Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 40/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpeného spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Dušan Chlapík, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 12. januára 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. januára 2017 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“).

2. Ako to z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. júla 2016

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným za to, že «... v období od 19.03.2014

do 09.07.2015 obžalovaný nezisteným spôsobom opakovane obstaral hydrochlorid

metamfetamínu (ďalej len „pervitín“), ktorý následne po spoločnej dohode s obžalovaným

za účelom ďalšej distribúcie predávali obžalovanému , a to buď

spoločne alebo prostredníctvom obžalovaného , ktorému obžalovaný

ponechával z vykonaného predaja províziu, pričom predaj drog takto realizovali na rôznych

miestach v okrese , ale najmä v meste v priemere raz za týždeň,

za cenu cca 70,- €/cm³, v rôznych objemoch podľa záujmu obžalovaného , s ktorým

dohadovali objem predávaného pervitínu a miesto odovzdania telefonicky alebo

prostredníctvom SMS s tým, že objednávka typu „A“ označovala 10 dávok pervitínu,

objednávka typu „B“ označovala 20 dávok pervitínu a objednávka typu „C“ označovala

30 dávok pervitínu, a takto konali o. i. aj:

- dňa 19.03.2014 v priestoroch toaliet obchodného domu TESCO v ,

kedy obžalovaný predal obžalovanému pervitín v objeme 2 cm³ a pervitín

v objeme 1 cm³ mu daroval dňa 03.07.2015 okolo 15:00 hod. na parkovisku v obci

, kedy obžalovaní a doviezli a predali obžalovanému

pervitín v objeme 2 cm³

- dňa 09.07.2015 okolo 13:30 hod. v ,

na parkovisku za budovou tzv. Národného frontu, kedy obžalovaní a doviezli

a predali obžalovanému pervitín v objeme 2 cm³ a obžalovaný takto

získaný pervitín držal pri sebe alebo v byte č. , bytového domu č.

a následne ho sčasti spotreboval vlastným užitím a v zostávajúcej časti ho

v rámci okresu predával ďalším osobám za sumu 10,- €/dávka s tým, že

jednotliví záujemcovia ho kontaktovali telefonicky alebo prostredníctvom SMS, aby si

dohodli objem kupovaného pervitínu a miesto odovzdania a obžalovaný takto konal,

až kým nebol dňa 09.07.2015 zadržaný policajtmi a následne vzatý do väzby, ... pričom

v zmysle v platnom znení je metamfetamín zaradený do II. skupiny

psychotropných látok...». Sťažovateľ (obžalovaný) spoločným konaním s inou osobou

neoprávnene zadovážil, prechovával po akúkoľvek dobu, previezol a predal psychotropnú

látku a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas; na viacerých

osobách), čím spáchal obzvlášť závažný zločin – „Nedovolená výroba omamných látok

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi“

podľa , , ,

v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) v spojení s

písm. b), j) v spolupáchateľstve podľa , za čo mu

bol rozsudkom okresného súdu uložený medzi inými trest odňatia slobody vo výmere

desiatich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

3. Sťažovateľ a jeho spoluobžalovaní podali proti rozsudku okresného súdu riadne

a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok. Uznesením krajského súdu bolo odvolanie

sťažovateľa a jeho spoluobžalovaných ako nedôvodné zamietnuté.

4. Následne sťažovateľ a jeho spoluobžalovaní proti uzneseniu krajského súdu podali

riadne a včas dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktoré bolo uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) pre jeho

nedôvodnosť zamietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené

11. novembra 2019.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol:

«... Vady konania, ktoré namietal a poukazoval na ne sťažovateľ už v konaní pred

prvostupňovým súdom boli prenesené a prelínajú sa aj s ďalšími rozhodnutiami

v prejednávanej veci sťažovateľa... zákonný sudca permanentne počas hlavných

pojednávaní dňa 19.04.2016, 01.06.2016 a 24.06.2016 vo veci pri podrobnom výsluchu

obžalovaných a svedkov, zisťovaním skutkového stavu, odstraňovaním nedostatkov

obžaloby, vykonaním dôkazov, ktoré strany nenavrhovali, porušoval „zásadu

kontradiktórnosti konania“ a „rovnosti strán“ svojím konaním (dokazovaním), ktorým

suploval činnosť prokurátora ako procesnej strany pri vykonávaní dokazovania

na preukázanie a podporu tvrdení uvádzaných v obžalobe... Súd by nemal z vlastnej

iniciatívny vnášať do sporu nové skutočnosti alebo dôkazy, ak je už pred ich vykonaním

zrejmé, že môžu prospieť len jednej zo strán...

Sťažovateľ poukazuje na zásadu trestného konania vyjadrenú v /

a uvádza, že orgány činné v trestnom konaní majú súdu umožniť spravodlivé

rozhodnutie a zároveň poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.05.2008

č. k. , v ktorom vytkol súdu aktívne zasahovanie do dokazovania

pri pasivite prokurátora...

Sťažovateľ zároveň poukazuje na porušenie ďalších záruk spravodlivého

prerokovania pred súdom, a to:

- právo na oboznámenie sa s obvinením v zmysle ust. Čl. 6 ods. 3/ písm. a)

Dohovoru,

- právo na prípravu obhajoby v zmysle ust. Čl. 6 ods. 3/ písm. b) Dohovoru,

- právo na obhajobu v zmysle ust. Čl. 6 ods. 3/ písm. c) Dohovoru (vo všetkých

štádiách trestného konania, možnosť voľného výberu obhajcu),

- právo na riadne dokazovanie v zmysle ust. Čl. 6 ods. 3/ písm. d) Dohovoru...

... v trestnom konaní boli použité dôkazy, ktoré boli prokurátorom označené

v obžalobe. Jedná sa o výpovede sťažovateľa a spoluobvinených a

pri neodkladnom úkone (zadržaní v zmysle / ) zo dňa 09.07.2015

(10.07.2015) v pozícii „zadržaných podozrivých“ pre skutok, ktorý im bol orgánmi činnými

v trestnom konaní nepravdivo oznámený ako „zločin“ nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi ..., pričom

bolo zo skutkových okolností už v tomto čase preukázané, že skutok, pre ktorý boli

„zadržaní podozriví“ vypočúvaní, mal byť už v čase začatia trestného stíhania a vznesenia

obvinenia dňa 10.07.2015 právne kvalifikovaný ako „obzvlášť závažný zločin“... v dôsledku

čoho bol daný dôvod nutnej obhajoby u sťažovateľa už od jeho zadržania, ktorého práva ho

orgány činné v trestnom konaní zbavili.

Vzhľadom k okolnosti, že tomu tak nebolo, mal byť predmetný vyšetrovací úkon

-výsluch vykonaný (zopakovaný) po vznesení obvinenia za prítomnosti obhajcu obvineného

(sťažovateľa) a ostatných spoluobvinených, nakoľko v opačnom prípade, nie je možné tento

výsluch použiť ako zákonný zistený dôkaz a nemôže byť ani prečítaný pri vykonávaní

dokazovania v konaní pred súdom a súd nemôže naň prihliadať. Takýmto procesným

postupom súdu došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu...

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie práva na riadne dokazovanie v zmysle čl. 6

ods. 3/ písm. d) Dohovoru s poukazom na právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1/ Dohovoru, kedy sa rozhodujúce súdy námietkami sťažovateľa voči nezákonnej

a protiprávnej zmene právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 1/ písm. b), c), d), ods. 2/

písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. v spolupáchateľstve vzhľadom

na posúdenie páchania skutku „po dlhší čas“ a „na viacerých osobách“, vôbec nezaoberali

a tieto okolnosti neboli v rámci dokazovania jednoznačne preukázané...

Už v prípravnom konaní sťažovateľ namietal posudzovanie páchaného skutku

vo vzťahu k jeho osobe kvalifikačným kritériom „po dlhší čas“ v zmysle ust. § 172 ods. 2/

písm. c), § 138 písm. b) Tr. zák., ktoré podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, nakoľko

na toto nebol jednoznačný záver a nebolo možné presne zodpovedať otázku „po aké časové

obdobie sa sťažovateľ dopúšťal trestnej činnosti“...

Sťažovateľ namieta v zmysle práva na riadne dokazovanie, posúdenie skutku

závažnejším spôsobom konania v zmysle ust. § 138 písm. j) Tr. zák. „na viacerých

osobách“, pričom z ust. § 127 ods. 12) Tr. zák viacerými osobami sa rozumejú najmenej

tri osoby. V predmetnom konaní vedomosť sťažovateľa, že svojim konaním spôsobí následok

najmenej trom rôznym osobám, nebola preukázaná...

Je potrebné poukázať, že počas prípravného konania, ako aj samotného konania

pred súdom nebol prezentovaný žiadny relevantný a jednoznačne usvedčujúci dôkaz

preukazujúci oprávnenosť kvalifikácie skutku sťažovateľa ako „obzvlášť závažného

zločinu“ v zmysle ust. § 172 ods. 2/ písm. c) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b), j)

Tr. zák...

Sťažovateľ namieta porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia odvolacím

Krajským súdom v Žiline č. k. -1441 zo dňa 12.01.2017, ktorý svoje

rozhodnutie podľa názoru sťažovateľa nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa

so všetkými námietkami a odvolacími dôvodmi sťažovateľa a ďalších spoluobžalovaných...»

6. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1/ SR

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd Uznesením Krajského súdu Žilina č. k. -1441 zo dňa 12.01.2017

v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -1345 zo dňa

26.07.2016 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. -1441 zo dňa 12.01.2017 sa

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný do 15 dní od vydania Nálezu Ústavného súdu SR

uhradiť sťažovateľovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 346,26

Eur... na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

12. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

13. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta porušenie práva

na obhajobu, a to najmä:

- právnou kvalifikáciou skutku pri jeho zadržaní a pri vznesení obvinenia

ako „zločinu“, a nie ako „obzvlášť závažného zločinu“, resp. následnou zmenou právnej

kvalifikácie skutku, čím došlo k porušeniu práva na povinnú obhajobu za pomoci obhajcu

už pri jeho zadržaní, práva na oboznámenie sa s obvinením a práva na prípravu obhajoby,

- nezopakovaním výsluchov sťažovateľa a jeho spoluobžalovaných vykonaných

pri neodkladnom úkone v postavení „zadržaných podozrivých“ po vznesení obvinenia

za prítomnosti ich obhajcov,

- porušením zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, keď okresný súd

bez návrhov prokurátora aktívne zasahoval do dokazovania v prospech obžaloby.

14. Sťažovateľ zároveň namieta, že uznesenie krajského súdu je založené

na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a to konkrétne na výsluchoch

sťažovateľa a jeho spoluobžalovaných vykonaných pri neodkladnom úkone v postavení

„zadržaných podozrivých“ pred vznesením obvinenia a bez prítomnosti ich obhajcov.

15. Sťažovateľ tiež namieta aj nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, čo sa

týka osobitného kvalifikačného znaku „spáchania činu závažnejším spôsobom konania“,

t. j. „po dlhší čas“ a „na viacerých osobách“ v zmysle § 172 ods. 2 písm. c) Trestného

zákona s poukazom na a .

16. Napokon sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že spáchanie trestného činu (skutku)

„po dlhší čas“ a „na viacerých osobách“ nebolo preukázané, krajský súd sa nevysporiadal

so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa a jeho spoluobžalovaných a navyše

uznesenie krajského súdu je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a arbitrárne.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ().

19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

20. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v zmysle poslednej vety ak bol

vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté,

začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (uznesenia

najvyššieho súdu). Ústavný súd preto považoval dvojmesačnú lehotu v zmysle § 124 prvej

vety na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v tomto

prípade proti označenému uzneseniu krajského súdu za zachovanú.

21. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

22. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia

rozsudku okresného súdu:

«... Dňa 12.07.2015 obžalovaný pred sudcom pre prípravné konanie (č. l. 15 spisu

OS DK sp. zn. ) potvrdil páchanie trestnej činnosti. Uviedol, že pervitín vozili

týždenne v objeme 1 až 2 cm³. Pervitín mu odovzdali aj dňa 09.07.2015. Pervitín

zabezpečoval len od neznámeho zdroja. mal z predaja drog províziu

vo výške 10,- €/cm³. Počas výsluchu obžalovaný ponúkal spoluprácu

pri odhaľovaní drogovej trestnej činnosti a spontánne pritom uviedol konkrétne mená osôb,

ktoré pozná ako dílerov a užívateľov drog.

Dňa 31.08.2015 (č. l. 78 spisu OS DK sp. zn. ) obžalovaný uviedol,

že počas pobytu vo väzbe ho obžalovaný nahováral na zmenu výpovede.

však zopakoval, že drogovú činnosť páchali spoločne tak, ako už uviedol

v predchádzajúcich výpovediach.

Dňa 04.09.2015 (č. l. 89 spisu OS DK sp. zn. ) obžalovaný opäť priznal,

že predával drogy od augusta 2014, pričom dovtedy predával drogy sám.

Pervitín však vždy zabezpečoval len obžalovaný .

Dňa 02.11.2015 (č. l. 519) zopakoval že páchal túto trestnú činnosť spolu

s . Doplnil, že už v júli 2014 z počutia vedel, že predáva drogy. S sa

stretávali zväčša v , ale niekedy aj v . Už v auguste

2014 ho predstavil s tým, že mu bude voziť pervitín. Pervitín mu vozili

spoločne, ale niekedy šiel za aj sám... Pervitín mu vozili cca 2x týždenne,

zväčša v piatok v objeme 1 až 2 cm³. Objem pervitínu si dohadovali s telefonicky,

pričom objem určili buď číselne alebo písmenami s tým, že písmeno „A“ znamenalo 1 cm³,

písmeno „B“ 2 cm³ a písmeno „C“ 3 cm³. Pervitín mávali odložený v byte v

na určenom mieste...

Vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané, že žalovaný skutok sa stal,

je trestným činom a spáchali ho obžalovaní, ktorí sú za jeho páchanie trestne zodpovední.

Súd pritom vychádzal z viacerých dôkazov, ktoré pri súhrnnom a komplexnom hodnotení,

majúc pritom na zreteli, že žiaden z dôkazov nemá vopred (ex lege) určenú dôkaznú

hodnotu a prioritu, preukazujú spáchanie tohto obzvlášť závažného zločinu jednotlivými

obžalovanými.

Obžalovaný od začiatku priznal nakupovanie pervitínu od obidvoch

obžalovaných tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku...

Obžalovaný svoju výpoveď v priebehu celého trestného konania prakticky

nemenil a v prípravnom konaní opakovane (pred vyšetrovateľom, pred sudcom

pre prípravné konanie) opisoval spôsob a priebeh nákupu drog od oboch obžalovaných...

Predaj pervitínu obžalovanému zo strany obžalovaných

a priznal dokonca samotný . Krátko po zadržaní síce takú činnosť

popieral, ale následne už opakovane v rámci svojich výpovedí (v prítomnosti obhajcu)

priznal spoluúčasť na distribúcii pervitínu pre . Rovnako priznal, že tak konal

za účelom dosiahnutia zisku, keďže mu vyplácal z predaja a prevozu drogy províziu.

Obžalovaný síce tvrdil, že drogy prevážal a predával „len“ od augusta

2014, to však nijako neznižuje závažnosť ním páchanej trestnej činnosti (viď nižšie úvahy

k aplikácii § 138 písm. b) Tr. zák.). Aj vo vzťahu k možno uviesť, že vzhľadom

na vysokú intenzitu jednotlivých nákupov (minimálne raz týždenne) je akceptovateľné, že

nedokázal presne ustáliť frekvenciu „obchodných stretnutí“ s a nakupované

množstvo drogy uvádzal len orientačne, keďže konkrétny objem kupovanej drogy sa

dohadoval vždy ad hoc podľa dopytu oznámeného použitím písmenového

symbolu. Spoluprácu medzi obžalovanými a v tomto smere

preukazujú aj zvukové záznamy odpočutých telefonických hovorov s jeho

dodávateľom, vrátane SMS správ...

Všetci traja obžalovaní páchali tento obzvlášť závažný zločin „po dlhší čas“.

Je preukázané, že z ich strany išlo o opakujúce sa konanie v trvaní od 19.03.2014 až do ich

zadržania (09.07.2015). Nešlo teda o jednorazovú trestnú činnosť, ani o činnosť krátkeho

trvania. Obžalovaný od začiatku uvádza deň svojich menín ako prvý deň, kedy mu

predal pervitín a časť mu dal ako darček k sviatku s tým, že čoskoro mu už

predstavil ako osobu, cez ktorú mu bude posielať pervitín. Niet dôvodu, prečo

v tomto smere neveriť obžalovanému , keď všetky ostatné časti jeho výpovede boli

preukázané ako pravdivé.

Odhliadnuc od toho však treba uviesť, že osobitný kvalifikačný znak podľa § 138

písm. b) Tr. zák. by zostal zachovaný aj v prípade páchania tejto trestnej činností „len“

od augusta 2014 (ako tvrdí ). Doba kratšia ako 12 mesiacov by síce pri niektorých

druhoch trestných činov nepostačovala na naplnenie znaku „dlhší čas“ (rozh. KS Žilina

sp. zn. - Jtk č. 1/12), v zásade však platí princíp - čím prísnejší trestný čin, tým

kratšia doba potrebná na „dlhší čas“ (Samaš O. -„ - stručný komentár“,

Iura edition 2006, str. 296).

Ohľadom páchania tohto druhu trestnej činností (dílerstvo drog) nemožno

poukazovať na judikatúru vzťahujúcu sa na „jednoduché“ prechovávanie drog zo strany ich

konzumenta pre vlastnú potrebu (Rt-13/2012)... Uvedené časové kritérium neplatí

pre prípad predaja pervitínu rôznym osobám, a to bez ohľadu na okolnosť, či obžalovaný

popri činnosti dílera drogu aj sám užíval (čo je u tejto kategórie osôb bežné). V súdnej

praxi už bolo potvrdené, že aj dobu 6 mesiacov už možno považovať u dílera drog za

páchanie trestnej činnosti „po dlhší čas“ (Rt-15/2015; rozh. KS Žilina sp. zn.

; rozh. OS Dolný Kubín sp. zn. )...»

23. Z uznesenia krajského súdu, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa a jeho

spoluobžalovaných proti rozsudku okresného súdu zamietnuté, vyplýva, že krajský súd sa

v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a s právnymi závermi okresného súdu. Krajský súd

v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ďalej okrem iného uviedol:

„... K procesnému postupu okresného súdu je potrebné uviesť, že okresný súd nie je

viazaný právnym posúdením skutku uvedeným v obžalobe. taktiež

okresnému súdu dáva možnosť vykonať aj dôkazy, ktoré neboli stranami navrhnuté,

a to s cieľom, aby bol správne zistený skutkový stav tak, aby zodpovedal právnej kvalifikácii

skutku. V tomto smere krajský súd nepovažuje postup okresného súdu v rozpore so

zákonom.

Okresný súd v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania na hlavnom

pojednávaní správne zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol v napadnutom rozsudku. V

odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané, o ktoré dôkazy

svoje skutkové zistenie oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných

dôkazov. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a

tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno

vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaní spáchali skutok tak, ako bol ustálený prvostupňovým

súdom. Taktiež pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku u jednotlivých obžalovaných, aj

krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky znaky skutkovej

podstaty trestného činu tak, ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Okresný súd svoje rozhodnutie o vine obžalovaných riadne a zodpovedajúco

odôvodnil vo svojom rozsudku, preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na toto

odôvodnenie.

Krajský súd preskúmal aj výroky o trestoch a dospel k záveru, že tresty, tak ako boli

obžalovaným uložené súdom prvého stupňa, sú v súlade so zákonom...

Keďže krajský súd nezistil pochybenia okresného súdu ani v ďalších výrokoch

napadnutého rozsudku, nepovažoval odvolania obžalovaných za dôvodné, a preto ich

podľa zamietol...“

24. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

25. Podľa , a

v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) dovolanie možno

podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

26. Podľa názoru ústavného súdu, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané

(1.) porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, ďalej o námietku, že

(2.) uznesenie krajského súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným

spôsobom, a napokon o námietku, že (3.) krajský súd zistený skutok nesprávne právne

posúdil, mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou

napadnutého uznesenia krajského súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku,

a to dovolania, ktoré sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne

využil, a o tomto jeho dovolaní bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu. Vo vzťahu

k týmto námietkam sťažovateľa právomoci ústavného súdu predchádza právomoc

najvyššieho (dovolacieho) súdu, ktorý o jeho dovolaní – mimoriadnom opravnom

prostriedku proti uzneseniu krajského súdu aj rozhodol. Sťažovateľ sa však svojou ústavnou

sťažnosťou vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu nedomáha,

a preto v rámci týchto sťažnostných námietok identických s dovolacími námietkami

vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru uznesením krajského súdu ústavný súd na ich prerokovanie nemá

právomoc.

27. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2

písm. a) ].

28. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, a to najmä pokiaľ ide o (ne)preukázanie páchania trestného činu

(skutku) „po dlhší čas“ a „na viacerých osobách“, a nevysporiadal sa so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľa a jeho spoluobžalovaných, nevyhodnotil ako spôsobilú

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku

okresného súdu je v plnom súlade s . Krajský súd sa

s rozsudkom okresného súdu v celom rozsahu stotožnil a zároveň sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysporiadal aj so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Podľa názoru

ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu opierajúce sa o odôvodnenie

rozsudku okresného súdu je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky

podstatných pochybení procesného charakteru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

29. Podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo, ako aj právne relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, keď osobitným akcentom na odôvodnenie toho, že skutok

bol obžalovanými vrátane sťažovateľa páchaný „po dlhší čas“, t. j. od 19. marca 2014

až do 9. júla 2015 (pozri odôvodnenie rozsudku okresného súdu na s. 15), berúc do úvahy

všetky podstatné okolnosti prípadu, ustálil, že skutok sa stal, je trestným činom a spáchali

ho obžalovaní, ktorí sú za jeho páchanie trestne zodpovední. Pokiaľ okresný súd považoval

za preukázaný aj ďalší osobitný kvalifikačný znak, a to spáchanie činu (skutku)

„na viacerých (aspoň troch) osobách“, hoci tento kvalifikačný znak tak, ako to uviedol

najvyšší (dovolací) súd (pozri odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu na s. 20), nie je

v skutkovej vete rozsudku okresného súdu prítomný, vzhľadom na spoľahlivé preukázanie

osobitného kvalifikačného znaku páchania činu (skutku) „po dlhší čas“, ktorý aj sám osebe

zakladá spáchanie činu obzvlášť závažným spôsobom konania [§ 138 písm. b) Trestného

zákona], uvedené pochybenie skutkového zistenia a nadväzujúceho právneho posúdenia

(porušenia zákona) postavenie sťažovateľa zásadne neovplyvnilo (§ 371 ods. 5 Trestného

poriadku), a preto aj podľa názoru ústavného súdu pre svoju intenzitu nemá za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , ako ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu

z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyplývajú také argumenty, ktoré by boli

spôsobilé rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť rozhodnutie o veci, a tým spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu opierajúcich sa o závery okresného súdu.

30. V nadväznosti na sťažovateľom deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne

napr. , ).

31. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako podanú zjavne neopodstatnene.

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30.januára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu