Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Aleny Bohovičovej,

súdnej exekútorky, 29. augusta 16, Banská Bystrica, IČO 35 982 586, zastúpenej

advokátkou JUDr. Ľubicou Blažejovou, Krivánska 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 23. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť JUDr. Aleny Bohovičovej o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Aleny Bohovičovej, súdnej exekútorky, 29. augusta

16, Banská Bystrica, IČO 35 982 586 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Ľubicou Blažejovou, Krivánska 4, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 23. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že poverením okresného súdu č. 5601

151638 zo 14. marca 2016 bola sťažovateľka ako súdna exekútorka poverená vykonaním

exekúcie na vymoženie dlžného výživného v sume 4 110 € a bežného výživného v sume

250 €, resp. 150 € mesačne v prospech dvoch maloletých oprávnených, ako aj na vymoženie

trov exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -133 z 29. decembra 2016

exekúciu na základe návrhu oprávnených (zastúpených ich zákonnou zástupkyňou, pozn.)

zastavil podľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný

poriadok“).

4. V nadväznosti na právoplatné zastavenie exekúcie okresný súd (napadnutým)

uznesením sp. zn. z 23. januára 2019 podľa § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku rozhodol o trovách exekúcie tak, že oprávnených zaviazal nahradiť sťažovateľke

ako súdnej exekútorke sumu 83,57 €. Proti označenému rozhodnutiu okresného súdu

odvolanie nebolo prípustné.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného

súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5.1 Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľky spočíva v jej výhrade,

že okresný súd nepostupoval správne, keď jej napadnutým uznesením priznal odmenu

za vykonávanie exekúcie určenú paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekúcie podľa § 14

ods. 1 a 2 v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) namiesto jej určenia podielom z vymoženej, resp.

vymáhanej pohľadávky podľa § 16 ods. 1 a 2 v spojení s § 4 ods. 1 a 2 a § 5 vyhlášky.

5.2 Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutom uznesení „vôbec neodôvodnil,

akými právnymi úvahami sa riadil pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie“, a pritom sa

„absolútne odmietol zaoberať sťažovateľom uvedenou argumentáciou tzn. otázkou nároku

na odmenu súdneho exekútora z vymoženej pohľadávky, čo je podstatná otázka podporená

aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR“.

5.3 Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd „absolútne odignoroval“ skutočnosť, že hoci

povinný uhradil vymáhanú pohľadávku (zameškané výživné, bežné výživné a trovy

exekúcie oprávnených, pozn.) priamo k rukám zákonnej zástupkyne oprávnených, urobil tak

v priebehu exekučného konania a „pod vplyvom úkonov exekučnej činnosti“, a preto sumu

takejto úhrady vykonanej povinným bolo potrebné (na účely určenia odmeny sťažovateľky

ako súdnej exekútorky) považovať za (exekučne) vymoženú.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ods. l

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica zo dňa 23. 01. 2019, č. k. -175 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, č. k. -175 zo dňa

23. 01. 2019 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 337,42 € na účet právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od

doručenia nálezu.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

13. Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví,

ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

14. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

15. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky základom na určenie odmeny súdneho exekútora

za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej

pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16).

16. Podľa § 4 ods. 2 vyhlášky ak však ide o exekúciu na podklade exekučného titulu,

v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky, základom na určenie

odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie.

17. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania

exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej

činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej

33,19 eura.

18. Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej

činnosti je 3,32 eura.

19. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej

činnosti.

20. Podľa § 16 ods. 2 vyhlášky ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie

vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej

zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie

tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky.

21. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej

určenie, najmenej však 16,60 € a najviac 33 193,92 €.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

22. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že napadnutým uznesením okresného

súdu, ktorým bola oprávneným v exekučnom konaní uložená povinnosť uhradiť jej ako

súdnej exekútorke trovy exekúcie v sume 83,57 €, došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie. Podstata sťažnostnej

argumentácie sťažovateľky (bližšie popísanej v časti I bode 5 tohto uznesenia, pozn.)

spočíva v jej výhrade, že po zastavení exekúcie na podklade návrhu oprávnených jej mala

byť priznaná odmena za výkon exekúcie určená podielom zo sumy vymáhanej pohľadávky

uhradenej povinným v priebehu exekučného konania priamo do rúk zákonnej zástupkyne

oprávnených, a nie paušálnou sumou za jednotlivé úkony vykonané v rámci exekúcie (tak,

ako ju určil okresný súd). Sumu tejto úhrady vykonanej povinným totiž sťažovateľka

považuje za sumu ňou vymoženú pred zastavením exekúcie.

23. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

24. V kontexte argumentácie sťažovateľky, ktorou odôvodňuje namietané porušenie

jej v ústavnej sťažnosti označených práv, ústavný súd v súlade so svojou stabilnou

judikatúrou považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím (opatrením

alebo iným zásahom) došlo k porušeniu práva garantovaného alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú pritom

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli

so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to,

aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnené.

25. Okresný súd svoje rozhodnutie o trovách exekúcie vo veci sťažovateľky

odôvodnil v napadnutom uznesení okrem iného takto:

„Vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie, t. j. návrh oprávnených na zastavenie

exekúcie, je v danom prípade namieste aplikácia citovaného ustanovenia § 203 ods. 1

Exekučného poriadku, a preto súd uložil oprávneným uhradiť súdnemu exekútorovi

vzniknuté nevyhnutné trovy exekúcie nie však v takej výške, v akej si ich súdny exekútor

uplatnil.

... Súd po preskúmaní špecifikácie trov dospel k záveru, že súdny exekútor si odmenu

v zmysle ust. § 5 ods. 1 cit. Vyhlášky v rámci doteraz vzniknutých trov exekúcie nevyčíslil

správne, keď si uplatňoval trovy vo výške 5172,00 eur pozostávajúce z 20% odmeny

z vymáhanej pohľadávky vo výške 4110,00 eur a poplatkov za overenie listín vo výške 17,56

Eur + za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie vo výške 19,92 eur, ďalej odmeny 20%

z bežného výživného za 3 roky (t. j. 400,00 eur x 12 mesiacov x 3 roky) vo výške 14.400,00

eur a náhrady hotových výdavkov v sume 600,00 eur, ktoré bližšie nešpecifikoval.

... Súd dňa 09.04.2018 vyzval súdneho exekútora aby opätovne predložil súdu

špecifikáciu trov a to v súlade s § 14, § 15 a § 22 Vyhlášky nakoľko zistil, že súdny exekútor

postupoval pri vyčíslení nesprávne podľa ust. § 5 ods. 1 Vyhlášky.

... Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor aj napriek výzve súdu opätovne postupoval

pri vyčíslení trov podľa § 5 ods. 1 Vyhlášky, súd mu po preskúmaní špecifikácie trov

exekúcie ako aj predloženého exekučného spisu sp. zn. EX 17/2016 priznal odmenu na ktorú

mal nárok v zmysle ust. §14 ods. 1 Vyhlášky vo výške 33,19 eur.

Súd poukazuje na vyššie spomínané Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, ktorý uvádza, že 20% odmena z výšky pohľadávky patrí exekútorovi,

okrem prípadov vyslovene uvedených vo vyššie cit. Vyhláške. Zastavenie exekúcie súdom je

výnimkou, kedy súd nepostupuje v zmysle ust. §5 ods. 1 cit. Vyhlášky. Rovnako aj

v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom je uvedené, že pokiaľ

príde k zastaveniu exekúcie súdom, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti

sa neurčuje v závislosti od výšky vymáhanej pohľadávky, ale súd postupuje v zmysle § 14

a 15 cit. Vyhlášky.

... Po vykonaných úpravách súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške

83,57 eur, ktoré pozostávajú z odmeny súdneho exekútora vo výške 33,19 eur, náhrady

hotových výdavkov vo výške 36,45 eur, 20% DPH, t. j. 13,93 eur.“

26. Ústavný súd po preskúmaní veci, vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu (ktorého podstatné časti už boli citované, pozn.),

dospel k záveru, že označené rozhodnutie všeobecného súdu nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Kľúčový (a sťažovateľkou namietaný)

právny záver okresného súdu, že sťažovateľke ako súdnej exekútorke v danom prípade

po zastavení exekúcie patrila tzv. paušálna odmena za jednotlivé úkony exekučnej činnosti

(§ 14 v spojení s § 15 vyhlášky), a nie tzv. podielová odmena z vymoženej, resp. vymáhanej

pohľadávky (§ 4 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 vyhlášky, resp. § 16 ods. 2 v spojení s § 5

vyhlášky), nemožno podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci

hodnotiť ako taký, ktorý by popieral zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem.

Okresný súd pritom v napadnutom uznesení svoje závery aj logickým, presvedčivým

a ústavne konformným spôsobom odôvodnil.

27. Vo vzťahu k výhrade sťažovateľky, že povinný uhradil vymáhanú pohľadávku

priamo oprávneným (resp. ich zákonnej zástupkyni) v priebehu exekučného konania a „pod

vplyvom úkonov exekučnej činnosti“, a preto bolo potrebné jej odmenu vyčísliť podielom

zo sumy tejto úhrady ako z vymoženej pohľadávky (§ 4 ods. 1 v spojení s § 5 ods. 1

vyhlášky), ústavný súd uvádza, že s takýmto názorom sa nemôže stotožniť. Spôsoby

vykonávania exekúcie (a teda spôsoby exekučného vymoženia pohľadávky súdnym

exekútorom, pozn.) sú totiž taxatívne ustanovené v § 63 Exekučného poriadku

a z dokumentácie priloženej k ústavnej sťažnosti, ako ani z vyjadrení samotnej sťažovateľky

v ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by ako súdna exekútorka v priebehu predmetnej exekúcie

vymohla aspoň časť exekvovanej pohľadávky oprávnených niektorým zo spôsobov

uvedených v označenom zákonnom ustanovení. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia, ako

aj z podania sťažovateľky doručeného okresnému súdu 21. mája 2018, ktorým reagovala

na výzvu exekučného súdu na riadne vyčíslenie trov exekúcie, síce vyplýva,

že sťažovateľka v priebehu predmetného exekučného konania vymohla od povinného sumu

457,89 €, túto však zaúčtovala na trovy exekúcie (a nie na vymáhanú pohľadávku

oprávnených), a preto ani túto sumu podľa názoru ústavného súdu nebolo možné považovať

za (čiastočné) vymoženie pohľadávky oprávnených, ktoré by mohlo byť základom

na určenie podielovej odmeny v zmysle § 16 ods. 2 vyhlášky. Právny záver vyvoditeľný

z napadnutého uznesenia okresného súdu, že v priebehu exekučného konania vedeného

sťažovateľkou nedošlo (ani k čiastočnému) vymoženiu exekvovanej pohľadávky

(oprávnených), a preto sťažovateľke nebolo možné priznať odmenu určenú podielom

z vymoženej pohľadávky, preto ústavný súd považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný.

28. Z obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj z dokumentácie

pripojenej k ústavnej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľka, vychádzajúc z § 4 ods. 2

vyhlášky, si vyčíslila odmenu za výkon exekučnej činnosti (okrem iného) aj podielom

zo sumy predstavujúcej trojročné (opakujúce sa) plnenie vymáhaného výživného. Podľa

názoru ústavného súdu aplikácia označeného ustanovenia vyhlášky vzťahujúceho sa

na prebiehajúcu exekúciu v okolnostiach posudzovanej veci vôbec neprichádzala do úvahy,

keďže vyhláška obsahovala špeciálnu úpravu vzťahujúcu sa výslovne na rozhodovanie

o odmene súdneho exekútora po zastavení exekúcie (§ 14 v spojení s § 15 vyhlášky), ktorú

okresný súd aj aplikoval. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného

súdu považuje za ústavne konformné aj v tej časti, z ktorej vyplýva, že sťažovateľke

v danom prípade nevznikol nárok (ani) na odmenu určenú podľa § 4 ods. 2 vyhlášky.

29. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd v kontexte sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky poukazuje aj na svoj už opakovane vyslovený právny názor, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v posudzovanej

veci namieta, nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka (resp. strany) konania. Podstatou je, aby postup súdu, ako aj jeho rozhodnutie

bolo možné kvalifikovať ako z ústavného hľadiska udržateľné (neudržateľné je až v prípade,

ak porušenie noriem podústavného práva dosahuje osobitnú ústavnú intenzitu). Ak to tak je

(tak ako v prípade okresného súdu vo veci sťažovateľky, pozn.), ústavný súd nemá dôvod

zasahovať do postupu a záverov všeobecných súdov, vyslovovať porušenia základných práv

a slobôd a nahrádzať tak rozhodnutia všeobecných súdov svojimi vlastnými (m. m. napr.

, ).

30. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje ústavne

relevantné nedostatky, na základe ktorých by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených

práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu