Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 131/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Zárecký Zeman, Medená 18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Michal Zeman, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. októbra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal proti

(ďalej len „žalovaná“) určenia neúčinnosti (odporovateľnosti) dohody

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „dohoda o vyporiadaní

BSM“ alebo „súdny zmier“), ktorá bola schválená uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 20. apríla 2011.

Vo veci určenia neúčinnosti súdneho zmieru okresný súd rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 9. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že

dohoda o vyporiadaní BSM je voči sťažovateľovi neúčinná.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 25. mája 2016 (ďalej len „potvrdzujúci rozsudok“) potvrdil rozsudok okresného súdu.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku podala žalovaná dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 30. augusta 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“) tak, že potvrdzujúci rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z dôvodu, že odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, čo podľa

názoru najvyššieho súdu predstavovalo vadu konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

Krajský súd po vrátení veci najvyšším súdom rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 27. februára 2019 (ďalej len „zamietajúci rozsudok“) tak, že

rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu najvyššieho súdu a zamietajúcemu rozsudku

krajského súdu ústavnú sťažnosť 23. apríla 2019. O ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný súd

nálezom sp. zn. z 28. januára 2020 tak, že uznesenie najvyššieho súdu vrátil

na opätovné prejednanie dovolania podaného zo strany žalovanej a zamietajúci rozsudok

krajského súdu zrušil.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že „V súčasnosti po rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 1. 2020, sp. zn. teda platí,

že je vec právoplatne rozhodnutá Prvostupňovým rozsudkom potvrdeným Pôvodným

druhostupňovým rozsudkom (potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, pozn.) a Najvyšší súd

Slovenskej republiky bude opäť rozhodovať o dovolaní žalovanej proti Pôvodnému

druhostupňovému rozsudku (potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, pozn.), avšak zároveň

platí aj Napadnuté rozhodnutie.“.

4. Sťažovateľ uviedol, že proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu podal

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, a ako dovolací dôvod

uviedol, že otázka, ktorá bola pre posúdenie veci rozhodujúca, nebola ešte v praxi

najvyššieho súdu riešená [ ]. Predmetom dovolania teda bolo

posúdenie otázky, či je možné úspešne odporovať dohodu o vyporiadaní BSM schválenú

uznesením súdu.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol.

Na úvod argumentácie o porušení práva na spravodlivý proces sťažovateľ poukázal

na nemožnosť existencie dvoch rozhodnutí najvyššieho súdu v tej istej veci, a to,

že «V súčasnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky bude zrejme v konaní o „obnovenom“

konaní o dovolaní žalovanej posudzovať zrejme rovnakú právnu otázku (druhý dovolací

dôvod žalovanej) - hoci je to otázne, nakoľko sťažovateľ vo vyjadrení k dovolaniu poukázal

na skutočnosť, že proti Pôvodnému druhostupňovému rozsudku nie je možné podať

dovolanie podľa , ale len podľa pôvodného (nakoľko

Pôvodný druhostupňový rozsudok bol vydaný dňa 25. 5. 2016, t.j. za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku, a s poukazom na , pod právnymi účinkami, na ktoré sa

vzťahuje aj naďalej , sa rozumejú aj účinky spočívajúce v

rozsahu a dôvodov podania opravným prostriedkov proti rozhodnutiam vydaných v čase

účinnosti ), ktorý možnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie v potvrdzujúcom

druhostupňovom rozhodnutí neumožňoval.

Vzhľadom na zrušené Pôvodne rozhodnutie o dovolanie Najvyšší súd Slovenskej

republiky nemal vôbec rozhodovať o právnej otázke (či je možné odporovať dohode

o vyporiadaní BSM schválnej súdnym zmierom) na základe mimoriadneho opravného

prostriedku sťažovateľa (t.j. nemalo dôjsť k vydaniu Napadnutého rozhodnutia). O tejto

právnej otázke mal Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodovať maximálne na základe

dovolania žalovanej (o ktorom bude teraz Najvyšší súd Slovenskej republiky opäť

rozhodovať).».

5. Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku sťažovateľ porušenie práv

odôvodnil tým, že podľa jeho názoru sa „najvyšší súd nevysporiadal s viacerými

argumentmi sťažovateľa majúcimi význam pre posúdenie veci“. Sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti uviedol: „... je potrebné rozlišovať medzi: (i) súdnym zmierom (dohodou medzi

účastníkmi konania, ktorým si upravujú svoje vzájomné práva) a (ii) uznesením, ktorým sa

súdny zmier (dohoda) schvaľuje. Uznesenie, ktorým sa schvaľuje zmier, nepredstavuje

zmier samotný. Toto uznesenie je len naplnením odkladacej podmienky jeho účinnosti

a spôsobuje, že uzatvorený zmier je exekučným titulom.

Najvyšší súd v bode 19 odôvodnenia Napadnutého rozhodnutia poukazuje na to,

že nemožno odporovať súdnemu zmieru, nakoľko sa nejedná o právny úkon, ale o súdne

rozhodnutie (hoci zo žaloby a zo všetkých úkonov sťažovateľa bolo zrejmé, že sťažovateľ sa

domáha odporovateľnosti zmieru, ktorý bol schválený uznesením súdu - sťažovateľ sa

nedomáhal odporovania uznesenia).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa týkajúcej sa povahy súdneho zmieru ako právneho úkonu (podporenej aj

predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu) a zároveň sa aj odchýlil

od rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, čím došlo k odňatiu zákonného sudcu, nakoľko

s poukazom na mohol takto odchýlne rozhodnúť len veľký senát.“

Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky, ktorými argumentoval v dovolaní a ktoré najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní nezohľadnil. Za úplne zmätočnú a nepreskúmateľnú považuje sťažovateľ tú

časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej uzavrel, že sťažovateľ sa domáhal

určenia neúčinnosti súdneho zmieru, a nie dohody o vyporiadaní BSM. Podľa názoru

sťažovateľa ide o prílišný formalizmus zo strany najvyššieho súdu, pretože z celého

konania, ako aj z odôvodnenia žaloby je jasné, že sťažovateľ požadoval určenie neúčinnosti

dvojstranného právneho úkonu.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30. 10. 2019, sp. zn. porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 8. 2018,

sp. zn. (zrejme malo byť správne uvedené sp. zn.

z 30. októbra 2019, pozn.) sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania...“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

15. Podstatu sťažovateľových námietok o porušení práva na spravodlivý proces

( a dohovoru) tvorí argumentácia o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k vyriešeniu právnej otázky

nastolenej v dovolaní. Porušenie práva na zákonného sudcu aj práva na spravodlivý proces

odôvodnil sťažovateľ procesnou situáciou, v ktorej bude najvyšší súd dvakrát posudzovať

rovnakú právnu otázku v jednej prejednávanej veci.

16. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ).

17. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na niektoré časové súvislosti

prejednávanej veci.

Sťažovateľ napadol zamietajúci rozsudok krajského súdu (v poradí druhý rozsudok)

a uznesenie najvyššieho súdu (uznesenie, ktorým najvyšší súd pripustil dovolanie žalovanej)

na ústavnom súde ústavnou sťažnosťou 25. apríla 2019 (ďalej len „prvá ústavná sťažnosť“).

Ústavný súd uznesením č. k. -9 z 11. júna 2019 (ďalej len „uznesenie

o prijatí“) prijal prvú ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie. Uznesenie o prijatí

bolo najvyššiemu súdu doručené 17. júna 2019 a sťažovateľovi 25. júna 2019.

Sťažovateľ po podaní prvej ústavnej sťažnosti, ešte pred jej prijatím podal proti

zamietajúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré bolo elektronicky doručené

najvyššiemu súdu 14. júna 2019. O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým

rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. decembra 2019. Sťažovateľ

napadnutý rozsudok napadol druhou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

17. februára 2020, na poštovú prepravu bola ústavná sťažnosť podaná v posledný deň

lehoty, teda 13. februára 2020.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 28. januára 2020 zrušil uznesenie

najvyššieho súdu (ktorým pripustil dovolanie žalovanej a vec vrátil krajskému súdu)

aj zamietajúci rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu

s tým, že jeho úlohou bude opäť rozhodnúť o dovolaní žalovanej proti potvrdzujúcemu

rozsudku krajského súdu (v poradí prvému). Nález ústavného súdu nadobudol

právoplatnosť 20. februára 2020.

18. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou rozsudok

najvyššieho súdu, ktorým bol dovolaciemu prieskumu podrobený zamietajúci rozsudok

krajského súdu, ktorý však bol nálezom ústavného súdu zrušený, a teda jeho právne účinky

nenastali. Ústavný prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak po právoplatnosti

nálezu ústavného súdu (ktorým bol zamietajúci rozsudok krajského súdu zrušený)

s ohľadom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu o nedostatočnom odôvodnení stratil

právnu relevanciu.

19. Skutočnú podstatu predloženej ústavnej sťažnosti vidí ústavný súd v tom,

že sťažovateľovi „nevyhovuje“ právny názor na relevantné otázky, ktorý najvyšší súd

prezentoval v napadnutom rozhodnutí, a sťažovateľ sa obáva, že rovnaký právny názor

najvyšší súd zaujme aj pri nastávajúcom opätovnom rozhodovaní o pôvodnom dovolaní

žalovanej (napokon sám sťažovateľ takúto obavu formuluje na strane 3 svojej ústavnej

sťažnosti). Ústavný súd poznamenáva, že túto „právnu neistotu“ do svojho sporu vniesol

v rozhodujúcej miere sám sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, keď

podal proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu prvú ústavnú sťažnosť a následne aj

dovolanie (o tejto skutočnosti sťažovateľ v konaní o prvej ústavnej sťažnosti pomlčal).

20. Z dôvodov uvedených v bodoch 18 a 19 ústavný súd nehodlá preskúmavať

napadnuté rozhodnutie. Žiada sa ale dodať, že ani prípadný úspech sťažovateľa v konaní

o jeho druhej ústavnej sťažnosti by neznamenal nemožnosť najvyššieho súdu zotrvať

na svojom právnom názore.

21. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu