Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 275/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Andrey Belanovej, IČO 34 520 406, miesto podnikania Novozámocká 370, Ivanka pri Nitre,

zastúpenej advokátkou Mgr. Ing. Evou Solčanovou, advokátska kancelária, Sládkovičova 1,

Nitra, vo veci namietaného porušenia a 2 a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Andrey Belanovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť Andrey Belanovej, IČO 34 520 406, miesto podnikania

Novozámocká 370, Ivanka pri Nitre (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia a 2 (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2019. Ústavná sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 2. júla 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -220 zo 6. apríla 2016 v konaní o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia Pôdohospodárskej platobnej agentúry (ďalej len „žalovaná“),

teda správy o výsledku následnej finančnej kontroly č. 130/81-14/2014 z 20. marca 2015

(ďalej len „správa“) a záznamu o prerokovaní správy o výsledku následnej finančnej

kontroly č. 130/81-14/2014 z 21. apríla 2015 (ďalej len „záznam“) bolo žalobe sťažovateľky

ako žalobkyne vyhovené, a tak správa, ako aj záznam boli zrušené a vec bola vrátená

žalovanej na ďalšie konanie.

3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2019 bol

rozsudok krajského súdu zrušený a konanie o žalobe sťažovateľky bolo zastavené.

Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 2. mája 2019.

4. Na rozdiel od krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že správa, ale ani

záznam nie sú individuálnymi správnymi aktmi, ktorými by sa zasahovalo do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľky, a preto podľa názoru najvyššieho súdu správa,

ale ani záznam nepodliehali súdnemu preskúmaniu v rámci správneho súdnictva podľa

druhej hlavy piatej časti . Najvyšší súd uvádza, že žaloba

sťažovateľky nesmerovala proti rozhodnutiu a vytýkané procesné vady samy osebe nemôžu

byť predmetom súdneho prieskumu, pokiaľ nebolo vydané rozhodnutie. Vzhľadom na túto

skutočnosť mal krajský súd konanie o žalobe podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku zastaviť. Podľa najvyššieho súdu sa na danú vec vzťahuje ustálená judikatúra

ústavného súdu a najvyššieho súdu, z ktorej má nepochybne vyplývať, že protokol (správa)

o výsledku akejkoľvek kontrolnej činnosti orgánu verejnej správy, ale ani protokol (záznam

či správa) o prerokovaní správy o výsledkoch takejto kontroly, pokiaľ sa nimi nezakladajú,

nemenia alebo nezrušujú práva a povinnosti dotknutých fyzických a právnických osôb,

sú iba podkladovým materiálom pre prípadné začatie správneho konania.

5. Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej

označené práva podľa a dohovoru.

6. Najvyšší súd zrušením rozsudku krajského súdu a zastavením konania (teda

vylúčením správy a záznamu zo sféry súdnej ochrany formou súdneho preskúmania)

odmietol sťažovateľke právo na prístup k súdu, a teda porušil princíp zákazu denegationis

iustitiae, ktorý je súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle a 2 .

7. Najvyšší súd konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, keď s poukazom na postupy

upravené v ustanoveniach , a o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), a to v III. časti o pravidlách poskytovania prostriedkov

z Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka, dospel k záveru, že na danú

vec sa v plnej miere vzťahuje ním uvádzaná judikatúra a vyslovený záver, podľa ktorého

preskúmavanie zákonnosti úkonov (postupov) pri výkone kontroly je prípustné len

za podmienky a v rozsahu uloženia povinnosti kontrolovanému subjektu, pričom v danom

prípade sťažovateľke takéto povinnosti uložené neboli. Podľa najvyššieho súdu výzva

na vrátenie finančných prostriedkov (ale ani odstúpenie od zmluvy) nie je uložením

povinnosti a rovnako ani zo začatia správneho konania ešte nemožno vyvodiť povinnosť

vrátenia finančných prostriedkov.

8. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd uskutočnil svojvoľný výklad a aplikáciu

právnych predpisov v rozpore s . Uznesenie najvyššieho súdu nie je presvedčivé,

nerešpektuje pravidlá formálnej logiky a nedáva ani jasné a zrozumiteľné odpovede na to,

prečo najvyšší súd odmietol poskytnúť sťažovateľke súdnu ochranu podľa právneho

poriadku Slovenskej republiky.

9. Predmetom súdneho prieskumu na základe žaloby sťažovateľky boli správa

a záznam (obe týkajúce sa následnej finančnej kontroly uskutočnenej podľa zákona

č. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „“]), avšak najvyšší

súd úplne a bezdôvodne odignoroval a právne posúdenie veci

založil na inom právnom predpise (), ktorý výkon kontroly ani

neupravuje. Najvyšší súd súčasne založil svoje rozhodnutie na judikatúre, ktorá sa na danú

právnu vec nevzťahuje. Odkázal napr. na rozhodnutia vydané vo veciach týkajúcich sa

daňového konania a verejného obstarávania, ktoré však majú odlišnú právnu úpravu, a preto

nie sú použiteľné v danom prípade. Uviedol aj judikatúru, ktorá by zdanlivo mohla súvisieť

s danou vecou, ale ani v jednom riešenom prípade nebola predmetom prieskumu správa

o výsledku následnej finančnej kontroly, ale ani záznam o jej prerokovaní.

10. Podľa presvedčenia sťažovateľky v jej prípade už samotná správa, ako aj záznam

spadajú pod pojem rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku, keďže nimi môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

sťažovateľky priamo dotknuté. Najvyšší súd ich ale za rozhodnutia nepovažoval s odkazom

na to, že za rozhodnutia považuje len rozhodnutia vydané v správnom konaní, ktoré

zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb, hoci

podľa ustanovenia sa rozhodnutiami správnych

orgánov rozumejú aj ďalšie rozhodnutia, teda aj také, ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté.

11. Sťažovateľka je presvedčená, že v jej prípade z dôvodu, že žalovaná od zmluvy

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku ešte pred vykonaním následnej finančnej

kontroly odstúpila (s čím je podľa ustanovenia

automaticky spojená povinnosť vrátiť poskytnuté prostriedky žalovanej), správou

a záznamom sú jej práva, ako aj právom chránené záujmy a povinnosti priamo dotknuté,

a preto tieto rozhodnutia podliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva.

12. S ohľadom na už uvedené postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

o zastavení konania došlo k takej interpretácii a aplikácii právnych predpisov, ktorá nie je

zlučiteľná s a vo svojich dôsledkoch viedla k odmietnutiu spravodlivosti

a k porušeniu a 2 a dohovoru.

13. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa: Andrea Belanová, IČO: 34 520 406, miesto

podnikania: Novozámocká 370, 951 12 Ivanka pri Nitre, na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.02.2019, právoplatného

dňa 02.05.2019, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26.02.2019 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 346,26 EUR na bankový účet Mgr. Ing. Evy Solčanovej,

advokátky..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

14. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2019, ktoré

podľa doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 2. mája 2019, vyplýva, že ním bol

rozsudok krajského súdu č. k. -220 zo 6. apríla 2016 zrušený a konanie

o žalobe sťažovateľky bolo zastavené.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu správu a záznam považoval krajský súd

za také rozhodnutia, ktoré sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Vytkol pritom

žalovanej neúplnosť predloženého spisového materiálu, ale následne aj pochybenia

v procese finančnej kontroly, ktoré podrobne rozviedol s poukazom na nedodržanie

ustanovení Podľa týchto zistení osoby vykonávajúce následnú

finančnú kontrolu nepreukázali sťažovateľke, že sú oprávnené na jej vykonanie, nevyžiadali

si od nej písomné vyjadrenie ku kontrolným zisteniam uvedeným v správe, neurčili lehotu

na podanie vyjadrenia a nepreverili opodstatnenosť námietok sťažovateľky voči kontrolným

zisteniam.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu

a najvyššieho súdu protokol (správa) o výsledku akejkoľvek kontrolnej činnosti orgánu

verejnej správy a ani protokol (záznam či správa) o prerokovaní správy o výsledkoch takejto

kontroly, pokiaľ sa nimi nezakladajú, nemenia alebo nezrušujú práva a povinnosti

dotknutých fyzických a právnických osôb, sú iba podkladovým materiálom pre prípadné

začatie správneho konania ( vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005, R 53/2018, , , ,

a ďalšie). K vykonaniu následnej finančnej kontroly nedošlo v rámci

začatého správneho konania. V správe, ale ani v zázname neboli sťažovateľke uložené

žiadne povinnosti či opatrenia. Sťažovateľka v žalobe ani netvrdila, že by bola nejakým

rozhodnutím či opatrením, ktoré je administratívnym aktom, ukrátená na svojich právach.

Podstata žalobných dôvodov sa týkala výlučne postupov žalovanej a jej pracovníkov

pri realizácii kontroly na mieste, ako aj v čase ukončenia kontroly vyhotovením správy,

v čase prerokovávania výsledkov kontroly a zloženia kontrolnej skupiny. Neuniklo

pozornosti najvyššieho súdu, že predmetom kontroly bolo dodržanie podmienok

vyplývajúcich z obsahu zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku uzavretej

medzi žalovanou a sťažovateľkou. Zmluva bola uzavretá podľa ustanovení § 35 a § 38

Žalovaná v konaní pred krajským súdom neprezentovala túto

skutočnosť a jej vyjadrenia sa netýkali postupov upravených

(osobitne časti III). Samotná žalovaná pritom v odvolaní uviedla tvrdenie, že kontrola nie je

ukončená, avšak toto tvrdenie neodôvodnila. V nadväznosti na to sťažovateľka uviedla,

že ešte pred rozhodnutím krajského súdu jej bolo doručené oznámenie o začatí správneho

konania vo veci vrátenia neoprávnenej platby. Išlo o oznámenie z 8. februára 2016.

Z oznámenia o začatí správneho konania, ktoré sťažovateľka v odvolacom konaní

predložila, vyplýva, že 21. decembra 2009 uzatvorila so žalovanou zmluvu o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku na projekt Investícia do modernizácie

poľnohospodárskych strojov a výstavby skladu SHR v rámci programu rozvoja vidieka SR

na roky 2007–2013 – Modernizácia fariem, na základe ktorej jej bola platba poskytnutá.

Po uskutočnení kontroly plnenia kritérií podľa žalovanej sa zistilo, že došlo k porušeniu

zmluvy a žalovaná od nej odstúpila listom z 11. novembra 2013. Listom z 3. februára 2014

žalovaná zaslala sťažovateľke žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov. Sťažovateľka

reagovala listom z 28. júla 2014 a žiadala o prehodnotenie požiadavky na vrátenie

finančných prostriedkov. Na základe poverenia generálneho riaditeľa žalovanej bola

vykonaná následná finančná kontrola u sťažovateľky pre účely zistenia dodržania

podmienok uzatvorenej zmluvy. Následná finančná kontrola podľa žalovanej potvrdila

predchádzajúce zistenia, čo viedlo k záveru, že podmienky zmluvy neboli dodržané

a sťažovateľka neoprávnenú platbu neuhradila. Preto žalovaná začala správne konanie.

Ďalší priebeh správneho konania nie je v spise dokumentovaný a nevyplýva ani z odvolania

žalovanej.

V danej veci bolo potrebné v prvom rade zaujať právny názor k otázke,

či sťažovateľkou napadnutá správa a záznam sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu

podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti . Krajský súd

bez toho, aby zaujal stanovisko k tejto zásadnej a základnej právnej otázke, konal

a rozhodol o podanej žalobe, v ktorej sťažovateľka vytýkala výhradne postup

pri vykonávaní následnej finančnej kontroly v súvislosti aj s námietkami proti osobám,

ktoré sa na tejto kontrole podieľali. Krajský súd pritom dal do pozornosti, že ani samotná

žalovaná v konaní pred krajským súdom neuplatnila žiadne výhrady ku kvalifikácii správy

a záznamu ako administratívnych aktov, ktoré sú rozhodnutiami. Existencia oznámenia

o začatí správneho konania nebola na ústnom pojednávaní krajského súdu 6. apríla 2016

prezentovaná a žalovaná túto skutočnosť neprezentovala ani v podanom odvolaní.

Krajský súd preto meritórne prejednal žalobu a dospel k záveru, že postup žalovanej mal

také procesné vady, ktoré samy osebe mohli spôsobiť nezákonnosť správy a záznamu.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že správa, ale ani záznam nie sú individuálnymi

správnymi aktmi, ktorými by sa zasahovalo do práv a právom chránených záujmov

sťažovateľky, a preto nepodliehali súdnemu preskúmaniu v rámci správneho súdnictva.

Vzhľadom na to, že žaloba nesmerovala proti rozhodnutiu a vytýkané procesné vady samy

osebe nemôžu byť predmetom súdneho prieskumu, pokiaľ nebolo vydané rozhodnutie,

krajský súd mal konanie o žalobe podľa ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku zastaviť.

Najvyšší súd s poukazom na postupy upravené v ustanoveniach § 40, § 41 a § 42

dospel k záveru, že na danú vec sa v plnej miere vzťahuje

už uvedená judikatúra a vyslovený záver, podľa ktorého preskúmavanie zákonnosti úkonov

(postupov) pri výkone kontroly je prípustné len za podmienky a v rozsahu uloženia

povinnosti kontrolovanému subjektu, pričom sťažovateľke také povinnosti uložené neboli.

Výzva na vrátenie finančných prostriedkov (ale ani odstúpenie od zmluvy) nie je uložením

povinnosti. Rovnako ani zo začatia správneho konania ešte nemožno vyvodiť povinnosť

vrátenia finančných prostriedkov. Podľa ak žalovaná

zistí nesplnenie povinnosti prijímateľa vrátiť podporu alebo jej časť a nedôjde

k vzájomnému započítaniu pohľadávok z podpory alebo jej časti, vyzve prijímateľa

na vrátenie podpory alebo jej časti. Ak prijímateľ nevráti podporu alebo jej časť na základe

výzvy, žalovaná postupuje na základe osobitných predpisov, ktorými sú

Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ako aj o pôsobnosti orgánov štátnej

správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka v znení neskorších

predpisov. Z týchto predpisov vyplýva, že odvod, penále a pokuta za porušenie finančnej

disciplíny pri nakladaní s verejnými prostriedkami ukladá a vymáha ten kontrolný orgán,

auditujúci orgán alebo orgán dozoru štátu, ktorý je oprávnený vykonávať kontrolu, vládny

audit alebo dozor verejných prostriedkov v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej

osobitným predpisom. Odvod, penále a pokutu za porušenie finančnej disciplíny štátnou

rozpočtovou organizáciou alebo štátnou príspevkovou organizáciou alebo za porušenie

finančnej disciplíny inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou pri nakladaní

s prostriedkami štátneho rozpočtu a s prostriedkami Európskej únie ukladá príslušná správa

finančnej kontroly, ktorá ich aj vymáha. To sa však nevzťahuje na ukladanie a vymáhanie

odvodu, penále a pokuty za porušenie finančnej disciplíny prijímateľom pri nakladaní

s prostriedkami Európskej únie a s prostriedkami štátneho rozpočtu na financovanie

spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie poskytnutými žalovanou,

na ktoré sa vzťahuje osobitný predpis.

Najvyšší súd s poukazom na to, že administratívne postupy príslušného orgánu

v zmysle III. časti neboli ešte v čase rozhodovania krajského súdu

ukončené, považuje posudzovanie zákonnosti postupov kontrolného orgánu pri výkone

následnej finančnej kontroly za predčasné. Preskúmanie zákonnosti žalobou vytýkaných

procesných postupov pri výkone kontroly však môže byť relevantné v súvislosti

s preskúmaním zákonnosti prípadného rozhodnutia vydaného v správnom konaní,

eventuálne v súdnom konaní o vyporiadanie vzťahov zo zmluvy uzatvorenej podľa § 269

ods. 2 ( ).

Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je potrebné postupom podľa § 221 ods. 1 písm. a) v spojení s § 246c ods. 1

zrušiť a konanie podľa v spojení s

ods. 3 zastaviť.

III.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

21. Sťažovateľka je presvedčená, že tak správa, ako aj záznam spadajú pod pojem

rozhodnutia v zmysle ustanovenia , keďže nimi

môžu byť jej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté. Výklad

najvyššieho súdu je podľa nej v rozpore s týmto ustanovením, keďže v zmysle neho

sa rozhodnutiami správnych orgánov rozumejú nielen také, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb, ale aj také, ktorými môžu

byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Ďalej je sťažovateľka presvedčená, že odstúpením žalovanej od zmluvy

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku ešte pred vykonaním následnej finančnej

kontroly jej vznikla automaticky podľa povinnosť

vrátiť poskytnuté prostriedky žalovanej.

22. Podľa názoru ústavného súdu právny názor vyslovený najvyšším súdom je možné

považovať za dostatočne zargumentovaný a presvedčivý. Nejaví známky arbitrárnosti

či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka zastáva v uvedených

súvislostiach odlišný právny názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jej označených práv

podľa a dohovoru.

23. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zdôrazniť, že tak správa, ako aj záznam

sú svojou povahou určitými listinnými dôkazmi, ktoré v konečnom dôsledku z hľadiska

žalovanej a právneho názoru, ktorý žalovaná zastáva, smerujú k vydaniu rozhodnutia

v rámci správneho konania, ktorého obsahom by malo byť záväzné posúdenie otázky,

či sťažovateľka má alebo nemá poskytnuté finančné prostriedky vrátiť. Treba k tomu

poznamenať, že takéto správne konanie podľa údajov, ktoré má ústavný súd k dispozícii,

skutočne aj prebieha a podľa všetkého nie je ešte ukončené (tým menej právoplatne).

24. S použitím určitej miery analógie možno poukázať na to, že ani v takých

sporových konaniach, v ktorých o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

rozhodujú súdy (nie teda orgány verejnej správy, ktoré majú v právomoci rozhodovať nielen

o právach a povinnostiach iných subjektov, ale aj o svojich vlastných právach

a povinnostiach), produkovanie určitého dôkazu zo strany subjektu (resp. v prospech

subjektu), ktorý si uplatňuje sporný nárok, neznamená, že by už bolo vo veci rozhodnuté,

a to ani v prípade, že ide o taký dôkaz, ktorý by pri konečnom hodnotení mohol mať

za následok, že žalobe bude vyhovené.

25. Ako to bolo už naznačené, určitou osobitosťou správneho konania je, že správne

orgány sú oprávnené a povinné záväzným spôsobom rozhodovať aj o svojich vlastných

nárokoch. Sú teda akýmisi sudcami nielen vo vzájomných sporoch tretích subjektov, ale aj

v prípadoch záväzného posudzovania svojich vlastných nárokov. V uvedenom zmysle teda

„súdia“ aj samých seba (práve aj táto skutočnosť opodstatňuje existenciu správneho

súdnictva, ktoré je v poslednej inštancii oprávnené správnosť meritórnych záverov orgánov

verejnej správy preskúmať).

26. Možno zhrnúť, že niet dôvodu považovať výsledok kontroly (správu), ale ani

zápis o prerokovaní výsledkov kontroly (záznam) za rozhodnutie, ale skôr za jeden

z podkladov (dôkazov) pre budúce rozhodnutie. Ako to vyplýva z judikatúry, na ktorú

sťažovateľka poukazuje, za výnimku treba považovať situáciu, keď kontrolný orgán

vo svojej správe uloží kontrolovanému subjektu určitú povinnosť, resp. určité povinnosti.

Uloženie povinnosti (niečo dať, urobiť, strpieť, zdržať sa, teda dare, facere, pati, omittere) je

nepochybne potrebné považovať už za rozhodnutie, k čomu však v danom prípade nedošlo.

27. Ani úkony žalovanej spočívajúce vo vypovedaní zmluvy a v začatí správneho

konania, výsledkom ktorého by malo byť rozhodnutie o povinnosti sťažovateľky vrátiť

poskytnuté finančné prostriedky, nie sú, samozrejme, ešte rozhodnutiami vo veci samej,

i keď k nim smerujú. Rovnako tak (analogicky) predsporová výzva veriteľa na vrátenie

plnenia z dôvodu odstúpenia veriteľa od zmluvy, ale ani následné podanie žaloby

(znamenajúce začatie súdneho konania o povinnosti vrátiť plnenie) nepochybne nie sú

rozhodnutiami.

28. Napokon treba uviesť, že tak, ako na to najvyšší súd správne poukazuje, v rámci

prebiehajúceho správneho konania týkajúceho sa povinnosti sťažovateľky vrátiť poskytnuté

finančné prostriedky bude mať sťažovateľka možnosť brániť sa vydaniu prípadného

rozhodnutia v jej neprospech aj s poukazom na ňou tvrdené pochybenia pri vykonaní

kontroly. Bude môcť pritom vychádzať z konkrétnych záverov, ku ktorým už dospel krajský

súd. Inými slovami, právny názor najvyššieho súdu, ktorý správu a záznam nepovažuje

za rozhodnutia, nijako neznamená, že by bola sťažovateľka v konečnom dôsledku zbavená

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v súvislosti s otázkou zákonnosti vykonania

a priebehu kontroly. Prípadné nezákonnosti v súvislosti s kontrolou bude môcť totiž

sťažovateľka uplatňovať nielen v samotnom správnom konaní, ale aj v rámci správneho

súdnictva.

29. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu