Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 89/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátom

Mgr. Drahoslavom Potočkom, Čajakova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a práv podľa

ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. z 20. septembra 2016,

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 8. februára 2018,

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. februára 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie v časti,

v ktorej namieta porušenie základných práv podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 8. februára 2018.

2. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Okresnému súdu Košice I z a k a z u j e v konaní sp. zn. vydať

rozsudok vo veci samej alebo uznesenie, ktorým sa konanie končí, a to až do právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v tomto konaní.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. septembra 2016 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. februára

2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. februára 2019 (ďalej aj

„uznesenie najvyššieho súdu“). Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 30. októbra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh možno ustáliť, že sťažovateľka s manželom sa cez

známeho obrátili na (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), od ktorého mali

záujem požičať si 11 000 € na pokrytie svojich dlhov. Žalovaný v 1. rade im 5. februára

2010 poskytol pôžičku 25 400 €, ale na zabezpečenie žiadal zriadiť dočasný prevod

členského podielu v bytovom družstve (žalovaný v 2. rade). Podľa tvrdenia žalobkyne

boli zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečovacom prevode týchto práv vraj pripravené

5. februára 2010, keď ich prišli s manželom a žalovaným v 1. rade podpísať k notárovi

. Podpísali ich, žalovaný v 1. rade však na nich tlačil,

aby ich podpísali čím skôr tak, aby ich stihol odniesť na bytové družstvo a následne

aby stihol ísť k exekútorke zaplatiť dlh, kvôli ktorému sa voči sťažovateľke a jej manželovi

viedla exekúcia. Zmluvy teda podpísali bez toho, aby si ich stihli prečítať, a ostali

nezviazané u notára na stole; žalovaný v 1. rade im ich napriek dohode nikdy nedoručil.

Žalovaný v 1. rade predložil bytovému družstvu len jednu zo zmlúv, dokumenty na bytové

družstvo nikdy neodniesol. V lehote splatnosti odmietol prijať vrátenie pôžičky a neskôr od

bytového družstva byt kúpil do svojho výlučného vlastníctva. V trestnom konaní, ktoré

sa začalo na základe oznámenia sťažovateľky, sťažovateľka zistila, že existujú rozpory

medzi zmluvami, ktoré u notára podpísali, a zmluvami, ktoré boli predložené v trestnom

konaní. Na základe znaleckého posudku č. 120/2015, ktorý si nechali vypracovať, zistili,

že ich podpisy na niektorých zmluvách boli sfalšované a osvedčovacie doložky k nim boli

pripojené v čase, keď sa u notára vôbec nenachádzali.

3. Žalobou podanou na okresnom súde 20. decembra 2010 proti žalovanému v 1. rade

a bytovému družstvu – žalovanému v 2. rade sa sťažovateľka s manželom domáhali určenia

neplatnosti dvoch zmlúv, ktoré boli vraj uzavreté 5. februára 2010 a ktoré sa týkali prevodu

členského podielu v bytovom družstve a práv k bytu, ďalej neplatnosti zmluvy z 5. augusta

2010, ktorou žalovaný v 1. rade nadobudol byt do svojho vlastníctva od bytového družstva,

ako aj určenia, že sú nájomníkmi sporného bytu a členmi bytového družstva. V žalobe

okrem iného predniesli svoje tvrdenia o pôžičke a o tom, že prevod členských práv mal

slúžiť len na jej zabezpečenie, takže nebolo ich úmyslom previesť tieto práva na žalovaného

v 1. rade natrvalo. Namietli tiež, že všetky zmluvy zostali u notára a sami nedostali

ani jedno ich vyhotovenie. Na odôvodnenie namietli, že konanie žalovaného v 1. rade bolo

v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd rozsudkom č. k. -600

z 20. septembra 2016 ich žalobu zamietol v podstate z dôvodu, že zmluva o prevode

členských práv z 5. februára 2010, ktorú žalovaný v 1. rade predložil bytovému družstvu,

obsahuje všetky náležitosti a je teda platná a žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenie o tom,

že by tu bola dohoda o jej dočasnosti. Vo zvyšnej časti potom žalobu zamietol jednak

pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu, keďže určením neplatnosti zmluvy medzi

žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade sa nijako nezlepší právne postavenie žalobcov,

jednak z vecných dôvodov, keď v dôsledku platného prevodu členských práv nemôžu byť

členmi bytového družstva ani nájomníkmi sporného bytu.

4. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka s manželom odvolanie, v ktorom

okrem iného namietli, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď prijal záver

o ich úmysle byt predať za cenu, ktorá v danom čase nebola trhová. Zmluvu o prevode

podpísali v tiesni spôsobenej exekučným konaním a za nevýhodných podmienok. Súd prvej

inštancie nevyhodnotil ich námietky o falšovaní ich podpisov ani okolnosť, že existujú dve

odlišné verzie zmluvy o prevode členských práv z 5. februára 2010. Žalovaný v 1. rade

zneužil nimi podpísané zmluvy a získal ich byt za výrazne menej než je jeho trhová

hodnota. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2018 rozsudok

okresného súdu potvrdil. Vytkol sťažovateľke a jej manželovi, že ich odvolanie nereaguje

na konkrétne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, okresný súd správne

vyhodnotil vykonané dokazovanie a vec správne právne posúdil. Dovolanie podané

sťažovateľkou a jej manželom proti tomuto rozsudku z dôvodu § 420 písm. f) a § 421 ods. 1

(ďalej aj „“) najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn.

z 13. februára 2019.

5. Sťažovateľka je presvedčená, že v konaniach pred všeobecnými súdmi boli

porušené jej základné práva na ochranu obydlia v zmysle , ako aj práva

v zmysle čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru tým, že nemali zachované účinné

prostriedky nápravy pred národnými súdnymi orgánmi a že všeobecné súdy sa vôbec

nezaoberali predloženými kľúčovými dôkazmi falošných podpisov a falošných zmlúv.

V dôsledku toho tak prišla s manželom o svoje obydlie, ktoré nemali záujem previesť

natrvalo, ale len na čas trvania zabezpečenia – do vrátenia pôžičky. Preto sťažovateľka

žiadala, aby ústavný súd jej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel, zrušil napadnutý

rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a súčasne

sa domáha priznania finančného zadosťučinenia od okresného súdu v sume 3 000 €.

6. Okrem toho sa sťažovateľka v texte ústavnej sťažnosti v bode V domáha

aj vydania dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku okresného

súdu a prerušilo by sa konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa žalovaný v 1. rade domáha, aby sťažovateľka bola zaviazaná vypratať sporný

byt.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa

§ 57, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru

11. Sťažovateľka okrem iného namieta aj porušenie svojho práva na efektívny

prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Pod pojmom efektívny prostriedok nápravy

nemožno podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)

nevyhnutne rozumieť existenciu riadneho opravného prostriedku (odvolania). Naopak,

ESĽP vo svojej judikatúre považuje za efektívny prostriedok nápravy aj sťažnosť podľa

[napr. Poštová banka, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 22736/06,

rozhodnutie z 20. 10. 2010, časť „Právo“ („Law“), bod 2], keďže v nej možno namietať

porušenie práv zaručených dohovorom a a 3 , poskytujú ústavnému

súdu efektívne možnosti odstrániť vzniknuté porušenie týchto práv. Keďže v prerokúvanej

veci mala sťažovateľka možnosť podať proti napadnutým rozsudkom okresného súdu

a krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (túto) ústavnú sťažnosť,

v ktorej namieta viaceré porušenia práv zaručených dohovorom, mala podľa názoru

ústavného súdu k dispozícii efektívny prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru.

Súčasťou práva podľa tohto článku však nie je právo na úspech jej opravného prostriedku.

V dôsledku toho treba v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

III.2 K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľky

rozsudkom okresného súdu a uznesením najvyššieho súdu

12. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Uvedený princíp subsidiarity bol rovnako

premietnutý aj do , v zmysle ktorého ak o ochrane

základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný

rozhodovať iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie. Podľa bolo proti rozsudku okresného súdu

prípustné odvolanie, na základe ktorého bol krajský súd oprávnený preskúmať tak skutkové,

ako aj právne závery okresného súdu (porov. odvolacie dôvody podľa ).

Sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila a krajský súd tak rozsudok okresného súdu

preskúmal a rozhodol o ňom rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2018.

To v zmysle citovaných ustanovení vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať rozsudok

okresného súdu, preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

13. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého

posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci dovolacieho súdu

(m. m. ). Ústavný súd nateraz rešpektuje aj záver najvyššieho súdu o tom,

že nedostatky v hodnotení dôkazov alebo nedostatok jeho odôvodnenia nespôsobujú vadu

zmätočnosti v zmysle , takže nezakladajú automaticky prípustnosť

dovolania (porov. rozhodnutia citované v odseku 19 napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu). Ústavný súd takisto akceptuje, že vzhľadom na znenie už prima facie

nemôžu nesprávne skutkové zistenia súdov založiť nesprávne právne posúdenie veci

ani právnu otázku, kvôli ktorej by bolo dovolanie prípustné. Vzhľadom na to nemožno

považovať odmietnutie jej dovolania za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné,

preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky pre zjavnú neopodstatnenosť

aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.

14. Na základe týchto zistení rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode

2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

III.3 K namietanému porušeniu ostatných práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu

15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení jej práv

podľa a dohovoru a v tým, že krajský súd riadne

nereagoval na jej odvolacie námietky a neodstránil pochybenia okresného súdu

pri posudzovaní veci. Osobitne vytýkala konajúcim súdom, že riadne nevyhodnotili všetky

dôkazy svedčiace o falošných podpisoch a falošných zmluvách, na základe ktorých došlo

k prevodu ich členského podielu na žalovaného v 1. rade a na základe ktorého následne

stratili svoje obydlie. Podľa ústavného súdu nemožno ústavnú sťažnosť v tejto časti

považovať za zjavne neopodstatnenú, pretože odôvodnenie rozsudku krajského súdu

a okresného súdu, ktoré treba posudzovať ako jeden celok, signalizujú mimoriadne zužujúci

pohľad na posudzovanie komplexného súboru skutočností, ktoré mali podľa tvrdenia

sťažovateľky viesť až k definitívnej strate členského podielu v bytovom družstve, na ktorý

je naviazané jej obydlie. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 5

prijal na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

III. 4 K dočasnému opatreniu

16. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti ďalej domáhala osobitným návrhom podľa

a nasl. v bode V, aby ústavný súd rozhodol dočasným

opatrením a odložil vykonateľnosť právoplatného napadnutého rozsudku okresného súdu

a „dočasne zadržal výkon právoplatného rozhodnutia, najmä prerušením konania sp. zn.

na Okresnom súde Košice I o vyprataní predmetnej nehnuteľnosti (bytu

sťažovateľky), pretože v zmysle § 130 to nie je v rozpore s verejným záujmom a výkon

napadnutého rozhodnutia by znamenal pre sťažovateľku so svojou rodinou väčšiu ujmu,

než aká môže vzniknúť iným osobám...“.

17. Podľa môže ústavný súd na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, ak by právnymi následkami

napadnutého právoplatného rozhodnutia hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti

nie je v rozpore s verejným záujmom. Podľa môže ústavný

súd na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu,

než aká môže vzniknúť iným osobám. Zo znenia citovaných ustanovení vyplýva,

že odloženie vykonateľnosti je možné len u takých rozhodnutí (vrátane opatrení a iných

zásahov), kde závažná ujma hrozí právnymi následkami, ktoré sú s nimi spojené. Naopak,

dočasným opatrením možno v zásade uložiť akékoľvek obmedzenie, ak je to potrebné

na zachovanie existujúceho stavu a zabránenie závažnejším následkom. Obe ustanovenia

predpokladajú určitý test primeranosti medzi následkami, ktoré hrozia tým,

že sa vykonateľnosť neodloží, resp. dočasné opatrenie nevydá, a následkami, ktoré

sú spojené s odložením vykonateľnosti, resp. dočasným opatrením.

18. V prerokúvanej veci sťažovateľka žiada vydať široko formulované dočasné

opatrenie podľa , ktoré je vo svojej podstate sčasti

aj návrhom na odklad vykonateľnosti podľa § 129 tohto zákona. Odklad vykonateľnosti

však v prerokúvanej veci neprichádza do úvahy, keďže napadnutý rozsudok krajského súdu

nepriznáva žalovanému v 1. rade žiadne právo ani neukladá sťažovateľke nijakú povinnosť.

Ide len o deklaratórne rozhodnutie, ktoré záväzne s účinkami prekážky rozhodnutej veci

( ) rieši otázku, či zmluva o prevode členských práv z 5. februára 2010 je platná

alebo nie. Odkladom vykonateľnosti tohto rozhodnutia by bolo možné dosiahnuť len to, že

by sa dočasne suspendovali tieto účinky rozhodnutej veci, čo by ale znamenalo len toľko,

že súdy by si otázku platnosti tejto zmluvy mohli v iných konaniach posúdiť samostatne

( ). V prerokúvanej veci však voči sťažovateľke už prebieha konanie o vypratanie

sporného bytu, ktorý žalovaný v 1. rade nadobudol na základe sťažovateľkou

rozporovaných úkonov. Sťažovateľke teda bezprostredne hrozí zásah do jej práva

na obydlie tak, ako je chránené v zmysle čl. 8 ods. 1 dohovoru (porov. napr. rozsudok ESĽP

z 22. 10. 2015 vo veci Chalikova proti Azerbajdžanu, sťažnosť č. 42883/11, ods. 120

a nasl.), ako aj . V dôsledku právoplatného napadnutého rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2018 by súd konajúci o žalobe

o vyprataní sporného bytu musel podľa vychádzať z prejudiciálne vyriešenej

otázky, že zmluva o prevode členského podielu je platná a žalovaný v 1. rade riadne

nadobudol vlastnícke právo k tomuto bytu, takže by mu v zásade nezostávalo nič iné,

než žalobe o vypratanie vyhovieť. Žalovanému v 1. rade by potom nič neprekážalo

sťažovateľku aj fyzicky (v exekúcii) vypratať zo sporného bytu. Ak by aj ústavný súd

prípadne následne vyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ujma v podobe zásahu

do jej práva na obydlie by jej už vznikla. Hrozba tejto ujmy je teda pre sťažovateľku väčšia

než ujma, ktorá hrozí žalovanému v 1. rade tým, že nebude môcť dosiahnuť vypratanie

sťažovateľky a tá bude v spornom byte určitý čas bývať. Žalovanému v 1. rade by totiž

v každom prípade zostali zachované nároky voči sťažovateľke za užívanie bytu.

19. Na základe týchto okolností prípadu preto rozhodol ústavný súd o návrhu

sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu