Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 58/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. septembra 2018,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola

17. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. septembra 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Vec napadla ústavnému súdu 17. decembra 2018 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Petrovi Brňákovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová

(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že napadnuté uznesenie, ktorým bolo

zamietnuté jeho dovolanie vo veci skončenia služobného pomeru, je arbitrárne. Najvyšší

súd sťažovateľom podané dovolanie odmietol okrem iného z dôvodu, že sťažovateľ

nenaformuloval konkrétnu právnu otázku, ktorá má byť v dovolacom konaní vyriešená.

Sťažovateľ sa domnieva, že konkrétna právna otázka je stanovená samotným žalobným

petitom, a teda, či bol daný zákonný dôvod skončenia jeho služobného pomeru v roku 2012

podľa skutkových okolností vyplývajúceho zo služobného spisu.

4. Sťažovateľ tvrdí, že dovolanie v jeho veci bolo prípustné (aj) podľa § 420 písm. f)

v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“) s poukazom na komplikovanosť daného prípadu a na časový úsek siedmich

rokov kvalitného výkonu štátnej služby. Napokon z jeho pohľadu nemožno opomenúť

ani skutočnosť, že najvyšší súd rozhodoval o ním podanom dovolaní dva roky.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa - , , bytom

, na súdnu a inú právnu ochranu upravené v a nasl. Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky spis. zn. zo dňa 27.9.2018 v konaní vedenom Najvyšším súdom SR

spisovej značky porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2018

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach...

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

14. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka posúdenia,

či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (, ). Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa ().

15. Ústavný súd taktiež judikoval, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich práv

napadnutým uznesením, ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu

namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia, ktorým bolo ním podané dovolanie

odmietnuté.

17. Ústavný súd na úvod konštatuje, že sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti

namieta porušenie svojho základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu upravené

v a nasl.“ . Vzhľadom na obsah sťažnosti je ústavnému súdu zrejmé,

že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa .

18. Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu

splnomocnenie advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 43 ods. 3

) a ani nepreukázal, že by sa v súvislosti s podaním tejto ústavnej

sťažnosti obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na Centrum právnej pomoci.

Ústavný súd však sťažovateľa na predloženie splnomocnenia, resp. preukázanie podania

žiadosti Centru právnej pomoci nevyzýval, keďže vzhľadom na sťažovateľom tvrdené

pochybenia najvyššieho súdu možno aj bez toho ustáliť, že táto ústavná sťažnosť je zjavne

neopodstatnená.

19. Ústavný súd taktiež konštatuje, že sťažovateľ ústavnému súdu vôbec nepredložil

ním napádané uznesenie najvyššieho súdu ( ).

Ústavný súd si napadnuté uznesenie zabezpečil vlastnou cestou.

20. Sťažovateľ namieta, že prípustnosť jeho dovolania možno vyvodiť

aj z , že vo svojom dovolaní dostatočným spôsobom vymedzil konkrétnu

právnu otázku, ktorá mala byť najvyšším súdom riešená a že najvyšší súd rozhodoval

o dovolaní dva roky.

21. Pokiaľ ide o vadu zmätočnosti v zmysle , najvyšší súd

v napadnutom uznesení (bod 16 a nasl. napadnutého uznesenia) poukázal na svoju ustálenú

judikatúru (pozri R 24/2017) o tom, že realizácia procesných oprávnení účastníkov konania

sa neznemožňuje právnym posúdením veci.

22. Ústavný súd, zohľadňujúc už uvedené východiská (pozri bod 14 tohto uznesenia),

konštatuje, že na uvedenom právnom závere najvyššieho súdu nemožno badať známky

arbitrárnosti či svojvôle tvrdenej sťažovateľom. Naopak, v danom prípade ide o konštantnú

judikatúru najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom

nespochybnil.

23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa prípustnosti dovolania

podľa (rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená) najvyšší súd poukázal

(bod 19 napadnutého uznesenia) na to, že sťažovateľ nevymedzil konkrétnu právnu otázku,

ktorá podľa jeho názoru nebola dovolacím súdom riešená a taktiež na to, že sám nemôže

svoje rozhodnutie založiť na domnienkach, keďže v takom prípade by jeho prípadné

rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. Sťažovateľ v dovolaní vo vzťahu

k vymedzil iba všeobecnú charakteristiku nesprávností,

ku ktorým malo podľa jeho názoru dôjsť, resp. iba spochybnil správnosť rozhodnutí

Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave v danej veci, avšak

bez vymedzenia právnej otázky. Najvyšší súd s odkazom na svoju judikatúru uzavrel,

že ak by sám pristúpil k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych

otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd, uskutočnil by procesne

neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen novej koncepcii právnej

úpravy dovolania a dovolacieho konania v zmysle ,

ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému v § 421 ods. 1 tohto zákona.

24. Ústavný súd konštatuje, že aj tento právny záver najvyššieho súdu je s ohľadom

na okolnosti daného prípadu presvedčivý a ústavnoprávne akceptovateľný.

25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodoval o ním podanom

dovolaní dva roky, ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak sa sťažovateľ domnieval,

že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vznikali zbytočné prieťahy, mal

možnosť obrátiť sa na ústavný súd so sťažnosťou na porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (

Listiny základných práv a slobôd), resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre samotné posúdenie správnosti a odôvodnenosti právnych

záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom uznesení nemá námietka týkajúca

sa dĺžky samotného rozhodovania relevanciu.

26. Vzhľadom na všetko uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

27. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

28. Ústavný súd ako obiter dictum dopĺňa, že jeho pozornosti neušla skutočnosť,

že sťažovateľ inicioval svojím návrhom z 10. apríla 2012 pred najvyšším súdom konanie

podľa piatej časti piatej hlavy platného

a účinného v tom čase (ďalej len „OSP“) a okrem iného sa domáhal určenia,

že ku skončeniu jeho služobného pomeru podľa

Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov nedošlo a že jeho

služobný pomer trvá ďalej. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 24. apríla 2013 v tejto časti konanie o veci sťažovateľa zastavil s odkazom na to, že ide

o návrh v zmysle , a vec postúpil Okresnému súdu Bratislava I ako súdu

vecne a miestne príslušnému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd, berúc do úvahy,

že sťažovateľ porušenie svojich práv označeným rozsudkom najvyššieho súdu

pred ústavným súdom nenapadol, iba v krátkosti konštatuje, že opísaný postup a závery

najvyššieho súdu vyvolávajú pochybnosti o ich zákonnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu