Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 189/2019
PDF · 264.04 KB
No categories available
II. ÚS 189/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)
a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Michalom Magdolenom, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6
ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2018 a jeho
uznesením z 22. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Michalom Magdolenom, Farská 28, Nitra, doplnená podaním doručeným ústavnému
súdu 27. júna 2019, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6
ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2018 a jeho uznesením z 22. januára 2019 (ďalej
len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 6/2010
z 25. marca 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) k ustanoveniam § 145 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c)
Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. h) Trestného zákona a bol mu uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvadsiatich piatich rokov. Po povolení
obnovy konania v predmetnej trestnej veci sťažovateľa bol označený rozsudok zrušený, čo
sa týka výroku o treste. Následne v obnovenom konaní bol sťažovateľ rozsudkom
okresného súdu č. k. 6 T 103/2009-1201 z 25. novembra 2014 odsúdený k úhrnnému
nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní dvadsiatich piatich rokov. O odvolaní,
ktoré proti tomuto prvostupňovému rozsudku sťažovateľ podal, rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015, ktorým rozsudok okresného súdu
podľa § 321 ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil a podľa § 322 ods. 3 citovaného zákona
odsúdil sťažovateľa k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní dvadsiatich troch rokov.
Dovolanie sťažovateľa, ktoré proti uvedenému druhostupňovému rozhodnutiu podal,
odmietol najvyšší súd namietaným uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ oboznamuje ústavný súd s námietkami, ktoré
uplatnil v podanom dovolaní a s ktorými sa podľa jeho názoru najvyšší súd náležite
nevysporiadal. V prvom rade argumentuje, že v obnovenom konaní predniesol na hlavnom
pojednávaní návrh na doplnenie dokazovania vyžiadaním správy o zdravotnom stave
poškodeného, ktorý prvostupňový súd s odkazom na 272 ods. 3 Trestného poriadku
odmietol vykonať, dôvodiac, že sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodovanie o treste.
Sťažovateľ je toho názoru, že odmietnutím vykonania navrhovaného dôkazu došlo
k porušeniu jeho práv na obhajobu a na spravodlivý proces, keďže navrhnuté dokazovanie
smerovalo podľa neho ku skutočnosti, ktorú konajúce súdy opakovane prezentovali
ako podstatnú vo vzťahu k výške trestu, keď opakovane zdôrazňovali, že uloženie
stanovenej výšky trestu je odôvodnené skutočnosťou ťažko napraviteľného,
resp. nenapraviteľného následku v podobe poškodenia zdravia poškodeného v trestnej veci
sťažovateľa.
4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v uplatnenom dovolaní
formuloval aj námietku nezákonnosti dôkazov a absencie nezávislosti vyšetrovacieho
orgánu, v rámci ktorej argumentoval, že trestné stíhanie v jeho trestnej veci začal
neoprávnený orgán, a to Úrad inšpekčnej služby, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor
inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, čo podľa jeho názoru
spôsobuje „nulitnosť“ všetkých vykonaných úkonov a na to nadväzujúcu nepoužiteľnosť
všetkých získaných dôkazov, a teda absentuje preukázanie spáchania skutku, z čoho
vyplýva absencia zákonného podkladu na vydanie rozhodnutia o určení druhu a výšky
trestu.
5. Napokon sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí, že podané dovolanie oprel aj
o formuláciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
(nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia), v rámci ktorého namietal, že oba
konajúce súdy pri ukladaní trestu prihliadli na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h)
Trestného zákona, a to i napriek skutočnosti, že pri ukladaní trestu aplikovali súčasne
aj § 41 ods. 2 Trestného zákona, a teda postupovali v rozpore so zjednocujúcim
stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 104/2009 zo 14. júna
2010, v zmysle ktorého spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa v súlade so zásadou
ne bis in idem vyjadrenou v § 38 ods. 1 Trestného zákona nepoužije ako priťažujúca
okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá
podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť
podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Trestného zákona).
6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 5
ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2018 a namietaným uznesením, označené rozhodnutie zrušil
a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné
zadosťučinenie v sume 200 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho
pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého
nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34
alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý
je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých jeho označených
práv dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie
podané proti právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku, kde sťažovateľ porušenie svojich
práv vidí v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietkami prezentovanými
v uplatnenom dovolaní. Sťažovateľ je toho názoru, že otázky formulované v predmetných
dovolacích námietkach neboli zo strany najvyššieho súdu náležite zodpovedané, keďže sa
podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd s podstatnou argumentáciou podaného dovolania
nevysporiadal.
12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 147/2019).
13. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).
14. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
uznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho
súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
konajúci súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
(prezentovanou v dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad konajúcim
súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či je
namietané uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.
15. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu a opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 13 a 14 odôvodnenia
tohto uznesenia posúdil, či najvyšší súd pri výkone svojej právomoci neprekročil limity
sťažovateľom označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.
16. Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v úvode odôvodnenia
svojho rozhodnutia interpretoval podstatu dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku, a v rámci tejto interpretácie sťažovateľovi jasne vysvetlil, že dovolanie
nepredstavuje prostriedok určený k náprave skutkových zistení, ku ktorým sa dopracovali
konajúce súdy v prvom a druhom stupni, preto sa prostredníctvom neho nemožno domáhať
preskúmania skutkových záverov a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Najvyšší
súd oprel svoj právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa z dôvodu nesplnenia
uplatnených dovolacích dôvodov o toto podrobné odôvodnenie: «Podľa § 371 ods. 1
písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na
obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal odmietnutie vykonania ním
navrhovaného dôkazu, spočívajúceho vo vyžiadaní si správy o zdravotnom stave
poškodeného . Za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Tr. por. však nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom
konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa
§ 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného
v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú
okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to
viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorá
vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie
posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011). Zároveň platí, že, ak uplatnenie
práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred
meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Tr.
por.), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú [§ 274 ods. 1 Tr. por. (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 116/2014)]. Návrh na doplnenie
dokazovania, spočívajúci vo vyžiadaní si správy o zdravotnom stave poškodeného,
predniesla obhajkyňa obvineného na hlavnom pojednávaní 25. novembra 2014 (č. 1. 1196),
pričom prvostupňový súd sa s týmto návrhom vysporiadal tak, že na tomto hlavnom
pojednávaní ho podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať, pretože sa týkal okolnosti
nepodstatnej pre rozhodovanie o treste obvineného za spáchanú trestnú činnosť (č. 1.
1196). V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vo vzťahu k uvedenému na str. 7
uviedol: „Ani odstupom času od spáchania skutku nemožno hovoriť, že by mal byť
obžalovanému uložený nižší trest a nemení na to nič ani skutočnosť, že je možné, že sa
poškodeným a zlepšil zdravotný stav, ak sa tak stalo, je to potrebné
vyhodnotiť v pozitívnom smere, že sa aspoň čiastočne podarilo zmierniť následky
spáchaného skutku, no poukazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ani táto okolnosť
nemôže privodiť pre obžalovaného priaznivejší trest a ovplyvniť rozhodovanie súdu pri
ukladaní trestu, preto boli i návrhy obžalovaného v tomto smere na doplnenie dokazovania
zamietnuté.“ Je teda zrejmé, že s návrhom na doplnenie dokazovania sa prvostupňový súd
na hlavnom pojednávaní vysporiadal a svoje rozhodnutie aj v tomto smere dostatočne
odôvodnil spôsobom, ktorý nemožno označiť za svojvoľný. Treba pritom dodať, že súčasťou
práva na obhajobu, ale ani práva na súdnu ochranu nie je právo obvineného
na rozhodnutie v súlade s jeho návrhom, resp. očakávaním. Možno preto konštatovať, že
nevykonanie obvineným navrhovaného dôkazu v predmetnej veci nezakladá naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu videl obvinený v nepoužiteľnosti a nulitnosti všetkých dôkazov
vykonaných v predmetnej veci z dôvodu, že sekcia kontroly a inšpekčnej služby nemá
kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie ani podávať návrh na podanie
obžaloby. Vo vzťahu k tejto dovolacej námietke obvineného je však potrebné konštatovať
nesplnenie podmienky dovolania uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorej dôvody
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) Tr. por. možno použiť iba vtedy, ak namietané
okolnosti, ktoré boli dovolateľovi známe už v pôvodnom konaní, tento uplatnil najneskôr
v konaní pred odvolacím súdom. Zmyslom ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. je predísť
tomu, aby konanie pred dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové
nedostatky, ktoré mohli byť zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zákonodarca v
tejto súvislosti totiž predpokladal, že pokiaľ bola namietaná vada dovolateľovi známa už
v pôvodnom konaní, a tento sa ju nesnažil odstrániť pri prvej možnej príležitosti, nejde
o vadu tak závažnú, aby ju bolo potrebné preskúmavať v dovolacom konaní, a v podstate by
mohlo ísť len o špekuláciu dovolateľa smerujúcu k predĺženiu celého konania.
Z predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by obvinený kedykoľvek v priebehu
predchádzajúceho konania namietal nezákonnosť a nepoužiteľnosť dôkazov z dôvodu
vykonávania vyšetrovania sekciou kontroly a inšpekčnej služby, hoci táto skutočnosť mu
musela byť zrejmá už v prípravnom konaní. Keďže uvedené skutočnosti obvinený prvýkrát
namietal až v podanom dovolaní, dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.
s poukazom na § 371 ods. 4 Tr. por. v predmetnej veci nemožno použiť. Napriek tomu
dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že na obvineným nastolenú otázku dáva odpoveď
stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 95/2015,
podľa ktorého „Okolnosť, že inšpekčnú služba Policajného zboru je nariadením
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo vnútra“) zaradená aj
do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva
vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom
podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore“) a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo
útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená
„inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že
inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1,
ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide
o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných
činov [§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore], a to
prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore). Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej
služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a) Trestného poriadku a poverený príslušník
Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10
ods. 8 písm. c) Trestného poriadku.“
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť. Predmetný dovolací dôvod opiera obvinený o nesprávne
použitie § 37 písm. h) Tr. zák. za súčasnej aplikácie § 41 ods. 2 Tr. zák. Pri tejto dovolacej
námietke je na jednej strane potrebné dať za pravdu obvinenému v tom smere, že konajúce
súdy postupovali v rozpore s publikovanou judikatúrou najvyššieho súdu, ak aplikovali
súčasne § 37 písm. h) Tr. zák. aj § 41 ods. 2 Tr. zák. Z odôvodnenia obvineným uvádzaného
stanoviska trestnoprávneho kolégia zverejneného v Zbierke pod č. 1/2011, totiž vyplýva, že
„Spáchanie druhého trestného činu ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák.
sa však nepoužije, ak je potrebné z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých
aspoň jeden je zločinom, aplikovať asperačnú zásadu v zmysle § 41 od. 2 Tr. zák.
(eventuálne v nadväznosti na toto ustanovenie aj v zmysle § 41 ods. 3 alebo § 42 Tr. zák.).
Spáchanie druhého trestného činu (popri zločine alebo prísnejšie trestnom zločine) je totiž
okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa naposledy citovaného
ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže
byť takto použitá nielen podľa úpravy v obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného
zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného
zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zák. bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods.
1 Tr. zák.“ Na druhej strane ale treba uviesť, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Tr. por., pod ktorý namietané nesprávne použitie priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37
písm. h) Tr. zák. obsahovo spadá, nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne
neovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Tr. por.). Z tohto pohľadu je v
predmetnej veci podstatné, že ani prípadné vypustenie priťažujúcej okolnosti podľa § 37
písm. h) Tr. zák. a následný postup podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. len pri existencii poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák. by zásadným spôsobom neovplyvnil postavenie
dovolateľa. Aj v prípade takejto úpravy trestnej sadzby, v rámci ktorej by v súlade
s rozhodnutím najvyššieho súdu zverejneným v Zbierke pod č. 32/2009 došlo najprv
k zníženiu hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.
a následne k jej zvýšeniu o jednu tretinu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. (pri zohľadnení
zákonného obmedzenia hornej hranice trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 veta druhá
Tr. zák.) by totiž konajúce súdy vychádzali z totožného rozpätia trestnej sadzby ako
v napadnutých rozhodnutiach, a to dvadsať až dvadsaťpäť rokov. Dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. tak s poukazom na § 371 ods. 5 Tr. por. v predmetnej veci
nemožno použiť. Treba pritom uviesť, že prípadné námietky týkajúce sa neprimeranosti
v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby uloženého trestu nemožno podradiť pod
žiaden z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Napokon v závere najvyšší súd k dovolaniu obvineného uvádza, že ustanovenie § 374
ods. 3 Tr. por. nemožno uplatňovať ako samostatný dôvod dovolania, ale toto ustanovenie
len v nadväznosti na § 369 Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por. vyjadruje okolnosť, že aj keď sa
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu
druhého stupňa (okrem dovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním
namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené
v konaní o riadnom opravnom prostriedku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené
v Zbierke pod č. 47/2014).»
17. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z obsahu
samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako dovolacie dôvody v podanom
opravnom prostriedku uplatnil dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda
porušenia práva na obhajobu zásadným spôsobom, ďalej dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku, teda že je napadnuté rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom, a napokon dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
citovaného zákona, a síce nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd
v úvode odôvodnenia namietaného uznesenia sťažovateľovi vysvetlil podstatu dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý ako taký v žiadnom prípade neslúži
k revízii skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa.
18. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd konštatoval, že v prípade argumentácie
sťažovateľa, ktorú subsumoval pod prvý z uplatnených dovolacích dôvodov, ide v podstate
o žiadosť sťažovateľa o posúdenie správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, teda
o snahu korigovať ustálené skutkové závery, ktoré dovolací súd, tak ako už bolo povedané,
meniť nemôže. Najvyšší súd na tomto mieste v zmysle uvedeného konkretizoval, že
za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah
vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov v intenciách zásady
náležitého zistenia skutkového stavu veci. Najvyšší súd súčasne konštatoval, že sa konajúci
súd s dôkazným návrhom sťažovateľa riadne vysporiadal, keď náležite zdôvodnil
odmietnutie jeho vykonania. Vzhľadom na uvedené dôvody najvyšší súd uzavrel, že
prednesená argumentácia sťažovateľa stojí mimo označený dovolací dôvod.
19. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia ďalej vyplýva, že k sťažovateľom
uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku poukázal
najvyšší súd na súvisiace ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého
dovolacie dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až g) citovaného zákona nemožno
použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní
a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. V nadväznosti na citované
ustanovenie Trestného poriadku najvyšší súd dôvodil, že sťažovateľ argumentáciu
o nezákonnosti dokazovania a nepoužiteľnosti dôkazov z dôvodu vykonávania vyšetrovania
špecifikovanou zložkou Policajného zboru, ktorá podľa sťažovateľa nie je kompetentným
orgánom k začatiu trestného stíhania, vzneseniu obvinenia a predloženiu návrhu na podanie
obžaloby, v predchádzajúcich štádiách konania neuplatnil a prvýkrát ju predostrel až
v podanom dovolaní, i napriek skutočnosti, že túto vedomosť preukázateľne mal už
v prípravnom konaní (vedomosť o vykonávaní vyšetrovania špecifikovanou zložkou
Policajného zboru). I napriek neuplatniteľnosti uvedenej argumentácie s odkazom
na citované ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku najvyšší súd nad rámec svojej
prieskumnej povinnosti sťažovateľovi ozrejmil, že jeho názor o nekompetentnosti
špecifikovanej zložky Policajného zboru je vyvrátený stanoviskom trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu (zverejnené v zbierke pod č. 95/2015).
20. K poslednému zo sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov [§ 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku] najvyšší súd v namietanom uznesení uviedol, že je tvrdenie
sťažovateľa o nesprávnom použití ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona síce
odôvodnené, keďže konajúce súdy postupovali v rozpore s publikovanou judikatúrou
najvyššieho súdu, ktorá vylučuje zdvojenie, teda súčasnú aplikáciu ustanovenia § 37
písm. h) Trestného zákona (posudzovanie spáchania viacerých trestných činov ako
priťažujúcej okolnosti) a asperačnej (zostrujúcej) zásady, avšak takto uplatnený dovolací
dôvod nemožno s odkazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku použiť, keďže zistené
porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného (sťažovateľa). Na tomto
mieste najvyšší súd sťažovateľovi podrobne a jasne vysvetlil, že je s ohľadom na citované
ustanovenie Trestného poriadku relevantné to, že v prípade správneho postupu, teda
v prípade nezohľadnenia spáchania viacerých trestných činov ako priťažujúcej okolnosti
v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona by prevaha poľahčujúcich okolností, ktorou bola
v trestnej veci sťažovateľa skutočnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (sťažovateľ
viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), mohla síce viesť k postupu podľa § 38
ods. 3 Trestného zákona, teda k zníženiu hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej
sadzby (od 20 do 25 rokov) o jednu tretinu, avšak táto by musela byť následne po aplikácii
zostrujúcej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona zase zvýšená o jednu tretinu, teda by
sa takýmto postupom konajúce súdy dopracovali v konkrétnom prípade sťažovateľa
opätovne k sadzbe od 20 do 25 rokov, teda k sadzbe totožnej s tou, z ktorej konajúci súd
pri vydaní napadnutého právoplatného rozhodnutia vychádzal, a to vzhľadom na limitáciu
aplikácie zostrujúcej zásady v zmysle poslednej vety ustanovení § 41 ods. 2 Trestného
zákona („Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov“).
Zároveň najvyšší súd doplnil, že prípadné výhrady sťažovateľa o neprimeranosti konkrétnej
výšky uloženého trestu v rámci uvedenej („nezmenenej“) trestnej sadzby už stoja mimo
označený dovolací dôvod a nemožno ich zároveň podradiť pod žiaden zo zákonom
vymedzených dovolacích dôvodov.
21. Vychádzajúc zo sumarizácie skutkových a právnych záverov odôvodnenia
namietaného uznesenia, tak ako sú uvedené v bodoch 17 až 20 tohto uznesenia, je ústavný
súd toho názoru, že sa dovolací súd so všetkými námietkami sťažovateľa uplatnenými
v podanom dovolaní náležite vysporiadal a riadne vysvetlil dôvody pre jeho odmietnutie.
Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa ústavný súd
hodnotí ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu
kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou
ústavného súdu a zároveň súladnú s podstatou a zmyslom aplikovaných právnych noriem
[§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i), ods. 4 a 5 Trestného poriadku]. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
22. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019