Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 46/2020
PDF · 151.64 KB
No categories available
III. ÚS 46/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca
spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavská arcidiecéza, Jána Hollého 10, Trnava, IČO 00 419 702,
právne zastúpenej Advokátska kancelária MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A,
Bratislava, IČO 36 718 432, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Viliam Karas,
PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 169/2016 zo 14. júna 2018 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, p r i j í m a
na ďalšie konanie.
2. Návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 169/2016 zo 14. júna 2018 n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2018 riadne a včas doručená ústavná sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavská
arcidiecéza, Jána Hollého 10, Trnava, IČO 00 419 702 (ďalej len „sťažovateľka“), podľa
čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 169/2016
zo 14. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Súčasťou ústavnej sťažnosti bol i návrh na odloženie vykonateľnosti napádaného
uznesenia z dôvodu, že jeho vykonanie by malo závažný dosah na práva sťažovateľky,
keďže Slovenský pozemkový fond (ďalej len „povinná osoba“) vydala na základe
právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu sťažovateľke sporné nehnuteľnosti a tá je
v súčasnosti vedená ako ich vlastník v katastri nehnuteľností. Povinná osoba by v prípade,
že by sa napádané uznesenie stalo podkladom pre rozhodnutia odvolacieho súdu, iniciovala
spätný zápis vlastníckeho práva na svoju osobu, a teda v prípade, že by sťažovateľka uspela
s ústavnou sťažnosťou, bolo by potrebné opätovne uzatvoriť s povinným dohodu o vydaní
a opätovný zápis sťažovateľky do katastra nehnuteľností ako vlastníka, čo by zabralo istý
čas, a tým i zväčšilo krivdy, ktoré sťažovateľka utrpela a ktoré mali byť napravené vydaním
nehnuteľností.
3. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 2084/2018 a bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné
obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľky prerokovaná, preto
bola v súlade s čl. X bodom 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh
práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená
sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi.
Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti
senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,
ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3
písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom
Petrom Strakom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka, Martin
Vernarský a Peter Straka. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky preto predbežne prerokoval senát
v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a súvisiacich rozhodnutí vyplýva, že predmetom danej
právnej veci je reštitučný nárok sťažovateľky uplatnený v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z.
o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len ,,zákon č. 161/2005 Z. z.“),
ktorý si sťažovateľka uplatnila voči povinnej osobe.
5. S ohľadom na skutočnosť, že povinná osoba nevyhovela sťažovateľke v plnom
rozsahu, táto uplatnila svoj nárok na súde.
6. Okresný súd Komárno (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom č. k. 9 C 172/2006-
628 zo 17. apríla 2012 v znení opravného uznesenia č. k. 9 C 172/2006-671 z 8. júna 2012
rozhodol tak, že sťažovateľke vyhovel a zaviazal povinnú osobu na navrátenie sporných
nehnuteľností.
7. Proti rozsudku okresného súdu podala povinná osoba odvolanie, na základe
ktorého Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 25 Co 215/2012
z 29. januára 2014 v časti týkajúcej sa vydania ostatných plôch, vodných plôch
a zastavaných plôch a nádvorí rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 172/2006-628 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sporné pozemky, s výnimkou dvoch parciel,
sú vedené ako zastavané plochy a nádvoria a vodné plochy sú v skutočnosti
poľnohospodárskou pôdou, ktorá je využívaná na poľnohospodárske účely, a ako také
podliehajú právu na vrátenie vlastníckeho práva k nim v zmysle ustanovení zákona
8. Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 172/2006 z 9. marca 2015 zastavil
konanie proti dvom parcelám, ktoré nemali charakter poľnohospodárskej pôdy, a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala
odvolanie, o ktorom rozhodol opäť krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co 459/2015-1024
z 20. apríla 2016 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 172/2006 z 9. marca
2015 tak, že zaviazal povinnú osobu navrátiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
sťažovateľke, keďže považoval za preukázané, že i keď sú tieto nehnuteľností vedené
v katastri nehnuteľností ako pozemky určené na iný účel, v skutočnosti sú
poľnohospodárskou pôdou alebo slúžia poľnohospodárskej pôde a v minulosti boli súčasťou
hospodárskej usadlosti v zmysle § 2 zákona č. 161/2005 Z. z.
9. Rozsudok krajského súdu napadla povinná osoba dovolaním. Najvyšší súd ako
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil pre nesprávne právne posúdenie a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade
bolo rozhodnutie odvolacieho súdu v priamom rozpore s textom zákona č. 161/2005 Z. z.,
z ktorého vyplýva, že právo na navrátenie vlastníckeho práva sa vzťahuje len na niektoré,
teda nie všetky nehnuteľnosti odňaté cirkvám v rozhodnom období, a najvyšší súd zastáva
názor, že predmetom vydania majú byť len tie pozemky, ktoré sú ako poľnohospodárska
pôda evidované v katastri nehnuteľností.
10. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 169/2016 podala sťažovateľka
ústavnú sťažnosť, v ktorej namieta, že postupom a uznesením dovolacieho súdu boli
porušené jej ústavné práva, a to najmä právo na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu
a právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva, ktoré má spočívať v tom, že rozhodnutím
dovolacieho súdu došlo k zmene konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky, a tiež
tým, že dovolací súd v podstate ukladá sťažovateľke povinnosti nad rámec zákona, keď
konštatuje, že súlad medzi faktickým stavom a zápisom v katastri nehnuteľností bolo možné
dosiahnuť konaním podľa ustanovení zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní
poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii
a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
11. Sťažovateľka uvádza, že k namietanému porušeniu jej práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru došlo nedôvodným odklonom od doterajšej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov, najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu bez toho, aby konajúci senát najvyššieho
súdu predložil vec v zmysle ustanovenia § 48 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie
veľkému senátu.
12. Sťažovateľka ďalej uvádza, že napádaným uznesením bolo porušené i jej právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu tým, že v dôsledku napádaného uznesenia povinná osoba nemá
povinnosť vydať sťažovateľke sporné nehnuteľnosti, ktoré by jej v prípade, ak by sa
najvyšší súd pridŕžal pri výklade ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. doterajšej ustálenej
rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach, vydané mali byť.
13. Dňa 18. novembra 2019 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky
podanie označené ako žiadosť o urýchlenie konania a skoré rozhodnutie – urgencia
z 18. novembra 2018, v ktorom sťažovateľka zopakovala a čiastočne doplnila svoju
argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti a žiada ústavný súd o urýchlené rozhodnutie
z dôvodu, že medzičasom na podklade napádaného uznesenia rozhodol krajský súd
rozsudkom č. 25 Co 196/2018-1204 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí
žaloby sťažovateľky potvrdil.
14. S ohľadom na uvedené zásahy do jej práv sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 169/2016 zo 14. júna 2018 boli porušené základné ľudské
práva, a to základné právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
15. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Ústavný súd vníma potrebu vývoja rozhodovacej súdnej praxe, ktorá sa môže
prejaviť i v potrebe prelomenia doterajšej rozhodovacej činnosti či už okresných súdov
a krajských súdov, ako aj súdu najvyššieho. Tak, ako nezostáva nemennou spoločnosť,
nemôže zostávať nemennou ani judikatúra. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe nemusí
nevyhnutne znamenať porušenie práv účastníkov súdneho konania (porovnaj rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Schwarzkopf a Taussik v. Česká republika
rozhodnutie č. 42162/02 z 2. 12. 2008).
20. Na druhej strane však náhla, neodôvodnená zmena rozhodovacej súdnej praxe
môže zasiahnuť do princípu právnej istoty účastníkov konania, a tým i do ich základných
práv a slobôd (porovnaj III. ÚS 192/06). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje,
že odklon od existujúcej judikatúry musí byť vždy súdom dostatočne a primerane
odôvodnený (III. ÚS 551/2012) a zároveň by takéto nové rozhodnutie malo byť prijaté
v súlade s mechanizmom ustanoveným zákonom pre zjednocovanie judikatúry súdov, akým
je i inštitút veľkého senátu v zmysle § 48 Civilného sporového poriadku. Na už uvedenom
nemôže nič zmeniť ani taká skutočnosť, akou je zaradenie rozhodnutia do Zbierky stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
21. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 1 zákona o
ústavnom súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné
náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 39, § 43 a § 123) a či nie sú dané
dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach a ani zjavné
dôvody na jej odmietnutie a otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých považuje
za potrebnú posúdiť v konaní vo veci samej, prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.
22. Návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia ústavný súd nevyhovel.
Dôvodom nevyhovenia je skutočnosť, že právne následky, ktoré z napadnutého uznesenia
sťažovateľke vyplývajú, nepredstavujú podľa názoru ústavného súdu závažnú ujmu do jej
práv. Ústavný súd predovšetkým prihliadol na to, že existujúce mechanizmy ochrany, akými
je napr. poznámka spornosti [§ 38 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov] garantujú určitý stupeň ochrany
sťažovateľke, ako aj tretím osobám, a to až do času, kým sa inštančne vec nerozhodne
s konečnou platnosťou.
23. Po prípadnom rozhodnutí ústavného súdu v prospech sťažovateľky by
opätovnému uzatvoreniu dohody s povinnou osobou a nadobudnutiu sporných pozemkov
opätovne do vlastníctva sťažovateľky nebránila žiadna právna ani skutková okolnosť.
Plynutie času samo osebe nie je v danom prípade okolnosťou, ktorá by podľa názoru
ústavného súdu spôsobila takú ujmu na právach sťažovateľky, aby to odôvodňovalo odklad
vykonateľnosti napádaného uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu