Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 217/2019
PDF · 221.41 KB
No categories available
II. ÚS 217/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Richard Bauer,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I, opatrením sp. zn.
5 T 69/2018 z 5. apríla 2019 a opatrením sp. zn. 5 T 69/2018 zo 17. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“), opatrením sp. zn.
5 T 69/2018 z 5. apríla 2019 a opatrením sp. zn. 5 T 69/2018 zo 17. júna 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
trestne stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
V trestnej veci sťažovateľa nariadil okresný súd hlavné pojednávanie na 14. január
2019 a na 25. február 2019, z ktorých sa zvolený obhajca sťažovateľa JUDr. Richard Bauer
ospravedlnil, a to raz pre chorobu a raz z dôvodu kolízie.
Na hlavnom pojednávaní 3. apríla 2019 sa zvolený obhajca zúčastnil a zároveň
vo vzťahu k samosudcom nariadenému ďalšiemu termínu hlavného pojednávania požiadal
o zmenu tohto termínu.
Dňa 3. apríla 2019 sťažovateľ podaním požiadal okresný súd, aby sa hlavné
pojednávanie konalo v jeho osobnej neprítomnosti.
Okresný súd následne opatrením sp. zn. 5 T 69/2018 z 5. apríla 2019 ustanovil
sťažovateľovi náhradného obhajcu.
Dňa 24. apríla 2019 sťažovateľ podaním adresovaným okresnému súdu vzal v celom
rozsahu späť svoju žiadosť o vykonanie hlavného pojednávania v jeho osobnej
neprítomnosti.
Dňa 14. júna 2019 sťažovateľ okresný súd požiadal o bezodkladné zrušenie
ustanovenia náhradného obhajcu. Poukázal pritom na skutočnosť, že ustanovená obhajkyňa
ho žiadnym spôsobom nekontaktovala, hoci sa zúčastnila dvoch termínov hlavného
pojednávania (27. apríla 2019 a 27. mája 2019), a ani so sťažovateľom nevykonala žiadnu
poradu o ďalšom postupe.
Okresný súd následne opatrením sp. zn. 5 T 69/2018 zo 17. júna 2019 zrušil
opatrenie sp. zn. 5 T 69/2018 z 5. apríla 2019 o ustanovení náhradného obhajcu
sťažovateľovi.
3. Sťažovateľ v podstatnom namieta arbitrárnosť napadnutého opatrenia okresného
súdu sp. zn. 5 T 69/2018 z 5. apríla 2019, ktorým mu bol ustanovený náhradný obhajca.
Podľa jeho názoru vlastným konaním ani konaním jeho zvoleného obhajcu nedochádzalo
k mareniu účelu trestného konania v uvedenej trestnej veci a sťažovateľ ako obžalovaný len
dôsledne využíval svoje práva. Sťažovateľ zároveň namieta nedostatočné odôvodenie
opatrenia okresného súdu sp. zn. 5 T 69/2018 zo 17. júna 2019, ktorým bolo zrušené
opatrenie o ustanovení náhradného obhajcu.
Sťažovateľ zároveň namieta, že došlo aj k zásahu do jeho práva na obhajobu, keďže
ustanovením náhradného obhajcu ho okresný súd „donútil“, aby sa zúčastňoval v rozpore
s jeho právom na obhajobu každého ďalšieho termínu hlavného pojednávania.
Sťažovateľ taktiež namieta zásah do práva vlastniť majetok, keďže mu vznikne
povinnosť nahradiť trovy ustanovenému obhajcovi, a teda dôjde k jeho ukráteniu o sumu,
ktorú bude musieť náhradnému obhajcovi zaplatiť.
4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru došlo tým, že napadnutými
opatreniami okresného súdu sp. zn. 5 T 69/2018 z 5. apríla 2019 a sp. zn. 5 T 69/2018
zo 17. júna 2019 bol sťažovateľovi v trestnom konaní arbitrárne najprv ustanovený
a následne zrušený náhradný obhajca, čím bolo zároveň porušené jeho právo na obhajobu,
ako aj právo vlastniť majetok.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1.Základné práva sťažovateľa zaručené mu v čl. 50 ods. 3, čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež v čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice I a jeho
Opatrením č. k. 5T/69/20I8 zo dňa 05. 04. 2019 a Opatrením č. k. 5T/69/2018 zo dňa
17.06.2019, v súvislosti s trestným konaním sťažovateľa vedeným pred Okresným súdom
Košice I pod sp. zn. 5T/69/2018, porušené boli.
2. Opatrenie č. k. 5T/69/2018 zo dňa 05.04.2019 a Opatrenie č. k. 5T/69/2018 zo dňa
17.06.2019 Okresného súdu Košice I zrušuje a Okresnému súdu Košice I zakazuje
porušovať namietané práva sťažovateľa.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie v sume 1.000,-EUR (slovom tisíc eur), ktoré je mu Okresný súd
Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (správne má byť „Okresný súd Košice I“, pozn.)
je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho nastúpenia v sume
415,51 (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej
nástupkyne Advokátskej kancelárie Bauer s.r.o., Dénešova 19, 040 23 Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
17. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
III.
Právne hodnotenie a závery ústavného súdu
18. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
19. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru napadnutým postupom a opatreniami okresného súdu sp. zn. 5 T 69/2018
z 5. apríla 2019 a sp. zn. 5 T 69/2018 zo 17. júna 2019.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,
že okresným súdom bol sťažovateľovi v trestnom konaní arbitrárne najprv ustanovený
a následne zrušený náhradný obhajca, čím bolo zároveň porušené jeho právo na obhajobu,
ako aj právo vlastniť majetok.
20. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
21. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
23. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019,
24. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných
súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody.
25. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutým opatreniam okresného súdu
sp. zn. 5 T 69/2018 z 5. apríla 2019 a sp. zn. 5 T 69/2018 zo 17. júna 2019.
26. V zmysle § 10 ods. 19 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opatrenia sú neformálne ústne alebo
písomné rozhodnutia technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy. Vzhľadom
na skutočnosť, že ide skôr o konanie faktickej povahy ako rozhodnutie, Trestný poriadok
bližšie vôbec nestanovuje (na rozdiel od rozsudku, uznesenia alebo príkazu) formálne
ani obsahové náležitostí opatrení. Na rozdiel od napr. príkazu tak Trestný poriadok
nezakotvuje ani požiadavku, aby písomné vyhotovenie opatrenia obsahovalo odôvodnenie
či požiadavku, aby opatrenie bolo odôvodené aj skutkovými okolnosťami. Proti opatreniu
nemožno ani podať opravný prostriedok. Zvláštna povaha opatrení tak odôvodňuje
odlišnosti pri hodnotení opatrení v porovnaní s bežnými formami rozhodovania v trestnom
konaní.
27. Podľa § 42 Trestného poriadku v prípade, ak je dôvodná obava, že by mohol byť
zmarený v prípravnom konaní výsluch obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu,
hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo
ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo
ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca. Náhradný obhajca má rovnaké práva
a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní
a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu
alebo ustanoveného obhajcu.
28. Inštitút náhradného obhajcu je osobitný inštitút trestného práva procesného,
ktorý súvisí so vznikom situácie, v ktorej dochádza k snahe o marenie účelu trestného
konania zo strany obvineného ako jednej z procesných strán. Ustanovenie obhajcu z úradnej
moci aj proti vôli obvineného pritom nie je v rozpore s ústavou alebo dohovorom, ak si to
vyžadujú záujmy spravodlivosti. Je preto primerané a spravodlivé, aby riadny výkon
súdnictva nebol ohrozovaný takými okolnosťami, ktoré samotný štát ako procesná strana
nemôže ovplyvniť. Sem spadajú nielen snahy obvineného vyhnúť sa dôsledkom spojeným
s trestným stíhaním, t. j. konanie nesúce znaky procesnej obštrukcie, ale aj snahy sledujúce
mimoprocesné ciele. Takýmto javom, ktoré na úkor štátu ako procesnej strany zreteľne
vybočujú z ústavne chránených procesných zásad, ako aj z rámca štátu ako právneho štátu,
je však potrebné čeliť (m. m. II. ÚS 215/06).
29. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté opatrenie okresného súdu
sp. zn. 5 T 69/2018 z 5. apríla 2019, ktorým okresný súd sťažovateľovi ustanovil
náhradného obhajcu, okresný súd ustanovenie náhradného obhajcu sťažovateľovi odôvodnil
tým, že „je dôvodná obava, že by neúčasťou ustanoveného obhajcu (ide o formálnu chybu
v písaní, správne má byť zvoleného obhajcu, pozn.) JUDr. Richarda Bauera mohlo byť
zmarené hlavné pojednávanie.“.
Keďže Trestný poriadok nezakotvuje požiadavku, aby písomné vyhotovenie
opatrenia obsahovalo odôvodnenie, ako ani požiadavku, aby opatrenie bolo odôvodené
aj skutkovými okolnosťami, je potrebné brať do úvahy aj okolnosti, ktoré predchádzali
vydaniu, resp. viedli k vydaniu predmetného opatrenia. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na skutočnosť, že z predchádzajúceho priebehu hlavného pojednávania vyplýva,
že z dvoch termínov hlavných pojednávaní v trestnej veci sťažovateľa nariadených
na 14. január 2019 a na 25. február 2019 sa zvolený obhajca sťažovateľa ospravedlnil
a na hlavnom pojednávaní konanom 3. apríla 2019 sa zvolený obhajca sťažovateľa síce
zúčastnil, avšak zároveň vo vzťahu k samosudcom nariadenému ďalšiemu termínu hlavného
pojednávania požiadal o zmenu tohto termínu.
30. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté opatrenie okresného súdu sp. zn.
5 T 69/2018 zo 17. júna 2019, ktorým okresný súd zrušil opatrenie sp. zn. 5 T 69/2018
z 5. apríla 2019 o ustanovení náhradného obhajcu sťažovateľovi, okresný súd zrušenie
náhradného obhajcu odôvodnil tým, že „pominuli dôvody na jeho ustanovenie“.
Keďže Trestný poriadok nezakotvuje požiadavku, aby písomné vyhotovenie
opatrenia obsahovalo odôvodnenie, ako ani požiadavku, aby opatrenie bolo odôvodené
aj skutkovými okolnosťami, je potrebné brať do úvahy aj okolnosti, ktoré predchádzali
vydaniu, resp. viedli k vydaniu predmetného opatrenia. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na skutočnosť, že podaním zo 14. júna 2019 sám sťažovateľ okresný súd
požiadal o bezodkladné zrušenie ustanovenia náhradného obhajcu a poukázal na
skutočnosť, že ustanovená obhajkyňa ho žiadnym spôsobom nekontaktovala, hoci sa
zúčastnila dvoch termínov hlavného pojednávania (27. apríla 2019 a 27. mája 2019), a ani
so sťažovateľom nevykonala žiadnu poradu o ďalšom postupe.
31. Po oboznámení sa s postupom a napadnutými opatreniami okresného súdu
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažovateľom napadnutý
postup a opatrenia okresného súdu v ničom nesignalizujú možnosť porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť
ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp.
ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým postupom a opatreniami
okresného súdu a obsahom práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
32. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že postup súdneho
orgánu (v tomto prípade okresného súdu), ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
predpismi konania v trestnoprávnej veci, nie je možné považovať za porušenie základného
práva alebo slobody fyzickej osoby ako účastníka súdneho konania podľa čl. 46 až 50
33. Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru
34. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd tým, že mu ustanovil náhradného obhajcu,
ho v podstate „donútil“, aby sa v rozpore s jeho právom na obhajobu zúčastňoval každého
ďalšieho termínu hlavného pojednávania.
35. S uvedeným názorom sťažovateľa sa nemožno stotožniť, keďže ustanovenie
náhradného obhajcu sťažovateľovi okresným súdom v žiadnom smere nenegovalo
predchádzajúci prejav vôle sťažovateľa z 3. apríla 2019 nezúčastňovať sa hlavného
pojednávania v jeho trestnej veci, keďže Trestný poriadok ustanoveniu náhradného obhajcu
takýto účinok nepriznáva. Bol to, naopak, sťažovateľ, ktorý svojím podaním z 24. apríla
2019 vzal v celom rozsahu späť svoju predchádzajúcu žiadosť o vykonanie hlavného
pojednávania v jeho osobnej neprítomnosti.
36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažovateľom napadnutý postup a opatrenia okresného súdu v ničom
nesignalizujú možnosť porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv
podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi
sťažovateľom napadnutým postupom a opatreniami okresného súdu a obsahom práv,
vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení.
37. Z uvedených dôvodov ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnú
sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
38. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že napadnutým postupom a opatreniami okresného
súdu bolo zasiahnuté do jeho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd konštatuje, že ide o právo hmotného charakteru a ústavný súd nezistil
relevantnú súvislosť medzi označeným právom hmotnej povahy a napadnutým postupom
a opatreniami okresného súdu. Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej
sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia tohto práva, reálnosť ktorej by
mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 439/2018).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, odmietol pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
40. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019