Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 449/2019
PDF · 214.39 KB
No categories available
I. ÚS 449/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , a ,
, , zastúpených advokátom JUDr. Milošom
Kaščákom, Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Er 227/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 227/2007 p o r u š e n é
b o l o .
2. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
každému v sume 250 € (slovom dvestopäťdesiat eur), ktoré j e Okresný súd Prešov
p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. a p r i z n á v a trovy konania v sume
365,86 € (slovom tristošesťdesiatpäť eur a osemdesiatšesť centov), ktoré j e Okresný súd
Prešov p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Miloša Kaščáka,
Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 449/2019-16 z 19. novembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , a ,
, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 227/2007
(ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vystupujú v napadnutom
konaní v procesnom postavení povinných z exekúcie. Z obsahu súdneho spisu okresného
súdu sp. zn. 23 Er 227/2007 ústavný súd zistil, že napadnuté konanie začalo
8. februára 2007, keď bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky
JUDr. Aleny Szalayovej, Exekútorský úrad v Leviciach (ďalej len „súdna exekútorka“),
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. Ex 106/2007 na podklade návrhu
oprávneného z exekúcie, ktorým bola obchodná spoločnosť ,
, (ďalej len „oprávnený“). Okresný súd
vydal 13. februára 2007 súdnej exekútorke poverenie č. 5707 027942* na vykonanie
exekúcie.
3. V priebehu napadnutého konania okresného súdu bola zistená nemajetnosť
sťažovateľov ako povinných z exekúcie, na podklade čoho oprávnený 4. júla 2016 písomne
navrhol súdnej exekútorke zastavenie exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. h)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresnému súdu bol tento návrh
oprávneného doručený 22. júla 2016 prostredníctvom súdnej exekútorky. Okresný súd
v napadnutom konaní rozhodol o návrhu na zastavenie exekučného konania uznesením
sp. zn. 23 Er 227/2007 z 29. apríla 2019, a to podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného
poriadku, teda z dôvodu, že zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Prešov svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 23Er 227/ 2007
porušil základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľom 1.500,- Eur do jedného
mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia k rukám hociktorého z nich.
Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 23Er 227/2007 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd
Prešov povinný vyplatiť ich právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov, chronológia úkonov okresného súdu
v napadnutom konaní
5. Ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti
a zároveň ho vyzval, aby ústavnému súdu oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
6. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprO 570/2019 z 30. apríla 2019
uviedol, že v tejto veci súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. K okolnostiam danej
veci uviedol, že je pravdou, že okresný súd vo veci začal konať až v apríli 2018 po urgencii
oprávneného. Nečinnosť bola podľa jeho vyjadrenia spôsobená personálnou
poddimenzovanosťou okresného súdu.
7. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení z 10. júla 2019 uviedol,
že sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou a stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
9. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 23 Er 227/2007 zistil,
že v napadnutom konaní boli uskutočnené tieto úkony:
- 8. februára 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. Ex 106/2007 na podklade doručeného návrhu
oprávneného,
- 13. februára 2007 okresný súd vydal súdnej exekútorke poverenie č. 5707 027942*
na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávneného,
- 22. februára 2007 súdna exekútorka vydala upovedomenie o začatí exekúcie
sp. zn. Ex 106/2007,
- 25. mája 2007 okresný súd uznesením č. k. 23 Er 227/07-44 rozhodol o zamietnutí návrhu
sťažovateľov ako povinných na odklad exekúcie,
- 4. júla 2016 bol súdnej exekútorke doručený písomný návrh oprávneného na zastavenie
napadnutého konania podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, teda z dôvodu,
že majetok povinného (sťažovateľov) nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie,
- 22. júla 2016 bol okresnému súdu doručený súdnou exekútorkou odstúpený návrh
na zastavenie napadnutého konania,
- 23. februára 2018 bola okresnému súdu doručená písomná žiadosť sťažovateľov
na vydanie rozhodnutia o zastavení exekúcie,
- 18. februára 2018 a 10. apríla 2018 sťažovatelia požiadali okresný súd o odstránenie
prieťahov v napadnutom konaní a o vydanie rozhodnutia o zastavení napadnutého konania,
- 11. apríla 2018 okresný súd vyzval oprávneného na vyjadrenie k tomu, či návrh
na zastavenie exekúcie smeruje voči obidvom sťažovateľom ako povinným, alebo len voči
sťažovateľke ,
- 3. mája 2018 okresný súd prípisom sp. zn. 1 SprO 724/2018 písomne vyrozumel
sťažovateľov o tom, že dožiadal oprávneného na vyjadrenie k tomu, či ním podaný návrh
na zastavenie exekúcie smeruje voči obidvom sťažovateľom ako povinným, alebo len voči
sťažovateľke ako povinnej,
- 29. apríla 2019 okresný súd uznesením sp. zn. 23 Er 227/2007 rozhodol o zastavení
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že zastavenie
exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným
súdom
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade
s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
16. Exekučný poriadok je vo všeobecnosti procesnou normou (hoci obsahuje
aj niektoré hmotnoprávne ustanovenia), ktorá je vo vzťahu k Civilnému sporovému
poriadku lex specialis a z toho vyplýva, že od 1. júla 2016 je potrebné aj v exekučných
konaniach začatých pred týmto dňom primerane použiť ustanovenia Civilného sporového
poriadku (§ 2 CSP, § 200 Exekučného poriadku).
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
18. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého konania vo fáze namietanom
sťažovateľmi bolo už len rozhodnutie o zastavení exekúcie na návrh oprávneného,
a teda ho nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité.
19. V konaní o ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma
aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V prípade
sťažovateľov ústavný súd nevzhliadol žiadnu okolnosť v ich správaní, ktorou by ovplyvnili
dĺžku napadnutého konania, a teda nemožno im pričítať podiel na stave, v akom sa vec
nachádzala v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu. Naopak, aktivitu
sťažovateľov premietnutú do podania žiadosti o vydanie uznesenia o zastavení exekúcie
(podanie z18. februára 2018, pozn.) a žiadosti o odstránenie prieťahov v napadnutom
konaní (podanie z 10. apríla 2018, pozn.) je možné považovať za skutočnosti, ktoré
pozitívnym spôsobom prispeli k odstráneniu nečinnosti okresného súdu.
20. Ústavný súd pri hodnotení samotného postupu okresného súdu v napadnutom
konaní musí konštatovať, že po doručení návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie
v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku bol tento bez akéhokoľvek
relevantného dôvodu absolútne nečinný (návrh oprávneného na zastavenie exekúcie bol
doručený okresnému súdu 22. júla 2016, pozn.). Ďalší úkon okresného súdu v napadnutom
konaní je možné evidovať po podaní žiadosti z 18. februára 2018, ktorou právny zástupca
sťažovateľov požiadal okresný súd, aby vo veci vydal uznesenie o zastavení exekúcie
v zmysle podaného návrhu, teda po takmer 2 rokoch od podania návrhu oprávneným.
Následne okresný súd 11. apríla 2018 vyzval oprávneného na vyjadrenie, či jeho návrh
na zastavenie exekúcie smeruje voči obom povinným. Od daného procesného úkonu
okresného súdu možno konštatovať jeho opätovnú nečinnosť v trvaní takmer
1 roka (uznesenie sp. zn. 23 Er 227/2007 ktorým súd exekúciu zastavil, bolo vydané
29. apríla 2019, pozn.).
21. Pokiaľ predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprO 570/2019
z 30. apríla 2019 uviedol, že „... nečinnosť súdu bola spôsobená personálnou
poddimenzovanosťou Okresného súdu Prešov...“, ústavný súd upriamuje pozornosť
na svoju ustálenú judikatúru, keď v podobných súvislostiach viackrát vyslovil
(pozri, napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu),
že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy,
a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48
ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné
opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných
prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem
uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu,
a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho
sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti ústavnej sťažnosti
nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení okresného
súdu (I. ÚS 6/06).
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného
súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 227/2007 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
V.
Príkaz konať a primerané finančné zadosťučinenie
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
24. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa, svojou
nečinnosťou vo veci konal.
25. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu
porušené, vo výroku tohto nálezu už neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, pretože v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti
bolo napadnuté konanie skončené vydaním rozhodnutia o zastavení exekúcie uznesením
sp. zn. 23 Er 227/2007 z 29. apríla 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2019
(bod 4 výroku tohto nálezu).
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
27. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
28. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
29. Podľa § 135 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote
priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného
ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý
aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
30. Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €,
a to z dôvodu, že „... k porušovaniu ich práv dochádza od roku 2016 až ku dnešnému dňu.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovatelia považujú
za značnú ujmu na ich právach na súdnu a inú právnu ochranu garantovaných Ústavou
Slovenskej republiky.“.
31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma
požadovaná sťažovateľmi nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
32. S prihliadnutím na dĺžku nečinnosti pri rozhodovaní okresného súdu o návrhu
na zastavenie exekúcie, berúc do úvahy samotnú povahu veci vrátane procesného
postavenia sťažovateľov ako povinných, ktorí ak by si riadne a včas splnili svoj záväzok
voči oprávnenému, nemuselo by k exekúcii vôbec dôjsť, a prihliadajúc tiež na skutočnosť,
že v čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti už bolo napadnuté konanie právoplatne
zastavené, ústavný súd považoval za primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume
250 € každému zo sťažovateľov (bod 2 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti prevyšujúcej
uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie nevyhovel, tak ako je uvedené
v bode 4 výroku tohto nálezu.
VI.
Trovy konania
33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 73
ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne
alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2018, ktorá bola 980 €.
35. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2019 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13
ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
36. Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný
v roku 2019 sumu 163,33 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje
sumu 326,66 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri dvoch sťažovateľoch
vykonané v roku 2019 po 9,80 €, čo spolu predstavuje sumu 365,86 € (bod 3 výroku
nálezu).
37. Keďže sťažovatelia vo vyjadrení z 10. júla 2019 k vyjadreniu predsedu okresného
súdu neuviedli žiadne nové skutočnosti, ústavný súd za tento úkon náhradu trov konania
podľa vyhlášky nepriznal.
38. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
39. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu