Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/396/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej, vo veci žalobcu Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovaným 1) Y. O., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, O., Na H. XX, 2) S. L., rod. Q., nar. XX.X.XXXX, O., Q. XXX/XX, 3) U. Q., nar. XX.X.XXXX, O., E. XX/X, 4) Y. M., rod. D., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, O., E. XX/X, 6) U. X., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, O., O. XX, 7) P. L., nar. XX.X.XXXX, O., P. XX, zast. JUDr. Jánom Cáfalom, advokátom, Košice, Murgašova 3, 8) Y. M. rod. J., nar. XX.XX.R., Košice, Q. XX, 9) P. G., rod. J., nar. XX.X.XXXX, O., D. XX, XX) P. E., nar. X.X.XXXX, O., Q. XX/XX, XX) U. M., nar. XX.X.XXXX, O., E. XX/X, 12) M. U., nar. X.X.XXXX, O., L. XXX/XX, 13) G.. U. P., rod. X., nar. XX.X.XXXX, O., O. XXX/XXA, 14) G.. S. X., F.., nar. XX.X.XXXX, O., O. XXX/XX, zast. Mgr. Daliborom Tverďákom, advokátom, Košice, Krmanova 1, 15) P.. O. O., rod. X., nar. XX.X.XXXX, O., O. XXX/XA, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných v 7., 9., 12. a 15. rade proti rozsudku 15C/72/2013-361 z 30.5.2017 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch V., VI., VII., VIII., IX. Žalobcovi priznáva proti žalovaným v 7., 9., 12. a 15. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že konanie voči žalovaným v 2., 3., 4., 6., 10., 11., 13., 14. rade zastavuje, žalovanej v 14. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, žalovaným v 2., 3., 10., 11., 13. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a určil, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 1, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 7, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 8, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 9, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/2 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. XX a žalobcovi priznal proti žalovaným v 1., 7., 8., 9., 12., 15. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 20.3.2013 domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že nie je zapísaný ako vlastník spornej parcely v evidencii nehnuteľností, nemôže riadne vykonávať svoje vlastnícke právo a jeho postavenie vlastníka je neisté, preto má naliehavý právny záujem na zapísaní svojho vlastníckeho práva k parcele (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Žalobca k žalobe pripojil list vlastníctva č. XXXX (katastrálne územie O.), vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 9860/2617/84-Go, kúpnu zmluvu z 5.1.1984, kúpnu zmluvu z 3.9.1982, Protokol č. 5. Ďalej uviedol, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná v 4. rade Y. M., pri ktorej konštatoval, že v priebehu konania XX.X.XXXX zomrela a jej právnou nástupkyňou sa stala dcéra P. E., žalovaná v 10. rade, U. M., žalovaný v 11. rade a M. U., žalovaná v 12. rade, podľa potvrdenia o okruhu dedičov doručeného súdu Mgr. Kavečanským, notárom 18.5.2015. Uviedol, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná v 15. rade, právna nástupkyňa po žalovanom v 6. rade a ďalej konštatoval, že ďalší žalovaní sa k žalobe písomne nevyjadrili. Uviedol, že uznesením z 26.2.2013 č.k. 15C/72/2013-59 konanie vo vzťahu k žalovanej v 5. rade zastavil, lebo žalovaná zomrela XX.XX.XXXX pred začatím konania (§ 103 O.s.p., § 104 ods. 1 O.s.p.), že uznesením z 20.10.2014 č.k. 15C/72/2013-85, na návrh žalobcu pripustil, aby do konania vstúpili ako žalovaná v 8. rade Y. M., nar. XX.XX.XXXX a žalovaná v 9. rade P. G., nar. XX.X.XXXX (§ 92 ods. 1, 2 O.s.p.), právne nástupkyne po zomrelej žalovanej v 5. rade T. J., podľa Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 36D/586/2008 Dnot 190/2008. Poukázal na to, že žalobca v písomnom podaní doručenom súdu 6.10.2016 zobral žalobu späť proti žalovanému v 3. rade U. Q., nar. XX.X.XXXX, žalovanej v 2. rade S. L., rod. Q., nar. XX.X.XXXX, žalovanému v 11. rade U. M., nar. XX.X.XXXX, žalovanej v XX. rade P. E., nar. X.X.XXXX, žalovanej v 13. rade U. P., nar. XX.X.XXXX a žalovanej v 14. rade S. X., nar. XX.X.XXXX, preto konanie proti žalovaným subjektom podľa § 144 a § 145 ods.2 zastavil. S. X. (žalovaná v 14. rade) do súdneho konania vstúpila s ďalšími potencionálnymi dedičmi z dôvodu úmrtia ich právneho predchodcu, pôvodne žalovaného U. X. (žalovaného v 6. rade). 3.5.2016 dedičské konanie bolo ukončené, pričom žalovaná podľa dedičského rozhodnutia príslušný podiel k pozemku nezdedila a teda nemala vstúpiť do tohto konania. Žalobca túto procesnú situáciu nezavinil, preto žalovanej v 14. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (§ 256 . Žalovaní v 2., 3., 10., 11., 13. rade si náhradu trovy konania neuplatnili, preto vo vzťahu k žalobcovi im trovy konania nepriznal (§ 256 . Uviedol, že uznesením z 28.11.2016, na návrh žalobcu, pripustil zmenu žaloby a aké listiny žalobca pripojil. Citoval znenie § 80 písm. c/ O.s.p., § 137 písm. c/, d/ a zistil, že v danom prípade dôvodom podania určovacej žaloby k nehnuteľnostiam bol nesúlad medzi právnym stavom a skutkovým stavom, že žalobca nie je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník a namiesto neho je zapísaná iná osoba, nevlastník v pozícii vlastníka, žalobca má preto naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Citujúc znenie § 108 ods.1, § 113 ods.2, § 114 ods.1, § 116 ods.1,2, § 140 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 16 ods.2, § 26 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. () konštatoval, že na základe citovaných zákonných ustanovení bol príslušný orgán oprávnený doručovať rozhodnutie o vyvlastnení aj formou verejnej vyhlášky. Vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo nikdy zrušené. Vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 9860/2617/84 -Go z 4.1.1985, právoplatné 10.4.1985 bolo vydané vecne a miestne príslušným štátnym orgánom a je platné. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami vlastníkom vyvlastnených pozemkov sa stal československý štát v správe Zoologickej záhrady Košice. Ďalej citoval znenie § 132a ods.1 Občianskeho zákonníka, v znení platnom do 31.12.1991, § 134 ods.1,3, § 122 ods.2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zo štátu na žalobcu, pričom podľa delimitačného Protokolu č. 5 na strane odovzdávajúceho vystupovala Zoologická záhrada Košice. Žalobca v rámci odovzdania majetku bol oboznámený s kúpnymi zmluvami, ktoré uzatvoril jeho právny predchodca (Zoologická záhrada Košice), ako aj s vyvlastňovacím rozhodnutím. Vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo zrušené, na dotknutom pozemku bola v roku 1991 zriadená zoologická záhrada prístupná verejnosti, teda bol splnený účel vyvlastnenia. Čo sa týka plynutia 10-ročnej vydržacej lehoty, účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby a počas celej vydržacej doby od 1.5.1991 do roku 2001 žalobca užíval pozemok na daný účel (zoologická záhrada), nebol v tomto užívaní žiadnym spôsobom rušený, čo potvrdili viacerí žalovaní vo svojej výpovedi. Na plynutie vydržacej doby u žalobcu nemá vplyv výpoveď žalovaných o tom, akým spôsobom pozemok užívali v dávnej minulosti pred vyvlastnením ich právni predchodcovia. Po uplynutí 10-ročnej vydržacej lehoty k 1.5.2001 sa stal vlastníkom predmetného pozemku, lebo tento pozemok nerušene držal, užíval, nakladal s ním ako so svojím vlastníctvom po celý čas. Jeho držba nebola žiadnym spôsobom napadnutá zo strany žalovaných, ktorí nevykonali za dobu vydržania ani jeden úkon, ktorým by prezentovali svoje presvedčenie, že tento pozemok im vlastnícky patrí. I keď predmetná parcela bola po uzavretí kúpnych zmlúv z 5.1.1984 a 3.9.1982 prejednaná v dedičskom konaní po právnych predchodcoch žalovaných ako dedičstvo a žalovaní sú doposiaľ vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely v katastri nehnuteľností, tento zápis nemožno považovať za hodnoverný, pretože v priebehu konania sa preukázal opak. Žalovaná v 7. rade vypovedala, že pozemok - parcelu č. XXX v katastrálnom území O. dostala darovacou zmluvou od svojho deda C. A. a on pozemok nadobudol od svojej prababky Y. A.. Žalovaný v 6. rade U. X., nar. XX. 6. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX vypovedal, že na tento pozemok chodil ešte so svojimi rodičmi hrabať seno. V roku 2008 pracovníčka Magistrátu Mesta Košice im ponúkala na odpredaj túto parcelu za sumu 19,- Sk za m2, s čím nesúhlasili, lebo požadovali vyššiu cenu za odkúpenie parcely, preto žalobca nemôže teraz tvrdiť, že je jej vlastníkom. Žalovaná v 8. rade vypovedala, že parcelu nadobudla po svojej starej matke. Snažila sa aj so svojou mamou, ktorá zomrela v roku 2008 dať uvedené záležitosti do poriadku, ale z magistrátu mesta nebol nikto ochotný s nimi jednať. Parcela č. XXX bola evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. 15 ako lúka M. (M.) s výmerou 443 štvorcových siah. Pôvodnými spoluvlastníkmi pozemku evidovanými na PKV č. 15 boli v rovnakom podiele 1 - 1/ C. A., 2/ Y. A., rod. Nigutová, 3/ Q. A., 4/ P. D., rod. A. (č.l. XXX, č.l. 203). Ako vlastník podielu po pôvodných vlastníkoch (1, 2) je evidovaná na LV č. XXXX pod B10 žalovaná v 7. rade P. L., rod. E. (celková výška jej spoluvlastníckeho podielu je 1). P. L. svoj podiel (1/2) nadobudla od svojho dedka C. A., nar. XXXX na základe darovacej zmluvy V - 1925/98 (č.l. 171, 180). Túto skutočnosť žalovaná v 7. rade potvrdila vo svojej výpovedi na pojednávaní 5.3.2015. Jej dedko tento podiel nadobudol od Y. A. (prababky P. L.). Zoologická záhrada Košice ako právny predchodca žalobcu na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Zoologickou záhradou Košice a C. A. z 3.9.1982 ohľadom odkúpenia podielu (č.l. 330). Vo vzťahu k Y. A., rod. A. bol jej spoluvlastnícky podiel vyvlastnený rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice, odborom výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985, právoplatným 10.4.1985. Ako spoluvlastníci podielu po pôvodnom vlastníkovi Q. A.i sú v súčasnosti evidovaní na LV č. XXXX pod B1 až B6 žalobca a žalovaní Y. O., rod. Q., S. Q. a U. Q. (spoluvlastnícke podiely 1/24), (č.l. 170). Po Q. A. (zomr. XXXX) jeho podiel získala v dedičskom konaní Y. Q., rod. A. - rozhodnutím Štátneho notárstva v Košiciach č.k. D 21/52-22 z 1.7.1953 (č.l. 175). V dedičskom konaní (D 840/76-35) po zomrelej Y. Q., rod. A. jej podiel rovnakým dielom (t.j. po 1/24) nadobudli U. Q., nar. XXXX, manžel poručiteľa, M. Q., nar. XXXX, dcéra poručiteľa, S. Q., nar. XXXX, dcéra poručiteľa, U. Q., nar. XXXX, syn poručiteľa, Y. O., nar. XXXX, dcéra poručiteľa, Y. O., rod. Q., nar. XXXX, dcéra poručiteľa (č.l. 174). Spoluvlastnícke podiely po M. Q., Y. O. a Y. O. boli odkúpené Zoologickou záhradou Košice v roku 1984 a v súčasnosti ako zapísaný vlastník vo vzťahu k týmto trom podielom 1/24 na LV č. XXXX je zapísaný žalobca (č.l. 187 - 193). N. záhrada Košice odkúpila spoluvlastnícky podiel po U. Q. na základe kúpnej zmluvy z roku 1984. Keďže nedošlo k zápisu vlastníctva do príslušnej evidencie nehnuteľností po smrti U. Q. (zomr. XXXX), v rámci dedičského konania pripadol jeho spoluvlastnícky podiel žalovanej Y. O. (č.l. 182). Vo vzťahu k ostatným dvom spoluvlastníkom U. Q. a S. L. žalobca nevedel preukázať, predložiť kúpnu zmluvu, na základe ktorej by tieto podiely bola odkúpila Zoologická záhrada Košice. Zoologická záhrada Košice vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi majetkovo-právne vysporiadala podiel v rozsahu 4/24 a v rozsahu 2/24 ostali podiely nevysporiadané. Ako spoluvlastníci podielu po pôvodnom vlastníkovi P. D., rod. A. sú v súčasnosti evidovaní na LV č. XXXX pod B7 až B9 Y. M., T. J., rod. D. a O. O., rod. X.. Výška spoluvlastníckych podielov činí 1/12. Z dedičského rozhodnutia D 1104/74 vyplýva, že po P. D., rod. A. jej spoluvlastnícky podiel k pozemku nadobudli rovnakým dielom (po 1/12) dedičia Y. M., rod. D., nar. XXXX, T. J., rod. D., nar. XXXX, U. X., nar. XXXX. Y. M., nar. XXXX zomrela v priebehu súdneho konania (v roku XXXX), namiesto nej súd do konania pripustil deti zomretej - U. M., nar. XXXX, M. U., nar. XXXX a P. E., nar. XXXX. Podľa Osvedčenia o dedičstve 23D/45/2015 príslušný spoluvlastnícky podiel pripadol žalovanej M. U.. Z dedičského konania 36D/586/2008 vyplýva, že po zomrelej T. J., rod. D., nar. XXXX dedili jej dcéry - žalovaná v 8. rade Y. M., rod. J., nar. XXXX a žalovaná v 9. rade P. G., rod. J., nar. XXXX. U. X., nar. XXXX zomrel v priebehu súdneho konania (v roku XXXX) a namiesto neho súd do konania pripustil dedičov - deti zomrelého - U. P., nar. XXXX, S. X., nar. XXXX, O. O., nar. XXXX (žalované v 13., 14., 15. rade). Podľa aktuálneho výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, ako aj z výpovedí jeho detí vyplýva, že spoluvlastnícky podiel po U. X. je evidovaný na žalovanú v 15. rade O. O.. Vo vzťahu k P. D., rod. A. bol jej spoluvlastnícky podiel vyvlastnený rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice, odborom výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985. Zoologická záhrada Košice vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi (P. D., rod. A.) majetkovoprávne vysporiadala jeho podiel (spolu 1). V súčasnosti je Mesto Košice ako právny nástupca Zoologickej záhrady Košice evidovaný na LV č. XXXX ako spoluvlastník v rozsahu 3/24. Zoologická záhrada Košice majetkovoprávne vysporiadala prostredníctvom kúpnych zmlúv alebo prostredníctvom vyvlastnenia - pozemok v rozsahu 22/24, z toho 1 po pôvodných vlastníkoch C. A. a Y. A., 4/24 po pôvodnom vlastníkovi Q. A. a po pôvodnom vlastníkovi P. D.. Vo vzťahu 2/24 Zoologická záhrada Košice tento podiel nevysporiadala. V Protokole č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku medzi odovzdávajúcim Zoologickou záhradou Košice a preberajúcim Mestom Košice sú v bode II definované pozemky, ktoré prešli do vlastníctva žalobcu - vrátane parcely č. XXX. V bode III nazvanom „majetkové záväzky súvisiace s predchádzajúcim majetkom“ sa pri parcele č. XXX uvádza ako záväzok (zrejme nevysporiadaná časť parciel) výmera 133 m2. Táto „nevysporiadaná výmera“ zodpovedá 2/24 z celkovej výmery 1593 m2. Z týchto dôvodov žalobca zobral späť žalobný návrh voči žalovanému v 3. rade, žalovanej v 2. rade, žalovanému v 11. rade, žalovanej v 10. rade, žalovanej v 13. rade a žalovanej v 14. rade. Proti žalovanému v 6. rade zobral žalobu späť, lebo v priebehu konania 18.11.2015 zomrel a súd konal s právnymi nástupcami žalovaného. Na základe uvedených záverov a citovaných zákonných ustanovení súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 tak, že priznal žalobcovi proti žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 %, lebo mal vo veci úspech v prevažnej miere. 3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 7., 9., 12. a 15. rade vo výrokoch IV. - IX. 4.Žalovaná v 12. rade (č.l. 376-379) napadla rozsudok vo výroku, ktorým súd rozhodol o žalobe Mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice (ďalej len „žalobca"), vo veci určenia vlastníckeho práva tak, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávne porasty, v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 7 a priznal žalobcovi voči nej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie podala z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. d), f) a h) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok"). Napadnutý rozsudok trpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd ako súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že podľa názoru okresného súdu „i keď... žalovaní sú doposiaľ vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely v katastri nehnuteľností, tento zápis nemožno považovať za hodnoverný, pretože v priebehu konania sa preukázal opak." (bod 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku). S citovaným skutkovým a právnym hodnotením odvolateľka nesúhlasí. I. Už vo vyjadrení k žalobe žalobcu (doručené súdu 14.5.2013) právna predchodkyňa odvolateľky, Y. M., rod. D., zomr. XX/XXXX (vtedy žalovaná v 4. rade), namietala, že sporné vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre podstatné nedostatky v jeho doručovaní. Zdôraznila, že na doručovanie verejnou vyhláškou neboli splnené v tom čase účinné zákonné podmienky (§ 26 ods.1 Správneho poriadku), keďže jej podielové spoluvlastníctvo k spornej parcele bolo do evidencie nehnuteľností zavedené ešte v roku 1983 (ako to vyplývalo z príloh žaloby), teda pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia. O neznámych účastníkoch vyvlastňovacieho konania alebo o ich neznámom pobyte ako podmienkach pre uplatnenie § 26 ods.1 Správneho poriadku preto v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nebolo za žiadnych okolností možné uvažovať. Pokiaľ teda išlo o tvrdenie žalobcu opierajúce sa o doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou, právna predchodkyňa odvolateľky ho svojím vyjadrením s poukazom na dôkazy predložené samotným žalobcom účinne vyvrátila. Napriek popísanému dôkaznému stavu v konaní okresný súd k tejto otázke iba stroho odcitoval § 26 ods.1 Správneho poriadku a uzavrel, že „na základe citovaných zákonných ustanovení bol príslušný orgán oprávnený doručovať rozhodnutie aj formou verejnej vyhlášky." (bod 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Okresný súd sa však vôbec nevysporiadal, ani nezaujal žiadne relevantné stanovisko k námietke právnej predchodkyne odvolateľky, ktorá spočívala v tvrdení, že podmienky na uplatnenie § 26 ods.1 Správneho poriadku neboli splnené, keďže dedičia, a teda účastníci vyvlastňovacieho konania neboli neznámi, ba nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú výhradu je nevyhnutné predniesť aj voči skutočnosti plynúcej z „vyvlastňovacej" dokumentácie predloženej žalobcom okresnému súdu 6.10.2016, a to, že vo vyvlastňovacom konaní bol P. D., rod. A. (právna predchodkyňa odvolateľkinej právnej predchodkyne, ktorá už ako mŕtva figurovala ako účastníčka vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník podľa § 16 ods.2 Správneho poriadku. Podľa § 16 ods.2 Správneho poriadku správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu. I v prípade ustanovovania opatrovníka teda nevyhnutnou podmienkou pre realizáciu tohto opatrenia je nespochybniteľný záver, že pobyt účastníka konania musí byť neznámy, čo zjavne v prípade sporného vyvlastňovacieho konania splnené nebolo, keďže v tom čase bola v evidencii nehnuteľností ako spoluvlastníčka vedená právna predchodkyňa odvolateľky, ktorej pobyt bol známy. Odvolateľka nestráca zo zreteľa ani náznaky plynúce z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré orientujú pozornosť na fakt, že vyvlastňovacie rozhodnutie je rozhodnutím správneho orgánu požívajúcim prezumpciu zákonnosti. Okresný súd v bode 25. odôvodnenia svojho rozsudku zdôraznil, že „Vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo nikdy zrušené.". Podľa názoru odvolateľky by argumentácia založená na fakte, že sporné rozhodnutie nebolo zrušené, obstála vtedy, ak by v rokoch 1984 - 1985 fungoval vo vtedajšom právnom poriadku inštitút správneho súdnictva v podobe, v akej ho poznáme dnes. Okresný súd však vo svetle dnešného právneho stavu hodnotí skutočnosti, ktoré nastali v období neslobody a totalitného politického systému majúceho za následok nefunkčnosť základných právnych mechanizmov slúžiacich ochrane základných práv a slobôd jednotlivca. K takým mechanizmom patrí aj správne súdnictvo, v rámci ktorého nezávislý súd je oprávnený poskytnúť účinnú ochranu subjektívnemu právu jednotlivca proti prípadnému nezákonnému postupu alebo rozhodovaniu exekutívnej zložky verejnej moci. Ak jednotlivec možnosť ochrany dobrovoľne a slobodne nevyužije, potom, pravdaže, kedykoľvek v budúcnosti možno argumentovať, že z objektívneho hľadiska nezákonné rozhodnutie požíva prezumpciu zákonnosti, lebo nebolo nikdy zrušené. Avšak možnosť občana iniciovať kvalifikovaným spôsobom súdny prieskum rozhodnutia o vyvlastnení v roku 1985 bola celkom iluzórna. Správne súdnictvo de facto a v podstate ani de iure neexistovalo, ani stavebný zákon neumožňoval súdny prieskum vyvlastňovacích rozhodnutí. Z uvedených dôvodov sú náznaky okresného súdu akcentujúce fakt nezrušenia vyvlastňovacieho rozhodnutia výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože skutkové okolnosti, ktoré nastali pred 32 rokmi, hodnotia optikou v súčasnosti účinného právneho stavu. Pri popísaných nedostatkoch vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia, ktorým bolo toto konanie zavŕšené, v spojení s úplne absentujúcou možnosťou súdneho prieskumu vyvlastňovacieho rozhodnutia v roku 1985 je podľa názoru odvolateľky právny názor okresného súdu, podľa ktorého „v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami vlastníkom vyvlastnených pozemkov sa stal československý štát v správe Zoologickej záhrady Košice" (bod 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku), nesprávny. II. Druhým nesprávnym právnym záverom okresného súdu je jeho konštatovanie, podľa ktorého „účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby...". Odvolateľka opätovne upozornila na skutočnosť, že vo svojom vyjadrení (doručené okresnému súdu 14.5.2013) jej právna predchodkyňa venovala pozornosť vyvráteniu dobromyseľnosti žalobcu, keď na podklade ustálenej judikatúry dôvodila, že počas celej vydržacej doby bola práve ona (nie žalobca) vedená v katastri nehnuteľností ako vlastnícka sporného podielu na predmetnej nehnuteľnosti, čo pri normálnej opatrnosti muselo byť žalobcovi známe. Rovnako musel mať žalobca pochybnosti o dobromyseľnosti svojej držby aj na základe toho, že v jeho dispozičnej sfére sa po celý čas vydržania nachádzal sporný vyvlastňovací spis, z ktorého vyplývajú už konštatované pochybenia v procese vyvlastňovania. Tu odvolateľka upozorňuje, že žalobca nie je obyčajná fyzická osoba alebo právnická osoba súkromného práva, ale jedná sa o subjekt územnej samosprávy, nositeľa časti verejnej moci, u ktorého je primerané predvídať vyššiu mieru orientácie v právnom poriadku v porovnaní s „bežnými" subjektmi súkromného práva (nehovoriac o tom, že samotný okresný súd v bode 31. odôvodnenia svojho rozsudku potvrdil, že „žalobca v rámci odovzdania majetku bol oboznámený... s vyvlastňovacím rozhodnutím"). Súd sa protiargumentáciou právnej predchodkyne odvolateľky o nedobromyseľnosti žalobcu vôbec nezaoberal, nevysvetlil, prečo podľa jeho názoru nie je spôsobilá spochybniť žalobou uplatnený nárok žalobcu. Aj v tomto ohľade teda napadnutý rozsudok trpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP. Súd totiž nerešpektoval príkaz plynúci z § 220 ods.2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku je povinný jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Súd zjavne nedbal na to, aby odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo presvedčivé, keď na skutkovú a právnu argumentáciu právnej predchodkyne odvolateľky nijako nereagoval iba sucho skonštatoval opak. Okrem toho, do spisu súdu prvého stupňa žalovaná strana založila fotokópiu nájomnej zmluvy uzavretej v roku 2010 s právnou predchodkyňou odvolateľky ako prenajímateľkou a zoologickou záhradou - príspevkovou organizáciou žalobcu ako nájomcom (nájomná zmluva č. 2OIO/KOP/OI zo 16.6.2010). Súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, prečo si žalobca ako údajný nespochybniteľný vlastník deväť rokov po uplynutí vydržacej doby potreboval prenajať svoj vlastný majetok. V tomto ohľade sa rozsudok súdu dostáva do priameho konfliktu so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods.1 , keďže súd starostlivo neprihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Naopak, ignorácia hmotnoprávneho prejavu vôle žalobcu ako údajného vlastníka smerujúceho k prenajatiu vlastného majetku predstavuje podľa názoru odvolateľky neprípustne selektívny prístup okresného súdu pri hodnotení dôkazov, keď niektoré z nich do procesu ustálenia skutkového stavu pojal, kým iné (svedčiace proti argumentácii žalobcu) zjavne opomenul. Tým je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) a v konečnom dôsledku i podľa písm. h) toho istého ustanovenia. Z uvedených dôvodov odvolateľka navrhuje Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, aby po prejednaní jej odvolania, po dokazovaní vykonanom podľa § 384 ods.1 zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu z 30.5.2017 v konaní sp. zn. 15 C 72/2013 podľa § 388 tak, že žalobu žalobcu voči žalovanej v 12. rade zamieta a žalovanej v 12. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania. 5.Žalovaná v 7. rade podala odvolanie voči výrokom VIII. a IX rozsudku (č. l. 380 - 382) z dôvodov uvedených v § „364“ ods.1 písm. d), písm. f) a písm. h) pretože, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, považuje nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, pretože neobsahuje náležitosti podľa § 220 ods.2 CSP. V odôvodnení rozsudku absentuje akékoľvek hodnotenie dôkazov a právne úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní uberal. V odôvodnení rozsudku chýba najmä vysporiadanie sa súdu s jej právnou argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti vyvlastňovacieho konania, argumentáciou týkajúcou sa „nedobromyseľnosti" žalobcu, nakoľko tento v minulosti chcel nehnuteľnosť odo nej odkupovať, teda vedel, že nie je vlastníkom. Súd sa tiež nezaoberal skutočnosťou, ktorú jej právny zástupca predniesol na pojednávaní 29.11.2016, a síce že v súčasnej dobe prebieha na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 43C/94/2009 konanie o zaplatenie sumy 15 930,- eur, kde ona je žalobkyňou a žalovaným Mesto Košice. Jedná sa o konanie o bezdôvodné obohatenie, ktoré je prerušené do skončenia konania vedeného pod sp. zn. 15C/72/2013, avšak tomuto konaniu predchádzala žiadosť o vrátenie pozemku adresovaná Mestu Košice. Mesto Košice 20.2.2009 odpovedalo žalovanej nasledovne: „táto parcela je zahrnutá do plánu majetkovo-právneho vyporiadania". Z tejto odpovede žalobcu je zrejmé, že s predmetnou parcelou nepočítal, že je to jeho vlastníctvo a nemohol byť ani dobromyseľný. Nenakladal s touto parcelou ako s vlastnou. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná 20.5.2009 a opäť poukázala na nedobromyseľnosť žalobcu, keďže podľa aktuálneho listu vlastníctva a pokiaľ ide o dátumy na tomto liste vlastníctva, konkrétne sa jedná o LV č. XXXX, je možné vidieť, že ako vlastník žalobca začal vystupovať až po podaní žaloby 20.5.2009, kedy prvý záznam je zo 6.11.2009 a pod poradovým číslom 6 chýba dátum záznamu, ale zo spisovej značky záznamu je zrejmé, že predchádza záznamu zo 6.11.2009. Žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo a ako začal robiť zmeny zápisov na liste vlastníctva. V konaní pod sp. zn. 43C/94/2009 Mesto Košice vo vyjadrení k žalobe nikde neuvádza, že sa cíti byť vlastníkom tejto parcely. Venuje sa spôsobu výpočtu ceny, preto nemožno hovoriť o jeho dobromyseľnosti. Na pojednávaní 3.5.2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložila do spisu listinu, ktorá bola doručovaná Zoologickou záhradou 9.6.2010 a taktiež materiál z 10.12. 2008, obsahom ktorého je aj konštatovanie z 1.10.2010 s tým, že v texte je zdôraznená cena, za ktorú bola ponúknutá táto parcela. V odôvodnení napádaného rozsudku absentuje aj vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s týmito listinami. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 227/2004 (uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2006), v ktorom sa uvádza, že v prípade, že nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia právneho posúdenia veci odvolacím súdom bráni dovolaciemu súdu zhodnotiť jeho správnosť podľa § 241 ods.2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, konanie je zaťažené tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá má za následok zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Podľa jej názoru je potrebné v zmysle uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR považovať za inú vadu konania aj nepreskúmateľnosť rozsudku súdu, teda nielen odvolacieho. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Napádaný rozsudok je v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí práve z vyššie uvedených dôvodov, lebo v ňom chýba vysporiadanie sa s jej procesnou obranou. K nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedla, že naďalej trvá na všetkých svojich vyjadreniach a podaniach. Skutkovú a právnu argumentáciu (s ktorou sa súd prvej inštancie tiež nevysporiadal v odôvodnení rozsudku) zhrnula vo svojom podaní (vyjadrení) 22.11.2016. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by na základe kúpnej zmluvy bola C. A. vyplatená aj kúpna cena. Zároveň nepredložil ani jeden dôkaz o tom, prečo vlastnícke právo žalobcu nebolo vyznačené aj v príslušnej evidencii nehnuteľností. V čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia už pôvodná spoluvlastnícka parcely Anna A. nežila, keďže zomrela v roku XXXX. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúdalo smrťou poručiteľa a v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovoprávnych vzťahov po poručiteľke Y. A. vrátane sporného pozemku, resp. tejto pozemkovoknižnej vložky jej dedičia. K prechodu vlastníctva na právnych nástupcov titulom dedenia nebolo potrebné rozhodnutie štátneho notárstva, keďže toto rozhodnutie iba deklaruje prechod vlastníctva na dedičov, t.j. nemá konštitutívne účinky. S poukázaním na uvedené teda nepochybne vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti už v čase začatia vyvlastňovacieho konania, ako aj v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení boli dedičia Y. A.. Napriek tomu vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti neznámym dedičom po neb. Y. A., pričom títo dedičia boli známi, zdržiavali sa na známych adresách, nenachádzali sa v zahraničí, preto keď im bol ustanovený opatrovník, tento postup bol v rozpore so zákonom. Vedomosť vyvlastniteľa o úmrtí Y. A. potvrdzuje samotný text Verejnej vyhlášky, v ktorom sa uvádza, že sa vyvlastňuje od neznámych dedičov po Y. A.. Vyvlastniteľ vedel, že vo vyhláške sú uvedené mená osôb, ktoré v čase vyvlastnenia nežili, pretože na to sám poukazoval. V samotnom Návrhu na vyvlastnenie adresovaného Zoologickou záhradou Košice na Obvodný národný výbor z 30.10.1984, značka 919-84-Bč evidované pod číslom 9860 (založené v súdnom spise) pod bodom 17, na strane 15, sú v stĺpci Meno a bydlisko vlastníka nehnuteľnosti uvedení Y. A., rod. A. a P. D., rod. A. s informáciou o roku úmrtia. V časti Dôvody v Návrhu na vyvlastnenie je uvedené, že nedošlo k dohode s uvedenými vlastníkmi, hoci je už všeobecne známe každému, že poľnohospodárska pôda bola vyňatá a určená pre účely ZOO Košice. Je zrejmé, že uvedení vlastníci (Y. A., rod. A. a P. D., rod. A.) nemohli pristúpiť na žiadnu dohodu, nakoľko zomreli v roku XXXX a zároveň z toho istého dôvodu im nemohlo byť všeobecne známe, že poľnohospodárska pôda bola vyňatá pre účely ZOO Košice. V bode f) na strane 59 ZOO Košice navrhuje rozhodnutie o vyvlastnení doručiť opatrovníkovi vlastníkov nehnuteľností nachádzajúcich sa na neznámom mieste, ktorého navrhuje ustanoviť. Samozrejme, vzhľadom na vyššie uvedené nie je pravdivé ani tvrdenie, že uvedení vlastníci (Y. A., rod. A. a P. D., rod. A.) sa zdržiavali na neznámom mieste, keďže v tom čase už neboli nažive. Rovnako nie je pravdivé ani tvrdenie, že skutoční vlastníci, ktorí nie sú uvedení v návrhu ako účastníci konania, sa zdržiavali na neznámom mieste, keďže títo sa zdržiavali v mieste ich bydliska. V časti Odôvodnenie na str. 37 Verejnej vyhlášky je uvedené, že medzi vyvlastniteľom a vlastníkmi nehnuteľností k dohode nedošlo, a táto dohoda nebola docielená ani pri vyvlastňovacom konaní 20.12.1984. Opätovne platí, že dohoda s mŕtvou účastníčkou konania - Y. A., rod. A. a Zoologickou záhradou Košice bola samozrejme nemožná, pričom dohoda mohla a mala byť uzatvorená s jej právnymi nástupcami. Z uvedeného vyplýva, že skutoční vlastníci spoluvlastníckych podielov po Y. A., rod. A. neobdržali výzvu na uzavretie dohody, neboli vo veci vyvlastnenia informovaní, nebolo im doručené rozhodnutie o vyvlastnení. Je presvedčená, že dôvodom tohto postupu, bolo uľahčenie si celého postupu zo strany žiadateľa o vyvlastnenie, resp. vyvlastňovateľa, nehľadiac na práva a oprávnené záujmy vlastníkov. Z konania žiadateľa o vyvlastnenie (Zoologická záhrada Košice) ako i vyvlastniteľa (Obvodný národný výbor Košice I) vyplýva, že nevyvinuli žiadne úsilie, ktoré by viedlo k dohode a k zisteniu spoluvlastníkov dotknutého pozemku - právnych nástupcov po Y. A., rod. A.. Počas vyvlastňovacieho konania Y. A., rod. A. už nežila, a preto nie je možné, aby právny predchodca žalobcu, orgány štátnej správy ju akokoľvek kontaktovali, či s ňou písomne komunikovali. Jej smrť a následné dedičské konanie nezostali pre štát žiadnym spôsobom utajené, pretože jej smrť bola riadne evidovaná na vtedajšej matrike a rovnako vtedajšie štátne notárstvo prejednávalo jej pozostalosti. ZOO Košice totiž už vo svojej žiadosti o vyvlastnenie nehnuteľnosti adresovanej bývalému ObNV Košice I. uviedla, že vlastníci nehnuteľností (Y. A., rod. A. a P. D., rod. A.), zapísaní v pozemkovej knihe nežijú (uviedla rok ich úmrtia), napriek tomu ich označila ako vlastníkov nehnuteľnosti. Je zrejmé, že v dôsledkom smrti fyzickej osoby, je strata jej právnej subjektivity, a teda objektívna nemožnosť byť vlastníkom čohokoľvek. Pokiaľ orgán rozhodujúci o vyvlastnení mal vedomosť o tom, že v pozemkovoknižnej vložke zapísaní vlastníci zomreli, bolo jeho povinnosťou dať podnet na prejednanie dedičstva po zomrelých vlastníkoch. V prípade, že prejednanie dedičstva už bolo vykonané, vyvlastňovacie konanie malo byť vedené voči skutočným vlastníkom, ktorí mali byť účastníkmi konania. V čase podania návrhu na vyvlastnenie, dedičské konanie po Y. A., rod. A. bolo pre parcelu KN-E číslo XXX z PKV 15 právoplatné a táto informácia bola ObNV Košice I dostupná. Nikto z jej dedičov sa dlhodobo nezdržiaval mimo územia Československej socialistickej republiky a napriek tomu celý proces bol vedený nesprávne voči neznámym dedičom zastúpeným opatrovníkom. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo postihnuté neodstrániteľnou vadou, ktorá vyplýva hlavne z toho, že právny nástupca po Y. A., rod. A. nebol účastníkom konania, nebol oslovený s návrhom na uzavretie dohody, nebolo mu doručené rozhodnutie o vyvlastnení a ustanovenie opatrovníka nebolo v súlade so zákonom. Podľa vyššie uvedeného má za to, že na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na Čsl. štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bolo vyvlastňovacie konanie vedené. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t. j. protiprávne) umožnil aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods.1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.5.2004 sp. zn. 22 Cdo 469/2004, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 107/2008). V predmetnej veci žalobca, resp. štát ako jeho právny predchodca preto nesplnili pri svojom vstupe do držby základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nie je možné vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 107 / 2008). V minulosti navyše boli vedené rokovania zo strany ZOO Košice a Mesta Košice v súvislosti s majetkovoprávnym vysporiadaním pozemkov v areáli ZOO Košice, kde jej bola ponúknutá nájomná zmluva. Ako je možné, že došlo k osloveniu vlastníkov dotknutej nehnuteľnosti s ponukou prenájmu, keď dnes žalobca tvrdí, že vlastne vlastníkmi v danom čase neboli? Ako je možné, že pri iných parcelách nachádzajúcich sa v Areáli ZOO došlo po r. 2008 zo strany žalobcu k odkúpeniu parciel, a to napriek tomu, že tieto parcely boli predmetom toho istého vyvlastňovacieho konania ako sporná parcela v tomto konaní? Môže údajný vlastník nadobudnúť ešte raz vlastnícke právo, pričom v záujme urýchlenia nerieši vec súdnou cestou, prípadne aspoň dohodou o urovnaní ale kúpnou zmluvou? Ako uvádza sám žalobca v svojom podaní z 3.10.2016 pohnútkou tohto konania, mala byť snaha o rýchlo formálne usporiadaný vzťah k niektorým pozemkom pre účely stavebného konania a možnosti čerpať dotácie. Zároveň poukázala na uvedený naliehavý právny záujem, ktorý uviedol právny zástupca žalobcu, keď táto žaloba bola podaná z dôvodu, „že niektorí zo spoluvlastníkov sa v iných konaniach domáhajú finančnej náhrady prikázania do vlastníctva, postavenie žalobcu je neisté a má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva" (zápisnica z pojednávania 5.3.2015). Má za to, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na tejto žalobe. Žalobca v časti I žaloby uvádza „Mesto Košice teda nadobudlo vlastnícke právo k dotknutej parcele č. XXX o výmere 1593 m2, kat. územie O. na základe § 2 ods.2 zák. č. 138/1991 Zb, o majetku obcí, a to dňom účinnosti tohto zákona (1.5.1991)." Je dôležité uviesť, že zákon, na ktorý sa žalobca odvoláva - zákon č. 138/1991 Zb. má uvedené v § 14 ods.4 „Obce, mestá, mestské časti a organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú povinné podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku." Napriek tomu žalobca po prevzatí tohto majetku od ZOO Košice nevykonalo zápis tejto skutočnosti do katastra nehnuteľností v termíne do 12 mesiacov od účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. tak, ako to stanovuje zákon. K zápisu nedošlo ani po tomto termíne, čo len potvrdzuje, že žalobca musel mať minimálne pochybnosti o účinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Ak by napriek tomu viedlo Mesto Košice po roku 1991 spoluvlastnícke podiely C. A. a Y. A. vo svojej evidencii majetku, muselo by vykonávať inventarizáciu tohto majetku, ktorého súčasťou je i kontrola a porovnanie údajov s katastrom nehnuteľností a skutočnosť, že žalobca nie je zapísaný ako vlastník v podieloch C. A. a Y. A., mu nemohla byť neznáma. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na to, že žaloba v tomto konaní bola podaná na súd žalobcom 20.3.2013, teda až po čase, kedy sa na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 43C/94/2009 viedlo iné konanie, a to na základe jej žaloby proti Mestu Košice o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, kde Mesto Košice vo vyjadrení k žalobe vôbec neuviedlo skutočnosť, že sa cíti byť vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Žalobu na určenie vlastníckeho práva v tomto konaní teda možno považovať aj za spôsob obrany Mesta Košice proti mojej žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia. Na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny, a preto navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná mi voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6.Žalovaná v 9. rade podala odvolanie voči výrokom VI. a IX. (č. l. 387-389), v ktorom uviedla, že podľa názoru súdu „i keď...žalovaní sú doposiaľ vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely v katastri nehnuteľnosti, tento zápis nemožno považovať za hodnoverný, pretože v priebehu konania sa preukázal opak." (bod 32.) S citovaným odvolateľka nesúhlasí. Sporné vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre nedostatky v jeho doručovaní. Na doručovanie verejnou vyhláškou neboli splnené v tom čase účinné zákonné podmienky, keďže podielové spoluvlastníctvo k spornej parcele bolo do evidencie nehnuteľností zavedené ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia. O neznámych účastníkoch vyvlastňovacieho konania alebo o ich neznámom pobyte v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nebolo možné uvažovať. Teda účastníci vyvlastňovacieho konania neboli neznámi a nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú výhradu je potrebné predniesť aj voči skutočnosti plynúcej z vyvlastňovacej dokumentácie, kde vo vyvlastňovacom konaní bol P. D., rod. A. (právna predchodkyňa odvolateľkinej právnej predchodkyne, ktorá už ako mŕtva figurovala ako účastníčka vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník. I v prípade ustanovenia opatrovníka a nevyhnutnou podmienkou pre realizáciu tohto opatrenia je, že pobyt účastníka konania je neznámy, čo zjavne v prípade sporného vyvlastňovacieho konania splnené nebolo, keďže v tom čase bola v evidencii nehnuteľností ako spoluvlastníčka vedená právna predchodkyňa odvolateľky, ktorej pobyt bol známy. Druhým nesprávnym právnym záverom súdu je jeho konštatovanie, podľa ktorého „účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby..." Počas celej vydržacej doby bola odvolateľkina právna predchodkyňa (nie žalobca) vedená v katastri nehnuteľnosti ako vlastník sporného podielu, čo muselo byť žalobcovi známe. Rovnako musel mať žalobca pochybnosti o dobromyseľnosti svojej držby aj na základe toho, že v jeho dispozičnej sfére sa po celý čas vydržania nachádzal sporný vyvlastňovací spis. Okrem iného sa súd v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, prečo si žalobca ako údajný vlastník deväť rokov po uplynutí vydržacej doby potreboval prenajať majetok od evidovaných vlastníkov. Z uvedených dôvodov odvolateľka navrhla Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, aby po prejednaní jej odvolania, zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu z 30.5.2017 v konaní sp.zn. 15 C 72/2013 tak, že žalobu žalobcu voči žalovanej v 9.rade zamieta. 7.Žalovaná v 15. rade podala odvolanie (č. l. 390-392) voči výrokom VII. a IX., ktoré odôvodnila nasledovne: Podľa názoru okresného súdu „i keď...žalovaní sú doposiaľ vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely v katastri nehnuteľnosti, tento zápis nemožno považovať za hodnoverný, pretože v priebehu konania sa preukázal opak." (bod 32.) S citovaným odvolateľka nesúhlasí. Sporné vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre nedostatky v jeho doručovaní. Na doručovanie verejnou vyhláškou neboli splnené v tom čase účinné zákonné podmienky, keďže podielové spoluvlastníctvo k spornej parcele bolo do evidencie nehnuteľností zavedené ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia. O neznámych účastníkoch vyvlastňovacieho konania alebo o ich neznámom pobyte v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nebolo možné uvažovať. Teda účastníci vyvlastňovacieho konania neboli neznámi a nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú výhradu je potrebné predniesť aj voči skutočnosti plynúcej z vyvlastňovacej dokumentácie, kde vo vyvlastňovacom konaní bol P. D., rod. A. (právna predchodkyňa odvolateľkiného právneho predchodcu, ktorá už ako mŕtva figurovala ako účastníčka vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník. I v prípade ustanovenia opatrovníka a nevyhnutnou podmienkou pre realizáciu tohto opatrenia je, že pobyt účastníka konania je neznámy, čo zjavne v prípade sporného vyvlastňovacieho konania splnené nebolo, keďže v tom čase bol v evidencii nehnuteľností ako spoluvlastník vedený právny predchodca odvolateľky, ktorého pobyt bol známy. Druhým nesprávnym právnym záverom súdu je jeho konštatovanie, podľa ktorého „účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby..." Počas celej vydržacej doby bol odvolateľkin právny predchodca (nie žalobca) vedený v katastri nehnuteľnosti ako vlastník sporného podielu, čo muselo byť žalobcovi známe. Rovnako musel mať žalobca pochybnosti o dobromyseľnosti svojej držby aj na základe toho, že v jeho dispozičnej sfére sa po celý čas vydržania nachádzal sporný vyvlastňovací spis. Okrem iného sa súd v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, prečo si žalobca ako údajný vlastník deväť rokov po uplynutí vydržacej doby potreboval prenajať majetok od evidovaných vlastníkov. Z uvedených dôvodov odvolateľka navrhla Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, aby po prejednaní jej odvolania, zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu z 30.5.2017 v konaní sp.zn. 15 C 72/2013 tak, že žalobu žalobcu voči žalovanej v 15.rade zamieta a zaväzuje žalobcu na náhradu trov súdneho konania. 8.K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca (č. l. 405-406), ktorý uviedol: I. Námietky žalovaných, ktoré uviedli v jednotlivých odvolaniach voči rozsudku súdu prvej inštancie (ďalej len „súd"), možno zhrnúť nasledovne: 1. absencia hodnotenia dôkazov a právnych úvah, ktorými sa súd uberal pri rozhodovaní, 2. vyvlastňovacie konanie bolo neplatné, 3. žalobca bol nedobromyseľný pri vydržaní vlastníctva, 4. iné námietky. Z dôvodu prehľadnosti bude viackrát poukazovať na svoje vyjadrenie z 3.10.2016, v ktorom zaujal komplexné stanovisko ku všetkým podstatným aspektom konania; toto vyjadrenie predložil v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Ad 1: Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". (Uznesenie NS SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011) Má za to, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v dostatočnej miere tak, že je zrejmý skutkový a právny základ veci preukazujúci jeho nárok. Ad 2: Veľmi podrobne sa vyjadril k problematike vyvlastnenia vo svojom vyjadrení z 3.10.2016, v časti VI bod A (str. 5-7), najmä k dôvodom, prečo je potrebné hľadieť na predmetné vyvlastnenie ako na platné (právoplatné a vykonateľné) - t. j. v žiadnom prípade nejde o tzv. nulitné rozhodnutie („paakt") ani o rozhodnutie, ktoré bolo neskôr zrušené či inak zmenené. V tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na právny názor Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení z 13.8.2014, č. k. I ÚS 419/2014, z ktorého citoval. Rovnako nie je dôvodná námietka jedného z odvolateľov, že „argumentácia založená na fakte, že sporné rozhodnutie nebolo zrušené, by obstála vtedy, ak by v rokoch 1984-1985 fungoval vo vtedajšom právnom poriadku inštitút správneho súdnictva v podobe, v akej ho poznáme dnes. Okresný súd však vo svetle dnešného právneho stavu hodnotí skutočnosti, ktoré nastali v období neslobody a totalitného politického systému majúceho za následok nefunkčnosť základných právnych mechanizmov slúžiacich ochrane základných práv a slobôd jednotlivca." Pod zorným uhlom uvedeného konštatovania by sa však takto mohli spochybniť a „zrelativizovať" v zásade všetky a akékoľvek správne (a aj súdne) rozhodnutia vydané pred rokom 1989 a došlo by fakticky k absolútnemu prerušeniu kontinuity právnych vzťahov založených pred rokom 1989. Je síce pravdou, že inštitút správneho súdnictva v tom čase nejestvoval v podobe, v akej ho poznáme dnes, na druhej strane však stavebný zákon pripúšťal možnosť zrušenia vyvlastňovacieho rozhodnutia. Podľa jeho názoru žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali, ako mohol právny systém vo všeobecnosti sám osebe v tomto konkrétnom prípade porušiť práva a právom chránené záujmy účastníkov (vrátane tých, ktorí boli zastúpení) do takej miery, že by sa malo „odignorovať" predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie. Ad 3: Veľmi podrobne sa vyjadril k problematike vydržania vo svojom vyjadrení z 3.10.2016, v časti VI bod B (str. 7-10), najmä k dôvodom, prečo nie sú argumenty žalovaných spôsobilé privodiť žalobcovi stav nedobromyseľnosti. Ad 4: K otázke vyplatenia kúpnej ceny - k argumentu, že žalobca nepredložil dôkaz o úhrade kúpnej ceny možno uviesť, že vykonanie (resp. nevykonanie) tohto dôkazu v žiadnom prípade nemohlo ovplyvniť posúdenie predmetnej kúpnej zmluvy s Františkom A. ako platnej zmluvy, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva bez nutnosti realizovať ďalšie úkony (napr. registrácia zmluvy na štátnom notárstve a pod.). Napriek tomu, že podľa jeho názoru určite k úhrade kúpnej ceny došlo (podobne ako v desiatkach ďalších prípadoch vykupovania pozemkov v areáli ZOO), táto otázka je z právneho hľadiska irelevantná. K nezapísaniu vlastníctva žalobcu do evidencie nehnuteľností - hoci § 14 ods.4 zák. č. 138/1991 Zb. ustanovuje povinnosť obcí, miest, mestských častí a organizácií založených alebo zriadených obcou, podať návrh na zápis do evidencie nehnuteľností (v súvislosti s prechodom vlastníctva od štátu), tento zápis má len deklaratórny (nie konštitutívny) účinok, t. j. v prípade nesplnenia tejto povinnosti nemožno tvrdiť neplatnosť prechodu vlastníctva na obec (mesto) alebo stratu vlastníckeho práva. Preto tento argument je sám o sebe právne irelevantný. II. Na podporu svojich tvrdení predložil súdu aj právoplatné rozhodnutia v obdobnej veci - rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 27C/64/2003-427 zo 4.7.2012 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/29/2013-478 z 22.8.2013 (súdy sa mimoriadne podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými námietkami žalovaných; osobitne poukázal na to, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou vydržania). Má za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a navrhol odvolaciemu súdu, aby ho v súlade s § 387 potvrdil. 9.Žalovaná v 7. rade sa vyjadrila k stanovisku žalobcu (č. l. 428) a v celom rozsahu zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v odvolaní. Považovala však za potrebné opätovne poukázať na to, že žalobca po prevzatí tohto majetku od ZOO Košice nevykonal zápis tejto skutočnosti do katastra nehnuteľností v termíne do 12 mesiacov od účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. tak, ako to stanovuje zákon. K zápisu nedošlo ani po tomto termíne, čo len potvrdzuje, že žalobca musel mať minimálne pochybnosti o účinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Ak by napriek tomu viedlo Mesto Košice po roku 1991 spoluvlastnícke podiely C. A. a Y. A.j vo svojej evidencii majetku, muselo by vykonávať inventarizáciu tohto majetku, ktorého súčasťou je i kontrola a porovnanie údajov s katastrom nehnuteľností a skutočnosť, že žalobca nie je zapísaný ako vlastník v podieloch C. A. a Y. A., mu nemohla byť neznáma. Žaloba v tomto konaní bola podaná na súd žalobcom 20.3.2013, teda až po čase, kedy sa na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 43C/94/2009 viedlo iné konanie, a to na základe mojej žaloby proti Mestu Košice o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, kde Mesto Košice vo vyjadrení k žalobe vôbec neuviedlo skutočnosť, že je alebo sa cíti byť vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny, a preto navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná jej voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 10.K vyjadreniu P. L. žalobca uviedol (č. l. 439), že odvolateľ spochybňuje jeho dobromyseľnosť poukazujúc na skutočnosť, že nevykonal zápis svojho vlastníctva do 12 mesiacov od účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti si dovolil zdôrazniť, že na základe predmetného zákona sa stal vlastníkom tisícok nehnuteľností (parciel pozemkov a stavieb), ktoré pred tým patrili štátu, a proces odovzdávania od Československého štátu (resp. Slovenskej republiky) prostredníctvom príslušných orgánov miestnej štátnej správy (v súčasnosti okresné úrady) bol dlhodobého charakteru. Proces odovzdávania je zavŕšený spravidla podpísaním delimitačného protokolu a následne zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností - ako však už bolo viackrát zmienené v predchádzajúcich vyjadreniach žalobcu, zápis v katastri nehnuteľností nemá konštitutívny charakter (len deklaratórny). Čo sa týka námietky, že mesto Košice ako žalovaný v inom súdnom konaní v rámci vyjadrenia k žalobe neuviedlo skutočnosť, že je vlastníkom dotknutých pozemkov v areáli ZOO, tiež samo o sebe nepredpokladá nedobromyseľnosť žalobcu - napokon to iné konanie (vedené pod sp. zn. 43C/94/2009 na Okresnom súde Košice II) je prerušené do právoplatného skončenia veci v tunajšom konaní - a to je nepochybným znakom toho, že mesto Košice sa cíti a koná ako vlastník. 11.Rozsudok, vo výrokoch ktorým bolo konanie voči žalovaným v 2., 3., 4., 6., 10., 11., 13., 14. rade zastavené, ktorým žalovanej v 14. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, žalovaným v 2., 3., 10., 11., 13. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a ktorým určil, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 1. neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť (§ 367 ods.1,3 , preto neboli v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavané. 15.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 16.Žalované v 7. a 12. rade uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. V podanom odvolaní síce uviedli odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) ale dôvody, v dôsledku ktorých ho použili spočívajú v písm. b) cit. ust. 17.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 18.Podľa § 220 ods.2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 19.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru

- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. 20.Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. (Uznesenie NS SR, sp. zn. lCdo/184/2010 aj rozhodnutie, na ktoré poukazuje vo svojom vyjadrení žalobca Uznesenie NS SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

21.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené. 22.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalovanými v 7. a 12.rade uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 23.Žalovaná v 7. rade uplatnený odvolací dôvod vidí v tom, že v odôvodnení rozsudku absentuje akékoľvek hodnotenie dôkazov a právne úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní uberal, najmä vysporiadanie sa s jej právnou argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti vyvlastňovacieho konania, argumentáciou týkajúcou sa „nedobromyseľnosti" žalobcu, nakoľko tento v minulosti chcel nehnuteľnosť od nej odkupovať, teda vedel, že nie je vlastníkom, že v súčasnej dobe prebieha na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 43C/94/2009 konanie o zaplatenie sumy 15 930,- eur, kde ona je žalobkyňou a žalovaným Mesto Košice. 24.K uvedeným námietkam možno uviesť, že súd zaujal jednoznačné stanovisko k vyvlastňovaciemu konaniu v bode 25. a 26. rozsudku a k vydržaniu v bode 32. rozsudku. Žalovaná v 7. rade vidí nedobromyseľnosť žalobcu v tom, že Mesto Košice 20.2.2009 jej odpovedalo nasledovne: „táto parcela je zahrnutá do plánu majetkovo-právneho vyporiadania". Aj táto námietka žalovanej je nedôvodná, lebo ak by sa žalobca vyjadril tak, ako to žalovaná prezentuje, takéto vyjadrenie nie je spôsobilé privodiť zmenu existujúcich právnych vzťahov a bolo vykonané v čase, keď už žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti vydržaním. Rovnako je pravdou, že sa súd nevyjadril ani ku konaniu 43C/94/2009 o vydanie bezdôvodného obohatenia, ale toto konanie nemá vzťah k tomuto konaniu, lebo určenie vlastníckeho vzťahu je podstatné pre konanie 43C/94/2009, ktorom sa rieši vydanie bezdôvodného obohatenia a namietaná vada nijako nemôže ovplyvniť správnosť rozhodnutia. 25.Žalovaná v 12. rade uplatnený odvolací dôvod vidí v tom, že súd sa nevysporiadal, ani nezaujal žiadne relevantné stanovisko k námietke právnej predchodkyne odvolateľky, ktorá spočívala v tvrdení, že podmienky na uplatnenie § 26 ods.1 Správneho poriadku neboli splnené, keďže dedičia, a teda účastníci vyvlastňovacieho konania neboli neznámi, ba nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú výhradu je nevyhnutné predniesť aj voči skutočnosti plynúcej z „vyvlastňovacej" dokumentácie predloženej žalobcom okresnému súdu 6.10.2016, a to, že vo vyvlastňovacom konaní bol P. D., rod. A. (právna predchodkyňa odvolateľkinej právnej predchodkyne, ktorá už ako mŕtva figurovala ako účastníčka vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník podľa § 16 ods.2 Správneho poriadku. 26.Táto námietka je v podstate obdobná ako tá, ktorú namietala žalovaná v 7. rade a odvolací súd sa k nej vyjadril v bode 22 a teda nemožno ju považovať za dôvodnú. 27.Žalovanými v 7. a 12. rade uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 ale aj § 171 ods.1 alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 , aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 , i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 a p..

28.Žalované v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádzajú, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 29.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) bol uplatnený žalovanou v 7.,12., 9. a 15. rade a sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 30.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 31.Žalované v 7., 9., 12., 15. rade uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 32.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 33.Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia ako aj k ďalším námietkam uvedeným v odvolaní odvolací súd poukazuje na to, že odvolateľky v odvolaniach totožne namietali, že sporné vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre podstatné nedostatky v jeho doručovaní, lebo podľa ich názoru na doručovanie verejnou vyhláškou neboli splnené v tom čase účinné zákonné podmienky (§ 26 ods.1 Správneho poriadku). 34.Podľa § 112 ods.1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku platný v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia (ďalej len Stavebný zákon) vyvlastňovacie konanie vykonáva stavebný úrad. 35.Podľa § 117 ods.1 Stavebného zákona stavebným úradom je okresný národný výbor. Okresný národný výbor môže určiť, že stavebným úradom je mestský alebo miestny národný výbor.

36.Podľa § 117 ods.4 Stavebného zákona v Brne, Ostrave, Plzni a Košiciach je stavebným úradom obvodný národný výbor, pokiaľ si príslušný národný výbor niektorého z týchto, miest nevyhradí rozhodnutie sám. 37.Podľa § 26 ods.1 zák. č. 71/1967 Zb. platný v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia (ďalej len SP) doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný právny predpis. 38.Podľa § 26 ods.2 SP doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia. 39.V konaní je preto potrebné v prvom rade posúdiť ako otázku prejudiciálnu, či rozhodnutie, vydané formou verejnej vyhlášky je takým, na základe ktorého mohlo dôjsť k vyvlastneniu predmetných pozemkov a či všeobecný súd je oprávnený ho preskúmavať a v akom rozsahu. 40.Pri riešení tejto otázky je potrebné rozlišovať medzi neplatným rozhodnutím a nulitným rozhodnutím, lebo povaha účinkov rozhodnutia je závislá na rozlišovaní chybných a nulitných správnych aktov. 41.Z nulitného (ničotného) aktu (paakt) by nevznikli žiadne právne následky, na rozdiel od chybného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti (do doby zrušenia jeho účinkov). 42.Čo sa týka právneho posúdenia nulitnosti správnych aktov ako otázky prejudiciálnej, ako aj otázky, kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty, je možné prijať záver, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých konkrétny správny orgán nemal právomoc a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom na to, či sa jedná o akty nulitné t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti (rozsudok NS SR z 29.4.2008 sp. zn. 2Cdo 24/2007, I. ÚS 419/2014 ). Citovanými rozhodnutiami bol prekonaný právny názor vyjadrený v uznesení NS SR 5Cdo 107/2008 z 24.3.2010. 43.Zo skúmaného rozhodnutia (č. l. 6) je zrejmé, že to bolo vydané Odborom výstavby ÚPaA ObNV Košice I ako stavebným úradom I. stupňa, ktorého príslušnosť bola založená podľa § 117 ods.4 zák. č. 50/1976 Zb. a právomoc § 112 ods.1 zák. č. 50/1976 Zb. Uvedený orgán bol oprávnený vydávať takéto rozhodnutia a teda nejde o nulitné rozhodnutie. 44.Skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané formou verejnej vyhlášky ako aj to, že bolo vydané vo vzťahu k osobe, ktorá bola v čase jeho vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť, nulitu vyvlastňovacieho rozhodnutia a možno uzavrieť, že všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať platnosť tohto rozhodnutia, ani skutočnosti tvrdené odvolateľmi v odvolaniach vo vzťahu k vydanému rozhodnutiu (doručovanie prostredníctvom verejnej vyhlášky, ustanovenie opatrovníka). Preto, ak súd stručne uviedol, že predmetné rozhodnutie nebolo nikdy zrušené, v kontexte s uvedeným je tento záver správny. 45.Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané pred takmer 30-imi rokmi, pričom od roku 1985 do roku 1991 sa za vlastníka považoval štát zastúpený Zoologickou záhradou Košice a následne na základe delimitácie sa považoval za vlastníka predmetných pozemkov žalobca. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľkodesaťročí trvajúci právny stav. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (v tejto súvislosti por. Oznámenie Ústavného súdu ČR z 1.11.2005), pričom v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia neexistovali žiadne pochybnosti o jeho správnosti. 46.Rovnako nesprávny je názor odvolateľov, že vydané rozhodnutie nebolo možné zrušiť, lebo neexistovalo správne súdnictvo. V tejto súvislosti je nutné poukázať na § 116 ods.1,2 zák. č. 50/1976 Zb., v ktorom je zakotvený postup smerujúci k zrušeniu rozhodnutia, §§ 53 - 70 SP, ktoré upravujú konanie o preskúmavaní rozhodnutí a osobitne § 60. Žiadna zo strán netvrdila, aby došlo k zrušeniu vydaného rozhodnutia, pričom k uvedenému záveru dospel aj prvoinštančný súd. 47.Podľa § 116 ods.1 zák. č. 50/1976 Zb. na žiadosť účastníka, ktorému bol pozemok alebo stavba vyvlastnená, zruší stavebný úrad úplne alebo čiastočne rozhodnutie o vyvlastnení pozemku so stavbou v osobnom vlastníctve, ak sa v určenej lehote nezačalo s užívaním pozemku na účel, na ktorý sa vyvlastnilo. Za rovnakých podmienok môže stavebný úrad zrušiť aj rozhodnutie o vyvlastnení práv k ostatným pozemkom alebo stavbám. Žiadosť o zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení sa musí podať do troch mesiacov po uplynutí lehoty ustanovenej podľa § 115 ods. 2.

48.Podľa § 116 ods.2 zák. č. 50/1976 Zb. ak rozhodnutie o vyvlastnení bolo celkom alebo čiastočne zrušené, má ten, kto poskytol náhradu za vyvlastnenie, nárok na jej vrátenie a ten, komu sa vyvlastnilo, nárok na náhradu spôsobenej ujmy. Náhradu poskytne podľa všeobecných predpisov o náhrade škody ten, v prospech ktorého sa vyvlastnilo. Ak nedôjde k dohode o týchto nárokoch a ich výške, rozhodujú súdy alebo orgány hospodárskej arbitráže príslušné podľa všeobecných predpisov. 49.Podľa § 60 SP odvolací orgán je povinný preskúmať i oneskorené alebo neprípustné odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania; inak odvolanie zamietne. 50.Súd správne právne aj skutkovo posúdil vydržanie sporných nehnuteľností žalobcom a s týmto právnym záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, pričom žalobca dlhodobo nebol spochybňovaný v jeho vlastníctve a tento pokojný stav umožňoval prijať záver, že je vlastníkom sporných nehnuteľností. Námietka žalovaných týkajúca sa konania žalobcu smerujúceho k uzatvoreniu nájomnej alebo kúpnej zmluvy je irelevantná a toto konanie nemohlo ovplyvniť dobromyseľnosť žalobcu, lebo tieto úkony vykonal v čase, keď už nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Naopak, keď žalované sa cítili byť vlastníkmi sporných nehnuteľností, pričom tieto nemohli reálne užívať (od roku 1991 bola na nich zriadená ZOO) mali sa oni svojho práva včas domáhať, čím by narušili dobromyseľnosť žalobcu. 51.Na vydržanie a nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam nemá žiaden vplyv ani skutočnosť, že žalobca nepostupoval v súlade so zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a do roka nezapísal delimitovaný majetok v katastri nehnuteľností, lebo tento zápis má len deklaratórny účinok. 52.Námietka žalovaných, že nedošlo k vyplateniu kúpnej ceny C. A. je pre toto konanie irelevantná. 53.Konanie, na ktoré poukazuje žalobca 3 Co/29/2013 je založené na iných skutkových a právnych skutočnostiach (predmetom je kúpnopredajná zmluva) a žalované 5 Co/77/2012 je tiež založené na iných skutkových a právnych skutočnostiach (predmetom je určenie dedičstva a reštitučný nárok), teda nie je možné z nich vychádzať v tomto konaní. 54.Žalovaná v 7. rade namieta naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení. Otázke naliehavého právneho záujmu sa súd prvej inštancie dostatočne venoval v svojom rozhodnutí v bodoch 12 - 17, s čím sa odvolací súd stotožňuje a nemá viac čo k uvedenému dodať. 55.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 56.Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 57.Podľa § 262 ods.2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 58.Súd správne rozhodol aj o trovách konania vo vzťahu k žalovaným v 1., 7., 8., 9., 12., 15. rade, keďže neboli v konaní úspešní. 59.Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 60.Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 7., 9., 12. a 15. rade, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2). 61.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.