Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 189/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Michalom Magdolenom, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa ,

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6

ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Michalom Magdolenom, Farská 28, Nitra, doplnená podaním doručeným ústavnému

súdu 27. júna 2019, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 5, (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6

ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. januára 2019 (ďalej

len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. novembra 2009

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. marca 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu

pokusu podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) k ustanoveniam a a

s poukazom na a bol mu uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvadsiatich piatich rokov. Po povolení

obnovy konania v predmetnej trestnej veci sťažovateľa bol označený rozsudok zrušený, čo

sa týka výroku o treste. Následne v obnovenom konaní bol sťažovateľ rozsudkom

okresného súdu č. k. -1201 z 25. novembra 2014 odsúdený k úhrnnému

nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní dvadsiatich piatich rokov. O odvolaní,

ktoré proti tomuto prvostupňovému rozsudku sťažovateľ podal, rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 5. februára 2015, ktorým rozsudok okresného súdu

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zrušil a podľa citovaného zákona

odsúdil sťažovateľa k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní dvadsiatich troch rokov.

Dovolanie sťažovateľa, ktoré proti uvedenému druhostupňovému rozhodnutiu podal,

odmietol najvyšší súd namietaným uznesením podľa .

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ oboznamuje ústavný súd s námietkami, ktoré

uplatnil v podanom dovolaní a s ktorými sa podľa jeho názoru najvyšší súd náležite

nevysporiadal. V prvom rade argumentuje, že v obnovenom konaní predniesol na hlavnom

pojednávaní návrh na doplnenie dokazovania vyžiadaním správy o zdravotnom stave

poškodeného, ktorý prvostupňový súd s odkazom na 272 ods. 3

odmietol vykonať, dôvodiac, že sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodovanie o treste.

Sťažovateľ je toho názoru, že odmietnutím vykonania navrhovaného dôkazu došlo

k porušeniu jeho práv na obhajobu a na spravodlivý proces, keďže navrhnuté dokazovanie

smerovalo podľa neho ku skutočnosti, ktorú konajúce súdy opakovane prezentovali

ako podstatnú vo vzťahu k výške trestu, keď opakovane zdôrazňovali, že uloženie

stanovenej výšky trestu je odôvodnené skutočnosťou ťažko napraviteľného,

resp. nenapraviteľného následku v podobe poškodenia zdravia poškodeného v trestnej veci

sťažovateľa.

4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v uplatnenom dovolaní

formuloval aj námietku nezákonnosti dôkazov a absencie nezávislosti vyšetrovacieho

orgánu, v rámci ktorej argumentoval, že trestné stíhanie v jeho trestnej veci začal

neoprávnený orgán, a to Úrad inšpekčnej služby, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor

inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, čo podľa jeho názoru

spôsobuje „nulitnosť“ všetkých vykonaných úkonov a na to nadväzujúcu nepoužiteľnosť

všetkých získaných dôkazov, a teda absentuje preukázanie spáchania skutku, z čoho

vyplýva absencia zákonného podkladu na vydanie rozhodnutia o určení druhu a výšky

trestu.

5. Napokon sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí, že podané dovolanie oprel aj

o formuláciu dovolacieho dôvodu podľa

(nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia), v rámci ktorého namietal, že oba

konajúce súdy pri ukladaní trestu prihliadli na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h)

, a to i napriek skutočnosti, že pri ukladaní trestu aplikovali súčasne

aj , a teda postupovali v rozpore so zjednocujúcim

stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 104/2009 zo 14. júna

2010, v zmysle ktorého spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa v súlade so zásadou

ne bis in idem vyjadrenou v nepoužije ako priťažujúca

okolnosť podľa , ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá

podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť

podľa ustanovenia všeobecnej časti ( ).

6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa , a podľa listiny, ako aj práv podľa

ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a namietaným uznesením, označené rozhodnutie zrušil

a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné

zadosťučinenie v sume 200 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2

ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého

nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34

alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý

je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých jeho označených

práv dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie

podané proti právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku, kde sťažovateľ porušenie svojich

práv vidí v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietkami prezentovanými

v uplatnenom dovolaní. Sťažovateľ je toho názoru, že otázky formulované v predmetných

dovolacích námietkach neboli zo strany najvyššieho súdu náležite zodpovedané, keďže sa

podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd s podstatnou argumentáciou podaného dovolania

nevysporiadal.

12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , , ).

13. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ).

14. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

konajúci súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad konajúcim

súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či je

namietané uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

15. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu a opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 13 a 14 odôvodnenia

tohto uznesenia posúdil, či najvyšší súd pri výkone svojej právomoci neprekročil limity

sťažovateľom označených článkov , listiny a dohovoru.

16. Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v úvode odôvodnenia

svojho rozhodnutia interpretoval podstatu dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku, a v rámci tejto interpretácie sťažovateľovi jasne vysvetlil, že dovolanie

nepredstavuje prostriedok určený k náprave skutkových zistení, ku ktorým sa dopracovali

konajúce súdy v prvom a druhom stupni, preto sa prostredníctvom neho nemožno domáhať

preskúmania skutkových záverov a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Najvyšší

súd oprel svoj právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa z dôvodu nesplnenia

uplatnených dovolacích dôvodov o toto podrobné odôvodnenie: «Podľa § 371 ods. 1

písm. c) dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na

obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal odmietnutie vykonania ním

navrhovaného dôkazu, spočívajúceho vo vyžiadaní si správy o zdravotnom stave

poškodeného . Za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

však nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom

konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa

, resp. práva podľa Ak by záver orgánu činného

v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle o tom, že určitú skutkovú

okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal

opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa , odporovalo by to

viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle , ktorá

vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie

posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri rozhodnutie

najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011). Zároveň platí, že, ak uplatnenie

práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov

činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred

meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Tr.

por.), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú [ (pozri

rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 116/2014)]. Návrh na doplnenie

dokazovania, spočívajúci vo vyžiadaní si správy o zdravotnom stave poškodeného,

predniesla obhajkyňa obvineného na hlavnom pojednávaní 25. novembra 2014 (č. 1. 1196),

pričom prvostupňový súd sa s týmto návrhom vysporiadal tak, že na tomto hlavnom

pojednávaní ho podľa odmietol vykonať, pretože sa týkal okolnosti

nepodstatnej pre rozhodovanie o treste obvineného za spáchanú trestnú činnosť (č. 1.

1196). V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vo vzťahu k uvedenému na str. 7

uviedol: „Ani odstupom času od spáchania skutku nemožno hovoriť, že by mal byť

obžalovanému uložený nižší trest a nemení na to nič ani skutočnosť, že je možné, že sa

poškodeným a zlepšil zdravotný stav, ak sa tak stalo, je to potrebné

vyhodnotiť v pozitívnom smere, že sa aspoň čiastočne podarilo zmierniť následky

spáchaného skutku, no poukazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ani táto okolnosť

nemôže privodiť pre obžalovaného priaznivejší trest a ovplyvniť rozhodovanie súdu pri

ukladaní trestu, preto boli i návrhy obžalovaného v tomto smere na doplnenie dokazovania

zamietnuté.“ Je teda zrejmé, že s návrhom na doplnenie dokazovania sa prvostupňový súd

na hlavnom pojednávaní vysporiadal a svoje rozhodnutie aj v tomto smere dostatočne

odôvodnil spôsobom, ktorý nemožno označiť za svojvoľný. Treba pritom dodať, že súčasťou

práva na obhajobu, ale ani práva na súdnu ochranu nie je právo obvineného

na rozhodnutie v súlade s jeho návrhom, resp. očakávaním. Možno preto konštatovať, že

nevykonanie obvineným navrhovaného dôkazu v predmetnej veci nezakladá naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Naplnenie tohto

dovolacieho dôvodu videl obvinený v nepoužiteľnosti a nulitnosti všetkých dôkazov

vykonaných v predmetnej veci z dôvodu, že sekcia kontroly a inšpekčnej služby nemá

kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie ani podávať návrh na podanie

obžaloby. Vo vzťahu k tejto dovolacej námietke obvineného je však potrebné konštatovať

nesplnenie podmienky dovolania uvedenej v , v zmysle ktorej dôvody

dovolania podľa až g) možno použiť iba vtedy, ak namietané

okolnosti, ktoré boli dovolateľovi známe už v pôvodnom konaní, tento uplatnil najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom. Zmyslom ustanovenia je predísť

tomu, aby konanie pred dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové

nedostatky, ktoré mohli byť zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zákonodarca v

tejto súvislosti totiž predpokladal, že pokiaľ bola namietaná vada dovolateľovi známa už

v pôvodnom konaní, a tento sa ju nesnažil odstrániť pri prvej možnej príležitosti, nejde

o vadu tak závažnú, aby ju bolo potrebné preskúmavať v dovolacom konaní, a v podstate by

mohlo ísť len o špekuláciu dovolateľa smerujúcu k predĺženiu celého konania.

Z predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by obvinený kedykoľvek v priebehu

predchádzajúceho konania namietal nezákonnosť a nepoužiteľnosť dôkazov z dôvodu

vykonávania vyšetrovania sekciou kontroly a inšpekčnej služby, hoci táto skutočnosť mu

musela byť zrejmá už v prípravnom konaní. Keďže uvedené skutočnosti obvinený prvýkrát

namietal až v podanom dovolaní, dôvod dovolania podľa

s poukazom na v predmetnej veci nemožno použiť. Napriek tomu

dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že na obvineným nastolenú otázku dáva odpoveď

stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 95/2015,

podľa ktorého „Okolnosť, že inšpekčnú služba Policajného zboru je nariadením

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo vnútra“) zaradená aj

do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva

vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom

podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona

č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon

č. o Policajnom zbore“) a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo

útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená

„inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že

inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1,

ods. 2 o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide

o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných

činov [ a o Policajnom zbore], a to

prostredníctvom policajtov ( č.

o Policajnom zbore). Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej

služby, je policajtom v zmysle a poverený príslušník

Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10

ods. 8 písm. c) .“

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť. Predmetný dovolací dôvod opiera obvinený o nesprávne

použitie § 37 písm. h) Tr. zák. za súčasnej aplikácie § 41 ods. 2 Tr. zák. Pri tejto dovolacej

námietke je na jednej strane potrebné dať za pravdu obvinenému v tom smere, že konajúce

súdy postupovali v rozpore s publikovanou judikatúrou najvyššieho súdu, ak aplikovali

súčasne § 37 písm. h) Tr. zák. aj § 41 ods. 2 Tr. zák. Z odôvodnenia obvineným uvádzaného

stanoviska trestnoprávneho kolégia zverejneného v Zbierke pod č. 1/2011, totiž vyplýva, že

„Spáchanie druhého trestného činu ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák.

sa však nepoužije, ak je potrebné z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých

aspoň jeden je zločinom, aplikovať asperačnú zásadu v zmysle § 41 od. 2 Tr. zák.

(eventuálne v nadväznosti na toto ustanovenie aj v zmysle § 41 ods. 3 alebo § 42 Tr. zák.).

Spáchanie druhého trestného činu (popri zločine alebo prísnejšie trestnom zločine) je totiž

okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa naposledy citovaného

ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže

byť takto použitá nielen podľa úpravy v obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného

zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného

zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej

okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zák. bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods.

1 Tr. zák.“ Na druhej strane ale treba uviesť, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, pod ktorý namietané nesprávne použitie priťažujúcej okolnosti v zmysle

písm. h) Tr. zák. obsahovo spadá, nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne

neovplyvnilo postavenie obvineného ( ). Z tohto pohľadu je v

predmetnej veci podstatné, že ani prípadné vypustenie priťažujúcej okolnosti podľa § 37

písm. h) Tr. zák. a následný postup podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. len pri existencii poľahčujúcej

okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák. by zásadným spôsobom neovplyvnil postavenie

dovolateľa. Aj v prípade takejto úpravy trestnej sadzby, v rámci ktorej by v súlade

s rozhodnutím najvyššieho súdu zverejneným v Zbierke pod č. 32/2009 došlo najprv

k zníženiu hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.

a následne k jej zvýšeniu o jednu tretinu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. (pri zohľadnení

zákonného obmedzenia hornej hranice trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 veta druhá

Tr. zák.) by totiž konajúce súdy vychádzali z totožného rozpätia trestnej sadzby ako

v napadnutých rozhodnutiach, a to dvadsať až dvadsaťpäť rokov. Dovolací dôvod podľa

tak s poukazom na v predmetnej veci

nemožno použiť. Treba pritom uviesť, že prípadné námietky týkajúce sa neprimeranosti

v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby uloženého trestu nemožno podradiť pod

žiaden z dovolacích dôvodov podľa

Napokon v závere najvyšší súd k dovolaniu obvineného uvádza, že ustanovenie § 374

ods. 3 nemožno uplatňovať ako samostatný dôvod dovolania, ale toto ustanovenie

len v nadväznosti na a vyjadruje okolnosť, že aj keď sa

z dôvodov uvedených v dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu

druhého stupňa (okrem dovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním

namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené

v konaní o riadnom opravnom prostriedku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené

v Zbierke pod č. 47/2014).»

17. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z obsahu

samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako dovolacie dôvody v podanom

opravnom prostriedku uplatnil dôvod podľa , teda

porušenia práva na obhajobu zásadným spôsobom, ďalej dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)

, teda že je napadnuté rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli

súdom vykonané zákonným spôsobom, a napokon dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

citovaného zákona, a síce nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd

v úvode odôvodnenia namietaného uznesenia sťažovateľovi vysvetlil podstatu dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý ako taký v žiadnom prípade neslúži

k revízii skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa.

18. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd konštatoval, že v prípade argumentácie

sťažovateľa, ktorú subsumoval pod prvý z uplatnených dovolacích dôvodov, ide v podstate

o žiadosť sťažovateľa o posúdenie správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, teda

o snahu korigovať ustálené skutkové závery, ktoré dovolací súd, tak ako už bolo povedané,

meniť nemôže. Najvyšší súd na tomto mieste v zmysle uvedeného konkretizoval, že

za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah

vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov v intenciách zásady

náležitého zistenia skutkového stavu veci. Najvyšší súd súčasne konštatoval, že sa konajúci

súd s dôkazným návrhom sťažovateľa riadne vysporiadal, keď náležite zdôvodnil

odmietnutie jeho vykonania. Vzhľadom na uvedené dôvody najvyšší súd uzavrel, že

prednesená argumentácia sťažovateľa stojí mimo označený dovolací dôvod.

19. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia ďalej vyplýva, že k sťažovateľom

uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa poukázal

najvyšší súd na súvisiace ustanovenie , podľa ktorého

dovolacie dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až g) citovaného zákona nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. V nadväznosti na citované

ustanovenie najvyšší súd dôvodil, že sťažovateľ argumentáciu

o nezákonnosti dokazovania a nepoužiteľnosti dôkazov z dôvodu vykonávania vyšetrovania

špecifikovanou zložkou Policajného zboru, ktorá podľa sťažovateľa nie je kompetentným

orgánom k začatiu trestného stíhania, vzneseniu obvinenia a predloženiu návrhu na podanie

obžaloby, v predchádzajúcich štádiách konania neuplatnil a prvýkrát ju predostrel až

v podanom dovolaní, i napriek skutočnosti, že túto vedomosť preukázateľne mal už

v prípravnom konaní (vedomosť o vykonávaní vyšetrovania špecifikovanou zložkou

Policajného zboru). I napriek neuplatniteľnosti uvedenej argumentácie s odkazom

na citované ustanovenie najvyšší súd nad rámec svojej

prieskumnej povinnosti sťažovateľovi ozrejmil, že jeho názor o nekompetentnosti

špecifikovanej zložky Policajného zboru je vyvrátený stanoviskom trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu (zverejnené v zbierke pod č. 95/2015).

20. K poslednému zo sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov [§ 371 ods. 1

písm. i) ] najvyšší súd v namietanom uznesení uviedol, že je tvrdenie

sťažovateľa o nesprávnom použití ustanovenia síce

odôvodnené, keďže konajúce súdy postupovali v rozpore s publikovanou judikatúrou

najvyššieho súdu, ktorá vylučuje zdvojenie, teda súčasnú aplikáciu ustanovenia § 37

písm. h) (posudzovanie spáchania viacerých trestných činov ako

priťažujúcej okolnosti) a asperačnej (zostrujúcej) zásady, avšak takto uplatnený dovolací

dôvod nemožno s odkazom na použiť, keďže zistené

porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného (sťažovateľa). Na tomto

mieste najvyšší súd sťažovateľovi podrobne a jasne vysvetlil, že je s ohľadom na citované

ustanovenie relevantné to, že v prípade správneho postupu, teda

v prípade nezohľadnenia spáchania viacerých trestných činov ako priťažujúcej okolnosti

v zmysle by prevaha poľahčujúcich okolností, ktorou bola

v trestnej veci sťažovateľa skutočnosť podľa (sťažovateľ

viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), mohla síce viesť k postupu podľa § 38

ods. 3 , teda k zníženiu hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej

sadzby (od 20 do 25 rokov) o jednu tretinu, avšak táto by musela byť následne po aplikácii

zostrujúcej zásady podľa zase zvýšená o jednu tretinu, teda by

sa takýmto postupom konajúce súdy dopracovali v konkrétnom prípade sťažovateľa

opätovne k sadzbe od 20 do 25 rokov, teda k sadzbe totožnej s tou, z ktorej konajúci súd

pri vydaní napadnutého právoplatného rozhodnutia vychádzal, a to vzhľadom na limitáciu

aplikácie zostrujúcej zásady v zmysle poslednej vety ustanovení § 41 ods. 2 Trestného

zákona („Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov“).

Zároveň najvyšší súd doplnil, že prípadné výhrady sťažovateľa o neprimeranosti konkrétnej

výšky uloženého trestu v rámci uvedenej („nezmenenej“) trestnej sadzby už stoja mimo

označený dovolací dôvod a nemožno ich zároveň podradiť pod žiaden zo zákonom

vymedzených dovolacích dôvodov.

21. Vychádzajúc zo sumarizácie skutkových a právnych záverov odôvodnenia

namietaného uznesenia, tak ako sú uvedené v bodoch 17 až 20 tohto uznesenia, je ústavný

súd toho názoru, že sa dovolací súd so všetkými námietkami sťažovateľa uplatnenými

v podanom dovolaní náležite vysporiadal a riadne vysvetlil dôvody pre jeho odmietnutie.

Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa ústavný súd

hodnotí ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu

kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou

ústavného súdu a zároveň súladnú s podstatou a zmyslom aplikovaných právnych noriem

[, a , a ]. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju

podľa odmietol.

22. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019