Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 70/2020
PDF · 389.15 KB
No categories available
IV. ÚS 70/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima
banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, zastúpenej advokátskou
kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12 Er 737/2015 z 31. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s.,
Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou
kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 12 Er 737/2015 z 31. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola po jej doručení pridelená sudcovi
spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo
16. februára 2019. V zmysle čl. X bodu 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom
postavení oprávnenej účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 12 Er 737/2015 a súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským
so sídlom exekútorského úradu v Bratislave (ďalej len „súdny exekútor“) pod sp. zn.
Ex 1442/2015, predmetom ktorého bolo vymoženie sumy 11 980,21 € s príslušenstvom
od povinnej . Okresný súd uznesením č. k.
12 Er 737/2015-21 z 11. mája 2016 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu podľa § 243d ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca
2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“). Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 9 CoE 550/2016-59 z 28. novembra 2017, rozhodujúc o odvolaní
sťažovateľky, uznesenie okresného súdu z 11. mája 2016 ako vecne správne potvrdil.
4. Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie okresný súd (napadnutým) uznesením sp. zn.
12 Er 737/2015 z 31. augusta 2018 exekučné konanie vo veci sťažovateľky zastavil podľa
§ 44 ods. 4 Exekučného poriadku. Proti označenému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie
nebolo prípustné.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného
súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5.1 Sťažovateľka tvrdí, že vydanie napadnutého uznesenia o zastavení exekučného
konania v jej veci je okrem iného dôsledkom nesprávnej interpretácie a aplikácie § 243d
ods. 1 Exekučného poriadku zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu
pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
resp. pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
ktorým bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá.
5.2 Sťažovateľka poukazuje na to, že vzhľadom na okolnosti v jej prípade objektívne
nebolo možné naplniť dikciu § 243d ods. 1 Exekučného poriadku a podať návrh
na vykonanie exekúcie v lehote do 1. apríla 2015, keďže rozhodcovský rozsudok v jej
(spotrebiteľskej) veci bol síce vydaný pred 1. januárom 2015, avšak vykonateľným (tzn.
spôsobilým exekučným titulom) sa (bez jej zavinenia) stal až 18. apríla 2015. Exekučný súd
jej týmto (podľa jej názoru) arbitrárnym postupom odňal možnosť dosiahnuť nútený výkon
rozhodcovského rozsudku, ktorý jej proti povinnej priznával nárok na zaplatenie peňažnej
sumy.
5.3 Sťažovateľka tiež uvádza, že ústavnou sťažnosťou z 19. septembra 2018
namietala porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 9 CoE 550/2016-59
z 28. novembra 2017, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.
12 Er 737/2015-21 z 11. mája 2016 o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a o tejto ústavnej sťažnosti do podania teraz
preskúmavanej ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté, a preto podľa nej v prípade úspechu
vo veci skôr podanej ústavnej sťažnosti (a zrušenia tam napadnutého uznesenia krajského
súdu) by ochrana jej práv a ňou sledovaný účel (ktorým je pokračovanie exekučného
konania) neboli dosiahnuté bez zrušenia aj (napadnutého) uznesenia okresného súdu,
ktorým bolo exekučné konanie v jej veci zastavené.
6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
31. 8. 2018 č. k. 12 Er/737/2015-69 porušené boli.
II. Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 31. 8. 2018 č. k.
12 Er/737/2015-69 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Dunajská Streda na ďalšie
konanie.
III. Okresný súd Dunajská Streda je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu
trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
13. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je
spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z. z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, pozn.), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch
mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie
prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
14. Podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť
zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto
rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
15. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že napadnutým uznesením okresného
súdu, ktorým bolo exekučné konanie v jej veci podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku
zastavené po tom, čo bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, došlo k porušeniu jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podstata argumentácie sťažovateľky (bližšie popísanej v časti I bode 5 tohto
uznesenia, pozn.) spočíva v jej výhrade, že okresný súd, ako aj odvolací krajský súd
pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (t. j. pred samotným
zastavením exekučného konania, ku ktorému došlo napadnutým uznesením okresného súdu,
pozn.) vychádzali z nesprávnej interpretácie a aplikácie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku.
16. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
17. Okresný súd vo veci sťažovateľky napadnutým uznesením zastavil exekučné
konanie podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku a vychádzal pritom zo skutočnosti, že jeho
právoplatným uznesením č. k. 12 Er 737/2015-21 z 11. mája 2016 v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 9 CoE 550/2016-59 z 28. novembra 2017 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Z obsahu sťažnostnej
argumentácie sťažovateľky pritom vyplýva, že jej výhrady smerujú práve proti spôsobu
výkladu a následnej aplikácii § 243d ods. 1 Exekučného poriadku zo strany okresného súdu
a krajského súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pri následnom rozhodovaní o zastavení exekučného konania
(napadnutým uznesením) však už okresný súd nebol oprávnený ani povinný posudzovať
sťažovateľkou namietané skutočnosti, ktoré boli relevantné pre skoršie štádium jeho
rozhodovania (t. j. pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia).
Z uvedeného vyplýva, že medzi sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky a napadnutým
uznesením okresného súdu neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej by bolo možné
čo i len uvažovať o možnom porušení práv sťažovateľky označených v jej ústavnej
sťažnosti. Inými slovami povedané, sťažovateľka namieta niečo, o čom okresný súd
napadnutým uznesením nerozhodoval.
18. Ústavný súd si je vedomý, že preskúmavaná ústavná sťažnosť sťažovateľky
nadväzuje na jej predchádzajúcu ústavnú sťažnosť, v ktorej (obsahovo totožným spôsobom)
namietala porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 9 CoE 550/2016-59
z 28. novembra 2017, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.
12 Er 737/2015-21 z 11. mája 2016 o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu
však vyplýva, že táto predchádzajúca ústavná sťažnosť sťažovateľky bola po jej meritórnom
preskúmaní uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 594/2018 z 13. decembra 2018
(právoplatným 26. februára 2019, pozn.) odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Z uvedeného vyplýva, že ani v tomto kontexte neexistuje relevantný dôvod na spochybnenie
ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorého vydanie
procesne bezprostredne nadväzovalo na vydanie (ústavne konformného) uznesenia
krajského č. k. 9 CoE 550/2016-59 z 28. novembra 2017 (napadnutého v konaní vedenom
ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 594/2018) .
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu