Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 69/2020
PDF · 184.86 KB
No categories available
III. ÚS 69/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného JUDr. Júliusom
Kvetánom, advokátska kancelária, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom
sp. zn. 24 Co 102/2018 z 11. decembra 2018, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 160/2019 z 28. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami
doručenými ústavnému súdu 3. januára 2020 a 8. januára 2020, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.
24 Co 102/2018 z 11. decembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“),
ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 3 Cdo 160/2019 z 28. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal obnovy
konania vedeného na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
7 C 668/2001, v ktorom vystupoval v postavení žalovaného, na tom skutkovom základe,
že po vydaní rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 668/2001-964 z 13. júla 2013, ktorý
bol založený na tvrdení, že súd považuje nájomnú zmluvu č. 512-037/96 za absolútne
platnú, bolo všeobecnými súdmi určené, že nájomná zmluva č. 512-037/96 z 20. decembra
1996, ktorú predložil v súdnom konaní žalobca – , nebola
platná, ale je platná nájomná zmluva č. 512-037/96 z 21. decembra 1996, ktorú žalobca
ako dôkaz v pôvodnom konaní nepredložil, teda neuniesol dôkazné bremeno. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 18 C 238/2015 z 12. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol napriek sťažovateľom
uvádzanej novej skutočnosti (konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov), ktorú nemohol
použiť v pôvodnom konaní.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého
krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Co 102/2018 z 11. decembra 2018 rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil. Na základe dovolania podaného sťažovateľom najvyšší súd uznesením
sp. zn. 3 Cdo 160/2019 z 28. novembra 2019 predmetné dovolanie odmietol
ako neprípustné.
4. Podľa názoru sťažovateľa sa odvolací ani dovolací súd vôbec nevyrovnali s ním
uvádzanými novými skutočnosťami, v dôsledku čoho došlo k vade konania a k porušeniu
práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Sťažovateľ poukázal najmä na skutočnosť,
že rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 668/2001 zo 9. júla 2013 (v pôvodnom konaní)
je nepreskúmateľným rozhodnutím bez právnej logiky, pretože jeho odôvodnenie
nezodpovedá skutkovému stavu, keďže je založený na žalobcom nepredloženom
a neoznačenom dôkaze – nájomnej zmluve č. 512-037/96 z 21. decembra 1996, ktorá bola
neskoršími rozhodnutiami všeobecných súdov v spore medzi sťažovateľom a žalobcom
určená ako platná. Sťažovateľ zastáva názor, že je právne nemožné, aby bolo vydané
spravodlivé a zákonné rozhodnutie bez toho, aby žalobca predložil v pôvodnom konaní
nájomnú zmluvu č. 512-037/96 z 21. decembra 1996, ale označil a predložil len nájomnú
zmluvu č. 512-037/96 z 20. decembra 1996, ktorá nie je platná.
5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti
sťažovateľa proti napadnutému rozsudku uznesením č. k. I. ÚS 167/2019-12 zo 4. apríla
2019 odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že na najvyššom súde bolo podané
dovolanie, o ktorom nebolo v čase podania sťažnosti rozhodnuté. Keďže ústavnému súdu
i účastníkom konania pred ním je skutkový a právny stav sťažovateľovej veci známy,
ústavný súd odkazuje na opísané uznesenie ústavného súdu.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde
v Prešove pod sp. zn. 24Co/102/2018 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp.zn. 3Cdo 160/2019 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28. novembra 2019 č.k. 3Cdo 160/2019 a zrušuje rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11. decembra 2018 č.k. 24Co/102/2018-415 a vec vracia Krajskému
súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania
v sume 254,88 eur...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
13. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
14. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je významný najmä § 45
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.
15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
18. Pri prieskume ústavnej sťažnosti úlohou ústavného súdu v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou nie je preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,
ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť
konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu,
aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo
sloboda strany sporu pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
19. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových
princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru,
je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,
aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
III.
Právne posúdenie
20. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ neuvádza vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnu relevantnú argumentáciu, ktorou
by z ústavnoprávneho hľadiska namietal porušenie svojich ústavných práv právnymi
závermi najvyššieho súdu, v zmysle ktorých najvyšší súd odmietol sťažovateľom podané
dovolanie ako neprípustné. Inak povedané, sťažovateľ síce v petite sťažnosti označil
konkrétne články ústavy a dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a jeho postupom porušené, avšak v obsahu ústavnej sťažnosti napriek právnemu
zastúpeniu sťažovateľ neuvádza argumentáciu alebo odôvodnenie jeho právneho názoru
o porušení týchto článkov ústavy a dohovoru (požiadavka plynúca z čl. 127 ústavy a § 43
a 123 zákona o ústavnom súde), resp. so závermi najvyššieho súdu o odmietnutí jeho
dovolania ako procesne neprípustného nijako nepolemizuje. Tento nedostatok odôvodňuje
rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2
písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
21. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného
súdu), ktorými bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania,
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza v podstate jedinú
podstatnú námietku, ktorou je nevysporiadanie sa konajúcich súdov s novými skutkovými
zisteniami vo vzťahu k dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy medzi stranami sporu.
Tieto skutkové zistenia vyplynuli podľa sťažovateľa z uznesenia Krajského súdu
v Košiciach č. k. 4 Co 223/2010-503 z 25. apríla 2013 a rozsudku Okresného súdu Košice I
č. k. 34 C 108/2002-709 z 26. novembra 2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 1 Co 63/2014-763 zo 4. marca 2015, ako aj z opravného uznesenia
okresného súdu sp. zn. 7 C 668/2001 z 5. novembra 2018. Podľa názoru sťažovateľa novou
skutočnosťou známou sťažovateľovi až po ukončení pôvodného súdneho konania je fakt,
že platná nájomná zmluva je zmluva č. 512-037/96 uzatvorená 21. decembra 1996
(nie 20. decembra 1996), pričom ustálenie dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy podľa
sťažovateľa, ktorého obnovy sa domáha, je zásadné, pretože žalobca predložením nájomnej
zmluvy uzatvorenej 20. decembra 1996 neuniesol v pôvodnom konaní dôkazné bremeno.
22. Ústavný súd konštatuje, že napriek nedostatočnému odôvodneniu ústavnej
sťažnosti aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v záujme poskytnutia materiálnej ochrany
označeným právam sťažovateľa posúdil ústavnú akceptovateľnosť rozsudku krajského súdu,
v ktorého skutkových a právnych záveroch pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti.
23. Krajský súd pri odôvodňovaní svojich právnych záverov jasne a presvedčivo
odpovedal na ťažiskové námietky sťažovateľa a jasne poukázal, odkazujúc na odôvodnenie
rozsudku okresného súdu, že medzi sporovými stranami nebolo sporné uzatvorenie
nájomnej zmluvy č. 512-037/96 medzi sťažovateľom a žalobcom, sporný bol iba dátum
jej uzavretia, pretože boli vyhotovené dve totožné nájomné zmluvy s rozdielnymi dátumami
(20. decembra 1996 a 21. decembra 1996), čo však z pohľadu konajúcich súdov nemalo
vplyv na platnosť nájomnej zmluvy č. 512-037/1996 ako takej. Na základe uvedeného
krajský súd, ako aj okresný súd vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že pokiaľ
by aj povolili obnovu pôvodného konania, dospeli by k rovnakému záveru ako v pôvodnom
konaní, keďže skutkové okolnosti (s výnimkou dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy)
zostali nemenné. Z uvedených dôvodov by obnovené konanie neprivodilo pre sťažovateľa
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a preto jeho návrhu na povolenie obnovy konania nebolo
možné vyhovieť.
24. Uvedené závery krajského súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať
vzhľadom argumentáciu sťažovateľa, ako aj skutkový a právny stav vo veci za zjavne
nelogické, arbitrárne či neodôvodnené. Sťažovateľ v žalobnom návrhu nepreukázal
naplnenie jedného zo zásadných dôvodov na povolenie obnovy konania, teda nepreukázal
skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť pre neho ako žalovaného v pôvodnom konaní
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a preto závery krajského súdu a ich odôvodnenie je nutné
považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je
oprávnený a ani nemá dôvod zasahovať.
25. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu