Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 66/2020
PDF · 179.84 KB
No categories available
III. ÚS 66/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2020,
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Andreou Forgáčovou, Dolná Strieborná 2, Banská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
9 C 6/2018-11 zo 14. februára 2018 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
13 Co 105/2018-34 z 27. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2018
doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,
toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody ,
bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 9 C 6/2018-11 zo 14. februára 2018 (ďalej len
,,napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 13 Co 105/2018-34 z 27. apríla 2018 (ďalej len ,,napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým
uznesením okresného súdu zamietol sťažovateľov návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia a zároveň mu nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. O odvolaní proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu, pokiaľ ide o jeho výrok I,
ktorým okresný súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, potvrdil. K tomu
sťažovateľ dodal: ,,Krajský súd... potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom uviedol,
že z obsahu podaného odvolania nevyplýva, že sťažovateľ sa odvolal aj do výroku, ktorým
mu súd prvej inštancie nepriznal nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov.“
3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odvolaní, ako aj v samotnej žiadosti a návrhu
uviedol, že žiada o oslobodenie od súdnych poplatkov aj v odvolacom konaní. Zároveň
uviedol, že poukazoval na predchádzajúce rozhodnutia, v zmysle ktorých bol sťažovateľ
od súdnych poplatkov oslobodený, a to na základe totožných dôvodov. K tomu dodal: ,,...
pričom poukázal aj na rozhodnutie Centra právnej pomoci, v zmysle ktorého bolo
konštatované, že je osobou v materiálnej núdzi. V tomto konaní však nepožiadal Centrum
právnej pomoci o pridelenie advokáta, resp. právneho zástupcu, nakoľko si návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia písal sám vrátane žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov.“
4. Zároveň sťažovateľ uviedol, že v podanom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia uviedol, aby okresný súd vykonal v príslušných registroch lustráciu a vyhľadal
si sťažovateľom uvedené rozhodnutia, z ktorých podľa neho vyplýva, že je osobou
v materiálnej núdzi. Dodal: ,,Okresný súd... oslobodenie od súdnych poplatkov
sťažovateľovi nepriznal, a o tomto výroku nerozhodol ani Krajský súd v Banskej Bystrici...,
čím mu absolútne znemožnili oba konajúce súdy prístup k súdu a právo uplatňovať si jeho
práva v rámci súdneho konania.“ Sťažovateľ uviedol, že poukázal aj na iné rozhodnutia,
a preto dospel k záveru, že je vylúčené, aby bola v jeho prípade rovnaká situácia a sociálne
postavenie posudzované rozdielne, a to len z dôvodu, že sa sťažovateľ v uvedenom konaní
nežiadal zastúpiť Centrom právnej pomoci, resp. ním prideleným právnym zástupcom,
ale žalobu podal sám vo vlastnom mene. K tomu dodal: ,,Rozdiel teda vníma v tom... ak dá
žiadosť na Centrum právnej pomoci, je mu pridelený právny zástupca, automaticky spĺňa
podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov... avšak ak sťažovateľ podal návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia sám ako fyzická osoba bez právneho zástupcu...
nespĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.“
5. V závere sťažovateľ dodal, že je presvedčený o tom, že nesprávnym úradným
postupom a napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a ako účastníkovi konania mu bola
znemožnená realizácia jeho práv. Zároveň namietol, že mu neboli zabezpečené rovnaké
možnosti na uplatňovanie jeho práv, pretože aj napriek opakovanému oslobodeniu
od súdnych poplatkov v iných konaniach mu v tomto prípade oslobodenie od súdnych
poplatkov priznané nebolo.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,
zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
č. 209/1992 Zb., a základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 2, právo na súdnu ochranu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky zák. č. 460/1992 Zb., postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica,
spis. zn. 9C/6/2018-11 zo dňa 14. februára 2018, v spojitosti s uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici, spis. zn. 13Co/105/2018-34 zo dňa 27. apríla 2018, porušené bolo.
2. Uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, spis. zn. 9C/6/2018-11 zo dňa
14. februára 2018, v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici,
spis. zn. 13Co/105/2018-34 zo dňa 27. apríla 2018, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému
súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
3. Okresnému súdu Banská Bystrica sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením
práv sťažovateľa. Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je
porušovateľ povinný zaplatiť do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len ,,rozvrh práce ústavného
súdu“) na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu
je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca
spravodajca, ktorému bola vec pridelená. Ústavná sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 1377/2018 bola pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorý
je v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce ústavného súdu členom tretieho senátu, ktorý
pracuje v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Právomoc ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
17. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí
byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie
III.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení
základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým uznesením okresného súdu
a napadnutým uznesením krajského súdu.
19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu
20. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (III. ÚS 364/2018).
21. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (I. ÚS 476/2019).
22. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
23. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ využil
svoje právo a proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý tak aj učinil vydaním napadnutého
uznesenia krajského súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preto vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
24. S poukazom na uvedené preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť
sťažovateľa odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
25. Pokiaľ ide o sťažovateľove námietky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu, ako sú uvedené v podanej ústavnej sťažnosti, teda týkajúce sa otázky
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ
ich mohol uplatniť už v konaní pred všeobecným súdom. To však, ako vyplýva aj z obsahu
podaného odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, neurobil.
26. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
27. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne (,,... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity. Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci
vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj
ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
28. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá ústavnú sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (m. m. III. ÚS 31/2020).
29. S poukazom na uvedené preto ústavný súd odmietol v tejto časti ústavnú
sťažnosť sťažovateľa s poukazom na § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu