Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 156/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Göblom, Jantárová 30,

Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 12. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. júna 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2017 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) o žalobe mesta Košice vo veci určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam rozhodol, že konanie proti žalovaným v 2., 3., 4., 6., 10., 11., 13. a 14.

rade zastavuje, žalovanej v 14. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal,

žalovaným v 2., 3., 10., 11. a 13. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal

2

a určil, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parcely E KN s výmerou 1593 m–

trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území vo výške

spoluvlastníckeho podielu 1/24 zapísaného na , že žalobca

2

je spoluvlastníkom pozemku parcely E KN s výmerou 1593 m– trvalé trávnaté

porasty v katastrálnom území vo výške spoluvlastníckeho

podielu 1/12 zapísaného na , že žalobca je

2

spoluvlastníkom pozemku parcely E KN s výmerou 1593 m– trvalé trávnaté porasty

v katastrálnom území vo výške spoluvlastníckeho podielu

1/12 zapísaného na , že žalobca je spoluvlastníkom

2

pozemku parcely E KN s výmerou 1593 m– trvalé trávnaté porasty v katastrálnom

území vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12

zapísaného na , že žalobca je spoluvlastníkom pozemku

2

parcely E KN s výmerou 1593 m– trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území

vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/2 zapísaného

na , a žalobcovi priznal proti žalovaným v 1., 7., 8., 9.,

12. a 15. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.1 Sťažovateľka v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

vystupovala v procesnom postavení žalovanej v 12. rade.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie okrem žalovaných v 7., 9. a 15.

rade aj sťažovateľka, a to z dôvodov podľa , a

Z. z. v znení neskorších predpisov.

4. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,

že rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti potvrdil.

5. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny,

nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že krajský súd vo svojom

napadnutom rozsudku „nedal sťažovateľke odpoveď na to, na čo sa formou kritiky pýtala vo

svojom odvolaní - prečo v prípade jej právnej predchodkyne bol daný dôvod na

doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou, keď podľa nej podmienky

v zmysle § 26 ods. 1 Správneho poriadku (doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia

verejnou vyhláškou v tom čase účinný Stavebný zákon neumožňoval) v tom čase neboli

splnené.“. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „právoplatnosť

vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorá priamo závisí od toho, či toto rozhodnutie bolo

doručené (oznámené) predpísaným spôsobom, však v okolnostiach sťažovateľkinej kauzy

podstatná je. Ak by totiž vyvlastňovacie rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nemohol

spoluvlastnícky podiel právnej predchodkyne sťažovateľky prejsť do vlastníctva štátu

a potom následne v r. 1991 ani do vlastníctva žalobcu. Takéto zistenie je teda spôsobilé

priamo ovplyvniť právne posúdenie rozhodovaného určovacieho sporu, a tým aj jeho

právne záväzný výsledok.“.

6.1 Obsahom ústavnej sťažnosti sú aj námietky vo vzťahu k právnym záverom

krajského súdu týkajúce sa nulity právneho aktu. Krajský súd v napadnutom rozsudku

okrem iného uviedol: „skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané formou verejnej vyhlášky

ako aj to, že bolo vydané vo vzťahu k osobe, ktorá bola v čase jeho vydania už nebohá,

nemá za následok ničotnosť, nulitu vyvlastňovacieho rozhodnutia a možno uzavrieť, že

všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať platnosť tohto rozhodnutia...“ Vo vzťahu

k uvedenému sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že „krajský súd si tu sám vymodeloval

charakter odvolacej námietky, aby následne mohol na ňu obsiahlo reagovať... Na skutočnú

podstatu sťažovateľkinej námietky však nedal žiadnu odpoveď... Podstata jej odvolacej

argumentácia predsa mierila k tomu, že ak vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo predpísaným

spôsobom oznámené, potom nemohlo nadobudnúť ani právoplatnosť, a nemohlo vyvolať

zamýšľaný právny účinok - prechod vlastníckeho práva na štát...“.

6.2 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ďalej argumentuje aj tým, že krajský súd sa

v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal aj s jej námietkou týkajúcou sa absencie

dobromyseľnosti držby sporného pozemku žalobcom v priebehu vydržacej doby.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza: «Nedostatočnosť

odôvodnenia rozsudku krajského súdu vrcholí v bode 50., kde k druhej zásadnej odvolacej

námietke uviedol, že „žalobca dlhodobo nebol spochybňovaný v jeho vlastníctve a tento

pokojný stav umožňoval prijať záver, že je vlastníkom sporných nehnuteľností. Námietka

žalovaných týkajúca sa konania žalobcu smerujúceho k uzatvoreniu nájomnej alebo kúpnej

zmluvy je irelevantná a toto konanie nemohlo ovplyvniť dobromyseľnosť žalobcu, lebo tieto

úkony vykonal v čase, keď už nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam

vydržaním.“ Ide tu o mimoriadne absurdný logický konštrukt. Je dosť ťažko pochopiteľné,

aby subjekt, ktorý je presvedčený o vzniku svojho vlastníckeho práva vydržaním, následne

po tomto vzniku vlastníctva si svoj vydržaný majetok ešte vzal do nájmu od bývalého

vlastníka, prípadne uvažoval o odkupovaní majetku, o ktorom je presvedčený, že je jeho

vlastníctvom. Sťažovateľka je presvedčená, že nelogickosť takéhoto úsudku ani nie je

potrebné ďalej detailizovať.»

7. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje

neodôvodnenosťou a arbitrárnosťou napadnutého rozsudku, ktorý sa vyhýba zdôvodneniu

základnej a kľúčovej otázky pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu.

8. Vo vzťahu k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu sťažovateľka v zásadnom uvádza:

„Vzhľadom na okolnosti prejednávanej kauzy (určenie vlastníckeho práva) niet

pochýb, že porušenie práv procesnej povahy ( a dohovoru)

má v prípade sťažovateľky za následok aj porušenie práv hmotných (

a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), keďže práve nedostatky v procesnej kvalite

poskytovanej súdnej ochrany viedli okresný súd i krajský súd k určeniu vlastníckeho práva

žalobcu a tým k pozbaveniu sťažovateľky vlastníctva, ktoré do tej doby nebolo v dôsledku

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov spochybniteľné.“

9. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ,

, vlastniť majetok, jej základné právo na súdnu ochranu podľa

SR, jej právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a jej právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2018 v konaní sp. zn.

porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 12. júna 2018 v konaní sp. zn. .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia, ktorú je jej Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet jej

právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa Göbla, Jantárová č. 30, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019

upravuje konanie pred ústavným súdom. V zmysle a

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá

bola doručená ústavnému súdu 8. októbra 2018, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

12. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky bola

pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce

prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

15. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

16. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie

základných práv podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

23. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ

právny poriadok poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní

pred ústavným súdom.

24. Z podstaty argumentácie sťažovateľky (namietaná nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.), ako aj z poučenia o opravnom

prostriedku, ktoré tvorí súčasť napadnutého rozsudku krajského súdu, vyplýva, že v danom

prípade mala sťažovateľka k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej

na ochranu jej základných práv účinne poskytuje .

24.1 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohla sťažovateľka podať

dovolanie, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

24.2 Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poukazuje na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré

nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho

treba považovať aj naďalej za aktuálne. Celkom výnimočne teda môžu nastať prípady,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa . S poukazom na uvedené

ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

24.3 Ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie nepodala, čím nevyužila možnosť domáhať sa ochrany svojich práv spôsobom,

ktorý jej priznáva zákon. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno

nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju

právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú

ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť sťažovateľka

v tomto prípade mala.

25. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti netvrdila a už vôbec

nepreukázala, že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach

jej prípadu teda neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle

.

26. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom

súde ústavnú sťažnosť ako neprípustnú odmietol a argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu

k porušeniu označených práv sa bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu