Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 31/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej

spoločnosti , , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou ,

v mene ktorej koná advokát , vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , , a 4 a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 19. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, a 4 a (ďalej len „“),

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. februára 2016

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou sporu

v postavení žalovanej v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , ktoré začalo na základe žaloby obchodnej

spoločnosti , (ďalej len

„žalobca“), o zaplatenie sumy 12 186 912 € z titulu náhrady škody.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. februára 2016 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) rozhodol prvou výrokovou vetou o tom, že sa konanie

v prejednávanej veci zastavilo, a druhou výrokovou vetou rozhodol o trovách konania tak,

že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Treťou výrokovou vetou uložil

žalobcovi povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 10 828,77 €, ktoré budú

uhradené preúčtovaním časti preddavku vo výške 10 828,77 € z účtovného záznamu

vedeného pod položkou denníka D14 9/2015 na príjmový účet okresného súdu tak, ako to

vyplýva zo štvrtej výrokovej vety rozhodnutia. Piatou výrokovou vetou uložil sťažovateľke

ako žalovanej nahradiť štátu trovy konania vo výške 10 828,77 € na účet okresného súdu.

Šiestou výrokovou vetou rozhodol tak, že žalobcovi nevrátil súdny poplatok za návrh

na začatie konania. Siedmou výrokovou vetou nevrátil sťažovateľke súdny poplatok

za odpor proti platobnému rozkazu a ôsmou výrokovou vetou uznesenie okresného súdu

č. k. -97 z 26. júla 2010 nezrušil. Deviatou výrokovou vetou vrátil žalobcovi

nespotrebovanú časť preddavku zloženého na trovy konania vo výške 598 516,83 €

a poslednou výrokovou vetou upravil učtáreň okresného súdu, aby vyplatila žalobcovi sumu

598 516,83 € z účtovného záznamu vedeného pod položkou denníka D14 9/2015.

4. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu, a to v rozsahu všetkých jeho

výrokov, odvolanie. Napadnutým uznesením krajského súdu krajský súd uznesenie

okresného súdu v prvej a druhej výrokovej vete zrušil, v tretej, štvrtej, piatej, siedmej, ôsmej

výrokovej vete potvrdil a v šiestej, deviatej a desiatej výrokovej vete odmietol.

5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu týkajúceho sa tretej, štvrtej a piatej výrokovej

vety podala sťažovateľka 26. septembra 2016 dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila

v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

riešená.

6. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky z dôvodu

podľa s poukazom na v spojení s

písm. m) podľa ako procesné neprípustné odmietnuté.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv vo vzťahu

k piatemu výroku uznesenia okresného súdu, ktoré bolo napadnutým uznesením krajského

súdu potvrdené. Argumentácia sťažovateľky sa z uvedeného obmedzuje len na uvedený

výrok.

8. Podstatnou námietkou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu

označených práv napadnutým uznesením krajského súdu je skutočnosť, že štát ako veriteľ si

prostredníctvom okresného súdu mal rovnako ako ostatní veritelia prihlásiť svoju

pohľadávku voči sťažovateľke do jej reštrukturalizácie, čo však neurobil, a to má

za následok, že vymáhateľnosť tejto pohľadávky v zmysle § 120 ods. 1 zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) zanikla,

čím sa stala nevymožiteľnou a nemožno ju priznať ani vymáhať. Sťažovateľka v tejto

súvislosti uvádza: «KS BB ako kontrolne a inštančne nadriadený súd OS BB ako

prvostupňovému súdu aproboval resp. svojim piatym výrokom potvrdil pohľadávky štátu

voči Sťažovateľovi v čase po potvrdení jeho reštrukturalizačného plánu, ktoré neboli

do reštrukturalizácie Sťažovateľa vôbec prihlásené podľa a boli ním tak „priznané"

pohľadávky patriace do tzv. „starého dlhu" Sťažovateľa ako reštrukturalizujúceho sa

subjektu, ktorý (starý dlh) mal byť vysporiadaný v rámci reštrukturalizačného plánu.

Napadnutým rozhodnutím KS v časti, v ktorej bol potvrdený výrok prvostupňového súdu, že

Sťažovateľ je zaviazaný k úhrade sumy 10.828,76 EUR (ďalej aj ako len „pohľadávka

štátu") KS BB absolútne nerešpektoval ust. , pretože potvrdil súdne

nejudikovateľný (nevymáhateľný) záväzok Sťažovateľa k úhrade uvedenej pohľadávky,

pretože jej vymáhateľnosť zanikla z dôvodu, že nebola prihlásená do jeho

reštrukturalizácie...

... Ako vyplýva z bodu 1.6. tejto ústavnej sťažnosti, pohľadávka štátu nebola

prihlásená do reštrukturalizácie Sťažovateľa. V spojení so skutočnosťou, že

reštrukturalizačný plán Sťažovateľa bol potvrdený a tiež s právnymi následkami

neprihlásenia pohľadávky štátu podľa ust. , nebolo už zákonne možné

zo strany OS BB vydať takéto rozhodnutie, ktorým sa uložila povinnosť Sťažovateľovi

na úhradu pohľadávky štátu, nieto ho zo strany KS BB napadnutým rozhodnutím ešte

potvrdiť. Pokiaľ takéto rozhodnutie bolo vydané, ide o rozhodnutie nielenže nemajúce

oporu v akomkoľvek právnom predpise, ale s ohľadom na výslovné znenie ust. § 120 ods. 1

o rozhodnutie nezákonné a právne nepredvídateľné.»

9. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu uvádza, že

toto nepovažuje z hľadiska odôvodnenia jeho procesnej neprípustnosti za správne.

Poukazuje na skutočnosť, že nešlo výlučne o rozhodovanie o nároku na náhradu trov

konania. V tejto súvislosti uvádza: „Z napadnutého rozhodnutia KS vyplynulo, že Krajský

súd predmetné pohľadávky nepovažuje za trovy konania (viď bod 1.9. vyššie); Krajský súd

zároveň zaujal stanovisko a právny názor vo veci prihlasovania pohľadávok

do reštrukturalizácie, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch. Najvyšší súd SR sa

nezaoberal dovolaním vytknutými pochybenia a ani uvádzané pochybenia a zanedbania

inštančne nižších súdov neidentifikoval (rozhodovanie o otázke v rozpore s kogentným

ustanovením právneho predpisu, na žiadnom právnom základe opretý právny názor čo

do prihlasovania pohľadávok do reštrukturalizačného konania) a dovolanie s odkazom

na to, že ide o rozhodnutie o trovách konania ako neprípustné odmietol. Sťažovateľ

nesúhlasí s odôvodnením dovolacieho súdu, považuje ho za nesprávne a prísne

formalistické, nepostrehujúce rozpory v konaní inštančne nižších súdov ani sa presvedčivo

nevyjadrujúce k otázke, či ide o vec výlučne spojenú len s trovami konania alebo nie...“

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol o porušení jej základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20

ods. 1 a 4 a , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v celom jeho rozsahu bez

vrátenia veci na ďalšie konanie a napadnuté uznesenie krajského súdu v jeho piatej

výrokovej vete a vec v tejto časti vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie

a zaviazal najvyšší súd a krajský súd spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania

v sume 672,82 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle

čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

18. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

19. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

20. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

23. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a 4 a , práva podľa dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

24. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

25. V nadväznosti na citované ustanovenie ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok

prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124

. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri, napr.

, ).

26. Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť vo všetkých

výrokoch 27. júla 2016. Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v jeho

treťom, štvrtom, ako aj piatom výroku podala dovolanie, v nadväznosti na čo odvíja lehotu

na podanie ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa

doručenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľky

odmietol, t. j. od 18. júla 2019.

27. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade uplatnenia

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv

sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť, je lehota

na podanie ústavnej sťažnosti podľa v zásade zachovaná aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu. To však

neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná ex lege, kde dovolanie

nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy (obdobne pozri rozhodnutie č. 61/2014,

Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky).

28. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemôže vysloviť záver o splnení

podmienky ustanovenej , teda že ústavná sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, z dôvodu, že v danom prípade

neexistuje ani teoretická zákonná možnosť prípustnosti dovolania, ktoré bolo podané proti

tretiemu, štvrtému a piatemu výroku napadnutého uzneseniu krajského súdu. V predmetnej

veci bola prípustnosť dovolania ex lege vylúčená priamo zákonom, a to podľa § 421 ods. 1

písm. b) s poukazom na v spojení s .

29. S poukazom na uvedené tak v okolnostiach daného prípadu nemožno dovolanie

považovať za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane práv sťažovateľky zaručených jej

, v dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať

od právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia, ale od právoplatnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu, čo má za následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľkou

bola v tejto časti podaná oneskorene (obdobne , ).

30. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti v súlade s odmietol

z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

31. V tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta nesprávnosť odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, keď poukazuje na skutočnosť, že výrok o trovách

konania v sebe zahŕňal aj posúdenie právnych otázok nad rámec rozhodovania výlučne

o trovách konania, ako je posúdenie otázky rozhodovania v rozpore s kogentným

ustanovením právneho predpisu a nesprávnosť právneho názoru vysloveného v súvislosti

s prihlasovaním pohľadávok do reštrukturalizácie. Sťažovateľka považuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a prísne formalistické, „nepostrehujúce“ rozpory

v konaní inštančne nižších súdov ani sa presvedčivo nevyjadrujúce k otázke, či ide výlučne

o vec spojenú s trovami konania alebo nie. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje

na skutočnosť, že z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd

nepovažoval predmetné pohľadávky za trovy konania.

32. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

33. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti

ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá

judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. V odôvodnení

rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“)

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

34. Otázku, či všeobecný súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu

(Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303-A, s. 12, bod 29). Podstatnou požiadavkou

na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro Balani, séria A, 1994, č. 303-

B; zhodne Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep. 1997-III, fasc. 38). „Účelom

odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.“ (Case of Suominen

v. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa

zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli

dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy

povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od okolností prípadu, opomenutie

zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa

takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“ (Vetrenko v. Moldova,

rozsudok z 18. 5. 2010 k sťažnosti č. 36552/02).

35. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľky aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená v tejto časti.

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok právnych

záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na predchádzajúce konanie, a nezistil, že by tieto

závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky

postupoval v medziach svojich právomocí, pričom jej dovolacími námietkami sa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne

odôvodnené.

37. Konkrétne k námietkam sťažovateľky, že nešlo výlučne o rozhodovanie o trovách

konania, ale že v danom rozhodnutí bolo „inkorporovaných viacero výrokov nie len

v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania“, poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že

piatym výrokom (námietky sťažovateľky v ústavnej sťažnosti smerujú výlučne k tomuto

výroku, pozn.) uznesenia okresného súdu bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť štátu trovy

konania v sume 10 828,76 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Tento výrok

okresného súdu bol napadnutým uznesením krajského súdu potvrdený. Najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení, a to konkrétne v bode 12, s predmetnou otázkou vysporiadal.

Najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že ide o náhradu tých trov konania, ktoré štát –

okresný súd platil zálohovo z rozpočtových prostriedkov za obe sporové strany. Zdôraznil,

že tieto trovy konania mali platiť žalobca a sťažovateľka, preto povinnosť okresného súdu

uhrádzania zálohových platieb trvala len do vydania rozhodnutia, ktorým sa konanie

v prejednávanej veci skončilo. Najvyšší súd uzavrel, že z tohto dôvodu okresný súd nemal

povinnosť si prihlasovať do reštrukturalizácie tieto ním platené zálohové sumy tretím

osobám, ktoré platil namiesto sporových strán.

38. V rovine, v ktorej sťažovateľka namieta, že nejde výlučne o rozhodovanie

o trovách konania, s poukazom na skutočnosť, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu vyplynulo, že samotný krajský súd predmetné pohľadávky (povinnosť

sťažovateľky zaplatiť sumu 10 828,76 €, pozn.) nepovažuje za trovy konania, ústavný súd po

oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu konštatuje, že z jeho odôvodnenia

nevyplýva skutočnosť tvrdená sťažovateľkou. Krajský súd na stranách 12 a 13 napadnutého

uznesenia poukazuje síce na skutočnosť, že sa nerozhodovalo o trovách konania účastníkov,

čo však neznamená, že nešlo o trovy konania. Práve naopak, z kontextu celého odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd rozhodoval o trovách

konania, a to o trovách konania, ktoré vznikli štátu (podľa § 148 vtedy platného

) z dôvodu, že tieto platil zálohovo zo svojich rozpočtových

prostriedkov okresný súd. Z uvedeného vyvodil, že nielenže okresný súd nemal povinnosť

prihlasovať si do reštrukturalizácie tieto ním platené zálohové sumy tretím osobám, ale

tieto sumy charakter trov konania, ktoré vznikli účastníkom (nie štátu, pozn.), ani nemali.

39. Vzhľadom na uvedené je teda zrejmé, že v časti piateho výroku uznesenia

okresného súdu, ktorý bol potvrdený krajským súdom a proti ktorému smerovalo dovolanie

sťažovateľky, bolo rozhodovaním o trovách konania, a preto pokiaľ najvyšší súd odmietol

dovolanie sťažovateľky, ktoré podala už za účinnosti ,

z dôvodu podľa s poukazom na v spojení

s podľa ako procesné neprípustné, nemožno tento

záver najvyššieho súdu považovať za arbitrárny a nemajúci oporu v platnom práve.

40. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a 4 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

41. Porušenie a sťažovateľka namietala v spojitosti

s porušením základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie ani základného práva

na súdnu ochranu, ani porušenie práva na spravodlivý súdny proces, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu týchto interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

42. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť ani nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky podľa a 4 a práva podľa dodatkového protokolu,

preto ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu