Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 340/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a maloletej

, ,

, zastúpenej matkou , ,

, právne zastúpených advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou,

advokátska kancelária, Pribinova 3, Malacky, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a maloletej o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. októbra 2019 osobne doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), a maloletej

, ,

(ďalej len „maloletá sťažovateľka“, obaja spolu aj „sťažovatelia“), zastúpenej matkou

, ,

(ďalej len „matka“), právne zastúpených advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou, advokátska

kancelária, Pribinova 3, Malacky, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. júla 2019. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

8. októbra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia (pôvodne ešte obaja maloletí

zastúpení matkou) návrhom z 1. apríla 2016 požadovali zvýšenie výživného od otca

(ďalej len „otec“). Rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -101 z 28. septembra 2017 bola vyživovacia povinnosť

otca zvýšená tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozsudku.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal otec odvolanie spolu so žiadosťami

o opätovné doručenie rozsudku a o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania.

V týchto podaniach otec okrem iného uviedol, že okresný súd nepostupoval správne

pri doručovaní, keď návrh sťažovateľov na zvýšenie výživného, ale ani rozsudok okresného

súdu nedoručoval aj zamestnávateľovi otca, ale iba Mestskému úradu

(ďalej len mestský úrad“), kde bol otec v tom čase prihlásený na trvalý pobyt.

4. Uznesením okresného súdu č. k. -144 z 2. júla 2018 bolo rozhodnuté,

že zmeškanie lehoty na podanie odvolania sa otcovi neodpúšťa, keďže neuviedol žiadny

ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý sa na svojej adrese nezdržoval.

5. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -150 z 24. septembra 2018 bolo odvolanie otca odmietnuté

ako oneskorene podané.

6. Proti uzneseniu krajského súdu podal otec dovolanie, v ktorom namietal,

že uznesenie krajského súdu trpí vadou podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku.

7. K podanému dovolaniu otca sa vyjadrili sťažovatelia prostredníctvom právnej

zástupkyne (totožnej s ich právnou zástupkyňou v konaní vedenom ústavným súdom).

Poukázali na to, že otec v dovolaní poukazuje výsostne na nesprávny procesný postup

okresného súdu týkajúci sa doručovania zásielok. V návrhu na zvýšenie výživného

podanom v mene sťažovateľov matkou bola uvedená adresa otca s tým, že miestom jeho

pobytu (bez prihlásenia) je . Matka totiž mala vedomosť o tom, že otec v čase

podania návrhu nemal ohlásený na tejto adrese trvalý pobyt, no preukázateľne sa pravidelne

zdržiaval u svojich rodičov na uvedenej adrese v obci . Tvrdenie otca, podľa ktorého

po odchode zo spoločnej domácnosti zdieľanej s matkou nemohol svojich rodičov žiadať

o možnosť prihlásiť sa u nich na trvalý pobyt, keďže s nimi nebol a nie je v kontakte,

je absolútnym klamstvom, ktorým otec účelovo zavádza súd. Otec má a mal veľmi dobrý

vzťah so svojimi rodičmi a aj v súčasnosti, keď už u nich zrejme nebýva, ich pravidelne

navštevuje a informuje, a to dokonca aj o všetkých prebiehajúcich súdnych konaniach.

Do viacerých konaní týkajúcich sa sťažovateľov (vedených okresným súdom) rodičia otca

opakovane zasielali písomné podania, chodili na všetky pojednávania vo veci zákazu styku

so sťažovateľmi (sp. zn. ) a vždy ho čakali na chodbe pred pojednávacou

miestnosťou. Dokonca aj 17. mája 2018, keď bol otec na okresnom súde nahliadnuť

do spisu sp. zn. , bol sprevádzaný svojím otcom, ktorý na neho čakal pred

budovou okresného súdu (právna zástupkyňa sťažovateľov ich oboch spolu videla).

Ďalej bolo vo vyjadrení k dovolaniu poukázané na postup okresného súdu, ktorý

po bezúspešnosti doručovania zásielky prostredníctvom Slovenskej pošty na adresu otca

(mesto , mestský úrad), u rodičov otca, ako aj prostredníctvom Obvodného

oddelenia Policajného zboru Stupava vykonal lustráciu v Sociálnej poisťovni a zistil, že

otec je zamestnancom obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „zamestnávateľ“). Okresný súd teda od zamestnávateľa otca požadoval

potvrdenie o výške jeho mzdy a oznámenie evidovanej adresy jeho pobytu. Zamestnávateľ

okresnému súdu uviedol, že eviduje adresu pobytu otca na ,

čo zodpovedá adrese mestského úradu. Na tejto adrese boli opakovane vykonané pokusy

o doručenie príslušníkmi Policajného zboru, avšak otec sa na tejto adrese nezdržiaval a jeho

pobyt bol neznámy. V zmysle o hlásení pobytu občanov

Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o hlásení pobytu“) občan hlási v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom miesto, začiatok a skončenie svojho pobytu v obci, v hlavnom meste Slovenskej

republiky Bratislave a v meste Košice hlási tieto údaje mestskej časti a vo vojenskom

obvode príslušnému úradu, pričom na účely evidencie občanov sa pobytom rozumie trvalý

pobyt a prechodný pobyt. Pokiaľ občan, ktorému bol trvalý pobyt zrušený podľa § 7 ods. 1

písm. d) až g) zákona o hlásení pobytu a ktorý sa nemôže prihlásiť na trvalý pobyt podľa § 3

alebo 4, sa môže prihlásiť na trvalý pobyt v ohlasovni v mieste, kde sa zdržiava. V takom

prípade občan predkladá iba doklad podľa § 3 ods. 8 písm. a) [ak ho nemá, doklad podľa § 3

ods. 8 písm. b)] a ako miesto trvalého pobytu sa uvedie iba obec pobytu. Adresa sídla

obecného úradu tejto obce je adresou takého občana na účely doručovania písomností

od orgánov verejnej správy a iných štátnych orgánov a na účely zápisu do zoznamu voličov.

Obec je povinná spôsobom v mieste obvyklým (najmä oznámením na úradnej tabuli)

upozorniť prihláseného občana, že mu bola alebo že mu má byť doručená písomnosť.

Okresný súd sa zákonným postupom správne snažil o doručenie zásielky na adrese,

ktorú otec uviedol zamestnávateľovi. Tým, že uviedol adresu mestského úradu ako adresu

svojho trvalého pobytu, bol zároveň uzrozumený aj s tým, že všetky písomnosti

(vrátane písomností od štátnych orgánov) mu budú zasielané na túto adresu. Oznámenie

o podaní návrhu na zvýšenie výživného bolo zverejnené na úradnej tabuli, ale aj na webovej

stránke okresného súdu. Predvolanie na pojednávanie, ktoré sa malo konať

28. septembra 2017, bolo doručené na adresu mestského úradu, ktorý túto informáciu

oznámil vyvesením na úradnej tabuli a na webovej stránke mestského úradu. Bolo v záujme

otca, aby vynaložil primeranú aktivitu na to, aby si overil, či mu na uvedenú adresu bola

doručená nejaká zásielka. Okresný súd vykonal všetky potrebné úkony na zistenie pobytu

otca. Jeho neúčasť na súdnom konaní bola spôsobená jeho vlastným konaním, keďže mal

vedomosť o tom, že poštové zásielky sa mu doručujú na mestský úrad ako adresu jeho

trvalého pobytu, s čím bol dlhodobo (od roku 2011) uzrozumený. Sťažovatelia preto

navrhli, aby najvyšší súd dovolanie otca odmietol pre objektívne nesplnenie zákonných

dôvodov prípustnosti dovolania.

8. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júla 2019 boli uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2018 a rozsudok okresného súdu

č. k. -101 z 28. septembra 2017 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie. Zrušené bolo aj uznesenie okresného súdu č. k. -144

z 2. júla 2018.

9. Najvyšší súd svoje uznesenie zdôvodnil najmä tým, že postupom nižších súdov

došlo k porušeniu práva otca na súdny proces tým spôsobom, že okresný súd sa nepokúsil

doručiť mu návrh na miesto, ktoré zistil postupom podľa ustanovenia § 116 ods. 1 Civilného

sporového poriadku od Sociálnej poisťovne a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

Malacky, teda prostredníctvom jeho zamestnávateľa. Táto skutočnosť bola podľa názoru

najvyššieho súdu kľúčová, lebo otec nemal údajne vedomosť o prebiehajúcom súdnom

konaní, pričom z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by mal o konaní vedomosť,

resp. že by sa mu zámerne vyhýbal.

10. Za hlavný dôvod neudržateľnosti uznesenia najvyššieho súdu treba podľa názoru

sťažovateľov z ústavného hľadiska považovať skutočnosť, že tým došlo k porušeniu

ich základného práva na súdnu ochranu, keďže uznesenie najvyššieho súdu nebolo riadne

odôvodnené v súlade so zákonom.

11. V danom prípade najvyšší súd uvádza právnu argumentáciu, ktorú z ústavného

hľadiska nemožno považovať za správnu, a to aj preto, lebo jeho právny názor nie je

zdôvodnený správne a presvedčivo. Podľa ústavného súdu do obsahu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

12. Sťažovatelia sa domnievajú, že okresný súd urobil všetky možné a potrebné

úkony na zistenie pobytu otca a na doručenie rozhodných písomností. Nesúhlasia s názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné tieto písomnosti doručovať aj do sídla

zamestnávateľa otca. Otec musel mať nejakú vedomosť o prebiehajúcom konaní, keď jeho

zamestnávateľovi bola doručená žiadosť o potvrdenie výšky jeho príjmu zo strany

okresného súdu. Otec vzhľadom na to, že v inkriminovanom čase nebol prihlásený

na žiadnej inej adrese, ale iba na mestskom úrade, si mal kontrolovať, či mu nie sú

doručované nejaké zásielky, a mohol tak urobiť aj prostredníctvom internetu. Otec teda

musel mať nejakú vedomosť o možnom prebiehajúcom konaní o zvýšení výživného, keďže

mu to mohol oznámiť nielen zamestnávateľ, ale aj jeho rodičia, u ktorých sa mu písomnosti

(dokonca opakovane) okresný súd pokúšal doručovať, a to tak prostredníctvom poštovej

zásielky, ako aj Obvodným oddelením Policajného zboru Stupava.

13. Nesprávnym uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľov podľa a dohovoru, v dôsledku čoho je namieste priznať im primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €. Sťažovatelia v tejto súvislosti pripomínajú,

že konanie o zvýšenie výživného prebieha už viac ako tri a pol roka a doteraz sa nedočkali

jeho právoplatného skončenia. Otec doteraz platí výživné vo výške 100 € na sťažovateľa

a vo výške 80 € na maloletú sťažovateľku.

14. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

porušené bolo.

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.07.2019,

sp. zn. , a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € každému, ktoré je

Najvyšší súd SR povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania, pozostávajúce z trov

právneho zastúpenia, v sume 346,26 Eur na účet právneho zástupcu..., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Skutkový stav veci

15. Z rozsudku okresného súdu č. k. -101 z 28. septembra 2017 vyplýva,

že ním bolo zvýšené výživné na maloletú sťažovateľku z doterajšej sumy 80 € mesačne na

sumu 150 € mesačne, počnúc 4. apríla 2016, resp. na sumu 200 € mesačne, počnúc

1. septembra 2017, a na sťažovateľa z doterajšej sumy 100 € mesačne na sumu 200 €

mesačne, počnúc 4. apríla 2016.

16. Z uznesenia krajského súdu č. k. -150 z 24. septembra 2018

vyplýva, že ním bolo odmietnuté odvolanie otca proti rozsudku okresného súdu

č. k. -101 z 28. septembra 2017.

Podľa konštatovania krajského súdu proti rozsudku okresného súdu podal otec

prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu odvolanie a požadoval, aby krajský súd

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd

porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, keď mu rozsudok doručoval v zmysle

ustanovenia na adresu mestského úradu

a žiadal tiež, aby mu okresný súd v zmysle ustanovenia § 122 Civilného sporového

poriadku odpustil zmeškanie lehoty na podanie odvolania. Podľa ďalšieho konštatovania

krajského súdu okresný súd uznesením č. k. -144 z 2. júla 2018 rozhodol tak,

že otcovi zmeškanie lehoty na podanie odvolania neodpustil.

Podľa názoru krajského súdu rozsudok okresného súdu treba považovať za doručený

30. októbra 2017 (dátum doručenia otcom neprevzatej zásielky na okresný súd),

a to oznámením o doručení na adresu mestského úradu, ktoré bolo vyvesené

12. októbra 2017 a zvesené 26. októbra 2017. Lehota na podanie odvolania začala otcovi

plynúť 31. októbra 2017 a uplynula 14. novembra 2017 (tento deň pripadol na utorok,

ktorý bol pracovným dňom). Otec podal odvolanie prostredníctvom zvoleného právneho

zástupcu elektronicky až 24. mája 2018. Tým, že otec podal odvolanie po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty, krajský súd jeho odvolanie bez vecného preskúmania správnosti

napadnutého rozsudku ako oneskorene podané podľa § 386 písm. a) Civilného sporového

poriadku odmietol.

17. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júla 2019 vyplýva,

že ním boli zrušené uznesenie krajského súdu sp. zn. z 24. septembra

2018 a rozsudok okresného súdu č. k. -101 z 28. septembra 2017 a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň bolo zrušené aj uznesenie okresného

súdu č. k. -144 z 2. júla 2018.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sa otec štyrmi podaniami z 23. mája 2018

označenými ako „Odvolanie proti rozsudku“, ďalej „Žiadosť o odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odvolania“, potom „Žiadosť o opätovné doručenie rozsudku“ a napokon

„Žiadosť o zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“ domáhal zrušenia rozsudku

okresného súdu, resp. najskôr odpustenia zmeškania lehoty na podanie odvolania, doručenia

rozsudku okresného súdu alebo zrušenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku

okresného súdu.

Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu otec v podanom dovolaní uviedol,

že krajský súd sa jeho námietkami týkajúcimi sa existencie závažnej procesnej vady

spočívajúcej v nesplnení zákonných podmienok ustanovenia § 116 Civilného sporového

poriadku pri doručovaní vôbec nezaoberal a tieto nijakým spôsobom neposúdil

a nevyhodnotil. Pritom táto námietka bola podľa jeho názoru kľúčová pre zodpovedanie

otázky, či mu bol rozsudok okresného súdu riadne doručený. Okresný súd nevykonal pokus

doručiť mu žalobu na jeho pracovisko, hoci o jeho zamestnávateľovi získal poznatky

a aj s ním komunikoval. V tomto ohľade poukázal aj na predtým platné ustanovenie § 46

ods. 1 , ktoré umožňovalo doručovať písomnosti

aj na pracovisko. V neposlednom rade uviedol, že pri doručovaní predvolania okresného

súdu na pojednávanie konané 28. septembra 2017 nebola dodržaná zákonná 5-dňová lehota

podľa ustanovenia .

Podľa názoru najvyššieho súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu

vo všeobecnosti zodpovedá požiadavkám posúdenia objektívnej prípustnosti odvolania,

medzi ktoré patrí aj zachovanie zákonnej lehoty na podanie odvolania, keďže základné

právo na súdnu ochranu nie je absolútne. Z ustanovenia § 105 Civilného sporového

poriadku vyplýva, že pokiaľ súd nedoručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom

úkone súdu alebo do elektronickej schránky či na elektronickú adresu (na žiadosť strany),

doručuje ju prostredníctvom doručujúceho orgánu, ktorý je spravidla poštový podnik, súdny

doručovateľ, útvar Policajného zboru, súdny exekútor alebo obecná polícia. Podľa

ustanovenia fyzickej osobe sa spravidla

doručuje na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky. Podľa § 5 zákona

o hlásení pobytu občan, ktorému bol trvalý pobyt zrušený, sa môže prihlásiť na trvalý pobyt

v ohlasovni v mieste, kde sa zdržiava. Adresa sídla obecného úradu tejto obce je adresou

takého občana aj na účely doručovania písomností od orgánov verejnej správy a iných

štátnych orgánov. Obec je povinná spôsobom v mieste obvyklým (najmä oznámením

na úradnej tabuli) upozorniť prihláseného občana, že mu bola alebo že mu má byť doručená

písomnosť. Podľa , a ak sa žalobu nepodarí

doručiť žalovanému (fyzickej osobe) na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a), je súd povinný

urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného. Ak sa súdu

nepodarí žalobu doručiť na adresu zistenú postupom podľa odseku 1, zverejní oznámenie

o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na svojej webovej stránke. Žaloba sa považuje

po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom

nedozvie. Ďalšie písomnosti doručuje súd žalovanému na adresu podľa ustanovenia § 106

ods. 1 písm. a) . Podľa bodu 18.7 Poštových podmienok

Slovenskej pošty, a. s., účinných od 1. júna 2019 (ďalej len „poštové podmienky“),

oprávneným prijímateľom zásielok adresovaných, inter alia, zamestnancom organizácií

na ich pracoviská sú osoby oprávnené na preberanie zásielok za príslušnú organizáciu,

pričom uvedené sa vzťahuje aj na zásielky s doplnkovou službou do vlastných rúk.

Slovenská pošta nezabezpečuje doručovanie takto adresovaných zásielok jednotlivým

adresátom, zásielky dodáva spolu so zásielkami organizácie. Ak oprávnený prijímateľ

za organizáciu odmietne zásielky prevziať, resp. zásielku nie je možné oprávnenému

prijímateľovi vydať, Slovenská pošta mu odovzdá pre adresáta písomné oznámenie

o uložení zásielky na pošte. Uvedený režim doručovania platil aj podľa predchádzajúcich

poštových podmienok.

Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd lustráciou v registri obyvateľov zistil, že otec

má od 9. augusta 2011 nahlásený trvalý pobyt na adrese mestského úradu a na túto adresu

mu následne bola zasielaná žaloba (a ďalšie súdne písomnosti). Táto zásielka bola vrátená

s tým, že adresát na oznámenie nereagoval. Následne bola neúspešne požiadaná polícia

o doručenie súdnych písomností otcovi na adresu jeho rodičov, ktorú adresu označila

v návrhu aj matka. Lustráciou v Sociálnej poisťovni sa zistilo, že otec býva na adrese

mestského úradu a pracuje u zamestnávateľa. Zamestnávateľ oznámil, že otec je jeho

zamestnancom nepretržite od 1. októbra 2015 a býva na adrese mestského úradu. Zároveň

pripojil aj potvrdenie o dosahovanom príjme otca. Následný pokus okresného súdu

o doručenie žaloby otcovi na uvedenú adresu bydliska prostredníctvom pošty a polície bol

neúspešný. Ďalej postupom podľa ustanovenia

bolo vyvesené na úradnej tabuli a webovej stránke okresného súdu oznámenie o podanom

návrhu. Okresný súd vyzval mestský úrad na doručenie predvolania na pojednávanie pre

otca na 28. september 2017. Doklad o vyvesení a zvesení oznámenia bol okresnému súdu

doručený 25. septembra 2017. Na pojednávaní konanom 28. septembra 2017 boli

(s výnimkou otca) vypočutí účastníci a bol vyhlásený rozsudok, ktorý sa otcovi doručoval

prostredníctvom mestského úradu (podobne ako návrh a ostatné písomnosti). Oznámenie

bolo vyvesené 12. októbra 2017 a zvesené 26. októbra 2017 a následne bola zásielka vrátená

okresnému súdu.

Na základe už uvedeného priebehu uskutočňovaných úkonov nemožno vyčítať

okresnému súdu nedostatok snahy o zistenie pobytu otca a o doručenie rozhodných

písomností (návrhom počnúc a rozsudkom končiac). Táto snaha však nebola úplná,

resp. zákonne dostatočná v tom, že okresný súd (napriek vedomosti o tom, kde otec pracuje)

sa nepokúsil doručiť mu (aspoň) návrh na jeho pracovisko, resp. prostredníctvom jeho

zamestnávateľa, ktorého v tomto ohľade ani nepožiadal o nejakú formu súčinnosti, čomu

nebráni ani teraz platná úprava civilného procesu. Práve naopak, pri doručovaní žaloby

(návrhu) toto výslovne vyžaduje v ustanovení in fine

a § 116 ods. 2 uvádzacej vete, ktoré bremeno zaťažuje súd, a nie účastníkov konania.

Najvyšší súd preto v zhode s argumentáciou otca dospel k záveru, že postupom

nižších súdov došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces tým spôsobom,

že okresný súd sa nepokúsil doručiť mu žalobu (aj) na miesto, ktoré zistil postupom podľa

ustanovenia od Sociálnej poisťovne,

teda prostredníctvom jeho zamestnávateľa, ktorý uvedenú skutočnosť aj potvrdil a u ktorého

bol otec zamestnaný nepretržite od 1. októbra 2015. Uvedená skutočnosť bola

v okolnostiach posudzovanej veci kľúčovou práve preto, že otec o prebiehajúcom súdnom

spore nemal preukázanú vedomosť, keďže všetky súdne písomnosti (žalobou počnúc

a rozsudkom okresného súdu končiac) mu boli doručené (iba) prostredníctvom zákonnej

fikcie. Zo súdneho spisu rovnako nevyplýva, že by sa otec prebiehajúcemu súdnemu

konaniu vyhýbal. Krajský súd svojím prístupom k podanému odvolaniu túto vadu odobril.

Inými slovami, ak súd prvej inštancie pri aplikácii ustanovenia § 116 Civilného sporového

poriadku zistí, že žalovaný má uzavretý stabilný pracovný pomer, na adrese evidovanej

v registri obyvateľov Slovenskej republiky sa nezdržiava a nepokúsi sa mu doručiť žalobu

na pracovisko, resp. prostredníctvom jeho zamestnávateľa, môže porušiť jeho právo

na spravodlivý proces; uvedené neplatí, ak sa dostatočným spôsobom preukáže, že žalovaný

o spore mal vedomosť.

Okresný súd správne tvrdí, že „doručovanie je v zmysle Civilného sporového

poriadku koncipované tak, že každý je povinný strážiť si svoj pobyt“. Rovnako ale platí,

že zakotvenie prísnejšieho režimu doručovania v novej úprave Civilného sporového

poriadku má priestor predovšetkým v prípade, ak má žalovaný (otec) o spore vedomosť.

„Ak má strana o prebiehajúcom spore vedomosť, vie si svoje záležitosti týkajúce sa

doručovania zabezpečiť tak, aby predišla prípadným komplikáciám (oznámiť súdu mailovú

adresu, zvoliť si advokáta a iné), pričom žalobca má o prebiehajúcom spore vedomosť vždy,

žalovaný až po doručení žaloby. Z tohto dôvodu musí platiť, že žalovanému treba raz

doručiť riadne, a to žalobu, a následne je už zodpovednosť za preberanie zásielok na strane

sporu“ (právna databáza ASPI, komentár k ustanoveniu § 116 Civilného sporového

poriadku). Samozrejme, môže nastať aj situácia, keď ani žalobu nebude možné doručiť

žalovanému a keď preto bude potrebné fikciu jej doručenia považovať za dostatočnú

a právne účinnú, ale v tomto prípade o takúto situáciu nešlo. V podobných súvislostiach

ideoví tvorcovia uvádzajú, že tento „zakotvuje pravidlá

doručovania tak, aby sa garantovalo stranám právo na spravodlivý proces (pozri § 116),

a zároveň má ambíciu vytvoriť súdu priestor na poskytovanie súdnej ochrany v primeranom

čase. Novými pravidlami sa majú zároveň eliminovať možnosti protistrany mariť priebeh

súdneho konania... Najzásadnejšou zmenou je to, že písomnosť sa bude považovať

za doručenú za splnenia prísnejších podmienok, ako aj to, že strana bude niesť procesnú

zodpovednosť za adresu vedenú v príslušnom registri... vzhľadom na koncepčné nastavenie

systému doručovania v , ktorý je založený na pomerne tvrdom

uplatňovaní fikcií doručenia... je potrebné normatívne upraviť postup pri doručovaní

najzásadnejšieho procesného úkonu – žaloby, s ktorým sú spojené závažné dôsledky...

Tvrdé fikcie doručenia... musia mať podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie určitú

výnimku pri doručovaní toho najzásadnejšieho procesného úkonu, akým je žaloba. Treba

však zdôrazniť, že vyšetrovacie úkony podľa odseku 1 robí súd v konaní iba raz...“ (Števček

a kol., , nakladateľstvo C. H. Beck 2016, s. 404, 405 a 420).

Z poštového poriadku vyplýva, že prostredníctvom poštového doručovateľa

(pokiaľ je to možné, platí to aj o súdnom doručovateľovi) je možné doručovať

zamestnancom na pracovisko aj zásielky určené do vlastných rúk. Napriek tomu,

že ustanovenie („Adresátovi možno doručiť

písomnosť v byte..., na pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý“) explicitne nebolo

prevzaté do novej úpravy , implicitne je v tejto novej

procesnej úprave prítomné prostredníctvom ustanovenia § 116 Civilného sporového

poriadku (skutočný pobyt žalovaného), ktoré je osobitným ustanovením o doručovaní

žaloby fyzickej osobe voči všeobecnej úprave o adrese na doručovanie uvedenej

v ustanovení (adresa uvedená v registri obyvateľov).

Na podporu tohto názoru možno uviesť aj adresátov – fyzické osoby podľa ustanovenia

(väzni, zdravotne indisponovaní, diplomati

či vojaci), ktorých doručovacia adresa rovnako nemusí zodpovedať „povinnej doručovacej

adrese“ podľa ustanovenia .

Otec tak opodstatnene namieta, že súdy mu nesprávnym procesným postupom

znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku preto obstojí. Bude úlohou okresného súdu doručiť otcovi žalobu

a ostatné súdne písomnosti na adresu jeho zamestnávateľa, pokiaľ nebude možné doručiť

mu žalobu na adresu posledného trvalého pobytu ( ), kde je na základe

ostatnej lustrácie v registri obyvateľov nahlásený na trvalý pobyt od 14. decembra 2017,

a znova konať a rozhodnúť v danej veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúra

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

IV.

Predbežné prerokovanie sťažnosti

24. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné poukázať predovšetkým na spôsob, akým

otec zareagoval na rozsudok okresného súdu č. k. -101 z 28. septembra 2017,

a to po tom, keď sa o existencii tohto rozsudku dozvedel. Reakcia otca spočívala v štyroch

podaniach z 23. mája 2018 označených ako „Odvolanie proti rozsudku“, ďalej „Žiadosť

o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania“, potom „Žiadosť o opätovné

doručenie rozsudku“ a napokon „Žiadosť o zrušenie doložky právoplatnosti

a vykonateľnosti“. Možno usudzovať, že otec nepovažoval rozsudok okresného súdu

za právoplatný, pretože mu nikdy nebol doručený, a to ani fyzicky, ale ani na základe

zákonu zodpovedajúcej fikcie doručenia. Zrejme po takejto úvahe požadoval, aby mu

rozsudok bol doručený („Žiadosť o opätovné doručenie rozsudku“ v spojení so „Žiadosťou

o zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“). Z opatrnosti (pre prípad,

že by okresný súd nebol ochotný rozsudok mu znovu doručovať) podal proti nemu

odvolanie („odvolanie proti rozsudku“), pričom zároveň podal „Žiadosť o odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania“ (takisto pre prípad, ak okresný súd bude považovať

rozsudok za doručený a právoplatný).

25. Vzhľadom na uvedený spôsob argumentácie otca by sa javilo ako logické,

aby krajský súd riešil najprv ako predbežnú otázku, či bol už vôbec rozsudok okresného

súdu otcovi zákonu zodpovedajúcim (platným) spôsobom doručený. Záver o oneskorenom

podaní odvolania bolo totiž možné oprieť len o výsledok predbežného posúdenia otázky

platnosti fikcie doručenia rozsudku okresného súdu otcovi.

26. Napriek uvedenému sa krajský súd námietkami otca, tvrdiacimi, že mu rozsudok

okresného súdu vôbec doručený nebol, nijako nezaoberal. Ako keby implicitne, vychádzal

z toho, že došlo k platnému fiktívnemu doručeniu rozsudku, a to dňom 30. októbra 2017.

K tomuto záveru dospel bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s uplatnenou

námietkou otca.

27. Podľa názoru ústavného súdu už samotná skutočnosť, že krajský súd nijako

konkrétne argumentačne nereagoval na tvrdenie otca, podľa ktorého mu rozsudok

okresného súdu nebol vôbec doručený, bez ďalšieho znamenala porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa . Bolo totiž povinnosťou krajského súdu

na nepochybne relevantnú a významnú odvolaciu argumentáciu otca reagovať a vysporiadať

sa s ňou, čo sa však (prinajmenej v explicitnej rovine) nestalo. Už len táto okolnosť sama

osebe by bez ďalšieho postačovala pre správnosť záveru najvyššieho súdu, ktorý uznesenie

krajského súdu zrušil.

28. Napriek tomu najvyšší súd išiel ďalej a otázku, ktorú mal krajský súd riešiť

(no neriešil ju), vyriešil sám, keď dospel k záveru o dôvodnosti námietky otca, podľa ktorej

mu rozsudok okresného súdu nikdy nebol zákonu zodpovedajúcim spôsobom doručený.

29. V uvedenej súvislosti ústavný súd považuje za východiskový bod vlastných úvah

notoricky známu skutočnosť, podľa ktorej v minulosti (za účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku) dochádzalo k častým prieťahom v konaní v dôsledku ťažkostí spojených

s doručovaním súdnych písomností účastníkom konania.

30. Jedným zo zámerov novej úpravy civilného procesného práva zakotveným

v účinnom od 1. júla 2016 bola aj taká nová úprava

doručovania súdnych písomností, ktorá by prieťahy v konaní z tohto dôvodu

minimalizovala. To bol dôvod, pre ktorý sa zvolila úprava, podľa ktorej sa fyzickej osobe

doručujú súdne písomnosti na jej adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej

republiky [ ], pričom je vecou fyzickej

osoby, aby primeraným spôsobom sledovala, či na jej registrovanú adresu nejaké súdne

písomnosti dochádzajú.

31. Uvedenú zásadu však nebolo možné ani v rámci novej úpravy uplatňovať

bezvýnimočne, pretože úprava doručovania žaloby žalovanému ako fyzickej osobe si

vyžaduje osobitné zváženie a pozornosť vzhľadom na význam, ktorý tento úkon zo strany

súdu pre žalovaného znamená. Ako na to správne poukazuje najvyšší súd, žalobca vždy vie,

že na základe jeho žaloby prebieha civilné súdne konanie. Naproti tomu žalovaný sa o tejto

skutočnosti spravidla dozvie až po tom, keď mu súd žalobu doručí. Vo svojich dôsledkoch

to znamená, že doručenie žaloby žalovanému na základe fikcie doručenia má miesto iba

výnimočne, keď už boli vyčerpané všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu

žalovaného.

32. Za načrtnutého stavu sa javí ako rozhodujúci správny výklad ustanovenia § 116

ods. 1 , podľa ktorého ak sa žalobu nepodarí doručiť

žalovanému, ktorý je fyzickou osobou, na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a), je súd

povinný urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného.

33. Kým podľa názoru otca a najvyššieho súdu v rámci povinnosti súdu „urobiť

všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného“ bol okresný súd povinný

pokúsiť sa fyzicky doručiť žalobu otcovi aj cestou jeho zamestnávateľa (ktorého identitu

okresný súd poznal), zatiaľ podľa názoru sťažovateľov okresný súd takúto povinnosť nemal,

a to jednak z dôvodu, že skoršie ustanovenie

(adresátovi možno doručiť písomnosť v byte, sídle [mieste podnikania], na pracovisku alebo

kdekoľvek bude zastihnutý) do prevzaté nebolo, ale tiež

preto, že bolo povinnosťou otca sledovať, či na mestský úrad (kde mal ohlásený trvalý

pobyt) dostáva poštu.

34. Ústavný súd považuje výklad ustanovenia § 116 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, ktorý zaujal najvyšší súd, za logický, presvedčivý a ústavne konformný, pričom

tak, ako na to najvyšší súd poukazuje, ide aj o výklad opierajúci sa o európske právo.

Zohľadňuje totiž osobité postavenie, aké v rámci doručovania súdnych písomností má

doručovanie žaloby žalovanému, ktorý je fyzickou osobou. V nijakom prípade nemožno

tento výklad považovať za arbitrárny či za zjavne neodôvodnený.

35. Z pohľadu ústavného súdu je v danej súvislosti podstatná aj tá okolnosť,

že sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti s argumentáciou najvyššieho súdu týkajúcou sa

ustanovenia nijako konkrétne nepolemizujú.

36. Na uvedených záveroch nemôžu nič zmeniť domnienky sťažovateľov,

podľa ktorých otec o prebiehajúcom súdnom konaní musel vedieť. Sťažovatelia v tomto

smere žiadne dôkazy nepredložili.

37. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu