Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 69/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného JUDr. Júliusom

Kvetánom, advokátska kancelária, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom

sp. zn. z 11. decembra 2018, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho uznesením sp. zn. z 28. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami

doručenými ústavnému súdu 3. januára 2020 a 8. januára 2020, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.

z 11. decembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“),

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho

uznesením sp. zn. z 28. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal obnovy

konania vedeného na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom vystupoval v postavení žalovaného, na tom skutkovom základe,

že po vydaní rozsudku okresného súdu č. k. -964 z 13. júla 2013, ktorý

bol založený na tvrdení, že súd považuje nájomnú zmluvu č. 512-037/96 za absolútne

platnú, bolo všeobecnými súdmi určené, že nájomná zmluva č. 512-037/96 z 20. decembra

1996, ktorú predložil v súdnom konaní žalobca – , nebola

platná, ale je platná nájomná zmluva č. 512-037/96 z 21. decembra 1996, ktorú žalobca

ako dôkaz v pôvodnom konaní nepredložil, teda neuniesol dôkazné bremeno. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol napriek sťažovateľom

uvádzanej novej skutočnosti (konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov), ktorú nemohol

použiť v pôvodnom konaní.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2018 rozhodnutie súdu prvej

inštancie potvrdil. Na základe dovolania podaného sťažovateľom najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. novembra 2019 predmetné dovolanie odmietol

ako neprípustné.

4. Podľa názoru sťažovateľa sa odvolací ani dovolací súd vôbec nevyrovnali s ním

uvádzanými novými skutočnosťami, v dôsledku čoho došlo k vade konania a k porušeniu

práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Sťažovateľ poukázal najmä na skutočnosť,

že rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 9. júla 2013 (v pôvodnom konaní)

je nepreskúmateľným rozhodnutím bez právnej logiky, pretože jeho odôvodnenie

nezodpovedá skutkovému stavu, keďže je založený na žalobcom nepredloženom

a neoznačenom dôkaze – nájomnej zmluve č. 512-037/96 z 21. decembra 1996, ktorá bola

neskoršími rozhodnutiami všeobecných súdov v spore medzi sťažovateľom a žalobcom

určená ako platná. Sťažovateľ zastáva názor, že je právne nemožné, aby bolo vydané

spravodlivé a zákonné rozhodnutie bez toho, aby žalobca predložil v pôvodnom konaní

nájomnú zmluvu č. 512-037/96 z 21. decembra 1996, ale označil a predložil len nájomnú

zmluvu č. 512-037/96 z 20. decembra 1996, ktorá nie je platná.

5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku uznesením č. k. -12 zo 4. apríla

2019 odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že na najvyššom súde bolo podané

dovolanie, o ktorom nebolo v čase podania sťažnosti rozhodnuté. Keďže ústavnému súdu

i účastníkom konania pred ním je skutkový a právny stav sťažovateľovej veci známy,

ústavný súd odkazuje na opísané uznesenie ústavného súdu.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde

v Prešove pod sp. zn. a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp.zn. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28. novembra 2019 č.k. a zrušuje rozsudok Krajského

súdu v Prešove zo dňa 11. decembra 2018 č.k. -415 a vec vracia Krajskému

súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania

v sume 254,88 eur...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

13. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

14. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je významný najmä § 45

, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu

na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

16. Podľa (obdobne Listiny základných práv

a slobôd) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

18. Pri prieskume ústavnej sťažnosti úlohou ústavného súdu v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou nie je preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,

ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu,

aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda strany sporu pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ).

19. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany

sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,

aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

III.

Právne posúdenie

20. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ neuvádza vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnu relevantnú argumentáciu, ktorou

by z ústavnoprávneho hľadiska namietal porušenie svojich ústavných práv právnymi

závermi najvyššieho súdu, v zmysle ktorých najvyšší súd odmietol sťažovateľom podané

dovolanie ako neprípustné. Inak povedané, sťažovateľ síce v petite sťažnosti označil

konkrétne články a dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a jeho postupom porušené, avšak v obsahu ústavnej sťažnosti napriek právnemu

zastúpeniu sťažovateľ neuvádza argumentáciu alebo odôvodnenie jeho právneho názoru

o porušení týchto článkov a dohovoru (požiadavka plynúca z a

a 123 ), resp. so závermi najvyššieho súdu o odmietnutí jeho

dovolania ako procesne neprípustného nijako nepolemizuje. Tento nedostatok odôvodňuje

rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2

písm. c) z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.

21. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného

súdu), ktorými bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania,

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza v podstate jedinú

podstatnú námietku, ktorou je nevysporiadanie sa konajúcich súdov s novými skutkovými

zisteniami vo vzťahu k dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy medzi stranami sporu.

Tieto skutkové zistenia vyplynuli podľa sťažovateľa z uznesenia Krajského súdu

v Košiciach č. k. -503 z 25. apríla 2013 a rozsudku Okresného súdu Košice I

č. k. -709 z 26. novembra 2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -763 zo 4. marca 2015, ako aj z opravného uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2018. Podľa názoru sťažovateľa novou

skutočnosťou známou sťažovateľovi až po ukončení pôvodného súdneho konania je fakt,

že platná nájomná zmluva je zmluva č. 512-037/96 uzatvorená 21. decembra 1996

(nie 20. decembra 1996), pričom ustálenie dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy podľa

sťažovateľa, ktorého obnovy sa domáha, je zásadné, pretože žalobca predložením nájomnej

zmluvy uzatvorenej 20. decembra 1996 neuniesol v pôvodnom konaní dôkazné bremeno.

22. Ústavný súd konštatuje, že napriek nedostatočnému odôvodneniu ústavnej

sťažnosti aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v záujme poskytnutia materiálnej ochrany

označeným právam sťažovateľa posúdil ústavnú akceptovateľnosť rozsudku krajského súdu,

v ktorého skutkových a právnych záveroch pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti.

23. Krajský súd pri odôvodňovaní svojich právnych záverov jasne a presvedčivo

odpovedal na ťažiskové námietky sťažovateľa a jasne poukázal, odkazujúc na odôvodnenie

rozsudku okresného súdu, že medzi sporovými stranami nebolo sporné uzatvorenie

nájomnej zmluvy č. 512-037/96 medzi sťažovateľom a žalobcom, sporný bol iba dátum

jej uzavretia, pretože boli vyhotovené dve totožné nájomné zmluvy s rozdielnymi dátumami

(20. decembra 1996 a 21. decembra 1996), čo však z pohľadu konajúcich súdov nemalo

vplyv na platnosť nájomnej zmluvy č. 512-037/1996 ako takej. Na základe uvedeného

krajský súd, ako aj okresný súd vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že pokiaľ

by aj povolili obnovu pôvodného konania, dospeli by k rovnakému záveru ako v pôvodnom

konaní, keďže skutkové okolnosti (s výnimkou dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy)

zostali nemenné. Z uvedených dôvodov by obnovené konanie neprivodilo pre sťažovateľa

priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a preto jeho návrhu na povolenie obnovy konania nebolo

možné vyhovieť.

24. Uvedené závery krajského súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať

vzhľadom argumentáciu sťažovateľa, ako aj skutkový a právny stav vo veci za zjavne

nelogické, arbitrárne či neodôvodnené. Sťažovateľ v žalobnom návrhu nepreukázal

naplnenie jedného zo zásadných dôvodov na povolenie obnovy konania, teda nepreukázal

skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť pre neho ako žalovaného v pôvodnom konaní

priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a preto závery krajského súdu a ich odôvodnenie je nutné

považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je

oprávnený a ani nemá dôvod zasahovať.

25. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu