Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 104/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti A SANTÉ, s. r. o.,

Štefánikova 10, Modra, IČO 36 669 181, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom

Abrahámom, Koceľova 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 16. novembra 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti A SANTÉ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti A SANTÉ, s. r. o., Štefánikova 10,

Modra, IČO 36 669 181 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. novembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Bratislavský samosprávny kraj

(ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 105682/2013-ZD/2 z 28. januára

2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil sťažovateľke podľa § 82 ods. 1 písm. b)

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pokutu

vo výške 400 € za porušenie povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podľa § 79

ods. 1 písm. v) , ktorého sa sťažovateľka ako poskytovateľ

zdravotnej starostlivosti – ambulancia v odbore všeobecného lekárstva dopustila tým, že ako

držiteľka povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti nezabezpečila 24. októbra

2013 v spádovom území Pezinok lekára do lekárskej služby prvej pomoci podľa rozpisu

určeného prvostupňovým správnym orgánom v zdravotníckom zariadení LSPP Pezinok

s. r. o.

2.1 Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodlo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „druhostupňový správny

orgán“) 27. apríla 2014 rozhodnutím č. S04500-OP-2014 (ďalej len „rozhodnutie

odvolacieho orgánu“) tak, že odvolanie zamietlo a prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola

sťažovateľke uložená pokuta vo výške 400 €, potvrdilo.

3. Včas podanou žalobou sa sťažovateľka na krajskom súde domáhala preskúmania

zákonnosti a zrušenia rozhodnutia odvolacieho orgánu a vrátenia veci druhostupňovému

správnemu orgánu na ďalšie konanie.

3.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom s poukazom na

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) žalobu

sťažovateľky zamietol so záverom, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade

so zákonom a námietky sťažovateľky neodôvodňovali jeho zrušenie pre neprípustnosť.

4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú

sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú odôvodnila

existenciou vád podľa a a ktorou žiadala, aby kasačný súd

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4.1 O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

tak, že kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa zamietol.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že krajský súd, ako aj najvyšší súd sa

vo svojich napadnutých rozhodnutiach dostatočne nevysporiadali s jej námietkami

uvedenými v návrhu na začatie konania a následne aj v kasačnej sťažnosti, v ktorých

poukazovala na:

«a) výkon verejnej moci prvostupňovým orgánom mimo medzí zákona na objednávku

podnikateľského subjektu v rozpore so zásadou rovnosti pred zákonom;

b) úradné donucovanie sťažovateľa zo strany správnych orgánov ku porušovaniu

zákonných povinností sťažovateľa zákonov na ochranu (zdravia) zamestnancov a práv

zamestnanca - nútenie zasahovať do základných, SR zaručených práv zamestnanca

sťažovateľa,

c) účelové zneužívanie nálezu ÚS SR ako keby išlo o posúdenie

aplikácie konkrétnom prípade a jeho používanie ako „prameňa práva, ktorý má záväzný

charakter“ prednosť pred ustanoveniami ostatných zákonov, ktoré sú orgány verejnej moci

povinné dodržiavať,

d) s bodom a) súvisiace preukázané klamanie zo strany prvostupňového orgánu

v skoršom (inom) konaní pred prvostupňovým súdom, v ktorom prvostupňový orgán tvrdil,

že sám rozhoduje o zaradení sťažovateľa do služieb na základe faktu, že sťažovateľ má

ambulanciu v „spádovom území Pezinok“,

e) nezrozumiteľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, osobitne v časti o určení

výšky sankcie, ktorá je arbitrárna, nepreskúmateľná a zakladá sa na skúmaní okolností,

ktoré vo vzťahu ku sťažovateľovi nie sú relevantné, nakoľko prekážky vysielať zamestnanca

do služieb súkromnému prevádzkovateľovi LSPP boli orgánu oznámené v dostatočnom

časovom predstihu a teda prípadná nedostupnosť lekárskej starostlivosti u tohto

prevádzkovateľa nemôže byť okolnosťou, rozhodujúcou pre určenie pokuty u sťažovateľa.»

5.1 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zároveň poukazuje na rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. septembra 2017 (v inej obdobnej veci sťažovateľky, ktorá

v konaní taktiež vystupovala v procesnom postavení žalobkyne, pozn.), v ktorom najvyšší

súd potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 5. februára 2016, ktorým krajský

súd zrušil rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. -2013

z 29. novembra 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka zdôrazňuje,

že najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodol o kasačnej sťažnosti proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, rozhodol odlišne ako vo svojom skoršom

rozhodnutí proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 5. februára 2016, a to

aj napriek tomu, že správne žaloby (čo sa týka dôvodov zhodné s jednou výnimkou, pozn.)

vo veciach vedených na krajskom súde pod sp. zn. a sp. zn.

smerovali proti obsahovo a právne identickým rozhodnutiam druhostupňového správneho

orgánu. Podľa názoru sťažovateľky pokiaľ najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Sžsk

41/2017 dospel k inému právnemu záveru ako v obdobnej veci ním vedenej pod sp. zn.

, bolo povinnosťou najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

41/2017 postúpiť vec veľkému senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska. Tým,

že najvyšší súd nedodržal postup uvedený sťažovateľkou porušil vo vzťahu k nej

princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„1. Právo A SANTÉ, s.r.o., na súdnu ochranu zaručené SR a jej

právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31.10.2018, ako aj rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č.k. -90 z 16.11.2016, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.10.2018 v konaní sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -90 z 16.11.2016 sa

zrušujú.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť A SANTÉ, s.r.o. trovy

právneho zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti na účet jej právneho zástupcu, a to do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná

vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia

Ladislav Duditš a Libor Duľa.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu.

13. Podľa . ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

18. Podľa konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon

neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade

odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je, avšak

v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť.

19. V danom prípade mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok poskytnutý

jej zákonom na ochranu jej základných práv. Proti napadnutému právoplatnému rozsudku

krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu

na preskúmanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odmieta podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom

súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, ).

21. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

22. Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok najvyššieho sudu nadobudol

právoplatnosť 14. decembra 2018.

22.1 V zmysle lehota dvoch mesiacov na podanie

ústavnej sťažnosti v danom prípade uplynula 14. februára 2019 (štvrtok, pozn.).

22.2 Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odovzdaná na poštovú prepravu

25. februára 2019 (pondelok, pozn.) a ústavnému súdu bola doručená 26. februára 2019.

23. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej

lehoty.

24. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

25. Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa aj k podaniu

sťažovateľky, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. februára 2019 v elektronickej

podobe bez autorizácie (e-mailom).

25.1 Podľa podanie podané v elektronickej

podobe bez autorizácie podľa zákona o e-Governmente je potrebné ústavnému súdu

dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa

zákona o e-Governmente; ak sa dodatočne nedoručí ústavnému súdu do desiatich dní,

na podanie sa neprihliada. Ústavný súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

25.2 S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že na to, aby mohlo podanie

sťažovateľky doručené ústavnému súdu v elektronickej podobe bez autorizácie (e-mailom)

14. februára 2019 v konaní pred ústavným súdom vyvolať zákonom predpokladané právne

účinky, bolo potrebné, aby sťažovateľka v zmysle

dodatočne doručila predmetné podanie v elektronickej podobe autorizované podľa zákona

o e-Governmente alebo v listinnej podobe do desiatich dní. Ústavný súd zdôrazňuje,

že pre doplnenie podania sa pritom vyžaduje, aby toto podanie bolo najneskôr v posledný

deň lehoty už ústavnému súdu doručené. Pre včasnosť podania teda nepostačuje, ak bolo

podanie v posledný deň lehoty len odovzdané orgánu, ktorý je povinný doručiť ho

ústavnému súdu. Keďže neautorizované elektronické podanie sťažovateľky bolo ústavnému

súdu doručené 14. februára 2019, posledným dňom lehoty na doplnenie tohto podania

v príslušnej forme bol v zmysle pravidiel počítania lehôt podľa § 62 zákona o ústavnom

súde v spojení s a v znení

neskorších predpisov 25. február 2019, keďže 24. február 2019 pripadol na nedeľu. Ústavná

sťažnosť sťažovateľky v listinnej podobe však bola ústavnému súdu doručená až

26. februára 2019. Vzhľadom na to, že v konaní nebola zachovaná zákonná lehota

na doplnenie podania podľa , ústavný súd na toto

podanie neprihliadol.

26. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v celom rozsahu, ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite sa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu