Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 228/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti Plastcom, spol. s r. o., IČO 173 183 78, Hattalova 4, Bratislava, právne

zastúpenej advokátom Mgr. Oliverom Kristom, advokátska kancelária Kýčerského 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III a jej uznesením

č. k. -12 z 3. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Plastcom, spol. s r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Plastcom, spol. s r. o., IČO 173 183 78,

Hattalova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná

prokuratúra“) a jej uznesením č. k. -12 z 3. mája 2019 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresná prokuratúra napadnutým

uznesením zamietla sťažnosť sťažovateľky ako poškodenej proti uzneseniu vyšetrovateľa

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava 3, odboru kriminálnej polície

(ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: ORP-622/3-VYS- B3-2017 z 15. marca 2019, ktorým

podľa zastavil trestné stíhanie, lebo nie je tento

skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

2.1 Okresná prokuratúra v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedla:

„Po preskúmaní vyšetrovacieho spisu s poukazom na som

zistila, že dňa 9.1.2019 bolo vykonané preštudovanie vyšetrovacieho spisu splnomocnencom

Mgr. Oliverom Kristom. Mgr. Oliverovi Kristovi bol predložený celý spisový materiál -

originál, pričom si mobilným telefónom vyhotovil fotokópie časti vyšetrovacieho spisu.

V čase preštudovania nepredložil žiadne ďalšie návrhy.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu dotknutého konania, tak k nemu uvádzam

nasledovné:

... V zmysle ustanovenia , škodou malou sa rozumie

škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej

desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej

stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej

päťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu,

hodnoty veci a rozsahu činu. V danom prípade sa škodou rozumie akékoľvek zmenšenie

hodnoty opatrovaného alebo spravovaného majetku.

Objektívna stránka spočíva v spôsobení značnej škody tým, že páchateľ poruší

všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú

právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať

cudzí majetok. Objektom predmetného trestného činu je cudzí majetok, ako aj ďalšie

majetkové hodnoty, pričom k cudziemu majetku existuje osobitý vzťah dôvery. Z hľadiska

subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, ktorý zahrňuje aj porušenie konkrétnej povinnosti

opatrovať alebo spravovať cudzí majetok.

Trestným činom je v zmysle ustanovenia protiprávny čin,

ktorého znaky sú uvedené v . Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že o

trestný čin sa jedná iba vtedy, ak sú súčasne splnené všetky jeho obligatórne (povinné)

podmienky, ktorými sú protiprávnosť a formálne znaky, t. j. znaky niektorej skutkovej

podstaty trestného činu uvedenej v osobitnej časti . Ak splnenie

ktoréhokoľvek z obligatórnych znakov skutkovej podstaty absentuje, nemôže sa jednať o

trestný čin, avšak nemožno vylúčiť, že sa jedná o iné protispoločenské, a v prípade právom

upraveného vzťahu, i protiprávne konanie, spravidla však menšej závažnosti (priestupok,

iný správny delikt, porušenie záväzku vzniknutého z veriteľsko-dlžníckych vzťahov

upravených normami tzv. civilného práva ako je právo občianske, obchodné, pracovné a

rodinné a pod.), na základe čoho štát, zastúpený zákonodarcom nepovažuje za správne a

ani potrebné takého konanie postihovať metódami a prostriedkami trestnej represie, ktoré

sú v každom právnom štáte tzv. ultima ratio t. j. krajnými prostriedkami postihu

protiprávneho konania najhrubšieho charakteru, pri ktorých ostatné metódy odstránenia

protispoločenského a protiprávneho konania spravidla zlyhávajú a ktoré zároveň ochraňujú

také vzťahy, na ktorých ochrane má záujem celá spoločnosť.

Zastávam názor, že nie je a nemôže byť úlohou polície a prokuratúry zasahovať

prostriedkami trestného práva do riešenia civilných sporov, pokiaľ prípadné z nich plynúce

konflikty neprekročia svojou intenzitou a následkami hranicu trestnoprávnej zodpovednosti.

Trestné právo je možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné

excesy zo súkromno-právnych vzťahov, ktoré zjavne už presahujú ich rámec a napríklad už

majú povahu ignorácie právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného v civilnom konaní.

Len takémuto striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že trestné právo má byť uplatňované

len ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva

a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné (ide o už zmieňovanú

subsidiaritu trestnej represie, tzv. princíp ultima ratio). Prostriedky trestného práva nie je

možné využiť len preto, že subjekt ktorý sa cíti v práve, rezignuje na ochranu, ktorú mu

majú poskytnúť súdy v civilnom konaní.

Na záver považujem za potrebné uviesť, že skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa

odohral) sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ

v podanom trestnom oznámení. Oznamovateľ (poškodený) má právo na podanie trestného

oznámenia a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa ním zaoberať

a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či daný skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky

konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu uvedeného v je plne v ich

kompetencii. Možno preto zhrnúť, že každý má zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami

a návrhmi kompetentné orgány zaoberali, a aby ich vybavili, nikto však nemá nárok na to,

aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (podporne aj uznesenie Ústavného

súdu SR, sp. zn.: ).

Týmto uzatváram, že napadnuté uznesenie vyšetrovateľa PZ je zákonné, riadne

odôvodnené a s poukazom na obsah spisového materiálu i opodstatnené.

Výrok predmetného uznesenia, ktorý som preskúmala je správny, taktiež ktoré

predchádzalo napadnutému uzneseniu ako celku je zákonné, nedošlo k porušeniu

procesných ustanovení.“

3. Sťažovateľka napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry považuje za svojvoľné,

arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože okresná prokurátorka sa podľa mienky sťažovateľky

vôbec nijakým spôsobom nevysporiadala so žiadnym argumentom sťažovateľky, na ktoré

poukázala v sťažnosti.

3.1 Okresná prokuratúra podľa sťažovateľky v celom odôvodnení napadnutého

uznesenia iba cituje jednotlivé ustanovenia a a iba

všeobecne sa zaoberá výkladom jednotlivých ustanovení , rozborom

trestného činu či judikatúry bez akéhokoľvek zdôvodnenia či poukázania na konkrétne

súvislosti s posudzovaným trestným konaním a sťažnosťou.

3.2 priznáva sťažovateľke podľa jej slov postavenie účastníka

prípravného konania, takže sťažovateľka ako účastník takéhoto trestného konania má právo,

aby aj rozhodnutie okresnej prokuratúry, ktoré rozhoduje výlučne o ňou podanej sťažnosti,

spĺňalo požiadavku zákonnosti a aby nebolo neodôvodnené a zjavne arbitrárne.

3.3 Podľa sťažovateľky sa vyšetrovateľ vôbec nijako nezaoberal a ani

nevysporiadal s úmyselným a neoprávneným navýšením mzdy riaditeľom závodov o 83 %

z 1. novembra 2016, ktoré bolo hlavným základom celého trestného oznámenia

zo 16. júna 2017 (čím vznikla sťažovateľke škoda vo výške vyše 12 000 €) a na základe

ktorého sa zistilo, že podozrivé osoby ako konatelia nezákonne už v minulosti neoprávnene

zvyšovali riaditeľom závodov mzdy, hoci na to neboli oprávnení.

3.4 Uvedeným konaním tak vyšetrovateľ podľa názoru sťažovateľky v rozpore

s vykonaným dokazovaním priamo svojvoľne a nezákonne vypustil z prebiehajúceho

trestného konania skutok porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, ktorý

vykazoval znaky úmyselného trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku.

3.5 Vyšetrovateľ tak podľa úsudku sťažovateľky v priamom rozpore so skutkovým

a právnym stavom zadefinoval porušenie povinnosti pri správe cudzieho majetku ako

úmyselný trestný čin (pričom ale nevyhodnotil úmyselné porušenie povinnosti pri správe

cudzieho majetku z 1. novembra 2016), a tým nezákonne a svojvoľne porušil zákon

a porušil právo sťažovateľky ako poškodenej na spravodlivý proces.

4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„... postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III a jej rozhodnutím - uznesením

-12 vydaného dňa 03.05.2019 bolo porušené základného právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

... zrušil predmetné rozhodnutie okresnej prokuratúry a v súlade s ustanovením § 133

ods. 3 písm. b) tohto zákona vrátil vec okresnej prokuratúre na ďalšie konanie...

... priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

6. Podstatou výhrad sťažovateľky je, že orgány činné v trestnom konaní sa

nedostatočne zaoberali jej trestným oznámením a následnou sťažnosťou a neúčinne vyšetrili

ňou namietané a oznámené podozrenie zo spáchania trestného porušovania povinnosti

pri správe cudzieho majetku.

7. Ústavný súd predovšetkým podotýka, že pokiaľ ide vo všeobecnosti o právo

na súdnu ochranu, uvedené právo v obdobných veciach nemôže byť v zásade vôbec

dotknuté. Súčasťou práva na súdnu ochranu totiž nie je právo fyzickej osoby alebo

právnickej osoby, aby na základe podaného trestného oznámenia bol orgán prokuratúry

povinný zahájiť trestné stíhanie, alebo zahájiť trestné stíhanie pre oznamovateľom označený

trestný čin či podať obžalobu voči označeným osobám s právnou kvalifikáciou skutku

podľa predstáv oznamovateľa (porov. , , ,

).

7.1 Ani z čl. 6 dohovoru nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania

proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní pre konkrétny,

napr. poškodenou osobou artikulovaný trestný čin [porov. rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Dziedzic proti Poľsku z 25. 11. 2003,

č. 50428/99, bod 6; rozsudok vo veci Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, č. 11826/85,

bod 29; rozsudok vo veci Kusmierek v. Poľsko z 21. 9. 2004, č. 10675/02, bod 48].

7.2 Ústavný súd však ďalej dôvodí, že si je vedomý judikatúry ESĽP, ktorú

reflektoval aj vo svojej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej zlyhanie štátu pri vyšetrovaní

niektorých trestných činov môže viesť k porušeniu čl. 2 (pozri medzi mnohými rozsudok

veľkého senátu vo veci McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 27. 9. 1995,

č. 18984/91, bod 161 alebo rozsudok Isayeva, Yusupova a Bazayeva proti Rusku

z 24. 2. 2005, č. 57947/00, body 209 ‒ 213), čl. 3 (rozsudok vo veci Assenov aďalší

proti Bulharsku z 28. 10. 1998, č. 24760/94, bod 102; podobne nález ústavného súdu

sp. zn. z 27. júna 2003), čl. 4 (rozsudok vo veci Rantsev proti Cypru a Rusku

zo 7. 1. 2010, č. 25965/04, bod 288) a výnimočne tiež k namietanému porušeniu

sťažovateľkou označeného čl. 8 dohovoru.

7.3 Pri zásahoch do práva zaručeného čl. 8 dohovoru však ESĽP vyžaduje trestno-

právnu ochranu len veľmi výnimočne. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa

vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty tohto práva („where

fundamental values and essential aspects of private life are at stake“ – pozri rozsudok

vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27; ďalej napr. rozsudok

vo veci Söderman proti Švédsku z 12. 11. 2013, č. 5786/08, body 82 ‒85). Takými sú

predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady

domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012,

č. 59968/07, body 58 a 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie,

pozri napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27),

či fyzického násilia voči skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti

(rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, bod 91).

V ostatných prípadoch postačí ochrana prostriedkami iných právnych odvetví.

7.4 To, že sťažovateľ nesúhlasí s výsledkom prešetrenia trestného oznámenia

sťažovateľky orgánmi činnými v trestnom konaní a orgánmi prokuratúry, nemôže byť

v danom prípade predmetom prieskumu ústavným súdom. Ústavný súd nie je súdom

skutkovým či opravnou inštanciou v rámci trestného konania či trestného súdnictva

a v zásade mu neprináleží preskúmavať to, ako právne kvalifikovali alebo nekvalifikovali

konkrétny skutok orgány činné v trestnom konaní, prokuratúra a súdy. Úloha ústavného

súdu sa v rámci trestného konania (predsúdneho či súdneho) obmedzuje na dohľad nad

zachovaním hmotných a procesných ústavných práv osôb, ktorým či dohovor

garantujú v rámci trestného konania určité subjektívne hmotné a procesné ústavné práva

a dohľad nad riadnym plnením pozitívneho záväzku štátu viesť účinné vyšetrovanie,

porušenie ktorého by viedlo k veľmi závažnému zásahu do samotnej podstaty konkrétnych

ústavných (zväčša hmotných, pozri už uvedené) práv. Ústavný súd teda v zásade nie je

oprávnený hodnotiť samotné vyšetrovanie trestného činu alebo právnu kvalifikáciu skutku

či váhu jednotlivých dôkazov v trestnom konaní.

8. Ústavný súd vo veci sťažovateľky uvádza, že orgány činné v trestnom konaní

riadne podozrenie zo spáchania trestného činu namietané/oznámené sťažovateľkou

v trestnom oznámení prešetrili, orgány prokuratúry riadne preskúmali podania a sťažnosti

sťažovateľky. A teda vo veci sťažovateľky nedošlo k preukázaniu trestnej zodpovednosti

konkrétnych páchateľov trestného činu alebo k zisteniu spáchania akéhokoľvek trestného

činu. Postupu orgánov činných v trestnom konaní nemožno z ústavného hľadiska

(ani pri zohľadnení judikatúry ESĽP) nič vytknúť. Navyše, sám ústavný súd sa stotožňuje

s názorom okresnej prokuratúry, že v danom prípade trestné právo (ako prostriedok ochrany

práv ultima ratio) nenahrádza a nesmie nahrádzať súkromnoprávne prostriedky ochrany

práva. V sťažovateľkinej veci ide predovšetkým o spor civilného charakteru, pričom z neho

plynúci konflikt neprekročil svojou intenzitou a následkami hranicu trestnoprávnej

zodpovednosti.

9. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019