Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 23/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca

spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 2237/1, Košice, IČO 36 483 181, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,

Košice, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Lukáš Labaš, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 9. apríla 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 31. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti LABAŠ s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 2237/1, Košice,

IČO 36 483 181 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) sp. zn. z 9. apríla 2018

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. decembra 2018 (ďalej spolu aj „napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského

súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh“) s účinnosťou od 17. októbra

2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi a v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v treťom senáte ústavného súdu v zložení Mojmír

Mamojka (predseda senátu), Martin Vernarský a Peter Straka (sudca spravodajca).

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 26. februára 2015 podala

na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhala zaplatenia

sumy 3 645,67 € s prísl. z titulu zaplatenia zmluvnej pokuty v zmysle uzavretej rámcovej

zmluvy z 1. februára 2013 medzi sťažovateľkou a žalovanou, ktorá jej bola povinná

dodávať tovar. Keďže časť dodaného tovaru mala kvalitatívne vady a časť bola po záruke,

sťažovateľka si uplatnila u žalovanej reklamáciu. Sťažovateľka uvádza, že jej v stanovenej

lehote žalovaná neoznámila svoje stanovisko k uplatnenej reklamácii, čím porušila svoju

záväzkovú povinnosť, a tak jej vznikol podľa uvedenej rámcovej zmluvy nárok

na zaplatenie zmluvnej pokuty.

4. Súd prvej inštancie 20. júla 2015 vydal platobný rozkaz (v prospech

sťažovateľky). V podanom odpore žalovaná tvrdila, že nedisponuje žiadnym dokumentom,

ktorý by preukazoval uplatnenie reklamácie a prevzatie časti dodaného tovaru, a tvrdila,

že osoba, ktorá prevzala tovar, nikdy u žalovanej nepracovala.

5. Následne okresný súd rozsudkom z 9. apríla 2018 žalobu sťažovateľky zamietol

a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v sume 100 %. Krajský súd následne

nevyhovel odvolaniu sťažovateľky, v ktorom namietala, že okresný súd opomenul na daný

právny vzťah aplikovať a rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil ako vecne správny.

6. Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, pretože súdy „sa vo svojich

rozhodnutiach vôbec nevysporiadali a nezaoberali výkladom ust. § 15 ods. 1 Obchodného

zákonníka a to najmä výkladom slovného spojenia poverením určitou činnosťou, či toto

poverenie môže vyplývať aj z faktických okolností prípadu tzn. z toho, či osoba vystavuje

za podnikateľa faktúry, sú u nej uplatňované reklamácie na vadný tovar. Toto posudzovanie

a výklad malo podstatný vplyv na aplikovanie ust.

na daný prípad.“.

7. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej

označených práv podľa a dohovoru napadnutými rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu špecifikovanými v bode 1, a navrhuje, aby boli tieto rozsudky zrušené

a vec bola vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu. Napokon požaduje finančné

zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

vo výške 338,24 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

14. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, m. m. ).

15. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej len „označené práva“) napadnutými rozsudkami okresného

súdu a krajského súdu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

17. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú

osobu, ako aj právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného

práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému

súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu ().

18. V danom prípade mohla sťažovateľka namietať porušenie označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného

súdu v podanom odvolaní (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom.

20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

22. V danom prípade sťažovateľka namieta neústavnosť rozhodnutí všeobecných

súdov z titulu, že krajský súd opomenul na daný právny vzťah aplikovať § 15 Obchodného

zákonníka (bližšie pozri bod 5 a 6), čím porušil práva sťažovateľky na to, aby bola jej vec

spravodlivo a podľa príslušného ustanovenia prejednaná. Sťažovateľka je toho názoru,

že všeobecné súdy sa v odôvodnení svojich rozsudkov nevysporiadali s podstatnou právnou

otázkou a nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy v konaní pred okresným súdom.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu (ako aj

rozsudkom súdu prvej inštancie) konštatuje, že odôvodnenie krajského súdu nemožno

v žiadnom prípade považovať za arbitrárne. Krajský súd primeraným a presvedčivým

spôsobom po opísaní skutkového stavu a po nezrovnalostiach vo výpovediach svedkov

vysvetlil svoj právny názor, ktorý opieral aj o právny názor súdu prvého stupňa. Vo vzťahu

k hlavnej námietke sťažovateľky, teda k neaplikovaniu

na daný právny vzťah, krajský súd v bodoch 39 až 40 napadnutého rozsudku uviedol:

„Na základe tohto ustanovenia je podnikateľ zaviazaný z úkonov, ktoré vykonávajú osoby

poverené pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou. Toto špeciálne splnomocnenie má

každý, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou. Spôsob poverenia nie

je zákonom predpísaný. Poverenie nemusí byť formalizované, v praxi vyplýva najmä

z vnútorných organizačných predpisov, z pracovnej zmluvy. Právne účinky pre podnikateľa

vyplývajú zo zaradenia (poverenia) konkrétnej osoby na danú činnosť v podniku. Okruh

osôb poverených pri prevádzkovaní podniku nie je vymedzený. Spravidla pôjde

o zamestnancov podnikateľa, môže ísť aj o spoločníkov spoločnosti, o osoby zastávajúce

v podniku určitú funkciu.

Pre použitie citovaného zákonného ustanovenia musí byť splnená podmienka, že ide

o osobu, ktorá bola pri prevádzkovaní podniku poverená určitou činnosťou, čo

v prejednávanom prípade nebolo preukázané, súd prvej inštancie preto nepochybil, keď

na posúdenie predmetného právneho úkonu neaplikoval ust. § 15 ods. 1 Obchodného

zákonníka.“

24. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu a uzavrel, že sťažovateľka

nepreukázala vznik uplatneného nároku na zmluvnú pokutu z rámcovej zmluvy s ohľadom

na skutočnosť, že sťažovateľka nepreukázala v súdnom konaní zmluvne upravený spôsob

reklamácie tovaru, ktorý upravila sama sťažovateľka v rámcovej zmluve. Po vykonanom

dokazovaní došli všeobecné súdy k jednoznačnému záveru, že na reklamačnom protokole

absentujú, okrem iného, identifikačné údaje osoby preberajúcej osoby a nachádza sa tam len

nečitateľný podpis. Všeobecné súdy správne ustálili, že bolo v záujme sťažovateľky, aby

na predmetných tlačivách stotožnila osobu preberajúcu reklamovaný tovar, aby bolo možné

vyvodiť záver, že bola oprávnená konať za žalovaného.

25. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je zrozumiteľné a jasné, spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia a jeho závery tvoria dostatočnú oporu výroku prijatého rozhodnutia.

26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nemá žiadny relevantný

dôvod spochybňovať tieto závery krajského súdu a ani nahradzovať jeho názor názorom

svojím vlastným.

27. Podľa konštantnej judikatúry totiž ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

28. Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

29. Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby potvrdzujúcim výrokom

rozsudku krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa alebo práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, a preto jej ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa . Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu