Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 89/2019
PDF · 202.79 KB
No categories available
III. ÚS 89/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátom
Mgr. Drahoslavom Potočkom, Čajakova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 12 C 215/2010 z 20. septembra 2016,
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 127/2017 z 8. februára 2018,
ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 130/2018
z 13. februára 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie v časti,
v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 127/2017 z 8. februára 2018.
2. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
3. Okresnému súdu Košice I z a k a z u j e v konaní sp. zn. 23 C 37/2018 vydať
rozsudok vo veci samej alebo uznesenie, ktorým sa konanie končí, a to až do právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v tomto konaní.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
12 C 215/2010 z 20. septembra 2016 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 127/2017 z 8. februára
2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 130/2018 z 13. februára 2019 (ďalej aj
„uznesenie najvyššieho súdu“). Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 30. októbra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh možno ustáliť, že sťažovateľka s manželom sa cez
známeho obrátili na (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), od ktorého mali
záujem požičať si 11 000 € na pokrytie svojich dlhov. Žalovaný v 1. rade im 5. februára
2010 poskytol pôžičku 25 400 €, ale na zabezpečenie žiadal zriadiť dočasný prevod
členského podielu v bytovom družstve (žalovaný v 2. rade). Podľa tvrdenia žalobkyne
boli zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečovacom prevode týchto práv vraj pripravené
5. februára 2010, keď ich prišli s manželom a žalovaným v 1. rade podpísať k notárovi
. Podpísali ich, žalovaný v 1. rade však na nich tlačil,
aby ich podpísali čím skôr tak, aby ich stihol odniesť na bytové družstvo a následne
aby stihol ísť k exekútorke zaplatiť dlh, kvôli ktorému sa voči sťažovateľke a jej manželovi
viedla exekúcia. Zmluvy teda podpísali bez toho, aby si ich stihli prečítať, a ostali
nezviazané u notára na stole; žalovaný v 1. rade im ich napriek dohode nikdy nedoručil.
Žalovaný v 1. rade predložil bytovému družstvu len jednu zo zmlúv, dokumenty na bytové
družstvo nikdy neodniesol. V lehote splatnosti odmietol prijať vrátenie pôžičky a neskôr od
bytového družstva byt kúpil do svojho výlučného vlastníctva. V trestnom konaní, ktoré
sa začalo na základe oznámenia sťažovateľky, sťažovateľka zistila, že existujú rozpory
medzi zmluvami, ktoré u notára podpísali, a zmluvami, ktoré boli predložené v trestnom
konaní. Na základe znaleckého posudku č. 120/2015, ktorý si nechali vypracovať, zistili,
že ich podpisy na niektorých zmluvách boli sfalšované a osvedčovacie doložky k nim boli
pripojené v čase, keď sa u notára vôbec nenachádzali.
3. Žalobou podanou na okresnom súde 20. decembra 2010 proti žalovanému v 1. rade
a bytovému družstvu – žalovanému v 2. rade sa sťažovateľka s manželom domáhali určenia
neplatnosti dvoch zmlúv, ktoré boli vraj uzavreté 5. februára 2010 a ktoré sa týkali prevodu
členského podielu v bytovom družstve a práv k bytu, ďalej neplatnosti zmluvy z 5. augusta
2010, ktorou žalovaný v 1. rade nadobudol byt do svojho vlastníctva od bytového družstva,
ako aj určenia, že sú nájomníkmi sporného bytu a členmi bytového družstva. V žalobe
okrem iného predniesli svoje tvrdenia o pôžičke a o tom, že prevod členských práv mal
slúžiť len na jej zabezpečenie, takže nebolo ich úmyslom previesť tieto práva na žalovaného
v 1. rade natrvalo. Namietli tiež, že všetky zmluvy zostali u notára a sami nedostali
ani jedno ich vyhotovenie. Na odôvodnenie namietli, že konanie žalovaného v 1. rade bolo
v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 215/2010-600
z 20. septembra 2016 ich žalobu zamietol v podstate z dôvodu, že zmluva o prevode
členských práv z 5. februára 2010, ktorú žalovaný v 1. rade predložil bytovému družstvu,
obsahuje všetky náležitosti a je teda platná a žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenie o tom,
že by tu bola dohoda o jej dočasnosti. Vo zvyšnej časti potom žalobu zamietol jednak
pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu, keďže určením neplatnosti zmluvy medzi
žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade sa nijako nezlepší právne postavenie žalobcov,
jednak z vecných dôvodov, keď v dôsledku platného prevodu členských práv nemôžu byť
členmi bytového družstva ani nájomníkmi sporného bytu.
4. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka s manželom odvolanie, v ktorom
okrem iného namietli, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď prijal záver
o ich úmysle byt predať za cenu, ktorá v danom čase nebola trhová. Zmluvu o prevode
podpísali v tiesni spôsobenej exekučným konaním a za nevýhodných podmienok. Súd prvej
inštancie nevyhodnotil ich námietky o falšovaní ich podpisov ani okolnosť, že existujú dve
odlišné verzie zmluvy o prevode členských práv z 5. februára 2010. Žalovaný v 1. rade
zneužil nimi podpísané zmluvy a získal ich byt za výrazne menej než je jeho trhová
hodnota. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 127/2017 z 8. februára 2018 rozsudok
okresného súdu potvrdil. Vytkol sťažovateľke a jej manželovi, že ich odvolanie nereaguje
na konkrétne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, okresný súd správne
vyhodnotil vykonané dokazovanie a vec správne právne posúdil. Dovolanie podané
sťažovateľkou a jej manželom proti tomuto rozsudku z dôvodu § 420 písm. f) a § 421 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn.
8 Cdo 130/2018 z 13. februára 2019.
5. Sťažovateľka je presvedčená, že v konaniach pred všeobecnými súdmi boli
porušené jej základné práva na ochranu obydlia v zmysle čl. 21 ods. 1 ústavy, ako aj práva
v zmysle čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru tým, že nemali zachované účinné
prostriedky nápravy pred národnými súdnymi orgánmi a že všeobecné súdy sa vôbec
nezaoberali predloženými kľúčovými dôkazmi falošných podpisov a falošných zmlúv.
V dôsledku toho tak prišla s manželom o svoje obydlie, ktoré nemali záujem previesť
natrvalo, ale len na čas trvania zabezpečenia – do vrátenia pôžičky. Preto sťažovateľka
žiadala, aby ústavný súd jej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel, zrušil napadnutý
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a súčasne
sa domáha priznania finančného zadosťučinenia od okresného súdu v sume 3 000 €.
6. Okrem toho sa sťažovateľka v texte ústavnej sťažnosti v bode V domáha
aj vydania dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku okresného
súdu a prerušilo by sa konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 23 C 37/2018,
v ktorom sa žalovaný v 1. rade domáha, aby sťažovateľka bola zaviazaná vypratať sporný
byt.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa
§ 57, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru
11. Sťažovateľka okrem iného namieta aj porušenie svojho práva na efektívny
prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Pod pojmom efektívny prostriedok nápravy
nemožno podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)
nevyhnutne rozumieť existenciu riadneho opravného prostriedku (odvolania). Naopak,
ESĽP vo svojej judikatúre považuje za efektívny prostriedok nápravy aj sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy [napr. Poštová banka, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 22736/06,
rozhodnutie z 20. 10. 2010, časť „Právo“ („Law“), bod 2], keďže v nej možno namietať
porušenie práv zaručených dohovorom a čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy, poskytujú ústavnému
súdu efektívne možnosti odstrániť vzniknuté porušenie týchto práv. Keďže v prerokúvanej
veci mala sťažovateľka možnosť podať proti napadnutým rozsudkom okresného súdu
a krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (túto) ústavnú sťažnosť,
v ktorej namieta viaceré porušenia práv zaručených dohovorom, mala podľa názoru
ústavného súdu k dispozícii efektívny prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru.
Súčasťou práva podľa tohto článku však nie je právo na úspech jej opravného prostriedku.
V dôsledku toho treba v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľky
rozsudkom okresného súdu a uznesením najvyššieho súdu
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Uvedený princíp subsidiarity bol rovnako
premietnutý aj do § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého ak o ochrane
základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný
rozhodovať iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie. Podľa § 355 CSP bolo proti rozsudku okresného súdu
prípustné odvolanie, na základe ktorého bol krajský súd oprávnený preskúmať tak skutkové,
ako aj právne závery okresného súdu (porov. odvolacie dôvody podľa § 365 CSP).
Sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila a krajský súd tak rozsudok okresného súdu
preskúmal a rozhodol o ňom rozsudkom sp. zn. 11 Co 127/2017 z 8. februára 2018.
To v zmysle citovaných ustanovení vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať rozsudok
okresného súdu, preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
13. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého
posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci dovolacieho súdu
(m. m. II. ÚS 324/2010). Ústavný súd nateraz rešpektuje aj záver najvyššieho súdu o tom,
že nedostatky v hodnotení dôkazov alebo nedostatok jeho odôvodnenia nespôsobujú vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, takže nezakladajú automaticky prípustnosť
dovolania (porov. rozhodnutia citované v odseku 19 napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu). Ústavný súd takisto akceptuje, že vzhľadom na znenie § 421 CSP už prima facie
nemôžu nesprávne skutkové zistenia súdov založiť nesprávne právne posúdenie veci
ani právnu otázku, kvôli ktorej by bolo dovolanie prípustné. Vzhľadom na to nemožno
považovať odmietnutie jej dovolania za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné,
preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky pre zjavnú neopodstatnenosť
aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.
14. Na základe týchto zistení rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode
2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.
III.3 K namietanému porušeniu ostatných práv sťažovateľky rozsudkom
krajského súdu
15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení jej práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a v čl. 21 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd riadne
nereagoval na jej odvolacie námietky a neodstránil pochybenia okresného súdu
pri posudzovaní veci. Osobitne vytýkala konajúcim súdom, že riadne nevyhodnotili všetky
dôkazy svedčiace o falošných podpisoch a falošných zmluvách, na základe ktorých došlo
k prevodu ich členského podielu na žalovaného v 1. rade a na základe ktorého následne
stratili svoje obydlie. Podľa ústavného súdu nemožno ústavnú sťažnosť v tejto časti
považovať za zjavne neopodstatnenú, pretože odôvodnenie rozsudku krajského súdu
a okresného súdu, ktoré treba posudzovať ako jeden celok, signalizujú mimoriadne zužujúci
pohľad na posudzovanie komplexného súboru skutočností, ktoré mali podľa tvrdenia
sťažovateľky viesť až k definitívnej strate členského podielu v bytovom družstve, na ktorý
je naviazané jej obydlie. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 5
zákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
III. 4 K dočasnému opatreniu
16. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti ďalej domáhala osobitným návrhom podľa
§ 129 a nasl. zákona o ústavnom súde v bode V, aby ústavný súd rozhodol dočasným
opatrením a odložil vykonateľnosť právoplatného napadnutého rozsudku okresného súdu
a „dočasne zadržal výkon právoplatného rozhodnutia, najmä prerušením konania sp. zn.
3 C 37/2018 na Okresnom súde Košice I o vyprataní predmetnej nehnuteľnosti (bytu
sťažovateľky), pretože v zmysle § 130 to nie je v rozpore s verejným záujmom a výkon
napadnutého rozhodnutia by znamenal pre sťažovateľku so svojou rodinou väčšiu ujmu,
než aká môže vzniknúť iným osobám...“.
17. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, ak by právnymi následkami
napadnutého právoplatného rozhodnutia hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti
nie je v rozpore s verejným záujmom. Podľa § 130 zákona o ústavnom súde môže ústavný
súd na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu,
než aká môže vzniknúť iným osobám. Zo znenia citovaných ustanovení vyplýva,
že odloženie vykonateľnosti je možné len u takých rozhodnutí (vrátane opatrení a iných
zásahov), kde závažná ujma hrozí právnymi následkami, ktoré sú s nimi spojené. Naopak,
dočasným opatrením možno v zásade uložiť akékoľvek obmedzenie, ak je to potrebné
na zachovanie existujúceho stavu a zabránenie závažnejším následkom. Obe ustanovenia
predpokladajú určitý test primeranosti medzi následkami, ktoré hrozia tým,
že sa vykonateľnosť neodloží, resp. dočasné opatrenie nevydá, a následkami, ktoré
sú spojené s odložením vykonateľnosti, resp. dočasným opatrením.
18. V prerokúvanej veci sťažovateľka žiada vydať široko formulované dočasné
opatrenie podľa § 130 zákona o ústavnom súde, ktoré je vo svojej podstate sčasti
aj návrhom na odklad vykonateľnosti podľa § 129 tohto zákona. Odklad vykonateľnosti
však v prerokúvanej veci neprichádza do úvahy, keďže napadnutý rozsudok krajského súdu
nepriznáva žalovanému v 1. rade žiadne právo ani neukladá sťažovateľke nijakú povinnosť.
Ide len o deklaratórne rozhodnutie, ktoré záväzne s účinkami prekážky rozhodnutej veci
(§ 230 CSP) rieši otázku, či zmluva o prevode členských práv z 5. februára 2010 je platná
alebo nie. Odkladom vykonateľnosti tohto rozhodnutia by bolo možné dosiahnuť len to, že
by sa dočasne suspendovali tieto účinky rozhodnutej veci, čo by ale znamenalo len toľko,
že súdy by si otázku platnosti tejto zmluvy mohli v iných konaniach posúdiť samostatne
(§ 194 CSP). V prerokúvanej veci však voči sťažovateľke už prebieha konanie o vypratanie
sporného bytu, ktorý žalovaný v 1. rade nadobudol na základe sťažovateľkou
rozporovaných úkonov. Sťažovateľke teda bezprostredne hrozí zásah do jej práva
na obydlie tak, ako je chránené v zmysle čl. 8 ods. 1 dohovoru (porov. napr. rozsudok ESĽP
z 22. 10. 2015 vo veci Chalikova proti Azerbajdžanu, sťažnosť č. 42883/11, ods. 120
a nasl.), ako aj čl. 21 ods. 1 ústavy. V dôsledku právoplatného napadnutého rozsudku
krajského súdu sp. zn. 11 Co 127/2017 z 8. februára 2018 by súd konajúci o žalobe
o vyprataní sporného bytu musel podľa § 230 CSP vychádzať z prejudiciálne vyriešenej
otázky, že zmluva o prevode členského podielu je platná a žalovaný v 1. rade riadne
nadobudol vlastnícke právo k tomuto bytu, takže by mu v zásade nezostávalo nič iné,
než žalobe o vypratanie vyhovieť. Žalovanému v 1. rade by potom nič neprekážalo
sťažovateľku aj fyzicky (v exekúcii) vypratať zo sporného bytu. Ak by aj ústavný súd
prípadne následne vyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ujma v podobe zásahu
do jej práva na obydlie by jej už vznikla. Hrozba tejto ujmy je teda pre sťažovateľku väčšia
než ujma, ktorá hrozí žalovanému v 1. rade tým, že nebude môcť dosiahnuť vypratanie
sťažovateľky a tá bude v spornom byte určitý čas bývať. Žalovanému v 1. rade by totiž
v každom prípade zostali zachované nároky voči sťažovateľke za užívanie bytu.
19. Na základe týchto okolností prípadu preto rozhodol ústavný súd o návrhu
sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu