto vymysleného procesu sa podieľal

aj organizovaním rôznych marketingových aktivít v súvislosti s produktom, avšak tieto mali

za úlohu len sťažiť kontrolnú činnosť príslušných finančných a daňových orgánov.

Pomocou týchto techník sa len malo vyvolať zdanie, že s produktom typu webkarta sa

reálne obchoduje. Ani v tomto prípade však k takémuto reálnemu obchodovaniu nedošlo,

pritom scenár, ako bol vymyslený, ani u jedného zo zainteresovaných nedovoľoval záver, že

by nemali vedomosť minimálne v základoch o celej štruktúre a cieľoch projektu.

42. Z týchto skutočností uvedených v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí

jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd sa všetkými pre rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku relevantnými právnymi, ako aj

skutkovými otázkami zaoberal a dal na ne presvedčivé odpovede.

43. Ústavný súd je toho názoru, že záver odvolacieho súdu (v spojení so závermi

vyplývajúcimi z rozsudku špecializovaného súdu) o vine sťažovateľa zo spáchania stíhanej

trestnej činnosti sa opiera o logické a vyčerpávajúce odôvodnenie, ktoré pozostáva

z explicitne preukázaných skutkových zistení prameniacich z vykonaného dokazovania

a z komplexnej prezentácie relevantnej právnej úpravy a jej výkladu, ktorý ústavný súd

kvalifikuje ako dostatočne podrobný, racionálny a zároveň nepopierajúci zmysel a podstatu

právnej úpravy, na ktorú sa konajúce súdy (prvého a druhého stupňa) odvolávajú.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu absolútne presvedčivo osvedčuje, že sťažovateľ

svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaných trestných činov.

44. Nosnou námietkou aktuálnej ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že v danej trestnej

veci konajúce všeobecné súdy nepreukázali úmysel sťažovateľa spáchať trestné činy,

za ktoré bol odsúdený.

45. Podľa trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený

týmto zákonom, alebo

b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre

prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

46. Najvyšší súd vo svojom rozsudku k otázke preukázania subjektívnej stránky

(zavinenia – ) trestného činu, z ktorého spáchania bol sťažovateľ

uznaný vinným, v kontexte jeho námietky konštatoval objektívne preukázanie, že išlo

jednoznačne o riadený proces, pričom do tohto kolobehu nemohol vstúpiť niekto, kto by

nemal vedomosť o tom, na aký účel tento proces prebiehal, čo preukázali nielen výpovede

viacerých svedkov (ktorých súdy riadne konkretizovali), ale o čom svedčila aj samotná

podstata týchto obchodov, kde špecifikácia skutkového stavu týkajúca sa protiprávneho

konania sťažovateľa bola dostatočne dôkazne podložená. Ústavný súd zastáva názor, že

takto prezentovaná argumentácia všeobecného súdu plne zodpovedá základným pravidlám

teórie trestného práva a neopodstatňuje žiadnu pochybnosť o preukázaní naplnenia

subjektívnej stránky (zavinenia zo strany sťažovateľa) posudzovaného trestného činu ako

jeho obligatórneho znaku.

47. Z odôvodnenia napadnutých rozsudkov (prvého aj druhého stupňa) zreteľne

vyplýva dôkazmi preukázané zavinenie sťažovateľa tak, ako ho definuje ustanovenie § 15

.

48. Rovnako značne vnímateľným bol záver súdov oboch stupňov, že konanie

sťažovateľa umožnilo určitým podnikateľským subjektom uplatniť si v rozpore so zákonom

odpočet dane z pridanej hodnoty, a teda sťažovateľ umožnil inému zadovážiť neoprávnený,

v tomto prípade finančný prospech. Skutková podstata trestného činu neodvedenia dane

a poistného, a takisto skutková podstata trestného činu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny s poukazom na pritom

bezpodmienečne nevyžaduje, aby svojím konaním sťažovateľ zabezpečil majetkový

prospech iba alebo aj sebe. Ani v tomto smere nenašli námietky sťažovateľa svoje

opodstatnenie.

49. Podľa názoru ústavného súdu sú úvahy najvyššieho súdu veľmi podrobné, vecné

a presvedčivé. Rozhodne nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie

jeho označených práv. Pokiaľ sťažovateľ očakával inú odpoveď konajúcich súdov,

nezakladá to bez ďalšieho nezákonnosť právoplatného odsudzujúceho rozsudku, a tým ani

porušenie označených článkov a dohovoru. Sťažovateľ pritom nijako nereflektuje

na veľmi podrobnú a vecnú argumentáciu najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodujúcim

skutkovým zisteniam a ich právnemu posúdeniu.

50. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

51. Vzhľadom na prezentované bol ústavný súd nútený ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. februára 2015 odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. februára 2019

52. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015

sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie z dôvodov uvedených

v , a .

53. Najvyšší súd ako súd dovolací v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sťažovateľ nezdôvodnil okolnosti nasvedčujúce porušenie obhajobných práv. Jeho

argumentácia smerovala proti odôvodneniu rozhodnutí súdov nižšieho stupňa,

nepreukázaniu vedomosti o karuselových obchodoch, zmätočnosti skutkových viet, čo sa

týka jeho postavenia v zločineckej skupine a účelovosti výpovedí svedkov. Napriek tomu

najvyšší súd pripomenul, ako konštantná judikatúra dovolacieho súdu chápe právo

na obhajobu v zmysle 371 ods. 1 písm. c) , a to, že ide o vytvorenie

podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný

postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého

obhajovacieho práva. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom

o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní

obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže

ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho

postavení zásadným spôsobom.

54. Dovolací súd zhodnotil, že sťažovateľ mal v trestnom konaní zvoleného obhajcu,

ktorý k obhajobe pristupoval aktívne, zúčastňoval sa výsluchov, hlavných pojednávaní

a verejných zasadnutí, podával návrhy a opravné prostriedky, teda dohliadal

na uplatňovanie práv sťažovateľa. Orgány činné v trestnom konaní a súdy v tomto smere

poskytli adekvátny priestor na realizáciu práv obvinených (teda aj sťažovateľa) na obhajobu

a tento priestor bol zo strany obhajoby využitý. V tejto súvislosti dovolací súd pochybenia

nezistil, a to ani v období medzi vznesením obvinenia a zvolením si obhajcu. V tomto čase

síce boli vykonané výsluchy niektorých svedkov, ale títo buď nevypovedali alebo

predmetom ich výsluchov neboli skutočnosti týkajúce sa sťažovateľa.

55. K dôvodu podľa , ktorého naplnenie

obvinení (vrátane sťažovateľa) videli v absencii dôkazov preukazujúcich konanie, za ktoré

boli odsúdení, dovolací súd uviedol, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi

prvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže

obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nie námietky skutkové.

Za skutkové najvyšší súd pritom považuje tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu

dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd podľa jeho slov nemôže posudzovať správnosť

a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať

alebo korigovať len odvolací súd. Preto podľa jeho názoru námietky obvinených v tomto

smere nemohol hodnotiť.

56. Pre dovolací súd bolo rozhodujúce zistenie, podľa ktorého obvinení (teda aj

sťažovateľ) spáchali skutok tak, ako to je uvedené v rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa,

ktoré nemali pochybnosti o ich vine. Dovolací súd pritom nezistil, že by skutky popísané

v skutkovej vete boli subsumované pod nesprávne skutkové podstaty trestných činov, neboli

trestným činom, alebo išlo o iné trestné činy.

57. Vo vzťahu k nenaplneniu subjektívnej stránky trestných činov, kladených

obvineným za vinu, dovolací súd konštatoval, že ani absenciu úmyslu nie je možné

namietať v rámci dovolacích dôvodov. Aj keď posúdenie naplnenia subjektívnej stránky

trestného činu je právnym záverom, tento sa musí zakladať na skutkových zisteniach

vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, ktoré nie je dovolací súd v dovolaní oprávnený

skúmať. Totožné konštatovanie rezultuje zo súdnej praxe a judikatúry súdov a na podporu

tohto tvrdenia citoval z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 2010,

uverejneného v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým č. 40/2010, a z rozhodnutia,

uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 19/1971-II.

58. Pokiaľ išlo o začleňovanie sťažovateľa v skutkových vetách rozsudku na rôzne

stupne riadenia, táto skutočnosť podľa dovolacieho súdu neovplyvnila právnu kvalifikáciu

skutkov. Bolo preto irelevantné, či mal sťažovateľ stáť na druhom alebo treťom stupni

riadenia, keď bol uznaný za vinného ako priamy páchateľ.

59. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že obsahom dovolaní bolo taktiež rozsiahle

posudzovanie výpovedí svedkov, vykonaných dôkazov a polemizovanie so závermi súdov.

K tomu uviedol, že takéto námietky, smerujúce k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý by

zodpovedal predstavám obvinených, svojím obsahom nenapĺňajú nielen dovolací dôvod

podľa , ale ani žiaden iný dôvod dovolania

podľa .

60. Napokon dovolací súd nevzhliadol ani dôvodnosť dovolacieho dôvodu

podľa , ktorý uviedol sťažovateľ. Vo vzťahu

k tomuto dovolaciemu dôvodu najvyšší súd podotkol, že ho možno úspešne uplatňovať

v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd,

opierajúc sa o svoju stabilnú rozhodovaciu činnosť, zdôraznil, že také porušenie by malo

svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle

čl. 6 dohovoru, čomu zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu

možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale

len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu

práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného

bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa

spochybňuje. Na druhej strane za nezákonnosť podľa dovolacieho súdu nemožno považovať

nevykonanie dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov zo strany súdu v rozpore s predstavami

obvineného. Je plne na úvahe súdu, aby sám rozhodol v okolnostiach prípadu, ktoré dôkazy

na zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná, bez ohľadu

na to, ktorá zo strán konania ich navrhla. Zároveň namietanie rozsahu dokazovania

a posúdenia dôkazov podľa predstáv obvineného nespadá pod dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. g) .

61. Najvyšší súd však k namietanému dovolaciemu dôvodu uviedol, že sťažovateľ

nešpecifikoval dôkaz, ktorý mal byť vykonaný nezákonným spôsobom, pričom dovolací súd

v tomto smere pochybenia nezistil.

62. Uvedené svedčí o tom, že dovolací súd sťažovateľom predostreté námietky,

ktorými sa snažil preukázať danosť dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

, neprijal, avšak náležite na ne reagoval a svoje závery adekvátne

odôvodnil. Poukázal na to, že niektoré zo svojich tvrdení sťažovateľ argumentačne žiadnym

spôsobom nepodporil [naplnenie dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného

poriadku – porušenie práva na obhajobu a nezákonne vykonané dôkazy], ale napriek tomu

k nim zaujal zodpovedajúce stanovisko, ktoré sťažovateľ síce vníma vo vzťahu k svojej

osobe negatívne, avšak v žiadnom prípade ich nemožno hodnotiť ako svojvoľné.

63. Na základe interpretácie dotknutého ustanovenia najvyšší súd

argumentáciu sťažovateľa o tom, že v trestnom konaní nebol preukázaný jeho úmysel

spáchať trestné činy, za ktoré bol odsúdený [ ], síce

kvalifikoval ako otázku právneho charakteru, avšak podmienenú zistenými skutkovými

závermi, do ktorých nie je dovolací súd ako mimoriadna opravná inštancia oprávnený

zasahovať. Najvyšší súd konštatoval, že v dovolacom konaní bol rozhodujúcim ustálený

skutkový stav popísaný v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa, ktorý

v podstate poskytoval spoľahlivý podklad na naplnenie všetkých zákonných znakov

trestných činov, zo spáchania ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným, na základe čoho

danosť sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu najvyšší súd vylúčil.

64. Dovolací súd neopomenul zhodnotiť ani výčitku sťažovateľa o zmätočnosti

tzv. skutkových viet, ktoré ho nejednotne začleňovali na rôzne stupne riadenia napriek

tomu, že malo ísť o trestné činy spáchané jedným skutkom. Záver najvyššieho súdu

o irelevancii tejto skutočnosti v tomto smere ústavný súd nemá oprávnenie spochybňovať,

pretože z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany je relevantným to, že najvyšší súd

sa touto námietkou zaoberal a jasne uviedol dôvod svojho rezultátu.

65. Takto prezentované odôvodnenie, ktorým najvyšší súd v dovolacom konaní

spochybnil opodstatnenosť argumentácie sťažovateľa o naplnení ním uplatnených

dovolacích dôvodov, považuje ústavný súd za zrozumiteľné, primerané, logické

a predovšetkým nijako neodporujúce aplikovanej právnej úprave.

66. Ako už bolo uvedené, podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie

namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (,

, ).

67. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu, a tiež nezistil, že by aplikácia a výklad

citovaných ustanovení a s tým súvisiace právne závery najvyššieho

súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v . Rovnako nezistil, že by

posudzované uznesenie bolo arbitrárne alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.

68. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení dostatočne

vyhodnotil všetky námietky sťažovateľa obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti, a preto je podľa

jeho názoru uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Na základe

uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú

súvislosť s namietaným porušením označených práv sťažovateľa, ktorá by po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

69. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. februára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a v nich vydanými rozhodnutiami

70. Námietku porušenia označeného ustanovenia sťažovateľ jednoznačne

odvodzuje od porušenia práva na súdnu ochranu (ním tvrdené nepreukázanie úmyslu

spáchať trestný čin). Ak teda ústavný súd nekonštatoval porušenie základného práva

sťažovateľa podľa , nemohlo s prihliadnutím na sťažovateľom uplatnenú

argumentáciu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa .

71. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

72. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite (zrušenie

napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie), rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo (pozri ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019