Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 98/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody

, zastúpeného advokátkou JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátska kancelária,

Národná 679/17, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn.

z 5. januára 2018, postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline v konaní

sp. zn. z 27. februára 2018 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní sp. zn. z 10. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť , , t. č.

Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. z 5. januára 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. z 27. februára 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn.

z 10. decembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol podľa dovolanie obvineného sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol ako nedôvodnú

sťažnosť obvineného sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým

okresný súd podľa a odmietol návrh

obvineného sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod

sp. zn. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a)

v štádiu pokusu podľa v súbehu

so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2

.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Z citovaných ustanovení je zrejmé, že konanie o dovolaní v zmysle ôsmej hlavy

je jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré možno podať

iba proti takzvaným meritórnym rozhodnutiam, teda rozhodnutiam vo veci samej, ktorými

sa trestné stíhanie končí, a ktoré sú výslovne vymenované v ustanovení § 368 ods. 2

. Prípustnosť dovolania teda nie je možné vyvodzovať len z izolovaného

znenia ustanovenia , bez súčasného použitia jeho odseku 2,

pretože naposledy spomínané ustanovenie ( ), na odsek 1

výslovne odkazuje.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným

rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych

vzťahov v právnom štáte, a preto je použiteľné len mimoriadne a výnimočne a je obmedzené

na nápravu len tých najzásadnejších vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne

ovplyvniť trestné konanie. Preto dovolanie nie je prípustné voči všetkým rozhodnutiam

vydávaným v priebehu celého konania, ale len, ako to už bolo vyššie uvedené, proti

meritórnym rozhodnutiam výslovne vymenovaným v .

S ohľadom na už spomínanú mimoriadnosť a výnimočnosť dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia

bráni predchádzajúce zistenie, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému

tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V posudzovanom prípade podal obvinený dovolanie proti

uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na povolenie

obnovy konania. Z ustanovenia , ani z iných ustanovení

však nevyplýva prípustnosť podania dovolania proti uzneseniu

o zamietnutí návrhu obvineného na povolenie obnovy konania, ani proti uzneseniu

o zamietnutí sťažnosti obvineného proti takémuto uzneseniu.

Vzhľadom na to, že rozhodovanie o prípustnosti dovolania patrí do pôsobnosti

dovolacieho súdu, je bez akejkoľvek relevancie námietka dovolateľa, že okresný súd mal

považovať podané dovolanie za prípustné...

Keďže dovolanie obvineného bolo podané proti rozhodnutiu

súdu, proti ktorému jeho podanie nie je prípustné, najvyššiemu súdu nezostávalo nič iné, len

podané dovolanie na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci podľa § 382 písm. f)

odmietnuť.“

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, keďže

sťažovateľovo dovolanie nebolo podľa jeho slov vôbec posúdené a bolo odmietnuté, hoci

ide o veľmi vážnu vec. Dovolací súd podľa mienky sťažovateľa nedostatočne vyhodnotil

relevantné dovolacie námietky, ktoré sa nepremietli do rozhodnutia najvyššieho súdu,

v dôsledku čoho najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi podľa jeho presvedčenia právnu

ochranu. Najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa sťažovateľa neodôvodnil, prečo nebral

do úvahy jeho dovolacie námietky.

3.1 Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

je neurčité a nepresvedčivé, keďže dovolanie bolo odmietnuté a najvyšší súd sa podľa

názoru sťažovateľa vôbec nezaoberal dovolacími dôvodmi a námietkami.

3.2 Sťažovateľ ďalej prezentuje názor, že i keď existujú rozhodnutia najvyššieho

súdu o odmietnutí dovolania proti rozhodnutiu, ktorým sa zamietol návrh na povolenie

obnovy konania, sťažovateľ je toho názoru, že v jeho veci prípustnosť dovolania vyplýva

z dvoch podstatných skutočností:

- pri napadnutých uzneseniach okresného súdu a krajského súdu ide o rozhodnutia,

ktorými bol porušený zákon ‒napadnutými uzneseniami bol podľa presvedčenia

sťažovateľa porušený zákon, a to právo na obhajobu a riadny právny proces uskutočnením

neverejného zasadnutia;

- okresný súd svojím opatrením ustanovil sťažovateľovi obhajcu v dovolacom

konaní, z čoho sťažovateľ usudzuje, že ak by bolo dovolanie neprípustné, resp. nedôvodné,

obhajcu by mu okresný súd neustanovil a neurčil by mu lehotu 30 dní na podanie dovolania.

3.3 Sťažovateľ ďalej poukazuje na základnú zásadu trestného konania „in dubio pro

reo“, pričom podľa výkladu sťažovateľa nepreukázaná vina má rovnaké dôsledky ako

preukázaná nevina. Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho návrhu na povolenie obnovy

konania boli splnené všetky podmienky, nebol daný postup na jeho odmietnutie

na neverejnom zasadnutí a v celom rozsahu trvá na podanom návrhu na povolenie obnovy

konania. Žiadal dovolaniu vyhovieť z dôvodu, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, podľa

jeho slov nespáchal, bol v stave nepríčetnosti a vôbec si nepamätá, čo a ako sa stalo.

3.4 Podľa sťažovateľa všeobecné súdy nedôvodne neprihliadli na nové skutočnosti,

a to rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, kde podľa odkazu sťažovateľa v oveľa

závažnejších prípadoch boli uložené neporovnateľne menšie tresty. Podľa dôvodenia

sťažovateľa k spáchaniu skutku došlo pod vplyvom alkoholu, pričom podľa názoru

sťažovateľa alkohol významným spôsobom ovplyvňuje a znižuje ovládacie a rozpoznávacie

schopnosti, pričom týmto aspektom veci sa podľa sťažovateľa súdy dostatočným spôsobom

nezaoberali.

4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„Základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

a na spravodlivé súdne konanie upravené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom SR postupom

v konaní vedenom pod č. , Krajským súdom v Žiline postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. a Okresným súdom Žilina postupom v konaní vedenom

pod č. porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 05.01.2018,

č. , Uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 27.02.2018, č. ,

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2019, č. .

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľa

postupom v konaní a napadnutým uznesením okresného súdu

6. Ústavný súd v úvode konštatuje, že ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

postupu v konaní a napadnutému uzneseniu okresného súdu je potrebné odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

6.1 Z pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

6.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa

v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení

okresného súdu, keďže sťažnosť v tomto prípade predstavuje účinný opravný prostriedok

ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu.

6.3 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov.

mutatis mutandis , ).

6.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.B K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľa

postupom v konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

7. K napadnutému postupu v konaní a uzneseniu krajského súdu ústavný súd

poukazuje, že podľa ústavnú sťažnosť možno podať

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

7.1 Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť, a tým aj

vykonateľnosť v zmysle 27. februára 2018.

Ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 4. februára 2020 (podaná na poštovú

prepravu 31. januára 2020).

7.2 Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou, či

ústavná sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je podaná

oneskorene.

7.3 Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre

vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.

2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body

51, 53 a 54), a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porov. napr. , ). Tieto závery sa však

nemôžu vzťahovať na situáciu, (i) keď právny poriadok explicitne vylučuje podanie

mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) proti určitému rozhodnutiu, resp.

(ii) keď jasne stanovuje formálne podmienky pre podanie takéhoto opravného prostriedku

(napr. lehota, oprávnené osoby a pod.) alebo (iii) keď je vylúčená možnosť, aby najvyšší

súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, keďže jeho

neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

7.4 V prípade komunikovanom v predchádzajúcom bode pod alternatívou (iii) pôjde

o situáciu upravenú napr. aj v a v spojení s

písm. f), kde taxatívne (v ) vypočítava rozhodnutia

(ak neustanovuje inak), proti ktorým je prípustné dovolanie (za splnenia

podmienok ustanovených v v spojení s ). A contrario

je teda proti iným rozhodnutiam krajského súdu dovolanie neprípustné (ak

neustanovuje inak) bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú naplnené dovolacie dôvody

upravené v a dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bez

preskúmania veci a ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

7.5 Sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

o zamietnutí sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu

na povolenie obnovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu (napadnutému uzneseniu)

krajského súdu nie je v zmysle dovolanie prípustné.

Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že neupravuje odlišne uvedené závery ani

v treťom oddiele ôsmej hlavy tretej časti ( až ) upravujúcom

obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal vedieť, že dovolanie

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustné a podané dovolanie bude

odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z ), a teda bol oprávnený

podať ústavnú sťažnosť ústavnému súdu priamo proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu v lehote predpokladanej .

7.6 Ústavný súd preto nemôže považovať lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu za zachovanú s ohľadom na napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu o dovolaní a musí ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. f) pre oneskorenosť.

III.C K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľa

postupom v konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

8. K postupu v konaní a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd

uvádza, že najvyšší súd postupoval správne podľa platného a účinného právneho poriadku

() upravujúceho dovolacie konanie v čase podania dovolania a správne

vyhodnotil dovolanie ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

8.1 Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne odôvodnil

aplikáciu konkrétnych ustanovení upravujúcich dovolacie konanie

a nemožnosť podať dovolanie proti uzneseniu druhostupňového súdu o zamietnutí sťažnosti

proti uzneseniu prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

8.2 Najvyššiemu súdu a jeho právnym záverom dôvodeným v napadnutom uznesení

tak nie je z ústavného hľadisko čo vytknúť a ústavný súd je povinný v tomto prípade

odmietnuť ústavnú sťažnosť v tejto podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu