Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 11/2020
PDF · 222.31 KB
No categories available
IV. ÚS 11/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
PROFINEX engineering, s. r. o., Horná 41, Banská Bystrica, IČO 36044351,
zastúpenej NEXUS advokátskou kanceláriou s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Peter Káčer, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 22 Co 134/2018 z 12. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFINEX engineering, s. r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFINEX
engineering, s. r. o., Horná 41, Banská Bystrica, IČO 36044351 (ďalej len „sťažovateľka“),
v tom čase zastúpenej advokátskou kanceláriou SKLEGAL s. r. o., Mostová 2, Bratislava,
v mene ktorej konal advokát a konateľ JUDr. Pavel Poliak, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 22 Co 134/2018
z 12. októbra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola po jej doručení pridelená sudkyni
spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu
skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom
postavení žalovanej stranou sporového konania vedeného Okresným súdom Poprad
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 24/2018, predmetom ktorého je rozhodovanie
o žalobe žalobkyne (ďalej len „žalobkyňa“) o určenie neplatnosti
právneho úkonu. Okresný súd v označenom konaní na základe návrhu žalobkyne uznesením
č. k. 8 C 24/2018-40 zo 14. júna 2018 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým sťažovateľke
uložil povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k výkonu záložného práva
zriadeného v jej prospech k nehnuteľnostiam (špecifikovaným vo výroku označeného
rozhodnutia, pozn.) vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve žalobkyne.
4. Proti uzneseniu, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie, sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn. 22 Co 134/2018
z 12. októbra 2018 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského
súdu došlo k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených práv garantovaných ústavou,
listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom.
5.1 Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu
o nariadení neodkladného opatrenia, hoci žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom
neosvedčila odôvodnenosť požadovanej súdnej ochrany vo veci samej, a preto nemohla
preukázať ani potrebu bezodkladnej úpravy pomerov ako jednu zo základných podmienok
nariadenia neodkladného opatrenia. Krajský súd vo svojom rozhodnutí podľa sťažovateľky
prezumuje neplatnosť (žalobou napadnutých) záložných zmlúv, čo je „v príkrom rozpore
s ustálenou judikatúrou, ktorá preferuje výklad právnych úkonov v prospech ich platnosti
miesto výkladu zakladajúceho ich neplatnosť“, a žalobkyňa „nepredložila žiadny dôkaz,
ktorý by minimálne osvedčoval jej tvrdenia, že údajne mali byť pohľadávky sťažovateľa
zabezpečené záložným právom už uspokojené alebo majú byť údajne záložné zmluvy
neplatné“.
5.2 Sťažovateľka tiež argumentuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení riadne
nevysporiadal s jej námietkou, že prvý výrok odvolaním napadnutého uznesenia okresného
súdu je nevykonateľný, keďže záložné právo k pozemkom v ňom uvedeným bolo vykonané
priamym predajom zálohu ešte pred nadobudnutím vykonateľnosti neodkladného opatrenia.
5.3 Napokon sťažovateľka uvádza, že krajský súd svoje rozhodnutie založil výlučne
na obsahu SMS komunikácie medzi jej konateľkou a žalobkyňou, „ktorá ani zďaleka
neposkytuje ucelený obraz o skutočnej situácii medzi stranami“, čo je „v rozpore
s kritériami formálnej a právnej logiky, nespĺňa ani minimálne požiadavky na presvedčivé,
spravodlivé a nearbitrárne rozhodnutie“.
6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1/ Uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22 Co/134/2018-190 zo dňa
12. 10. 2018 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa
vyplývajúcich z čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd.
2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k.
22 Co/134/2018-190 zo dňa 12. 10. 2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
390,50 EUR (tristodeväťdesiat eur päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
15. Podľa § 324 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) pred začatím konania, počas konania a po jeho
skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
16. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné
bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
17. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť,
aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
19. Sťažovateľka v danom prípade na základe argumentácie, ktorej podstata je
popísaná, resp. citovaná v časti I (bod 5) tohto uznesenia, namieta, že napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o nariadení
neodkladného opatrenia, došlo k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených práv.
20. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
21. V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľka v posudzovanej veci ústavnou
sťažnosťou napáda súdne rozhodnutie o neodkladnom opatrení, považuje ústavný súd
v prvom rade za potrebné v súlade so svojou stabilnou judikatúrou poukázať na to,
že skúmanie zákonom ustanovených podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je
predovšetkým vecou príslušných všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd
ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu
ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným
(predtým predbežným, pozn.) opatrením veľmi zdržanlivo, a to vychádzajúc z právneho
názoru, že zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov tohto
druhu, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov,
ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov,
resp. strán konania nezasahuje konečným spôsobom (napr. IV. ÚS 82/09, IV. ÚS 332/2018).
Ústavný súd preto meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo
o zamietnutí návrhu na jeho vydanie (resp. o opravnom prostriedku proti takému
rozhodnutiu, pozn.) pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd teda
môže zasiahnuť do rozhodnutia všeobecného súdu o neodkladnom opatrení iba
za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal
zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 12/2018).
22. V preskúmavanej veci krajský súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky,
napadnutým uznesením ako vecne správne potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení
neodkladného opatrenia, ktorým bola sťažovateľke ako záložnému veriteľovi (v podstate)
uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve,
resp. spoluvlastníctve žalobkyne, ktorá sa vo veci samej domáhala určenia neplatnosti
právneho úkonu, záväzky z ktorého boli zabezpečené týmto záložným právom. Obsah
uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie (o nariadení neodkladného opatrenia, pozn.)
pritom ústavný súd v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy
pri posudzovaní namietaného porušenia práv sťažovateľky napadnutým uznesením
krajského súdu, keďže označené rozhodnutie prvoinštančného súdu a napadnuté
rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom opravnom prostriedku (odvolaní, pozn.) tvoria
z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. napr. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
23. Okresný súd svoje rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia (po tom,
čo poukázal na jeho predbežný, resp. dočasný charakter, pozn.) odôvodnil najmä tým,
že žalobkyňa v konaní preukázala naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov strán
konania, keďže „zo strany... konateľa žalovaného (t. j. sťažovateľky, pozn.) sú jej a jej
rodine adresované vyhrážky o výkon záložného práva, že príde aj o ďalšie nehnuteľnosti,
kde sa majú podľa dohody s ním po výstavbe presťahovať“, a výkonom záložného práva
zriadeného v prospech sťažovateľky by došlo (okrem iného) aj k zásahu do práva žalobkyne
na obydlie, keďže by ním bol dotknutý aj rodinný dom, v ktorom žalobkyňa žije spolu
so svojím manželom a štyrmi deťmi. Okresný súd v uznesení zo 14. júna 2018 tiež poukázal
na skutočnosť, že zásah do práv sťažovateľky (v procesnom postavení žalovanej, pozn.)
spojený s neodkladným opatrením nebude nenapraviteľný, keďže jej záložné právo zostane
zachované a po zániku neodkladného opatrenia bude môcť byť realizované. Naopak,
v prípade nenariadenia neodkladného opatrenia by v dôsledku výkonu záložného práva
žalobkyni napriek jej prípadnému úspechu vo veci samej hrozila nenapraviteľná škoda.
24. Krajský súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného
opatrenia stotožnil a napadnutým uznesením ho ako vecne správne potvrdil. Ústavný súd
po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj sťažovateľkou predloženej
dokumentácie konštatuje, že označené rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci sťažovateľky
nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Krajský súd podľa
názoru ústavného súdu poskytol náležitú, logickú a presvedčivú odpoveď na všetky
relevantné odvolacie námietky sťažovateľky a jeho právne závery nemožno hodnotiť
ako také, ktoré by popierali zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem, a preto
jeho rozhodnutie možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné.
25. Ústavný súd sa nestotožňuje s námietkou sťažovateľky obsiahnutou v jej ústavnej
sťažnosti, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, hoci žalobkyňa „ničím
neosvedčila dôvodnosť priznania súdnej ochrany jej práva“. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej krajský súd
uviedol, že pri nariadení neodkladného opatrenia nie je potrebné jednoznačne preukázať
oprávnenosť žalobou uplatneného nároku, ale postačuje jeho osvedčenie. Podľa krajského
súdu táto podmienka vo veci sťažovateľky splnená jednoznačne bola, keďže obsahom spisu
okresného súdu boli aj listinné dôkazy preukazujúce uzavretie zmlúv o pôžičkách medzi
sťažovateľkou ako veriteľom a žalobkyňou, resp. jej manželom ako dlžníkmi, ako aj
uzavretie zmlúv o zriadení záložného práva k pozemkom vo vlastníctve (spoluvlastníctve)
žalobkyne v prospech sťažovateľky na účely zabezpečenia záväzkov z týchto pôžičiek.
Žalobou vo veci samej (v rámci konania o ktorej bolo neodkladné opatrenie nariadené,
pozn.) sa pritom žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dotknutých zmlúv o zriadení
záložného práva (aj) s odôvodnením, že boli uzavreté „v rozpore s právnym poriadkom,
za nápadne nevýhodných podmienok, v tiesni a pod nátlakom záložného veriteľa“.
26. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj výhradu sťažovateľky, že krajský
súdu vo svojom rozhodnutí prezumoval neplatnosť žalobou napadnutých zmlúv o zriadení
záložného práva. Krajský súd totiž v napadnutom uznesení poukázal na dočasný charakter
neodkladného opatrenia, ktoré nerieši vzťahy medzi stranami sporu definitívnym spôsobom,
a výslovne uviedol, že „až po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej bude možné ustáliť,
či vyššie uvedené záložné zmluvy sú platné a môžu oprávňovať žalovaného na výkon
záložného práva k zálohu“. Krajský súd teda potvrdzujúcim uznesením poskytol predbežnú
ochranu ohrozenému vlastníckemu právu žalobkyne bez toho, aby sa akýmkoľvek
spôsobom vyjadroval k možnému úspechu žaloby (t. j. k rozhodnutiu vo veci samej).
27. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež namieta, že krajský súd sa riadne
nevysporiadal s jej odvolacou námietkou, že prvý výrok odvolaním napadnutého uznesenia
okresného súdu je nevykonateľný, keďže záložné právo k pozemkom v ňom uvedeným bolo
vykonané priamym predajom zálohu ešte pred nadobudnutím vykonateľnosti neodkladného
opatrenia. Krajský súd v reakcii na túto výhradu poukázal na to, že uznesenie okresného
súdu o nariadení neodkladného opatrenia bolo sťažovateľke doručované elektronicky
14. júna 2018, zásielku si prevzala 30. júna 2018 a vklad vlastníckeho práva v prospech
nadobúdateľa zálohu bol príslušnou správou katastra povolený 29. júna 2018. Odvolací súd
ďalej zdôraznil, že údaje katastra sú hodnoverné, kým sa nepreukáže opak [§ 70 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších
predpisov], pričom „nemožno... vzhľadom na vyššie uvedené, vylúčiť, že skutočný stav je iný
ako momentálne formálne v Katastri evidovaný a to obzvlášť, ak nemožno ani len pomyslieť
na dobromyseľnosť nadobúdateľa, najmenej s poukazom na personálne prepojenie
s konateľom záložného veriteľa... (napr. z dôvodu absolútnej neplatnosti prevodu, na ktorú
sa prihliada ex offo)“. Ústavný súd považuje aj uvedené právne názory krajského súdu
za ústavne konformné a nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia dodáva, že podľa
§ 329 ods. 2 CSP je pre neodkladné opatrenie rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie, a pritom vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti v čase nariadenia
neodkladného opatrenia okresným súdom (aj) podľa údajov katastra bola stále žalobkyňa.
28. Ako zjavne neopodstatnenú vyhodnotil ústavný súd aj ostatnú námietku
sťažovateľky, že krajský súd založil svoje rozhodnutie len na SMS komunikácii jej konateľa
so žalobkyňou, ktorá (podľa sťažovateľky) „ani zďaleka neposkytuje ucelený obraz
o skutočnej situácii medzi stranami“. Z obsahu napadnutého uznesenia totiž vyplýva,
že krajský súd v rámci odôvodnenia naliehavosti dočasnej úpravy pomerov strán sporu
predmetnú SMS komunikáciu (ktorá má obsahovať vyhrážky konateľa sťažovateľky
na adresu žalobkyne, pozn.) použil len ako podporný argument, keď poukázal na to, že táto
bola podkladom na nariadenie neodkladného opatrenia v inom súdnom konaní týkajúcom sa
sťažovateľky a totožných nehnuteľností. Za podstatnú v tejto súvislosti považoval krajský
súd najmä skutočnosť, že sťažovateľka po vydaní uznesenia okresného súdu o nariadení
neodkladného opatrenia vykonala záložné právo priamym predajom nehnuteľností
špecifikovaných v prvom výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo podľa odvolacieho
súdu len potvrdilo naliehavosť a opodstatnenosť dočasnej úpravy pomerov strán v podobe
neodkladného opatrenia. Okrem toho krajský súd v napadnutom uznesení poukázal aj na to,
že v podstate pri každom spore (aj nepriamo) týkajúcom sa vlastníckeho práva „potreba
dočasnej úpravy pomerov účastníkov vyplýva už z potreby zachovania stavu veci
existujúceho tu v čase uplatnenia práva do skončenia konania o veci“.
29. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,
ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu ani v kontexte sťažnostnej
argumentácie sťažovateľky nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu
porušenia sťažovateľkou označených práv.
30. Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež poukazuje na svoj už opakovane
vyslovený právny názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka primárne namieta, nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka (resp. strany) konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a záverov
všeobecných súdov, vyslovovať porušenia základných práv a slobôd a nahrádzať tak
rozhodnutia všeobecných súdov svojimi vlastnými (m. m. napr. I. ÚS 50/04,
31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu