Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 92/2019
PDF · 172.84 KB
No categories available
III. ÚS 92/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom, Krížna 44, Bratislava, ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 591/2015 z 20. marca 2018 vo výroku, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50 C 14/2005 zo 4. júla 2013 o náhrade trov
prvostupňového konania žalovanému v 1. rade, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 591/2015
z 20. marca 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) vo výroku,
ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 50 C 14/2005 zo 4. júla 2013 o náhrade trov prvostupňového konania žalovanému
v 1. rade.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupujúca
v procesnom postavení žalobkyne sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
50 C 14/2005 domáhala od žalovaných náhrady škody z titulu svojho neoprávneného
vylúčenia z verejnej súťaže č. VS/3/03/12, v ktorej obstarávateľom bol právny predchodca
žalovaných. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 50 C 14/2005 zo 4. júla 2013 žalobu
sťažovateľky zamietol a sťažovateľku zaviazal uhradiť žalovanému v 1. rade trovy konania
vo výške 15 142,53 €. Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím z 20. marca 2018 tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny a žalovaným nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Následne podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 98/2019
z 27. júna 2019 odmietnuté.
3. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že predmetom prieskumu zo strany
najvyššieho súdu nebolo rozhodnutie o trovách prvostupňového konania, keďže zákon túto
možnosť nepripúšťa. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka ústavnou sťažnosťou domáha
súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia krajského súdu v rozsahu výroku o trovách
prvostupňového konania, pričom si je vedomá zdržanlivého prístupu ústavného súdu
vo vzťahu k trovám konania. Sťažovateľka však v tejto súvislosti argumentuje, že v jej veci
došlo k takému intenzívnemu zásahu do jej práv, ktorý odôvodňuje preskúmanie porušenia
práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením
jej majetkových práv.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zrekapitulovala doterajší priebeh konania
pred okresným súdom a krajským súdom, pričom sťažovateľka osobitne poukázala
na skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení daného rozhodnutia uviedol:
„Vo vzťahu k žalovaným v I. a II. rade súd prvej inštancie na strane 12 posledný
odsek, konštatoval, že ich konaním, resp. konaním právneho predchodcu došlo k porušeniu
ich právnych povinností, avšak absentuje príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku škody
na strane žalobcu,
- vo vzťahu k žalovanému v 3. rade súd prvej inštancie na str. 13 ods. 2 konštatoval,
že jeho rozhodnutia (ktorým potvrdil vylúčenie žalobcu) boli síce zrušené pre nezákonnosť,
avšak nezákonnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie je vo forme nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z tejto vo svojej podstate nezmyslenej konštrukcie dospel súd
prvej inštancie k záveru, že nie je daná ani zodpovednosť Úradu pre verejné obstarávanie
za vzniknutú škodu vo forme ušlého zisku.“
5. V súvislosti s napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu z 20. marca 2018
sťažovateľka zhodnotila, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej návrhom na postup podľa
§ 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), taktiež sa nezaoberal
jej odvolaním vo veci náhrady trov konania, potvrdil rozhodnutie okresného súdu a náhradu
trov konania sťažovateľke nepriznal aj napriek tomu, že vychádzal zo zavineného konania
žalovaných (inak procesne úspešných). Podľa názoru sťažovateľky došlo taktiež k narušeniu
konceptu spravodlivosti a k značnému zásahu do jej majetkových práv bez toho,
aby sa dozvedela o dôvodoch takéhoto zásahu.
6. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka žiadala, aby ústavný
súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že
vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu z 20. marca 2018, napadnutý
výrok rozsudku krajského súdu z 20. marca 2018 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka zároveň žiadala o priznanie náhrady trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu z 20. marca 2018 v rozsahu výroku o trovách prvostupňového konania,
pričom ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 6. augusta 2019. Ústavný súd
preto pri posudzovaní podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre prijatie ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie prednostne skúmal, či ústavná sťažnosť nebola ústavnému súdu
doručená oneskorene. Sťažovateľka v danej súvislosti taktiež uviedla, že pred podaním
ústavnej sťažnosti podala najvyššiemu súdu mimoriadny opravný prostriedok ‒dovolanie,
ktoré bolo uznesením sp. zn. 4 Cdo 98/2019 z 27. júna 2019 odmietnuté. Zároveň poukázala
na skutočnosť, že už v minulosti podala ústavnú sťažnosť v identickom rozsahu, ktorá však
bola odmietnutá uznesením sp. zn. IV. ÚS 469/2019 z 15. augusta 2018 ako podaná
predčasne z dôvodu neprípustnosti práve kvôli podanému dovolaniu.
18. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
19. Z citovaného ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde vyplýva,
že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, t. j.
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v rozsahu napadnutého výroku o trovách
prvostupňového konania. Ústavný súd preto ustálil, že ústavná sťažnosť nebola podaná
oneskorene.
20. Ústavný súd následne pristúpil k ústavnému prieskumu napadnutého rozhodnutia
krajského súdu v rozsahu výroku o trovách prvostupňového konania. Pri svojom
rozhodovaní vzal na zreteľ svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej považuje
rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu súčasť civilného procesu
a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade
ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania
meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie
všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo
ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť
do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu
sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
21. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Ústavný súd po dôkladnej analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým
ako vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu, konštatuje, že nezistil v skutkových
a právnych záveroch aplikovaných všeobecnými súdmi nič ústavne nekonformné,
čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci
rozhodovania o otázke priznania náhrady trov prvostupňového konania vo vzťahu
k žalovanému v 1. rade okresný súd aplikoval zásadu úspechu v konaní vtedy upravenú
v § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 vtedy platného a účinného OSP (aktuálne zakotvenú v § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku). Krajský súd preto nepotvrdil právne závery
okresného súdu ako vecne správne svojvoľne, ale vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade bol
v konaní v plnom rozsahu úspešný. Ústavný súd preto do právneho záveru krajského súdu
nebol oprávnený vstupovať a prijatý právny záver nahradiť svojím vlastným.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu vo vymedzenom rozsahu, a preto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
23. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
nárokmi sťažovateľky nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie
porušenia označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu