Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 92/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom, Krížna 44, Bratislava, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 20. marca 2018 vo výroku, ktorým bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo 4. júla 2013 o náhrade trov

prvostupňového konania žalovanému v 1. rade, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. marca 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) vo výroku,

ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 4. júla 2013 o náhrade trov prvostupňového konania žalovanému

v 1. rade.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupujúca

v procesnom postavení žalobkyne sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

domáhala od žalovaných náhrady škody z titulu svojho neoprávneného

vylúčenia z verejnej súťaže č. VS/3/03/12, v ktorej obstarávateľom bol právny predchodca

žalovaných. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. júla 2013 žalobu

sťažovateľky zamietol a sťažovateľku zaviazal uhradiť žalovanému v 1. rade trovy konania

vo výške 15 142,53 €. Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím z 20. marca 2018 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny a žalovaným nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Následne podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. júna 2019 odmietnuté.

3. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že predmetom prieskumu zo strany

najvyššieho súdu nebolo rozhodnutie o trovách prvostupňového konania, keďže zákon túto

možnosť nepripúšťa. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka ústavnou sťažnosťou domáha

súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia krajského súdu v rozsahu výroku o trovách

prvostupňového konania, pričom si je vedomá zdržanlivého prístupu ústavného súdu

vo vzťahu k trovám konania. Sťažovateľka však v tejto súvislosti argumentuje, že v jej veci

došlo k takému intenzívnemu zásahu do jej práv, ktorý odôvodňuje preskúmanie porušenia

práv zaručených a dohovoru v spojení s porušením

jej majetkových práv.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zrekapitulovala doterajší priebeh konania

pred okresným súdom a krajským súdom, pričom sťažovateľka osobitne poukázala

na skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení daného rozhodnutia uviedol:

„Vo vzťahu k žalovaným v I. a II. rade súd prvej inštancie na strane 12 posledný

odsek, konštatoval, že ich konaním, resp. konaním právneho predchodcu došlo k porušeniu

ich právnych povinností, avšak absentuje príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku škody

na strane žalobcu,

- vo vzťahu k žalovanému v 3. rade súd prvej inštancie na str. 13 ods. 2 konštatoval,

že jeho rozhodnutia (ktorým potvrdil vylúčenie žalobcu) boli síce zrušené pre nezákonnosť,

avšak nezákonnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie je vo forme nesprávneho

právneho posúdenia veci. Z tejto vo svojej podstate nezmyslenej konštrukcie dospel súd

prvej inštancie k záveru, že nie je daná ani zodpovednosť Úradu pre verejné obstarávanie

za vzniknutú škodu vo forme ušlého zisku.“

5. V súvislosti s napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu z 20. marca 2018

sťažovateľka zhodnotila, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej návrhom na postup podľa

(ďalej len „OSP“), taktiež sa nezaoberal

jej odvolaním vo veci náhrady trov konania, potvrdil rozhodnutie okresného súdu a náhradu

trov konania sťažovateľke nepriznal aj napriek tomu, že vychádzal zo zavineného konania

žalovaných (inak procesne úspešných). Podľa názoru sťažovateľky došlo taktiež k narušeniu

konceptu spravodlivosti a k značnému zásahu do jej majetkových práv bez toho,

aby sa dozvedela o dôvodoch takéhoto zásahu.

6. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka žiadala, aby ústavný

súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že

vysloví porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu z 20. marca 2018, napadnutý

výrok rozsudku krajského súdu z 20. marca 2018 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka zároveň žiadala o priznanie náhrady trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu z 20. marca 2018 v rozsahu výroku o trovách prvostupňového konania,

pričom ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 6. augusta 2019. Ústavný súd

preto pri posudzovaní podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre prijatie ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie prednostne skúmal, či ústavná sťažnosť nebola ústavnému súdu

doručená oneskorene. Sťažovateľka v danej súvislosti taktiež uviedla, že pred podaním

ústavnej sťažnosti podala najvyššiemu súdu mimoriadny opravný prostriedok ‒dovolanie,

ktoré bolo uznesením sp. zn. z 27. júna 2019 odmietnuté. Zároveň poukázala

na skutočnosť, že už v minulosti podala ústavnú sťažnosť v identickom rozsahu, ktorá však

bola odmietnutá uznesením sp. zn. z 15. augusta 2018 ako podaná

predčasne z dôvodu neprípustnosti práve kvôli podanému dovolaniu.

18. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

19. Z citovaného ustanovenia vyplýva,

že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, t. j.

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v rozsahu napadnutého výroku o trovách

prvostupňového konania. Ústavný súd preto ustálil, že ústavná sťažnosť nebola podaná

oneskorene.

20. Ústavný súd následne pristúpil k ústavnému prieskumu napadnutého rozhodnutia

krajského súdu v rozsahu výroku o trovách prvostupňového konania. Pri svojom

rozhodovaní vzal na zreteľ svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej považuje

rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu súčasť civilného procesu

a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade

ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania

meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie

všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo

ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť

do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu

sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (m. m. , ).

21. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Ústavný súd po dôkladnej analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým

ako vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu, konštatuje, že nezistil v skutkových

a právnych záveroch aplikovaných všeobecnými súdmi nič ústavne nekonformné,

čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci

rozhodovania o otázke priznania náhrady trov prvostupňového konania vo vzťahu

k žalovanému v 1. rade okresný súd aplikoval zásadu úspechu v konaní vtedy upravenú

v a vtedy platného a účinného (aktuálne zakotvenú v

ods. 1 ). Krajský súd preto nepotvrdil právne závery

okresného súdu ako vecne správne svojvoľne, ale vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade bol

v konaní v plnom rozsahu úspešný. Ústavný súd preto do právneho záveru krajského súdu

nebol oprávnený vstupovať a prijatý právny záver nahradiť svojím vlastným.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu vo vymedzenom rozsahu, a preto ústavnú sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

23. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľky nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie

porušenia označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu