Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 372/2019
PDF · 281.69 KB
No categories available
II. ÚS 372/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti ARKA – Slovakia, s. r. o., Hanojská 1, Košice, IČO 36197459,
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Mižákom, advokátska kancelária, Letná 40, Košice,
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 a základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 S 185/2016, ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 23 S 185/2016
z 24. mája 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Asan 18/2017 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Asan 18/2017 z 28. marca 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti ARKA – Slovakia, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ARKA – Slovakia, s. r. o.,
Hanojská 1, Košice, IČO 36197459 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Mižákom, advokátska kancelária, Letná 40, Košice, ktorou namieta
porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 185/2016, ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 23 S 185/2016
z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Asan 18/2017 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Asan 18/2017 z 28. marca 2019 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Lučenec (ďalej len „ÚPSVaR“) č. LC1/RK/KON/2016/15, 2016/282414
z 30. augusta 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola sťažovateľke za porušenie
zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z.
o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o nelegálnej práci“) uložená
pokuta vo výške 2 000 €.
3. Sťažovateľka proti prvostupňovému rozhodnutiu ÚPSVaR podala riadne a včas
odvolanie – riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí
a rodiny, Špitálska 8, Bratislava (ďalej len „ústredie“), rozhodnutím č. 2016/149778
UPS/US1/OK2/BEZ/2016/17300 z 13. októbra 2016 (ďalej len „druhostupňové
rozhodnutie“) tak, že odvolanie sťažovateľky zamietlo a prvostupňové rozhodnutie
ako vecne správne potvrdilo.
4. Sťažovateľka sa následne medzi iným domáhala proti ústrediu preskúmania
zákonnosti právoplatného druhostupňového rozhodnutia správnou žalobou doručenou
krajskému súdu 21. decembra 2016, ktorá bola v tejto časti ako nedôvodná zamietnutá.
5. Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala riadne a včas aj kasačnú
sťažnosť, ktorá však bola rozsudkom najvyššieho súdu zamietnutá. Rozsudok najvyššieho
súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 6. júna 2019.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti medzi inými uviedla:
«... Sťažovateľ má počnúc od 09.10.2013 až doposiaľ s jedným svojim zamestnancom
nepretržite pracovnoprávny vzťah. Tento pracovnoprávny vzťah bol založený dohodami
o pracovnej činnosti a od 01.01.2016 až po súčasnosť je založený pracovnou zmluvou.
Sťažovateľ najsamprv na základe Dohody o pracovnej činnosti zo dňa 08.10.2013,
v ktorej bol ako deň nástupu zamestnanca na výkon práce dohodnutý deň 09.10.2013,
svojho zamestnanca prihlásil do verejného poistného systému odo dňa 09.10.2013.
Následne sťažovateľ uzavrel s tým istým zamestnancom Dohodu o pracovnej činnosti
zo dňa 31.12.2013, v ktorej bol ako deň nástupu zamestnanca na výkon práce dohodnutý
deň 01.01.2014, sťažovateľ však po ukončení výkonu práce na základe (predchádzajúcej)
Dohody o pracovnej činnosti zo dňa 08.10.2013 nevykonal odhlásenie a prihlásenie svojho
zamestnanca, ale tento zostal naďalej nepretržite prihlásený vo verejnom poistnom systéme
odo dňa 09.10.2013.
Tak isto ani ukončení výkonu práce na základe Dohody o pracovnej činnosti zo dňa
31.12.2013 a po uzavretí Dohody o pracovnej činnosti zo dňa 01.01.2015, v ktorej bol ako
deň nástupu do práce dohodnutý deň jej uzavretia, sťažovateľ nevykonal odhlásenie
a prihlásenie svojho zamestnanca, ale tento zostal naďalej nepretržite prihlásený
vo verejnom poistnom systéme odo dňa 09.10.2013.
Sťažovateľ však bezprostredne potom, čo sa dozvedel o „nesprávnosti“ svojho
postupu ohľadom splnenia so svojej povinnosti ohľadom odhlasovania a prihlasovania
svojho zamestnanca do verejného poistného systému, dňa 16.03.2015 vykonal nápravu tým,
že svojho zamestnanca do verejného poistného systému odhlásil a súčasne prihlásil,
na čo sťažovateľ poukázal vo svojej žalobe ako aj replike...
Z už uvedených je zjavné, že neexistuje výluka, hoci čo i len v jednom dni v prihlásení
do evidencie verejného systému Sociálnej poisťovne, ktorá by mala negatívny dopad
na či už zamestnanca, zamestnávateľa, štátny rozpočet, či na rozpočet verejnej správy.
A teda zamestnanec sťažovateľa bol počas celej doby trvania pracovnoprávneho
vzťahu so sťažovateľom, t. j. od 09.10.2013 do verejného poistného systému nepretržite
prihlásený a sťažovateľ si za celé toto obdobie svoju odvodovú povinnosť ohľadom tohto
zamestnanca aj riadne plnil.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia ohľadom
(ne)splnenia si svojej odhlasovacej/prihlasovacej povinnosti ako zamestnávateľa do
systému verejného poistenia za šikanózne a v rozpore s princípom všeobecnej
spravodlivosti...»
7. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti ARKA - Slovakia, s. r. o. na podnikanie podľa čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenie čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky
o zákaze diskriminácie ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 185/2016 ako aj jeho Rozsudkom
sp. zn. 23 S 185/2016 zo dňa 24.05.2017 a tiež aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Asan 18/2017 a jeho Rozsudkom sp. zn. 5 Asan
18/2017 z 28.03.2019 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 23S 185/2016 zo dňa
24.05.2017 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Asan 18/2017
z 28.03.2019 sa zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti ARKA - Slovakia, s. r. o. sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000 € (slovom: päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Banskej
Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi ARKA - Slovakia, s. r. o. priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 346,26 € + 69,25 € = 415,51 € (dva úkony právnej služby - príprava
a prevzatie a spísanie sťažnosti pri hodnote jedného úkonu vo výške 163,33 € + 9,80 €
režijný paušál + 20 % DPH), ktoré sú Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd
Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní uhradiť na účet advokáta JUDr. Jozefa
Mižáka, číslo účtu: IBAN... vedený v do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nález.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru, rod
alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať.
12. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý na právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 1 zákona o
ústavnom súde predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a zistil, že jej predmetom je
namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, označených základných práv podľa ústavy, ako aj
označeného práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu a tomuto predchádzajúcim
postupom, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcim postupom.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
16. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že aj keď svoju, počnúc
od 9. októbra 2013, na základe viacerých (celkom troch, pozn.) samostatných dohôd
o pracovnej činnosti zamestnanú zamestnankyňu prihlásila do registra poistencov
podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom
v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) iba v rámci vzniku prvej
dohody o pracovnej činnosti z 8. októbra 2013 [táto zamestnankyňa tak bola nepretržite
prihlásená do registra poistencov až do 16. marca 2015, keď ju sťažovateľka (formálne)
odhlásila a súčasne aj prihlásila (pri nesplnení odhlasovacej povinnosti týkajúcej sa zániku
prvej dohody o pracovnej činnosti a pri nesplnení prihlasovacej povinnosti týkajúcej sa
vzniku a odhlasovacej povinnosti týkajúcej sa zániku druhej dohody o pracovnej činnosti,
pozn.)], nesplnenie prihlasovacej povinnosti pred vznikom poslednej (tretej) dohody
o pracovnej činnosti 1. januára 2015, resp. pred začatím výkonu činnosti na jej základe,
nemôže byť považované za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2
písm. b) zákona o nelegálnej práci.
17. Podľa názoru sťažovateľky uloženie pokuty vo výške 2 000 € za porušenie
zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci
dôsledkom príliš formalistického prístupu pri interpretácii relevantných právnych noriem
odporuje účelu tohto zákona a je v rozpore aj s princípom všeobecnej spravodlivosti.
18. Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka rozsudok krajského súdu,
ako aj rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny.
III.1 K rozsudku krajského súdu a tomuto predchádzajúcemu postupu
19. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
20. Podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) kasačnú sťažnosť možno
odôvodniť okrem iných len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, rozhodol na základe neprávneho právneho posúdenia veci a odklonil
sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
21. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa
preskúmania ústavnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu a tomuto
predchádzajúceho postupu využitím ďalšieho opravného prostriedku, a to kasačnej
sťažnosti, ktorú sťažovateľka s odvolaním sa na naplnenie dôvodov podľa § 440 ods. 1
písm. f), g) a h) SSP napokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne
využila. O tejto jej kasačnej sťažnosti bolo rozhodnuté rozsudkom najvyššieho súdu.
22. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu a tomuto predchádzajúcemu postupu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.2 K rozsudku najvyššieho súdu a tomu predchádzajúcemu postupu
A) K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
23. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
24. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
25. Ústavný súd preto v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu:
„... Za nesporné považoval správny súd (správny súd rozumej v texte ako krajský
súd, pozn.)... že zamestnávateľ/žalobca uzatvoril so zamestnankyňou
dohodu u pracovnej činnosti 1. januára 2015, s dobou trvania dohody od 1. januára 2015
do 31. decembra 2015. Aj samotná zamestnankyňa... pri výkone kontroly uviedla, že pracuje
na základe dohody o pracovnej činnosti z 1. januára 2015. K prihláseniu zamestnankyne
do registra poistencov a sporiteľov na dôchodkové zabezpečenie nepochybne došlo
16. marca 2015, spätne k 1. januáru 2015. Žalobca... uviedol, že so zamestnankyňou... mal
uzavretú dohodu o pracovnej činnosti od roku 2013, konkrétne od 09. októbra 2013...
Zamestnankyňa bola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne na základe prvej dohody
z roku 2013, aj v období od 1. januára 2015 do 15. marca 2015 a boli za ňu hradené
odvodové povinnosti. Dňa 16. marca 2015 došlo podľa žalobcu k prehláseniu
zamestnankyne - odhláseniu z dohody o pracovnej činnosti z 9. októbra 2013 a k
prihláseniu na základe dohody o pracovnej činnosti z 1. januára 2015.
... Zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v § 3 ods. 2 zakazuje
nelegálne zamestnávanie. Skutková podstata nelegálneho zamestnávania je vymedzená v § 2
ods. 2 tohto zákona. Jedným zo spôsobov, ako sa možno tohto správneho deliktu dopustiť,
je aj využívanie závislej práce fyzickej osoby právnickou osobou, ak s ňou bol založený
pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitého predpisu
a právnická osoba ako zamestnávateľ si nesplnila povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia
§ 231 ods. 1 písm. b/ Zákona o sociálnom poistení, teda prihlásiť zamestnanca
do príslušného registra Sociálnej poisťovne predtým, ako začne prácu vykonávať, najneskôr
pred začatím výkonu činnosti zamestnanca.
... Obrana žalobcu voči právnemu posúdeniu vykonanému orgánom verejnej správy
o tom, že s príslušnou zamestnankyňou mal kontinuálne uzavretý jeden pracovnoprávny
vzťah, čo má za dôsledok, že sa správneho deliktu nelegálneho zamestnávania nemohol
dopustiť, neobstojí... Tieto skutočnosti boli taktiež vyvrátené predložením troch dohôd
o pracovnej činnosti, ktoré žalobca predložil na pojednávaní. Z týchto dohôd vyplýva,
že prvá dohoda o vykonaní práce bola so zamestnankyňou uzavretá 8. októbra 2013
na dobu od 9. októbra 2013 do 31. decembra 2013 a obsahom tejto dohody bolo
sprostredkovanie predaja metrového textilu zákazníkovi podľa pokynov konateľa
firmy (žalobcu), pričom práce mali byť vykonávané len v pracovných dňoch v dobe od 8.30
- 17.00 hod, prípadne podľa potreby. Druhou dohodou o pracovnej činnosti z 31. decembra
2013 bolo dohodnuté, že táto sa uzatvára na dobu od 1. januára 2014 do 31. decembra
2014 s rovnakým obsahom ako dohoda o pracovnej činnosti z 8. októbra 2013.
Dňa 1. januára 2015 bola uzatvorená ďalšia dohoda o pracovnej činnosti na obdobie
od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015, ktorej obsahom bol výkon administratívnych
prác podľa pokynov konateľa firmy.
... Pracovnoprávny vzťah založený dohodou o pracovnej činnosti z 9. októbra 2013
bol ukončený k 31. decembra 2013 a pracovnoprávny vzťah založený dohodou o pracovnej
činnosti z 31. decembra 2013 bol ukončený 31. decembra 2014, čomu zodpovedalo
aj následné odhlásenie z registra Sociálnej poisťovne predložené žalobcom.
... Zamestnankyňa... začala vykonávať prácu na základe dohody o pracovnej činnosti
z 1. januára 2015 dňa 1. januára 2015 (túto skutočnosť žalobca ani nerozporoval) a výkonu
práce na základe tejto dohody nepredchádzalo prihlásenie podľa Zákona o sociálnom
poistení, pretože je nepochybné, že zamestnankyňa bola prihlásená do príslušného registra
Sociálnej poisťovne až dňa 16.03.2015, spätne k 01.01.2015. Ako už bolo uvedené, nie je
možné prihliadnuť na argumentáciu žalobcu, že mal so zamestnankyňou uzatvorený
kontinuálne jeden pracovnoprávny vzťah od 9. októbra 2013, nakoľko boli uzatvorené tri
dohody o pracovnej činnosti, ktoré založili tri rozdielne pracovnoprávne vzťahy, s odlišným
obdobím ich trvania a navyše posledná dohoda o pracovnej činnosti z 1. januára 2015
(ktorej sa splnenie prihlasovacej povinnosti týka) mala odlišne popísanú pracovnú činnosť,
ktorá mala byť na jej základe vykonávaná oproti predmetu činnosti v uvedených predošlých
dohodách o pracovnej činnosti...
... Správny súd dospel k záveru, že žalovaný aj orgán verejnej správy 1. stupňa
postupovali a rozhodli v súlade so zákonom, dostatočne vymedzili skutok v rozhodnutiach,
vec správne právne posúdili, dostatočne odôvodnili aj výšku uloženej sankcie - na dolnej
hranici sadzby a svoje rozhodnutia dostatočným a preskúmateľným spôsobom odôvodnili...
... Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasí s názorom správneho súdu, že viacero dohôd
o pracovnej činnosti znamená aj viacero pracovnoprávnych vzťahov, kasačný súd uvádza,
že sa plne stotožňuje s názorom prezentovaným správnym súdom v odôvodnení jeho
rozhodnutia...
... Nemožno súhlasiť s názorom prezentovaným sťažovateľom, že sa správny súd
nevysporiadal s ním predloženým dôkazom, a to s registračným listom fyzickej osoby,
tzv. odhlášky zamestnankyne, pretože s touto sa súd vysporiadal ako v bode 65 tak aj v bode
76 a v konečnom dôsledku aj nadväzujúcom bode...
Zároveň nemožno opomenúť tú skutočnosť, že zákon vymedzuje zodpovednosť
za správny delikt nelegálneho zamestnávania na báze objektívnej zodpovednosti,
bez možnosti liberácie a pre príslušné orgány verejnej správy zakotvuje povinnosť každé
zistené protiprávne konanie sankcionovať, bez možnosti zohľadnenia materiálneho
korektívu správneho deliktu, preto nemožno brať ohľad na sťažovateľom tvrdenú
administratívnu chybu na strane jeho ekonómky. Zamestnankyňa... nebola zamestnávateľom
riadne prihlásená do príslušného registra Sociálnej poisťovne predtým, ako začala prácu
vykonávať, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca...
... Kasačný súd v ďalšom zdôrazňuje, že sťažovateľ nevyvrátil žiadnym hodnoverným
spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi verejnej správy,
a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté
rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru kasačného súdu vydané na základe riadne
a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd dospel k záveru, že
skutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia
orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom,
a dostatočne odôvodnili aj výšku uloženej sankcie na spodnej hranici sadzby, bolo potrebné
rozhodnutie správneho súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, považovať za správne.
... Pokiaľ teda, krajský súd vyhodnotil námietky sťažovateľa proti rozhodnutiu
žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom
a žalobu sťažovateľa podľa § 190 SSP zamietol, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.
Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi
námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal
otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto ďalšie
námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol...“
26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd rozhodujúci o jej opravnom
prostriedku – kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu vec tiež nesprávne právne
posúdil, keď neprihlásenie jej zamestnankyne do registra poistencov a sporiteľov
starobného dôchodkového sporenia zamestnanca najneskôr pred vznikom posledného
(tretieho) pracovnoprávneho vzťahu (založeného dohodou o pracovnej činnosti z 1. januára
2015), resp. pred začatím výkonu činnosti na jeho základe, považoval za porušenie zákazu
nelegálneho zamestnávania, dôsledkom čoho bola sťažovateľke uložená pokuta 2 000 €,
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Totiž najvyšší súd, reagujúc na podstatné námietky sťažovateľky, uviedol na zdôraznenie
správnosti rozsudku krajského súdu aj ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku
krajského súdu. Ústavný súd preto nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie
záverov rozhodnutí všeobecných súdov. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
27. V zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci nelegálne zamestnávanie
je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom,
ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo
štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť
podľa osobitného predpisu.
28. V zmysle § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca
uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo
na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho
vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak.
29. V zmysle § 231 ods. 1 písm. b) bodu 1 zákona o sociálnom poistení
zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného
dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie,
na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2
pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca,
odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení.
30. Podľa názoru ústavného súdu totiž už krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú
a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo, ako aj právne relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, keď s poukazom na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej
práci v spojení s § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení dospel k záveru,
že pokiaľ sťažovateľka svoju zamestnankyňu v rámci vzniku dohody o pracovnej činnosti
z 1. januára 2015 prihlásila do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového
sporenia zamestnanca až 16. marca 2015, t. j. po tom, čo zamestnankyňa na jej základe
pracovnú činnosť už začala vykonávať, porušila zákaz nelegálneho zamestnávania.
Podľa krajského súdu na uvedenom nič nemení ani okolnosť, že zamestnankyňa bola
sťažovateľkou prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového
sporenia 9. októbra 2013 v rámci dohody o pracovnej činnosti z 8. októbra 2013, pretože
zákon o sociálnom poistení ukladá povinnosť prihlásenia pred vznikom a povinnosť
odhlásenia najneskôr v nasledujúci deň po zániku každého tohto poistenia, resp. každého
pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľom (sťažovateľkou) a zamestnancom
zakladajúceho toto poistenie.
31. Navyše, najvyšší súd, v plnej miere sa stotožniac so skutkovými a právnymi
závermi krajského súdu a osobitne zdôrazniac objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa
(sťažovateľky) za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bez možnosti zbavenia sa
tejto zodpovednosti (liberácie), na zvýraznenie správnosti týchto záverov vo svojom
rozhodnutí v rámci jeho odôvodnenia dodal aj ďalšie vlastné dôvody. Najvyšší súd dospel
zhodne ako krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy oboch inštancií (ÚPSVaR
a ústredie) postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje
rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým
spôsobom zistili skutkový stav, a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení
zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver. Podľa názoru ústavného súdu tak
nijako nemožno dospieť k záveru, že by odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s odôvodnením rozsudku krajského súdu nezodpovedalo požiadavkám ústavnosti z hľadiska
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie.
32. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru proti rozsudku najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
B) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základného práva podľa
33. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 35
ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré
sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť ich porušenia,
reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
34. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základného práva podľa
čl. 35 ods. 1 ústavy odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto
celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základného
práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
35. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a základného práva podľa čl. 35
ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu