Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 2/2020
PDF · 442.38 KB
No categories available
PL. ÚS 2/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2020 v pléne
zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora
Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Mojmíra
Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Martina
Vernarského predbežne prerokoval návrhy skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpených advokátom Mgr. Marekom Staroňom, advokátska kancelária White
& Case, s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, na začatie konania o súlade
- § 138 ods. 6, 7 a 9 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
- § 13 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto
rozhodol:
Návrhy skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Návrh skupiny poslancov a ich argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júla 2017
doručený návrh skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) pôvodne vedený pod sp. zn. Rvp 1204/2017
na začatie konania o súlade § 138 ods. 6, 7 a 9 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“) s čl. 1 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“).
1.1 Ústavnému súdu bol 4. júla 2017 doručený návrh skupiny 41 poslancov pôvodne
vedený pod sp. zn. Rvp 1203/2017 na začatie konania o súlade § 13 ods. 9 zákona
č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z.
o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon o zdravotnom poistení“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 40 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu.
1.2 Veci napadli ústavnému súdu 4. júla 2017 a boli pôvodne pridelené sudcom
spravodajcom Rudolfovi Tkáčikovi (sp. zn. Rvp 1203/2017) a Ivette Macejkovej (sp. zn.
Rvp 1204/2017), ktorým 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného
súdu. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2018 veci pôvodne vedené pod
sp. zn. Rvp 1203/2017 a sp. zn. Rvp 1204/2017 spojil na spoločné konanie, ktoré je ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 1203/2017. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi
spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu.
1.3 Ústavný súd s ohľadom na procesnú čistotu ozrejmuje, že v priebehu konania
o návrhoch navrhovateľov pred ústavným súdom nadobudol 1. marca 2019 účinnosť zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až
§ 248 a § 250 a § 251.
1.4 V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
I.A K namietanému nesúladu zákona o sociálnom poistení
2. Navrhovatelia v predloženom návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov uvádzajú, že 1. januára 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 285/2016 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
a ktorým sa mení zákon č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Touto novelou bolo zmenené znenie ustanovenia § 138 ods. 6, 7 a 9 zákona
o sociálnom poistení „zvýšením maximálneho vymeriavacieho základu na platenie
poistného na sociálne poistenie z 5-násobku priemernej mesačnej mzdy v národnom
hospodárstve na 7-násobok“.
3. Znenie namietanej právnej úpravy:
„Podľa § 138 ods. 6 zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ v úhrne je
mesačne najviac
a) na platenie poistného na nemocenské poistenie zamestnancom, povinne
nemocensky poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne nemocensky
poistenou osobou v kalendárnom roku 7-násobok jednej dvanástiny všeobecného
vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza
kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie,
b) na platenie poistného na dôchodkové poistenie zamestnancom, povinne
dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne dôchodkovo
poistenou osobou a na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti zamestnancom
a dobrovoľne poistenou osobou v nezamestnanosti v kalendárnom roku 7-násobok jednej
dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý
dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na dôchodkové poistenie
a poistné na poistenie v nezamestnanosti.
Podľa § 138 ods. 7 zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ na platenie
poistného do rezervného fondu solidarity povinne dôchodkovo poistenou samostatne
zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne dôchodkovo poistenou osobou v úhrne je mesačne
najviac v kalendárnom roku 7-násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho
základu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku,
v ktorom sa platí poistné do rezervného fondu solidarity.
Podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ zamestnávateľa
na platenie poistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové poistenie,
poistného na garančné poistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti a poistného
do rezervného fondu solidarity za každého jeho zamestnanca je mesačne najviac
v kalendárnom roku 7-násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu,
ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom
sa platí poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné
na garančné poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti a poistné do rezervného
fondu solidarity.“
4. V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovatelia namietajú,
že legislatívny proces spojený s predmetnou novelou nebol v súlade s princípmi
materiálneho právneho štátu, pričom konkrétne namietajú:
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku legisvakačnej lehoty (1),
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne očakávania (2),
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu zákonodarcu (3),
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie pravidiel legislatívneho
procesu (4).
4.1 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku
legisvakačnej lehoty navrhovatelia v návrhu uvádzajú:
«Dostatočná legisvakančná lehota je potrebná na to, aby sa adresát právnej normy,
mal možnosť na zmenu primerane pripraviť. Dostatočnosť lehoty sa musí posudzovať
s ohľadom na dotknuté práva a záujmy. ÚS SR sa už vo svojej rozhodovacej činnosti
zaoberal situáciami, kedy krátka legisvakančná lehota náhle zasiahla do ústavnoprávnej
pozície jednotlivcov či právnických osôb ako nositeľov základných slobôd.
ÚS SR v náleze PL. ÚS 13/2012 uviedol, že spojením neprimeraného časového tlaku
v podobe neprimerane krátkej legisvakančnej lehoty a neprimeraného ekonomického tlaku
došlo k svojvoľnému zásahu do majetkových práv – „Napadnutý zákon sa stal účinný dva
mesiace po uverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Legisvakačnú lehotu v tejto
dĺžke nemožno určite považovať za ideálnu vzhľadom na rozsiahle a závažné následky
zákona v tisíckach zmluvných vzťahov. V danej veci ústavný súd vníma právnu istotu značne
previazane a akcesoricky vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ju uvádza vo výroku
za a „v spojení“ s čl. 20 ods. 1 ústavy“.
ÚS SR posúdil legisvakančnú lehotu 60 dní ako nedostatočnú vo vzťahu k závažnosti
spoločenského dopadu, ktorý bol preukázaný počtom dotknutých zmluvných vzťahov
a závažnosťou zmeny.
Obdobné argumenty platia aj pre Novelu. Stanovená 65-dňová legisvakančná lehota
nie je vzhľadom na zásah do majetkových práv dotknutých zamestnancov a zamestnávateľov
dostatočná, keďže priami platitelia sociálneho poistenia dostali len veľmi krátku lehotu
na prehodnotenie svojich ročných rozpočtov, a to najmä vo vzťahu k vplyvu nákladov
na budúce ekonomické aktivity. Zásah do majetkových práv je závažný, keďže sa dotýka
viac ako 15.000 poistencov, z čoho významnú časť tvoria zamestnanci.»
4.2 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne
očakávania navrhovatelia v návrhu uvádzajú:
«Neočakávaná a zásadná zmena pravidiel predstavuje rozpor s princípmi právneho
štátu z dôvodu porušenia legitímneho očakávania adresáta právnej normy, ktorého účelom
je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci.
Ústavný súd SR zadefinoval legitímne očakávania a priznal im právnu ochranu
vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6. februára 2008 - „Ústavný súd SR sa
hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho
očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne
očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred
nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej
do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna
istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže
vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa
súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne
očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov
princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane
parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je
jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca
nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom
vrchnostenských predpisov.“
„Náhle zmeny pravidiel sú vždy citlivé z ústavnoprávneho hľadiska, a preto im
ústavný súd venuje náležitú pozornosť.“
„V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že náhle zmeny
pravidiel sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé, a preto im musí venovať
náležitú pozornosť. Každý prípad je osobitný a vyžaduje si dôkladné a všestranné
zhodnotenie z hľadiska všetkých súvisiacich okolností. Náhle zmeny pravidiel súvisia
s kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých práv a legitímnym
očakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej
moci...“
S poukazom na spôsob prijatia Novely máme za to, že výrazným zvýšením
maximálneho vymeriavacieho základu na platenie sociálneho poistenia, prišlo k náhlemu
a zásadnému porušeniu legitímneho očakávania na strane adresátov právnej normy,
ktorými sú zamestnanec, zamestnávateľ a SZČO.
V slovenskom právnom poriadku je maximálny vymeriavací základ na platenie
poistného na sociálne poistenie dlhodobo zavedeným inštitútom nakoľko v rozličných
podobách a výškach existuje minimálne už od účinnosti Zákona o sociálnom poistení t. j.
od 1. januára 2004.
Neúmerným zvyšovaním maximálneho vymeriavacieho základu sa de facto potláča
jeden z účelov samotného maximálneho vymeriavacieho základu, ktorým je nezaťažovať nad
únosnú mieru majetok platiteľov poistného a zachovať poistný princíp sociálneho poistenia
t. j. ekvivalenciu medzi plateným poistným a následným poistným plnením.
Zamestnávatelia a SZČO, ako priami platitelia poistného, nemohli predpokladať
prijatie takejto zásadnej zmeny pri tvorbe svojich ročných rozpočtov na nasledujúci
kalendárny rok. Aj v prípade, ak by niektorí z nich očakávali možnosť zvýšenia
maximálneho vymeriavacieho základu, nikto nemohol predpokladať, že príde k navýšeniu
z 5-násobku na 7-násobok priemernej mesačnej mzdy, čo predstavuje 40 % zvýšenie.
Uvedená zmena je o to zásadnejšia, že sa zároveň týka kľúčových riadiacich
zamestnancoch, ktorí sú zodpovední za chod spoločností, a ktorých disponibilný príjem je
dôsledkom Novely znížený.»
4.3 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu
zákonodarcu navrhovatelia v návrhu uvádzajú:
«ÚS SR priznáva zákonodarcovi širokú diskrečnú právomoc vo vzťahu k regulácii
daňovej či poplatkovej povinnosti. Táto široká právomoc zákonodarcu ale nie je
bezhraničná a limitujú ju princípy daňovej rovnosti a proporcionality, vylúčenie extrémnej
disproporcionality, zákaz svojvoľnosti a povinnosť zákonodarcu podložiť svoje rozhodnutie
objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.
V rozhodnutí sp. zn. PI. ÚS 22/92 Ústavný súd Českej a Slovenskej federatívnej
republiky uviedol: „V oblasti daňové je treba požadovat, aby zákonodarný orgán podložil
svoje rozhodnutí objektivními a racionálními kritérií.“
Jedným z bodov, ktoré ÚS SR zakomponoval do svojho ústavného testu ústavnosti
daní a poplatkov, je aj preskúmanie toho, či uloženie dane (resp. poplatku) sleduje
legitímny cieľ a má racionálny základ. Týmto má dôjsť k vylúčeniu svojvôle NR SR pri
zásahu do práv adresátov daňových resp. poplatkových právnych noriem.
Napriek tomu, že tento test bol ÚS SR skonštruovaný pre posúdenie daňovej
povinnosti, podľa nálezu ÚS SR zo dňa 11. júla 2012 sa vo vzťahu k ustanoveniu daní,
poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností uplatnia v zásade rovnaké
ústavnoprávne požiadavky.
Je na mieste tvrdiť, že predkladateľ Novely ako ani zákonodarca a príslušné rezortné
ministerstvo nedokázali podložiť svoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.
V rámci rozpravy k Novele predstúpil predkladateľ Pozmeňovacieho návrhu ako aj minister
práce sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. K zdôvodneniu potreby zvýšenia maximálneho
vymeriavacieho základu na platenie poistného na sociálne poistenie ale vôbec neprišlo.
V náleze ÚS ČR PI. ÚS 2/08 zo dňa 23. apríla 2008 ústavný súd kritizoval
zákonodarcu resp. štát, ktorý „nezačal s úsporami sám u sebe rozborem, zda je současná
správa věcí verejných účelná, efektívní a hospodárná, zda nedochází k plýtvání verejnými
prostředky. Pokud by štát začal, alespoň částečně, nejprve u sebe, presvědčil by do jisté
míry značnou část obyvatelstva o nutnosti a účelnosti změn i v oblasti sociálních dávek,
která je samozřejmě vázána na možnosti státního rozpočtu.“
Úlohou Ústavného súdu samozrejme nie je posudzovať správnosť či praktickosť
prijatých zmien, avšak je jeho povinnosťou zvážiť, či právna úprava, ktorá zasahuje okrem
iného aj do majetkových práv občanov, ktoré sú chránené čl. 20 ods. 1 Ústavy, nevyžaduje
jasnejšie a rozsiahlejšie zdôvodnenie svojho prijatia, nakoľko bez takéhoto zdôvodnenia
napĺňa definíciu svojvoľného zásahu zákonodarcu do ústavných práv v rozpore s princípmi
materiálneho právneho štátu.»
4.4 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie
pravidiel legislatívneho procesu navrhovatelia v návrhu uvádzajú:
«Pre vládne návrhy zákonov sa vyžaduje vo všeobecnosti vyššia kvalita
legislatívneho procesu, ktorá okrem iného spočíva aj v medzirezortnom pripomienkovom
konaní. Účelom medzirezortného pripomienkového konania je okrem iného aj účasť
dotknutých orgánov a verejnosti na legislatívnom procese. Participácia dotknutých orgánov
a verejnosti je obzvlášť žiaduca pri návrhoch zákonov, ktoré sa priamo dotýkajú práv
a povinností občanov SR.
Okrem vlády je zákonodarná iniciatíva priznaná aj výborom NR SR a jednotlivým
poslancom.
Výbory NR SR okrem práva zákonodarnej iniciatívy, ktorým sa vyvoláva proces
tvorby zákona, majú aj právo vstúpiť už do začatého procesu tvorby zákona
prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov. Obe práva sú samostatné a treba ich jednoznačne
rozlíšiť, lebo právo predložiť návrh zákona je ústavným právom, kým právo predložiť
pozmeňujúci návrh k predloženému návrhu zákona nie je právom, ktoré priznáva Ústava.
Návrhom zákona sa začína originálny právotvorný proces, ktorý má vlastné pravidlá.
Pozmeňujúcim návrhom sa vstupuje do už začatého právotvorného procesu. Z účelu oboch
úkonov možno odvodiť rozdiel medzi nimi - pozmeňujúcim návrhom sa pôvodne predložený,
originálny návrh, upravuje tak, že originálny návrh sa mení alebo dopĺňa, ale je nevyhnutné
aby neprichádzalo k novým zásadným zmenám oproti pôvodnému návrhu.
Pozmeňovací návrh, ktorý v druhom čítaní do pléna NR SR predložil gestorský
výbor, ktorým bol výbor NR SR pre sociálne veci, v skutočnosti nemal povahu
pozmeňujúceho návrhu k pôvodne predloženému návrhu zákona, ale bol kvázi novým
návrhom zákona, nakoľko zásadným spôsobom menil Vládny návrh novely zákona o
sociálnom poistení. Predložením tohto pozmeňujúceho návrhu v druhom čítaní predkladateľ
obišiel ustanovenia § 68 ods. 1 a 3 (povinnosť predloženia dôvodovej správy), § 70 ods. 2
(poskytnúť návrh zákona, ktorý bol postúpený do druhého čítania vláde na prerokovanie a
zaujatie stanoviska v spojení s pripomienkovým konaním), § 77 ods. 3, § 78 zákona
(prerokovať návrh zákona v príslušných výboroch ako aj vypracovať stanovisko výborov NR
SR k návrhu zákona) č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rokovacom poriadku“), čím
zmaril rokovanie o svojom novom návrhu v pléne NR SR v prvom čítaní, prerokovanie
návrhu zákona vo výboroch NR SR ako aj medzirezortný pripomienkový proces. Obdobne
prišlo k porušeniu čl. 31 legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky.
NR SR mala možnosť zamedziť rokovaniu o predloženom Pozmeňujúcom návrhu.
Tým, že tak neurobila, neodstránila protiprávnosť správania výboru NR SR pre sociálne
veci, ale znásobila počet postupov nerešpektujúcich Ústavu o postup pléna NR SR, ktorý
tiež nebol v súlade s Ústavou.
Predložením Pozmeňovacieho návrhu výbor NR SR naplnil svoje oprávnenie, ktoré
mu priznáva Zákon o rokovacom poriadku, avšak svojím konaním obišiel povinnosť vlády
(keďže väčšinu v príslušnom výbore majú poslanci vládnej koalície) predložiť návrh zákona
na riadne medzirezortné pripomienkové konanie, čím došlo k obmedzeniu dotknutých
orgánov a verejnosti na participácii pri tak zásadnej zmene systému sociálneho poistenia
akou je zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu na platenie poistného na sociálne
poistenie.
Podľa PL. ÚS 29/05 je „porušenie noriem ústavného procesu je v prípadoch
hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu zásadne
spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.“ (PL. ÚS 48/03) Citovaný právny
názor vychádza vo všeobecnosti zo zákazu svojvôle v postupe orgánov verejnej moci a v
konkrétnych okolnostiach schvaľovania napadnutého zákona zo zákazu svojvôle v
zákonodarnom procese ako princípu, ktorý treba podľa názoru ústavného súdu považovať
za integrálnu súčasť princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy.
Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľov, že pri schvaľovaní zákona
o preukazovaní pôvodu majetku došlo k závažnému porušeniu zákona o rokovacom
poriadku, a zdôrazňuje, že nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho
procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku nielen nezanedbateľný vplyv
na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí
neústavnosť zákona ako celku (porovnaj k tomu napr. judikatúru Ústavného súdu Českej
republiky vymedzenú najmä v náleze sp. zn. PI. ÚS 77/06 z 15. februára 2007 alebo v
náleze sp. zn. PI. ÚS 21/01 z 12. februára 2002).“
Máme za to, že postupom gestorského výboru došlo (i) k vedomému obídeniu
povinnosti predložiť vládny návrh zákona na medzirezortné pripomienkové konanie a (ii)
k zásadnej zmene Vládneho návrhu novely zákona o sociálnom poistení, ktorá bola svojou
povahou predložením nového návrhu zákona, čím došlo k obídeniu povinnosti prerokovať
návrh zákona v 1. čítaní, ako aj jeho prerokovanie výbormi NR SR.
Postupom gestorského výboru a samotnej NR SR preto došlo k zásadnému porušeniu
pravidiel legislatívneho procesu, čím došlo k porušeniu základných princípov materiálneho
právneho štátu.»
5. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú:
«Čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu chránia základné ľudské právo
pokojne užívať svoj majetok. Akékoľvek dane či odvody sú zásahom do pokojného užívania
majetku, avšak takýto zásah je ospravedlnený verejným záujmom spoločnosti na potrebe
financovania verejných statkov. Takýto zásah ale nemôže byť svojvoľný a neprimeraný.
ÚS SR, ÚS ČR a ESĽP zaručujú štátu široké právomoci v úprave daňovej povinnosti alebo
inej povinnosti s povahou dane. S prihliadnutím na judikatúru ÚS SR máme za to, že
prijatím Novely došlo k neprimeranému a svojvoľnému zásahu do ústavou garantovaných
majetkových práv zamestnanca, zamestnávateľa a SZČO spôsobených kombináciou
neprimeraného ekonomického a časového tlaku. Tento neprimeraný ekonomický a časový
tlak na očakávaný majetok je spôsobený neprimeraným zvýšením poistného na sociálne
poistenie vo veľmi krátkej legisvakančnej lehote.
ÚS SR priznáva zákonodarcovi širokú diskrečnú právomoc vo vzťahu k regulácii
daňovej či poplatkovej povinnosti. Táto široká právomoc zákonodarcu ale nie je
bezhraničná a limitujú ju princípy daňovej rovnosti a proporcionality, vylúčenie extrémnej
disproporcionality, zákaz svojvoľnosti a povinnosť zákonodarcu podložiť svoje rozhodnutie
objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.
Vo sfére otázok primeranosti daní a poplatkov ÚS SR stanovil ústavný test, ktorý by
mal zahŕňať preskúmanie:
rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom,
resp. „na základe zákona“, teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom verejnej moci
a v medziach tohto splnomocnenia,
či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,
či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne
nadmernú záťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom
a legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne
disproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality),
či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitosti) nie je prejavom zjavného, resp.
svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými
skupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení
s neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným
zreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).
Uvedený test sa v zmysle judikatúry ÚS SR používa aj vo vzťahu k ustanoveniu
poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností.
Prijatie Novely nenapĺňa minimálne bod b) tohto ústavného testu, keďže neprišlo
k žiadnemu zdôvodneniu navrhovanej zmeny.
ÚS SR pristúpil vo svojom náleze zo dňa 19. júna 2013 pod sp. zn. PL. ÚS 13/2012
týkajúcom sa minimálnych mzdových nárokov zdravotných sestier k ochrane majetku
súkromných zamestnávateľov zdravotných sestier, keď nárazové a skokové zvýšenie miezd
na základe zákona posúdil za rozporné s čl. 20 ods. 1 Ústavy. V danom náleze ÚS SR
považoval za neústavnú kombináciu ekonomického a časového tlaku, ktorý pôsobil
na súkromných poskytovateľov zdravotných služieb.
Novelu je preto možné pokladať za značný zásah do majetkových práv
zamestnávateľov vysokopríjmových zamestnancov, týchto zamestnancov a SZČO,
ku ktorému došlo vo veľmi krátkej dobe od prijatia Novely. Táto náhla a nečakaná zmena
zasiahla primárne do práva na očakávaný majetok adresátov právnej normy, ktorý je
chránený rovnakými princípmi ako už nadobudnutý majetok.»
6. V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy navrhovatelia vo svojom
návrhu uvádzajú:
«Čl. 39 ods. 1 Ústavy zaručuje primerané sociálne zabezpečenie. Ústavnoprávnou
praxou je právo na primerané sociálne zabezpečenie považované za kategóriu sociálnych,
hospodárskych a kultúrnych práv, ktorých ochrana je limitovaná ekonomickými
možnosťami štátu. ÚS SR, ÚS ČR a ESĽP zaručujú štátu široké právomoci v úprave
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv napriek tomu máme za to, že zvýšením
maximálneho vymeriavacieho základu na výpočet poistného na sociálne poistenie došlo k
zásahu do práva na primerané sociálne zabezpečenie spôsobené porušením ekvivalencie
medzi výškou poistného odvedeného do systému sociálneho poistenia a následného
poistného plnenia.
V súlade s judikatúrou ÚS ČR, výsledkom porušenia ekvivalencie medzi zaplateným
poistným a následným poistným plnením je neústavná neprimeranosť hmotného
zabezpečenia poskytnutého zo sociálneho poistenia.
ÚS ČR vo svojom náleze Pl. ÚS 8/07 zo dňa 23. marca 2010 stanovil, že poistencovi
plynie základné právo na zákonodarcom transparentne určený komponent ekvivalencie
(primeranosti) vo verejnom dôchodkovom, nemocenskom a zdravotnom poistení, a to v takej
miere, že si zachováva povahu právneho inštitútu poistenia a nemení ho v daň.
S poukazom na vyššie uvedený nález ÚS ČR Pl. ÚS 8/07 máme za to, že zvýšením
maximálneho vymeriavacieho základu na poistné na sociálne poistenie došlo k narušeniu
ekvivalencie medzi zaplateným poistným a následne poskytovaným poistným plnením.
Vo vzťahu k nálezu ÚS ČR Pl. ÚS 8/07 uvádzame, že ÚS ČR považoval za
disproporčné a neekvivalentné, keď celková výška priznaného invalidného dôchodku činila
len 19 % z dovtedajších príjmov sťažovateľa, zatiaľ čo priemerná výška dôchodku v tej dobe
tvorila 44 % hrubého priemerného príjmu. Podľa ÚS CR tým došlo k porušeniu čl. 30 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá spoločne s Ústavou Českej republiky tvorí
ústavný poriadok Českej republiky (ekvivalent čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
ÚS ČR v tomto náleze poukázal na to, že zákonodarca by pri realizácii ochrannej
a prerozdeľovacej funkcie sociálnej politiky nemal potláčať ďalšie esenciálne funkcie
sociálnej politiky, teda ani funkciu stimulačnú, ktorá by mala žiaducim spôsobom
ovplyvňovať ekonomické správanie poistencov a vo svojom dôsledku viesť k zvyšovaniu
celkových príjmov daného systému.
Vo vzťahu k disproporčnosti a neekvivalencii sociálneho poistenia vo vzťahu
k zvýšeniu maximálneho vymeriavacieho základu na poistné na sociálne poistenie
poukazujeme na fakt, že pri aktuálnom nastavení výplaty starobných dôchodkov predstavuje
najvyšší možný vyplatený mesačný starobný dôchodok pre poistenca, ktorý 40 rokov
odvádza do systému sociálneho zabezpečenia odvody z maximálneho vymeriavacieho
základu na poistné na sociálne poistenie len 22 % z maximálneho vymeriavacieho základu,
čo pri mzde výrazne presahujúcej maximálny vymeriavací základ predstavuje ešte väčší
rozdiel medzi mzdou a vyplateným dôchodkom, pričom poukazujeme na to, že podľa nálezu
ÚS ČR 8/07 je nárok na sociálne zabezpečenie vo výške 19 % z predchádzajúcich príjmov
v rozpore s ústavným právom na sociálne zabezpečenie.»
7. Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ustanovenia § 138 ods.
6, 7 a 9 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (v znení novely) nie sú v súlade
s ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy a čl.1 Dodatkového
protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
I.B K namietanému nesúladu zákona o zdravotnom poistení
8. Navrhovateľ v predloženom návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov uvádza, že 1. januára 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 356/2016 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov. Touto novelou bolo zmenené znenie ustanovenia § 13 ods. 9 zákona
o zdravotnom poistení „zrušením maximálneho vymeriavacieho základu na platenie
poistného na zdravotné poistenie“.
9. Navrhovateľmi napadnuté ustanovenie § 13 ods. 9 zákona o zdravotnom poistení
znie: „Vymeriavací základ je najmenej úhrn minimálnych základov podľa odsekov 10 a 11
za všetky kalendárne mesiace rozhodujúceho obdobia, počas ktorých mal príslušný platiteľ
poistného povinnosť platiť poistné.“
10. V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovatelia namietajú,
že legislatívny proces spojený s predmetnou novelou nebol v súlade s princípmi
materiálneho právneho štátu, pričom konkrétne namietajú:
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku legisvakačnej lehoty (1),
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne očakávania (2),
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu zákonodarcu (3),
- porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie pravidiel legislatívneho
procesu (4).
10.1 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na dĺžku
legisvakačnej lehoty navrhovateľ v návrhu uvádza:
«Dostatočná legisvakančná lehota je potrebná na to, aby sa adresát právnej normy,
mal možnosť na zmenu primerane pripraviť. Dostatočnosť lehoty sa musí posudzovať
s ohľadom na dotknuté práva a záujmy. V prípade Novely bola legisvakančná lehota len
3 dni, čo vzhľadom na zásah do majetkových práv dotknutých zamestnancov
a zamestnávateľov nepredstavuje dostatočnú lehotu.
Štandardná dĺžka legisvakančnej lehoty predpokladaná ustanovením § 19 ods. 2
zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon o Zbierke zákonov“) je 15 dní. Podľa Zákona o Zbierke zákonov je možné túto
lehotu skrátiť, ale len v prípadoch odôvodnených naliehavým všeobecným záujmom.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) môže byť
príliš krátka legisvakančná lehota vo vzťahu k daňovým zákonom dôvodom neústavnosti
zákona. V náleze PI. ÚS 31/13 zo dňa 10. júla 2014 ÚS ČR uviedol, že pri zohľadnení čoho
sa právna úprava dotýka a aké sú legitímne očakávania adresátov právnej úpravy je pri
otázkach úpravy daní štvordňová legisvakančná lehota materiálne v rozpore s ústavnou
požiadavkou predvídateľnosti právnej úpravy. „Pro úplnost je třeba zdůraznit i další (již
zmíněné) relevantní hledisko, a to požadavek předvídatelnosti zákona, které kromě jiného
předpokládá, že rozhodne-li se zákonodárce za situace, kdy má jednotlivec podle
dosavadního zákona možnost jednat určitým způsobem, toto jednání regulovat jinak, pak
musí takto dotčenému jednotlivci poskytnout dostatečný časový prostor k tomu, aby mohl
nové regulaci prizpůsobit své chování. Tento nezbytný časový prostor bude vždy záviset
na konkrétních okolnostech, tedy zejména na tom, čeho se daná právní úprava týká, kdo
jsou její adresáti a zda je respektováno jejich legitímní očekávání. Určitý štandard v tomto
smyslu nakonec vymezil sám zákonodárce v § 3 odst. 3 zákona č. 309/1999 Sb., o Sbírce
zákonu a o Sbírce mezinárodních smluv, podle néhož v případě, že není stanovená účinnost
pozdější, nabývají právní předpisy účinnosti patnáctým dnem po vyhlášení, přičemž
vyžaduje-li to naléhavý obecný zájem, lze výjimečné stanovit dřívější počátek účinnosti,
nejdříve však dnem jejich vyhlášení.
V této konkrétni situaci změny daňového předpisu vůči tomuto typu adresáta
(pracující starobní důchodci) tak došlo již nedodržením zákonem předepsané legisvakanční
lhůty bez toho, aby bylo možné důvodit naléhavý obecný zájem, pro který by tato lhůta
neměla být dodržena k zásahu do zásad demokratického právního státu.“
Napriek tomu, že sa predmetný nález dotýka otázky daní, podľa nálezu ÚS SR
PL. ÚS 109/2011 zo dňa 11. júla 2012 sa vo vzťahu k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov
či iných obdobných povinností uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne požiadavky.
Obdobne ako ÚS ČR, rozhodol ÚS SR v náleze PL. ÚS 13/2012, kde uviedol, že
spojením neprimeraného časového tlaku v podobe neprimerane krátkej legisvakančnej
lehoty a neprimeraného ekonomického tlaku došlo k svojvoľnému zásahu do majetkových
práv – „Napadnutý zákon sa stal účinný dva mesiace po uverejnení v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky. Legisvakačnú lehotu v tejto dĺžke nemožno určite považovať za
ideálnu vzhľadom na rozsiahle a závažné následky zákona v tisíckach zmluvných vzťahov.
V danej veci ústavný súd vníma právnu istotu značne previazane a akcesoricky vo vzťahu
k čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ju uvádza vo výroku za a „v spojení“ s čl. 20 ods. 1
ústavy“. ÚS SR tak posúdil legisvakančnú lehotu 60 dní ako nedostatočnú vo vzťahu
k závažnosti spoločenského dopadu, ktorý bol preukázaný počtom dotknutých zmluvných
vzťahov a závažnosťou zmeny.
Argumenty uvedené v rozhodnutiach ÚS ČR a ÚS SR platia rovnako pre Novelu.
Stanovená 4 dňová legisvakančná lehota nemôže byť vzhľadom na zásah do majetkových
práv dotknutých zamestnancov a zamestnávateľov dostatočná, keďže priami platitelia
zdravotného poistenia dostali len extrémne krátku lehotu na prehodnotenie svojich ročných
rozpočtov (de facto nemali k dispozícii žiadnu lehotu), a to najmä vo vzťahu k vplyvu
nákladov na budúce ekonomické aktivity. Zásah do majetkových práv je závažný, keďže sa
dotýka viac ako 15.000 poistencov, z čoho významnú časť tvoria zamestnanci.»
10.2 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na legitímne
očakávania navrhovatelia v návrhu uvádzajú:
«Neočakávaná a zásadná zmena pravidiel predstavuje rozpor s princípmi právneho
štátu z dôvodu porušenia legitímneho očakávania adresáta právnej normy, ktorého účelom
je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci.
Ústavný súd SR zadefinoval legitímne očakávania a priznal im právnu ochranu
vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6. februára 2008 - „Ústavný súd SR sa
hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho
očakávania (legitimate expectation, der Verlrauenschutz). Už z pomenovania legitímne
očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred
nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej
do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávame je užšou kategóriou ako právna
istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže
vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa
súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne
očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov
princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane
parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je
jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca
nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom
vrchnostenských predpisov“.
„Náhle zmeny pravidiel sú vždy citlivé z ústavnoprávneho hľadiska, a preto im
ústavný súd venuje náležitú pozornosť.“
„V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že náhle zmeny
pravidiel sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé, a preto im musí venovať
náležitú pozornosť. Každý prípad je osobitný a vyžaduje si dôkladné a všestranné
zhodnotenie z hľadiska všetkých súvisiacich okolností. Náhle zmeny pravidiel súvisia
s kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých práv a legitímnym
očakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej
moci...“
Máme za to, že úplným zrušením maximálneho vymeriavacieho základu na platenie
poistného na zdravotné poistenie v nesmierne krátkej dobe, došlo k zásadnému porušeniu
legitímneho očakávania na strane adresátov právnej normy, ktorými sú zamestnanec,
zamestnávateľ a SZČO.
V slovenskom právnom poriadku je maximálny vymeriavací základ na platenie
poistného na zdravotné poistenie dlhodobo zavedeným inštitútom, nakoľko v rozličných
podobách a výškach existuje minimálne už od účinnosti Pôvodného zákona o zdravotnom
poistení, t. j. od 1. januára 1995. Zrušením maximálneho vymeriavacieho základu sa de
facto potláča jeden z účelov samotného maximálneho vymeriavacieho základu, ktorým je
nezaťažovať nad únosnú mieru majetok platiteľov poistného a zachovať primeranú mieru
solidarity v systéme zdravotného poistenia.
Zamestnávatelia a SZČO, ako priami platitelia poistného, nemohli predpokladať
prijatie takejto zásadnej zmeny pri tvorbe svojich ročných rozpočtov na nasledujúci
kalendárny rok. Aj v prípade, ak by niektorí z nich očakávali možnosť zvýšenia
maximálneho vymeriavacieho základu, nikto nemohol predpokladať, že príde k jeho
úplnému zrušeniu. Navyše v situácii, keď samotné rezortné ministerstvo konštatovalo
v Revízii výdavkov, že v sektore zdravotníctva je de facto dostatok zdrojov, keďže
primárnym problémom je nízka efektivita využívania existujúcich zdrojov.
Uvedená zmena je o to zásadnejšia, že sa zároveň týka kľúčových riadiacich
zamestnancoch, ktorí sú zodpovední za chod spoločností, a ktorých disponibilný príjem
je dôsledkom Novely znížený.»
10.3 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na svojvôľu
zákonodarcu navrhovatelia v návrhu uvádzajú:
«ÚS SR priznáva zákonodarcovi širokú diskrečnú právomoc vo vzťahu k regulácii
daňovej či poplatkovej povinnosti. Táto široká právomoc zákonodarcu ale nie je
bezhraničná a limitujú ju princípy daňovej rovnosti a proporcionality, vylúčenie extrémnej
disproporcionality, zákaz svojvoľnosti a povinnosť zákonodarcu podložiť svoje rozhodnutie
objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.
V rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 22/92 Ústavný súd Českej a Slovenskej federatívnej
republiky uviedol: „V oblasti daňové je treba požadovat aby zákonodarní orgán podložil
svoje rozhodnutí objektívními a racionálními kritérii.“
Jedným z bodov, ktoré ÚS SR zakomponoval do svojho ústavného testu ústavnosti
daní a poplatkov, je aj preskúmanie toho, či uloženie dane (resp. poplatku) sleduje
legitímny cieľ a má racionálny základ. Týmto má dôjsť k vylúčeniu svojvôle NR SR pri
zásahu do práv adresátov daňových resp. poplatkových právnych noriem.
Vzhľadom na aplikáciu testu ÚS SR aj na odvody, je odôvodnené tvrdiť, že
predkladateľ Pozmeňovacieho návrhu ako ani zákonodarca a príslušné rezortné
ministerstvo nedokázali podložiť svoje rozhodnutie objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.
Ako je uvedené vyššie v rámci rozpravy predstúpil predkladateľ Pozmeňovacieho
návrhu ako aj minister zdravotníctva Tomáš Drucker. V prípade zrušenia maximálneho
vymeriavacieho základu na platenie poistného na zdravotné poistenie minister
zdravotníctva obhajoval tieto zmeny potrebou financovania rekonštrukcie a modernizácie
nemocníc.
Samotné MZ SR ale v Revízií výdavkov konštatuje, „Verejné výdavky Slovenska
na zdravotníctvo v posledných rokoch rástli rýchlejšie ako celkové verejné výdavky...
Slovensko dáva na zdravotníctvo väčší podiel HDP ako priemer krajín V3, vo výsledkoch
však zaostáva... Jednou z príčin je nízka efektívnosť slovenského zdravotníctva v porovnaní
s OECD a krajinami V3... Pri platbe štátu do systému verejného zdravotného poistenia
chýba diskusia o potrebných výdavkoch a účeloch, na ktoré má byť použité“. Z Revízie
výdavkov je preto zrejmé, že prostriedky na financovanie rekonštrukcie a modernizácie
nemocníc je možné získať aj iným spôsobom ako zrušením maximálneho vymeriavacieho
základu na platenie poistného na zdravotné poistenie, a to napr. zefektívnením slovenského
zdravotníctva. Je verejne známe, že sektor zdravotníctva je zaťažený veľkým množstvom
zmlúv, ktoré sú nevýhodné pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
V náleze ÚS ČR Pl. ÚS 2/08 zo dňa 23. apríla 2008 ústavný súd kritizoval
zákonodarcu resp. štát, ktorý „nezačal s úsporami sám u sebe rozborem, zda je současná
správa věcí verejných účelná, efektívní a hospodárná, zda nedochází k plýtvání verejnými
prostředky. Pokud by štát začal, alespoň částečně, nejprve u sebe, presvedčil by do jisté
míry značnou část obyvatelstva o nutnosti a účelnosti zmeň i v oblasti sociálních dávek,
která je samozrejmé vázána na možnosti státního rozpočtu.
Úlohou Ústavného súdu samozrejme nie je posudzovať správnosť či praktickosť
prijatých zmien, avšak je potrebné zvážiť, či právna úprava, ktorá zasahuje okrem iného aj
do majetkových práv občanov, ktoré sú chránené čl. 20 ods. 1 Ústavy, nevyžaduje existenciu
vecného dôvodu svojho prijatia, nakoľko bez takéhoto zdôvodnenia napĺňa definíciu
svojvoľného zásahu zákonodarcu do ústavných práv v rozpore s princípmi materiálneho
právneho štátu.»
10.4 K namietanému porušeniu princípu právnej istoty vzhľadom na nedodržanie
pravidiel legislatívneho procesu navrhovatelia v návrhu uvádzajú:
«Pre vládne návrhy zákonov sa vyžaduje vo všeobecnosti vyššia kvalita
legislatívneho procesu, ktorá okrem iného spočíva aj v medzirezortnom pripomienkovom
konaní. Účelom medzirezortného pripomienkového konania je okrem iného aj účasť
dotknutých orgánov a verejnosti na legislatívnom procese. Participácia dotknutých orgánov
a verejnosti je obzvlášť žiaduca pri návrhoch zákonov, ktoré sa priamo dotýkajú práv
a povinností občanov SR.
Okrem vlády je zákonodarná iniciatíva priznaná aj výborom NR SR a jednotlivým
poslancom.
Výbory NR SR okrem práva zákonodarnej iniciatívy, ktorým sa vyvoláva proces
tvorby zákona, majú aj právo vstúpiť už do začatého procesu tvorby zákona
prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov. Obe práva sú samostatné a treba ich jednoznačne
rozlíšiť, lebo právo predložiť návrh zákona je ústavným právom, kým právo predložiť
pozmeňujúci návrh k predloženému návrhu zákona nie je právom, ktoré priznáva Ústava.
Návrhom zákona sa začína originálny právotvorný proces, ktorý má vlastné pravidlá.
Pozmeňujúcim návrhom sa vstupuje do už začatého právotvorného procesu. Z účelu oboch
úkonov možno odvodiť rozdiel medzi nimi - pozmeňujúcim návrhom sa pôvodne predložený,
originálny návrh, upravuje tak, že originálny návrh sa mení alebo dopĺňa, ale je
nevyhnutné, aby neprichádzalo k novým zásadným zmenám oproti pôvodnému návrhu.
Pozmeňovací návrh, ktorý v druhom čítaní do pléna NR SR predložil gestorský
výbor, ktorým bol výbor NR SR pre zdravotníctvo, v skutočnosti nemal povahu
pozmeňujúceho návrhu k pôvodne predloženému návrhu zákona, ale bol de facto novým
návrhom zákona, nakoľko zásadným spôsobom menil Vládny návrh novely zákona o
zdravotnom poistení. Predložením tohto pozmeňujúceho návrhu v druhom čítaní
predkladateľ obišiel ustanovenia § 68 ods. 1 a 3 (povinnosť predloženia dôvodovej správy),
§ 70 ods. 2 (poskytnúť návrh zákona, ktorý bol postúpený do druhého čítania vláde na
prerokovanie a zaujatie stanoviska v spojení s pripomienkovým konaním), § 77 ods. 3, § 78
zákona (prerokovať návrh zákona v príslušných výboroch ako aj vypracovať stanovisko
výborov NR SR k návrhu zákona) č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rokovacom
poriadku“), čím zmaril rokovanie o svojom novom návrhu v pléne NR SR v prvom čítaní,
prerokovanie návrhu zákona vo výboroch NR SR ako aj medzirezortný pripomienkový
proces. Obdobne prišlo k porušeniu čl. 31 legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej
republiky.
NR SR mala možnosť zamedziť rokovaniu o predloženom Pozmeňujúcom návrhu.
Tým, že tak neurobila, neodstránila protiprávnosť správania výboru NR SR pre
zdravotníctvo, ale znásobila počet postupov nerešpektujúcich Ústavu o postup pléna NR SR,
ktorý tiež nebol v súlade s Ústavou.
Predložením Pozmeňovacieho návrhu výbor NR SR pre zdravotníctvo naplnil svoje
oprávnenie, ktoré mu priznáva Zákon o rokovacom poriadku, avšak svojim konaním obišiel
povinnosť vlády (keďže väčšinu v príslušnom výbore majú poslanci vládnej koalície)
predložiť návrh zákona na riadne medzirezortné pripomienkové konanie, čím došlo
k obmedzeniu dotknutých orgánov a verejnosti na participácii pri tak zásadnej zmene
systému zdravotného poistenia, akou je zrušenie maximálneho vymeriavacieho základu
na platenie poistného na zdravotné poistenie.
Okrem vyššie uvedeného, spoločná správa, ktorou došlo k predloženiu
Pozmeňovacieho návrhu do druhého čítania Vládnej novely zákona o zdravotnom poistení,
bola schválená a predložená NR SR dňa 29. novembra 2016 (ďalej len „Spoločná správa“).
Novela v znení Pozmeňovacieho návrhu bola schválená už 30. novembra 2016.
Podľa § 81 ods. 2 Zákona o rokovacom poriadku môže NR SR rokovať o návrhu
zákona v druhom čítaní najskôr po uplynutí 48 hodín od doručenia spoločnej správy.
O skrátení tejto lehoty môže na návrh gestorského výboru alebo spoločného spravodajcu
rozhodnúť NR SR bez rozpravy, ak ide o jednoduchý návrh zákona.
V prípade Spoločnej správy došlo k rokovaniu o návrhu zákona hneď na druhý deň
bez toho, aby gestorský výbor navrhol skrátenie lehoty a aby NR SR tento návrh schválila.
Zároveň máme za to, že aj keby došlo k schváleniu takéhoto návrhu, Novela nemá charakter
jednoduchého návrhu zákona.
Podľa PL. ÚS 29/05, porušenie noriem ústavného procesu je v prípadoch hrubého
a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť
do rozporu prijatého zákona s ústavou.“ (PL. ÚS 48/03) Citovaný právny názor vychádza
vo všeobecnosti zo zákazu svojvôle v postupe orgánov verejnej moci a v konkrétnych
okolnostiach schvaľovania napadnutého zákona zo zákazu svojvôle v zákonodarnom
procese ako princípu, ktorý treba podľa názoru ústavného súdu považovať za integrálnu
súčasť princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy.
Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľov, že pri schvaľovaní zákona
o preukazovaní pôvodu majetku došlo k závažnému porušeniu zákona o rokovacom
poriadku, a zdôrazňuje, že nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho
procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku nielen nezanedbateľný vplyv
na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí
neústavnosť zákona ako celku (porovnaj k tomu napr. judikatúru Ústavného súdu Českej
republiky vymedzenú najmä v náleze sp. zn. Pl. ÚS 77/06 z 15. februára 2007 alebo v náleze
sp. zn. Pl. ÚS 21/01 z 12. februára 2002).“
Máme za to, že postupom gestorského výboru, v ktorom majú väčšinu poslanci
vládnej koalície, došlo (i) k vedomému obídeniu povinnosti predložiť vládny návrh zákona
na medzirezortné pripomienkové konanie a (ii) k zásadnej zmene Vládneho návrhu novely
zákona o zdravotnom poistení, ktorá bola svojou povahou predložením nového návrhu
zákona, čím došlo k obídeniu povinnosti prerokovať návrh zákona v 1. čítaní ako aj jeho
prerokovanie výbormi NR SR. NR SR zároveň nedodržala ani lehotu na rokovanie
o predloženom Pozmeňovacom návrhu prostredníctvom Spoločnej správy.
Postupom gestorského výboru a samotnej NR SR preto došlo k zásadnému porušeniu
pravidiel legislatívneho procesu, čím došlo k porušeniu základných princípov materiálneho
právneho štátu.»
11. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú:
«Čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu chránia základné ľudské právo
pokojne užívať svoj majetok. Akékoľvek dane či odvody sú zásahom do pokojného užívania
majetku, avšak takýto zásah je ospravedlnený verejným záujmom spoločnosti na potrebe
financovania verejných statkov. Takýto zásah ale nemôže byť svojvoľný a neprimeraný.
ÚS SR, ÚS ČR a ESĽP zaručujú štátu široké právomoci v úprave daňovej povinnosti alebo
inej povinnosti s povahou dane. S prihliadnutím na judikatúru ÚS SR máme za to, že
prijatím Novely došlo k neprimeranému a svojvoľnému zásahu do ústavou garantovaných
majetkových práv zamestnanca, zamestnávateľa a SZČO spôsobených kombináciou
neprimeraného ekonomického a časového tlaku. Tento neprimeraný ekonomický a časový
tlak na očakávaný majetok je spôsobený zrušením maximálneho vymeriavacieho základu
na platenie poistného na zdravotné poistenie v extrémne krátkej legisvakančnej lehote.
ÚS SR priznáva zákonodarcovi širokú diskrečnú právomoc vo vzťahu k regulácii
daňovej či poplatkovej povinnosti. Táto široká právomoc zákonodarcu ale nie je
bezhraničná a limitujú ju princípy daňovej rovnosti a proporcionality, vylúčenie extrémnej
disproporcionality, zákaz svojvoľnosti a povinnosť zákonodarcu podložiť svoje rozhodnutie
objektívnymi a racionálnymi dôvodmi.
Vo sfére otázok primeranosti daní a poplatkov ÚS SR stanovil ústavný test, ktorý by
mal zahŕňať preskúmanie:
a) rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom,
resp. „na základe zákona“, teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom verejnej moci
a v medziach tohto splnomocnenia,
b) či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,
c) či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne
nadmernú záťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom a
legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne
disproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality),
d) či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitosti) nie je prejavom zjavného,
resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými
skupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení
s neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným
zreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).
Uvedený test sa v zmysle judikatúry ÚS SR používa aj vo vzťahu k ustanoveniu
poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností.
Prijatie Novely je zásadným spôsobom v rozpore s bodom b) tohto ústavného testu,
keďže dôvody, ktorými obhajovalo MZ SR zrušenie maximálneho vymeriavacieho základu
(november 2016) sú v rozpore so zisteniami toho istého ministerstva v Revízii výdavkov
(október 2016), ktoré poukazuje na dostatočné množstvo zdrojov v systéme v spojení s ich
neefektívnymi využívaním. Neodôvodnené zväčšovanie odvodovej záťaže, pri deklarovanej
vedomosti rezortného ministerstva o problematickom využívaní zdrojov zo zdravotného
poistenia v tom istom čase, predstavuje rozpor so základným rámcom práva na ochranu
majetku.
Novelu je preto možné pokladať za značný zásah do majetkových práv
zamestnávateľov vysokopríjmových zamestnancov, týchto zamestnancov a SZČO,
ku ktorému došlo vo veľmi krátkej dobe od prijatia Novely. Táto náhla a nečakaná zmena
zasiahla primárne do práva na očakávaný majetok adresátov právnej normy, ktorý je
chránený rovnakými princípmi ako už nadobudnutý majetok.»
12. V súvislosti s namietaným porušením čl. 40 ústavy navrhovatelia vo svojom
návrhu uvádzajú:
«Čl. 40 Ústavy zaručuje právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotné
pomôcky. Ústavnoprávnou praxou je toto právo považované za kategóriu sociálnych,
hospodárskych a kultúrnych práv, ktorých ochrana je limitovaná ekonomickými
možnosťami štátu. ÚS SR, ÚS ČR a ESĽP zaručujú štátu široké právomoci v úprave
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Napriek tomu máme za to, že zrušením
maximálneho vymeriavacieho základu na platenie poistného na zdravotné poistenie došlo k
zásahu do tohto práva spôsobeného porušením ekvivalencie medzi výškou poistného
odvedeného do systému zdravotného poistenia a následného poistného plnenia.
V súlade s judikatúrou ÚS ČR, výsledkom porušenia ekvivalencie medzi zaplateným
poistným a následným poistným plnením je neústavná neprimeranosť hmotného
zabezpečenia poskytnutého zo sociálneho poistenia. Takéto zdôvodnenie neústavnosti výšky
poistného je samozrejme možné analogicky vztiahnuť aj na poistné na zdravotné poistenie.
ÚS ČR vo svojom náleze Pl. ÚS 8/07 zo dňa 23. marca 2010 stanovil, že poistencovi
plynie základné právo na zákonodarcom transparentne určený komponent ekvivalencie
(primeranosti) vo verejnom dôchodkovom, nemocenskom a zdravotnom poistení, a to v takej
miere, že si zachováva povahu právneho inštitútu poistenia a nemení ho v daň.
S poukazom na vyššie uvedený nález ÚS ČR Pl. ÚS 8/07 máme za to, že zrušením
maximálneho vymeriavacieho základu na platenie poistného, na zdravotné poistenie došlo
k narušeniu ekvivalencie medzi zaplateným poistným a následne poskytovaným poistným
plnením.
ÚS ČR v tomto náleze poukázal na to, že zákonodarca by pri realizácii ochrannej
a prerozdeľovacej funkcie sociálnej politiky nemal potláčať ďalšie esenciálne funkcie
sociálnej politiky, teda ani funkciu stimulačnú, ktorá by mala žiaducim spôsobom
ovplyvňovať ekonomické správanie poistencov a vo svojom dôsledku viesť k zvyšovaniu
celkových príjmov daného systému.
Podľa údajov uvedených v Revízii výdavkov priemerné výdavky zdravotných
poisťovní na poistenca boli v roku 2015 vo výške cca 700 EUR ročne. Zrušením
maximálneho vymeriavacieho základu na výpočet poistného na zdravotné poistenie
v prípade niektorých vysokopríjmových osôb dôjde k situácii, že do systému zdravotného
poistenia odvedú ročne mnohonásobne viac než je suma priemerných výdavkov zdravotných
poisťovní na jedného poistenca, a tým dôjde k jasnej neekvivalencii systému zdravotného,
poistenia, tak ako je chápaná nálezom ÚS ČR Pl. ÚS 8/07.»
13. Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ustanovenie § 13 ods. 9
zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002
Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
II.
Predbežné prerokovanie návrhu skupiny poslancov
14. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 74 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej
právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada a ktorá
bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať najmenej
pätina poslancov národnej rady.
Podľa § 75 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 musí obsahovať
a) označenie právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia,
ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou
navrhovateľ namieta,
b) dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam o súlade napadnutého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom
vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,
c) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho
ustanovenia alebo medzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej ustanovenia, s
ktorým napadnutý právny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval
návrh skupiny poslancov a dospel k názoru, že návrh spĺňa zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ako aj procesné podmienky,
za ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o nej. Na základe týchto
skutočností ústavný súd rozhodol o prijatí návrhu na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2020
Ivan Fiačan
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky