Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 399/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára vo veci ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom

Feciľakom, advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júla 2019

takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. júla 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -558 z 30. júla 2019,

ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -506

z 19. septembra 2018 vo výroku o povinnosti nahradiť žalovanému

Slovenskému vodohospodárskemu podniku, š. p. Banská Štiavnica, trovy konania v rozsahu

21,12 %, z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 533,88 € (slovom

päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý

vyplatiť na účet advokáta JUDr. Michala Feciľaka, advokátska kancelária, Jesenná 8,

Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -13 zo 17. decembra 2019 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná

sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, advokátska kancelária,

Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. júla 2019.

2. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v replike zo 6. marca 2020

a krajský súd vo vyjadrení z 24. februára 2020 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou z 20. januára

2016 domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného Slovenského

vodohospodárskeho podniku, š. p. Banská Štiavnica (ďalej len „žalovaný“), za bezdôvodné

užívanie pozemkov v jeho výlučnom, resp. podielovom spoluvlastníctve, ktorého výšku

v priebehu konania vyčíslil na základe záverov znaleckého posudku zo 6. júla 2016 na sumu

10 015,48 €.

4. Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 14/2016-

232 z 27. marca 2017 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 6 453,50 € s úrokom

z omeškania, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a sťažovateľovi nebol priznaný

nárok na náhradu trov konania s tým, že nemá právo na ich náhradu. Vo vzťahu k výroku

o náhrade trov bol okresný súd toho názoru, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 255

ods. 2 (ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd

náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá

na náhradu trov konania právo) v spojení s ustanovením § 257 Civilného sporového

poriadku (súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa). Kým sťažovateľ bol úspešný v časti zaplatenia sumy 6 453,50 €

z celkovej požadovanej sumy 10 015,48 €, teda v rozsahu 64,44 %, zatiaľ žalovaný bol

úspešný vo zvyšných 35,56 %. Úspech sťažovateľa, ktorý prevyšuje úspech žalovaného,

je preto 28,88 %. Okresný súd však sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal

s poukazom na ustanovenie . Za dôvod hodný

osobitného zreteľa považoval správanie sťažovateľa pred podaním žaloby, ktorý vyzval

žalovaného na uzavretie nájomnej zmluvy, na čo tento kladne reagoval, no k uzavretiu

zmluvy nedošlo pre správanie sťažovateľa. Žalovaný teda od začiatku nepopieral nárok

sťažovateľa, tento akceptoval na základe jeho žiadosti a vynaložil všetku potrebnú snahu

na vysporiadanie svojich záväzkov. Za takéhoto stavu by bolo podľa názoru okresného súdu

v rozpore s dobrými mravmi, ak by mal žalovaný hradiť sťažovateľovi trovy konania, keďže

nedal sťažovateľovi zámienku na podanie žaloby.

5. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 11. apríla 2017 odvolanie, ktorým

napadol aj výrok týkajúci sa náhrady trov konania.

6. Uznesením krajského súdu č. k. -280 z 13. marca 2018 bol rozsudok

okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V súvislosti s výrokom

o náhrade trov poukázal krajský súd na to, že vzhľadom na dôvodnosť podaného odvolania

sťažovateľa v rozsahu zamietavého výroku bolo potrebné považovať za dôvodné jeho

odvolanie aj vo vzťahu k výroku o trovách konania. Okresný súd nesprávne posudzoval

úspech strany v spore s prihliadnutím aj na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z ustanovenia vyplýva, že súd prizná strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu

k predmetu sporu úspechom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej

žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. U sťažovateľa ide o plný

úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom

s tým, že jeho žalobe sa vyhovelo v celom rozsahu. Zásada úspechu vo veci v prípade,

ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku sa posudzuje

vzhľadom na právny základ a nie výšku priznaného nároku.

7. Po vrátení veci okresnému súdu sťažovateľ na preukázanie výšky nároku predložil

ďalší znalecký posudok, na základe záverov ktorého vzal podanú žalobu v časti

prevyšujúcej závery novopredloženého znaleckého posudku späť. Predmetom konania tak

zostalo zaplatenie sumy bezdôvodného obohatenia vo výške 8 366,36 € s prísl., ktorá bola

vyčíslená na základe nového znaleckého posudku.

8. Novým rozsudkom okresného súdu č. k. -506 z 19. septembra 2018

bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 1 649,12 € zastavené, žalovaný bol zaviazaný

zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 950,47 € s úrokom z omeškania, v prevyšujúcej časti bola

žaloba sťažovateľa zamietnutá a sťažovateľ bol zaviazaný nahradiť žalovanému trovy

konania v rozsahu 21,12 % s tým, že o konkrétnej výške trov bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania okresný

súd uviedol, že rozhodol v zmysle ustanovenia

v spojení s ustanovením (ak strana procesne

zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane). Sťažovateľ vzal

žalobu v časti o zaplatenie sumy 1 649,12 € späť bez uvedenia dôvodu, a preto v tejto časti

zavinil zastavenie konania. Úspešný bol naproti tomu v časti o 3 957,47 € z celkovej

žalovanej sumy 8 366,36 €. Sťažovateľ bol teda úspešný v rozsahu 39,44 %, kým žalovaný

vo zvyšných 60,56 %. Úspech žalovaného, ktorý prevyšuje úspech sťažovateľa, je 21,12 %.

Preto bolo potrebné priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21,12 %.

9. Proti novému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie 4. októbra

2018 a opätovne namietal aj výrok týkajúci sa náhrady trov konania. Vychádzal z toho, že

v danom prípade sa malo aplikovať ustanovenie ,

teda bolo potrebné postupovať na základe zásady úspechu vo veci, pretože výška

žalovaného plnenia v plnej miere závisela od znaleckého posudku.

10. Rozsudkom krajského súdu č. k. -558 z 30. júla 2019 (doručeným

právnemu zástupcovi sťažovateľa 28. augusta 2019) bol rozsudok okresného súdu

potvrdený inter alia aj vo výroku o náhrade trov konania. Podľa názoru krajského súdu

okresný súd na rozhodnutie o trovách konania správne aplikoval zásadu úspechu

vyplývajúcu z ustanovenia vo vzťahu

k rozhodnutiu vo veci samej, teda k priznaniu sumy 3 950,47 € sťažovateľovi z celkovej

ním uplatnenej sumy 8 366,36 € po predchádzajúcom čiastočnom späťvzatí žaloby v časti

o 1 649,12 € bez uvedenia dôvodu. Využil pritom zásadu zodpovednosti za výsledok sporu

vyplývajúcu z ustanovenia . Okresný súd

stanovením pomeru úspechu a neúspechu strán v spore v súlade s ustanovením § 255 ods. 2

ustálil úspech žalovaného v spore v rozsahu 21,12 %.

11. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ,

listiny a dohovoru. Došlo k tomu tým, že sa krajský súd nezaoberal a nevysporiadal

so skutočnosťou, že vo veci išlo o konanie, v ktorom výška požadovaného plnenia v plnej

miere závisela od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu. Znamená to, že pokiaľ o nároku

na náhradu trov konania sa rozhodovalo podľa ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného

sporového poriadku, došlo tým k zásahu do sťažovateľových označených práv.

12. V predmetnom súdnom konaní išlo o priznanie nároku z bezdôvodného

obohatenia ako náhrady za mimozmluvné užívanie pozemkov sťažovateľa v žalovanom

období. Znamená to, že sťažovateľ bol v predmetnom konaní úspešný v celom rozsahu,

napriek skutočnosti, že mu nebolo priznané bezdôvodné obohatenie vo výške vyplývajúcej

zo znaleckých posudkov, ktoré predložil. V takýchto konaniach je nevyhnutné rozlišovať,

čo je hlavné a čo je sprevádzajúce. Hlavné a základné je, že žalovaný v žalovanom období

užíval pozemky vo vlastníctve sťažovateľa bez zaplatenia akejkoľvek náhrady.

Sprevádzajúca je potom výška prisúdenej náhrady za takéto užívanie pozemku. Ak mal

sťažovateľ v hlavnej (základnej) časti konania plný úspech (keďže mu bola priznaná

náhrada za užívanie pozemkov, čo znamená, že bolo zasiahnuté do jeho vlastníckeho

práva), potom bolo potrebné priznať mu procesný úspech v plnom rozsahu, vychádzajúc

z prisúdenej istiny. Výška bezdôvodného obohatenia je druhotná a nadväzujúca.

13. Aj keď na rozdiel od už zrušeného Občianskeho

súdneho poriadku nemá ustanovenie obdobné

(„Aj keď má účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov

konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu“), aj za súčasného zákonného stavu je

možné použitím analógie v zmysle v súvislosti

s nárokom na náhradu trov konania postupovať podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku a priznať úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. Žalobcu totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

výsledku sporu, ktorý závisí od znaleckej činnosti.

14. Uvedený právny názor zastáva aj rešpektovaná odborná literatúra v publikácii

Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,

a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.

15. Sťažovateľ ďalej poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 8. februára 2017, z ktorého vyplýva, že „ani nová právna úprava (teda Civilný sporový

poriadok, pozn.) nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov

na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo

úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy“.

Sťažovateľ z toho vyvodzuje záver, že je potrebné uplatniť zásadu úspechu vo veci aj

na konania, v ktorých výška plnenia závisí od znaleckého posudku. Poukazuje aj na niektoré

rozhodnutia krajských súdov a okresných súdov.

16. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že v predmetnej veci nemôže obstáť aplikácia

ustanovenia § 255 ods. 2 v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 Civilného sporového

poriadku ako zásady zodpovednosti za výsledok sporu. Skutočnosť, že sťažovateľ v dobrej

viere a s poukazom na závery nového znaleckého posudku vzal žalobu v časti prevyšujúcej

závery tohto znaleckého posudku späť, predsa neznamená, že výška plnenia prestala

závisieť od znaleckého posudku či od úvahy súdu. Bez ohľadu na späťvzatie žaloby stále

platí zásada, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

výsledku sporu, lebo to záleží na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku. Zároveň je

podľa názoru sťažovateľa podstatné, že samotný krajský súd v skoršom zrušujúcom

uznesení č. k. -280 z 13. marca 2018 uviedol, že zásada úspechu vo veci

v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku,

sa posudzuje vo vzťahu k právneho základu a nie vo vzťahu k výške priznaného nároku.

Sťažovateľ s poukazom na tento právny názor považuje za nepochopiteľný odklon toho

istého senátu krajského súdu v jeho rozsudku č. k. -558 z 30. júla 2019

od svojho vlastného už uvedeného právneho názoru (s odstupom 16 mesiacov). Pritom

na podstate veci (teda na tom, že výsledok sporu záleží na úvahe súdu alebo na znaleckej

činnosti) sa čiastočným späťvzatím žaloby na základe nového znaleckého posudku nič

nezmenilo.

17. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. -558

zo dňa 30.07.2019 v časti potvrdenia IV. výroku rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.

-506 zo dňa 19.09.2018 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -558 zo dňa 30.07.2019

sa v časti potvrdenia IV. výroku rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. -506

zo dňa 19.09.2018 zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Feciľaka, advokáta so sídlom Jesenná 8,

080 05 Prešov, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

18. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 714/19 z 24. februára 2020

doručeného ústavnému súdu 27. februára 2020 vyplýva, že odkazuje na písomné vyjadrenie

zastupujúcej predsedníčky senátu 4 Co z 18. februára 2020, ktorého podstatný obsah

opakuje. Je preto toho názoru, že k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa

podľa , listiny a dohovoru nedošlo.

19. Z vyjadrenia zastupujúcej predsedníčky senátu z 18. februára 2020 vyplýva, že

predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov bez

právneho dôvodu žalovaným. Sťažovateľ ako žalobca bol povinný preukázať výšku

bezdôvodného obohatenia. Predložil znalecký posudok, ktorý však podľa zistenia okresného

súdu nebol vypracovaný objektívne. Potom žalovaný predložil iný znalecký posudok

odlišný od posudku predloženého sťažovateľom a v znaleckom posudku predloženom

žalovaným bola uvedená nižšia suma možného bezdôvodného obohatenia. Výška nájmu

nebola medzi stranami do určitej časti (do sumy 4,285 € za jeden m²) sporná a túto nespornú

sumu okresný súd sťažovateľovi aj priznal. Vo zvyšku, teda čo sa týka sumy prevyšujúcej

nespornú hodnotu, konštatoval okresný súd neunesenie dôkazného bremena zo strany

sťažovateľa. Výška plnenia teda nezávisela od úvahy súdu a ani od prípadného znaleckého

posudku nariadeného v konaní, ale od toho, akú výšku plnenia sťažovateľ preukáže v rámci

kontradiktórneho konania potom, čo žalovaný túto výšku úspešne spochybňoval. Preto ani

nebol dôvod pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z ustanovenia § 255 ods. 1

a priznať náhradu trov konania sťažovateľovi. Namieste bolo

postupovať podľa ustanovenia a v závislosti

od preukázania aj výšky bezdôvodného obohatenia rozhodnúť o trovách konania podľa

pomeru úspechu sporových strán. Tu nemožno nespomenúť fakt, že sťažovateľ bol v konaní

zastúpený advokátom, ktorý mal vedieť, že pokiaľ nebudú znaleckej organizácii poskytnuté

relevantné podklady pre spracovanie znaleckého posudku, žalovaný bude môcť tieto

okolnosti namietať a vlastnými dôkazmi preukázať, že uplatnený nárok je nadhodnotený.

Preto dôvody aplikácie ustanovenia krajským

súdom sú správne a jeho rozhodnutie nie je arbitrárne. K porušeniu označených práv

sťažovateľa nedošlo.

20. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa zo 6. marca 2020 doručeného

ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že trvá na porušení označených práv

sťažovateľa krajským súdom. Nesúhlasí s názorom predsedníčky krajského súdu, podľa

ktorého výška plnenia nezávisela od úvahy súdu a ani od prípadného znaleckého posudku,

ale od toho, akú výšku plnenia preukáže sťažovateľ v rámci kontradiktórneho konania

potom, ako žalovaný výšku plnenia úspešne rozporoval. Predsedníčka krajského súdu

vo svojom vyjadrení zjavne opomenula skutočnosť, že žalobca po zrušení prvého rozsudku

okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie predložil ďalší znalecký posudok, a to

práve v reakcii na skutočnosť, že pôvodne predložený znalecký posudok považoval okresný

súd za neobjektívny. Zároveň po predložení nového znaleckého posudku žalobca

(spoliehajúc sa na jeho závery, podľa ktorých výška nájomného bola ustálená menšou

sumou ako v pôvodnom znaleckom posudku) zobral žalobu sčasti späť. Ani čiastočné

späťvzatie žaloby však podľa jeho názoru neznamená, že by v konaní nebol úspešný

v celom rozsahu. Žalovaná suma sa v tejto veci aj naďalej odvíjala od záverov znaleckého

posudku, čo treba považovať za rozhodujúcu skutočnosť. Predsedníčka krajského súdu

opomenula ďalej, že sťažovateľ bol, pokiaľ ide o základ uplatneného nároku, za celé

žalované obdobie úspešný. Práve skutočnosť, že okresný súd priznal sťažovateľovi náhradu

za celé žalované obdobie (bez ohľadu na jej výšku), jednoznačne v takomto type konania

zohráva hlavnú úlohu. Iná situácia by nastala v prípade, ak by sťažovateľovi nebol nárok

priznaný vôbec, resp. len sčasti (napríklad z dôvodu úspešne uplatnenej námietky

premlčania). V takomto prípade by bolo namieste procesný úspech rozdeliť v zmysle

ustanovenia . V danej veci však k takejto situácii

nedošlo a úspech sťažovateľa v hlavnej (základnej) časti konania nemožno spochybňovať.

Právny názor predsedníčky krajského súdu sa opiera o skutočnosť, že je to práve výška

plnenia, ktorá je v predmetnom konaní jeho hlavnou časťou, s čím sťažovateľ kategoricky

nesúhlasí. Nielen, že predsedníčka krajského súdu nesprávne rozlišuje hlavnú a vedľajšiu

časť konania (teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho výšku), ale neberie

ani ohľad na skutočnosť, že výšku plnenia sťažovateľ nemal možnosť vyčísliť inak, ako

práve na základe znaleckého posudku, keďže sám nemá odborné vedomosti na to, aby

kvalifikovane ustálil výšku sumy bezdôvodného obohatenia. Keďže rozhodnutie o výške

plnenia jednoznačne záviselo od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, pričom aj samotná

súdom priznaná (za nespornú označená) výška bezdôvodného obohatenia vychádza

zo záverov znaleckého posudku predloženého žalovaným, je sťažovateľ toho názoru, že

došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia a tým

aj k zásahu do jeho označených práv.

21. Hoci ústavný súd umožnil aj žalovanému vyjadriť sa vo veci samej, keďže

rozhodnutím ústavného súdu by mohli byť dotknuté jeho práva, žalovaný túto možnosť

nevyužil a vo veci samej sa nevyjadril.

III.

Ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutia

22. Z uznesenia krajského súdu č. k. -280 z 13. marca 2018 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. -232 z 27. marca 2017 a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na dôvodnosť

odvolania sťažovateľa v rozsahu zamietavého výroku okresného súdu treba za dôvodné

považovať jeho odvolanie aj vo vzťahu k výroku o trovách konania, a to preto, že okresný

súd nesprávne posudzoval úspech strany v spore s prihliadnutím aj na existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Z ustanovenia

vyplýva, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu. Procesný

úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore. Plný úspech v spore sa

zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje

so žalobným petitom, teda že žalobe sa vyhovelo v celom rozsahu. Zásada úspechu vo veci

v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, sa

posudzuje podľa právneho základu a nie výšky priznaného nároku. Navyše, v danom

prípade výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa nároku na náhradu trov konania

nezodpovedá citácii ustanovenia , lebo pokiaľ

okresný súd rozhodoval o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu

a neúspechu strany v spore v spojení s ustanovením ,

mal vo výroku vysloviť, ktorej zo strán náhradu trov konania nepriznáva. Aplikácia

ustanovenia v prípade pomerného rozdelenia

náhrady trov konania porovnaním úspechu a neúspechu umožňuje vysloviť, že „žiadna

zo strán nemá na náhradu trov konania právo“. V tejto časti namietaného výroku preto

krajský súd taktiež považoval odvolanie sťažovateľa za dôvodné.

23. Z rozsudku okresného súdu č. k. -506 z 19. septembra 2018

vyplýva, že konanie v časti o zaplatenie sumy 1 649,12 € bolo zastavené, žalovaný bol

zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 950,47 € s úrokom z omeškania, v prevyšujúcej

časti bola žaloba zamietnutá a napokon sťažovateľ bol zaviazaný nahradiť žalovanému

trovy konania v rozsahu 21,12 %, o ktorých výške sa rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti tohto rozsudku. Podľa názoru okresného súdu bolo treba vychádzať

2

z hodnoty nájmu 4,285 € za jeden mročne, keďže v tejto výške bola hodnota nájmu medzi

stranami nesporná. V prevyšujúcej časti sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Ním

predložený znalecký posudok je neobjektívny, keďže vychádza iba zo zmlúv predložených

sťažovateľom, hoci znalec si mal zabezpečiť potrebné materiály aj vlastným úsilím

z dostupných zdrojov. Ak teda vychádzal iba z podkladov od sťažovateľa, nemožno takýto

posudok pokladať za objektívny a priznať nárok na bezdôvodné obohatenie na jeho základe.

To isté sa vzťahuje aj na ďalší znalecký posudok predložený sťažovateľom. Vzhľadom

2

na všetky zistené skutočnosti sa hodnota nájmu vo výške 4,285 € za jeden mročne javí ako

primeraná.

O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 v spojení

s ustanovením . Sťažovateľ zobral žalobu v časti

zaplatenia sumy 1 649,12 € späť bez uvedenia dôvodu, a preto v tejto časti zavinil

zastavenie konania a úspešný bol v časti o 3 950,47 € z celkovej sumy 8 366,36 €.

Sťažovateľ bol teda úspešný v rozsahu 39,44 % a žalovaný vo zvyšných 60,56 %. Úspech

žalovaného, ktorý prevyšuje úspech sťažovateľa, je 21,12 %. Preto bol žalovanému

priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21,12 % s tým, že o výške trov bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

24. Z rozsudku krajského súdu č. k. -558 z 30. júla 2019 vyplýva, že

ním bol rozsudok okresného súdu č. k. -506 z 19. septembra 2018 potvrdený

inter alia aj vo výroku o náhrade trov konania. Podľa názoru krajského súdu treba

za nedôvodné považovať aj odvolania strán proti výroku o trovách konania. Okresný súd

na rozhodnutie o trovách konania správne aplikoval zásadu úspechu vyplývajúcu

z ustanovenia v spojení so zásadou

o zodpovednosti za výsledok sporu vyplývajúcou z ustanovenia § 256 ods. 1 Civilného

sporového poriadku. Preto treba rozsudok okresného súdu aj v tejto časti považovať

za správny.

IV.

Relevantná právna úprava

25. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody

podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

30. Podľa účinného do 30. júna 2016 aj

keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov

konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

31. Podľa súd prizná strane náhradu trov

konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa ak mala strana vo veci úspech

len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo

strán nemá na náhradu trov konania právo.

33. Podľa ak strana procesne zavinila

zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

34. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov

konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

V.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

35. Sťažovateľ predovšetkým zdôrazňuje, že v konaní bol úspešný v celom rozsahu

napriek skutočnosti, že mu nebolo priznané bezdôvodné obohatenie vo výške vyplývajúcej

zo znaleckých posudkov, ktoré predložil. Podstatné je podľa neho totiž, že právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia mu bolo priznané za celé žalobou požadované obdobie, pretože

v danom prípade treba rozlišovať, čo je hlavné a čo je sprevádzajúce. Hlavné je, že žalovaný

užíval pozemky sťažovateľa bez zaplatenia akejkoľvek náhrady a sprevádzajúca je výška

náhrady za takéto užívanie pozemku. Ak mal sťažovateľ v hlavnej časti konania plný

úspech, potom bolo potrebné priznať mu procesný úspech v plnom rozsahu, vychádzajúc

z prisúdenej istiny, lebo výška bezdôvodného obohatenia je iba druhotná a nadväzujúca.

Aj keď na rozdiel od už zrušeného Občianskeho súdneho

poriadku nemá ustanovenie obdobné , aj

za súčasného stavu je možné použitím analógie v zmysle čl. 4 Civilného sporového

poriadku postupovať podľa ustanovenia

a priznať úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcu

totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu, ktorý

závisí od znaleckej činnosti, resp. od úvahy súdu. Takýto právny názor zastáva aj

rešpektovaná odborná literatúra, ale aj ústavný súd.

36. Okrem toho sťažovateľ namieta, že samotný krajský súd vo svojom skoršom

zrušujúcom uznesení č. k. -280 z 13. marca 2018 uviedol, že zásada úspechu

vo veci v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku,

sa posudzuje podľa právneho základu a nie výšky priznaného nároku. Sťažovateľ

s poukazom na tento právny názor považuje za nepochopiteľný odklon toho istého senátu

krajského súdu v jeho rozsudku č. k. -558 z 30. júla 2019 od svojho

vlastného už uvedeného právneho názoru (s odstupom 16 mesiacov).

37. Predsedníčka krajského súdu je presvedčená, že o náhrade trov konania sa

rozhodlo správne, teda že dôvodne sa aplikovalo ustanovenie § 255 ods. 2 Civilného

sporového poriadku, keďže výsledok danej veci v skutočnosti nezávisel od znaleckého

posudku či od úvahy súdu, ale od toho, či sťažovateľ v rámci kontradiktórneho konania

unesie dôkazné bremeno na preukázanie výšky požadovaného nároku v rozsahu

prevyšujúcom sumu, ktorá sa v priebehu konania ustálila medzi stranami ako nesporná.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa (pozri bod 36) žiadne explicitné stanovisko

nezaujala.

38. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (, ).

39. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so

zákonom (, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997, ).

40. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne

týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutie

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

(, ).

41. V rámci aplikácie uvedených všeobecných právnych východísk na danú vec

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že hlavným právnym argumentom sťažovateľa je

jeho názor, podľa ktorého zásady vyplývajúce z ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku prichodí dodržiavať aj za súčasného právneho stavu, teda za účinnosti

od 1. júla 2016, a to napriek tomu, že súčasná právna úprava

výslovné ustanovenie obdobného obsahu nemá. V tejto súvislosti treba konštatovať, že

predsedníčka krajského súdu tento právny názor sťažovateľa nijako nespochybňuje

(explicitne sa ním priamo ani nezaoberá). Dospieva totiž k záveru, že v danom prípade

výška plnenia nezávisela ani od znaleckého posudku, ale ani od úvahy súdu. Inými slovami,

hlavný právny názor prezentovaný sťažovateľom považuje očividne za irelevantný pri

posudzovaní tejto veci.

42. „Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej

úpravy v , ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2016

v spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania

doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že už nemá

ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ,

ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2

. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný

sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa

zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová práva úprava

nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov

v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to

z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy. V posudzovanom konaní

preto nezávisle od toho, že okresný súd rozhodoval o trovách konania za účinnosti

a krajský súd za účinnosti ,

vzhľadom na závery krajského súdu a sťažnostnú argumentáciu je podstatnou otázka, či

nepriznanie časti sťažovateľkou uplatnených nárokov z titulu zmluvnej pokuty

(v rozhodnutí vo veci samej) z dôvodu využitia moderačného oprávnenia súdu podľa § 301

je prípadom, keď výška plnenia bola závislá od úvahy súdu, a teda

prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní

s dôsledkami na rozhodovanie o trovách konania.“ (uznesenie ústavného súdu č. k.

-12 z 8. 2. 2017).

43. Z publikácie od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej,

Mesiarkinovej, Bajánkovej, Tomašoviča a kol. vydanej v nakladateľstve C. H. Beck v roku

2016 zo strán 926 a 927 vyplýva:

44. « nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu

, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k (k tomu napr.

nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej

úpravy nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3

), ale len dve (, ). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch,

keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255

ods. 2 (pomer úspechu). Nepatrný neúspech aktuálne

nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva

pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia

závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch

však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou

uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za

predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri

sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení

spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného

dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou

nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom

nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade

treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu

ČR, ). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo

zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná

otázka posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti

strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že

škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.»

45. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že zásadný právny názor, ktorý

sťažovateľ vyslovil, je jednak medzi účastníkmi konania nesporný, no okrem toho v plnej

miere zodpovedá existujúcej judikatúre ústavného súdu, ako aj dosiaľ publikovanej

odbornej literatúre. Navyše, takýto (pre okresný súd záväzný) právny názor vyslovil v danej

veci krajský súd v uznesení č. k. -280 z 13. marca 2018. Ústavný súd preto

nevidí dôvod na to, aby právny názor sťažovateľa (pozri bod 35) spochybňoval.

46. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní tejto

veci je správne zodpovedanie otázky, či v danom prípade výška plnenia požadovaného

sťažovateľom závisela od znaleckého posudku (znaleckých posudkov), resp. od úvahy súdu,

prípadne od oboch týchto faktorov (ako to tvrdí sťažovateľ), alebo nie (ako to tvrdí

predsedníčka krajského súdu).

47. Podľa názoru ústavného súdu treba v tejto otázke dať za pravdu sťažovateľovi.

Je preukázané, že všeobecné súdy pri ustaľovaní výšky bezdôvodného obohatenia (teda pri

ustaľovaní sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný) vychádzali z troch rozličných

znaleckých posudkov, pričom dva z nich predložil sťažovateľ a jeden zasa žalovaný.

Vo všetkých týchto znaleckých posudkoch bola výška bezdôvodného obohatenia ustálená

pomerne výrazne odlišnými sumami. Na tomto základe napokon všeobecné súdy vlastnou

úvahou dospeli k záveru, podľa ktorého za primeranú považovali takú výšku bezdôvodného

obohatenia, ktorú žalovaný uznal a ktorá sa preto v rozsahu uznania stala nespornou.

Je preto celkom zrejmé, že meritórny výsledok konania závisel od znaleckých posudkov,

ako aj (v konečnom dôsledku) od úvahy všeobecných súdov.

48. Sťažovateľ ďalej namieta, že sa krajský súd vo svojom rozsudku neriadil

právnym názorom, ktorý predtým sám vyslovil v skoršom zrušujúcom uznesení, a to bez

náležitého vysvetlenia (pozri bod 36).

49. Ústavný súd v tomto smere konštatuje, že krajský súd dospel k záveru o aplikácii

ustanovenia , čo znamená, že podľa jeho názoru

v danom prípade výška plnenia nezávisela od znaleckého posudku, resp. od úvahy súdu.

Tým je v podstate daná odpoveď na to, prečo sa nepriklonil k pôvodne naznačenej možnosti

posudzovať náhradu trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku. Z tohto hľadiska preto nemožno hovoriť o tom, že by sa krajský súd v konečnom

rozsudku odklonil od vlastného skoršieho právneho názoru vysloveného v zrušujúcom

uznesení. Zároveň však treba poukázať aj na to, že krajský súd v odôvodnení konečného

rozsudku nijako nevysvetlil, prečo bol toho názoru, že v danom prípade výška plnenia

požadovaného sťažovateľom nezávisela ani od znaleckého posudku, ale ani od úvahy súdu.

Túto argumentačnú „medzeru“ sa snažila vyplniť až predsedníčka krajského súdu

vo vyjadrení podanom ústavnému súdu. Možno preto konštatovať, že odôvodnenie výroku

rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania bolo celkom zrejme nedostatočné.

50. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

51. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

52. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj

iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

53. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

54. Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -558 z 30. júla 2019, pokiaľ ním bol potvrdený rozsudok okresného

súdu č. k. -506 z 19. septembra 2018 vo výroku o povinnosti sťažovateľa

nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 21,12 % a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku nálezu).

VI.

Trovy konania a záver

55. Sťažovateľ požadoval náhradu trov konania, výšku ktorých nešpecifikoval.

56. Ústavný súd považoval za možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia

sťažovateľa advokátom, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2019 (prevzatie

a príprava zastúpenia a ústavná sťažnosť) po 163,33 €, za jeden úkon právnych služieb

v roku 2020 (replika na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu) v sume 177 €, ale tiež

režijný paušál dvakrát po 9,80 € a jedenkrát 10,62 €. Celková výška náhrady trov konania,

ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, je 533,88 €

(bod 3 výroku nálezu).

57. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

58. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého

proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu