Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 167/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť starostu obce

Drahňov, Drahňov 15, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,

Košice, ktorou namieta porušenie § 4 ods. 3 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady

č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s ,

a 3 a rozhodnutím Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky sp. zn. 483038/2019 z 27. augusta 2019 ako zásahom do vecí územnej

samosprávy – správy a rozhodovania vo veciach miestnych daní, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť starostu obce Drahňov o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2019 doručená ústavná sťažnosť starostu obce Drahňov, Drahňov 15 (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia § 4 ods. 3 písm. c) zákona Slovenskej

národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o obecnom zriadení“) v spojení s , a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) sp. zn. 483038/2019 z 27. augusta 2019 (ďalej

len „napadnuté rozhodnutie“) ako zásahom do vecí územnej samosprávy – správy

a rozhodovania vo veciach miestnych daní.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako štatutárny orgán obce Drahňov vydal ako

vecne a miestne príslušný správca dane z nehnuteľností rozhodnutie sp. zn. DR-2019/11-

OCÚ zo 7. januára 2019 (ďalej len „rozhodnutie sťažovateľa“), ktorým určil daňovému

subjektu Slovenským elektrárňam, a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava (ďalej len „daňový

subjekt“), rozdiel dane z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2017 v sume

541 887,17 €.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že tomuto rozhodnutiu predchádzali tieto

skutočnosti. Daňový subjekt podal 31. januára 2017 správcovi dane daňové priznanie k dani

z nehnuteľností č. SE/2017/005824 z 23. januára 2017. Išlo o čiastkové daňové priznanie,

v ktorom si daňový subjekt uplatnil oslobodenie od dane z pozemkov podľa § 6 ods. 1

písm. h) Všeobecne záväzného nariadenia obce Drahňov č. 1/2015 o miestnej dani

z nehnuteľností (ďalej len „VZN č. 1/2015“) za pozemky užívané školami a školskými

zariadeniami. Daňový subjekt si zároveň uplatnil aj oslobodenie podľa § 6 písm. j) VZN

č. 1/2015 za pozemky, ktorých hospodárske využívanie je obmedzené. V poznámke

uviedol, že na základe § 6 ods. 1 VZN č. 1/2015, jeho písm. h) sú od dane oslobodené

pozemky, ktoré sú užívané v zmysle zmluvy s Podnikovohospodárskou fakultou

Ekonomickej univerzity v Bratislave so sídlom v Košiciach. Následne bola daňovému

subjektu rozhodnutím správcu dane č. 1703358151 z 13. februára 2017 vyrubená daň

z nehnuteľností. Daňový subjekt uhradil daň v súlade s rozhodnutím o vyrubení dane.

5. Obec Drahňov oznámila oznámením z 8. januára 2018 sp. zn. DR-2018/8/OCU

daňovému subjektu, že 19. januára 2018 začína u daňového subjektu kontrolu dane

z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2017. Následne po vykonaní kontroly správca

dane vyhotovil 14. novembra 2018 protokol. Správca dane vo svojich kontrolných

zisteniach a vyhodnotení dôkazov uviedol, že zistil rozdiel medzi daňou, ktorú mal

kontrolovaný daňový subjekt zaplatiť podľa o miestnych daniach

a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a uviedol rozdiely, ktoré vznikli medzi

daňou, ktorú mal daňový subjekt za zdaňovacie obdobie rok 2017 zaplatiť vo vzťahu

k jednotlivým druhom pozemkov. Následne boli 20. decembra 2018 prerokované

pripomienky daňového subjektu k protokolu. Prerokovanie pripomienok a vykonanie

dokazovania bolo ukončené 21. decembra 2018.

6. Daňový subjekt podal proti rozhodnutiu sťažovateľa odvolanie, v ktorom namietal,

že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, zistenie skutkového

stavcu správcom dane bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, napadnuté rozhodnutie

vychádza z nesprávneho zistenia skutkového stavu veci, skutkový stav, ktorý vzal správca

dane za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom, alebo

v ňom nemá oporu, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcom

dane, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

7. O odvolaní daňového subjektu rozhodlo finančné riaditeľstvo napadnutým

rozhodnutím tak, že podľa o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákona o správe daní“) rozhodnutie sťažovateľa zrušil.

8. Sťažovateľ namieta, že na základe daňovej kontroly dospel k správnemu záveru,

že daňový subjekt si uplatnil predmetné oslobodenie neoprávnene, vychádzajúc

zo skutkových okolností a zistení daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa a jeho

sťažnostnej argumentácie verejnú vysokú školu nemožno považovať za školu a školské

zariadenie s poukazom na citáciu viacerých predpisov a tam použitú terminológiu. Zastáva

názor, že z uvedeného dôvodu daňový subjekt nebol oprávnený na oslobodenie od dane

z pozemkov v zmysle VZN č. 1/2015, ktoré bolo vydané na základe zákonného zmocnenia

, pretože vo svojom VZN č. 1/2015 použil identickú

terminológiu ako

9. Sťažovateľ preto namieta, že tým, že finančné riaditeľstvo zrušilo rozhodnutie

sťažovateľa na základe svojho výkladu všeobecne záväzného nariadenia obce, vydaného

pri plnení samosprávnej pôsobnosti obce, možno zastávať názor, že „takýto postup znamená

neprípustný zásah do vecí samosprávy“, a to v kontexte tej skutočnosti, že finančné

riaditeľstvo svoje napadnuté rozhodnutie odôvodnilo stroho s poukazom na § 74 ods. 6

daňového poriadku, ktorý stanovuje, že rozhodnutie o odvolaní neobsahuje odôvodnenie, ak

sa v ňom vyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej

sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 27. 8. 2019, ktorým bolo zasiahnuté do vecí územnej samosprávy sťažovateľa - a to

do správy a rozhodovania vo veciach miestnych daní, bolo porušené ustanovenie § 4 ods. 3

písm. c) , v spojení s , 67 ods. 2, ods. 3, a

Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. 8. 2019, vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky je povinné nahradiť sťažovateľovi

všetky trovy tohto konania.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa a ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov

územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému

neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane

nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

16. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu finančného riaditeľstva

namietal, že ním bolo zasiahnuté do vecí územnej samosprávy a bolo porušené ustanovenie

zákona o obecnom zriadení v spojení s označenými článkami

upravujúcimi postavenie samosprávy, teda tvrdí nezákonnosť, a tým aj protiústavnosť

zásahu – napadnutým rozhodnutím. Vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia, ktoré

je de facto bez odôvodnenia, je sťažovateľ presvedčený o vecnej správnosti a ústavnej

udržateľnosti svojho rozhodnutia, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím finančného

riaditeľstva zrušené bez vrátenia veci. Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie, jadrom

sťažnosti je teda otázka, či sťažovateľovo právne posúdenie a ním poskytnutý výklad

„pojmu škola a školské zariadenie“ použitý vo VZN č. 1/2015, do ktorého podľa názoru

sťažovateľa nespadá vysoká škola, je ústavne konformný, pretože ak by ústavný súd dospel

k záveru, že tento výklad je ústavne konformný, potom by bolo možné dospieť k záveru, že

napadnutým rozhodnutím finančného riaditeľstva došlo k neprípustnému zásahu do vecí

územnej samosprávy, a tým aj dôvodnosti sťažnosti ako takej.

17. Ústavný súd sa ešte pred samotným posúdením kľúčovej otázky právneho

výkladu už uvedeného pojmu zaoberal aj procesnou stránkou danej veci, t. j. otázkou,

či finančné riaditeľstvo v okolnostiach veci postupovalo v súlade s právnymi predpismi.

Po preskúmaní postupu finančného riaditeľstva konštatuje, že finančné riaditeľstvo svoje

rozhodnutie o zrušení veci nemuselo odôvodniť s poukazom na už citované ustanovenie

§ 74 ods. 6 zákona o správe daní. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že ak aj finančné

riaditeľstvo zrušilo rozhodnutie sťažovateľa tým, že ho neodôvodnilo, sa nedozvedel, v čom

bolo právne posúdenie veci nesprávne. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na znenie

§ 74 ods. 4 zákona o správe daní, podľa ktorého odvolací orgán (finančné riaditeľstvo,

pozn.) rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.

Vychádzajúc z uvedeného a napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že finančné riaditeľstvo

neidentifikovalo dôvody, pre ktoré by bolo potrebné vec vrátiť sťažovateľovi na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Z citovanej právnej úpravy však logicky vyplýva, že odvolaniu

daňového subjektu vyhovelo v plnom rozsahu preto, lebo rozhodnutie sťažovateľa

považovalo za vecne nesprávne a nezákonné. Námietky sťažovateľa, že mu nie sú známe

dôvody, prečo došlo k zrušeniu rozhodnutia sťažovateľa, sa preto nezakladajú na pravde.

Dôvody nezákonnosti svojho rozhodnutia sa sťažovateľ dozvedel z obsahu odvolania

daňového subjektu (ktoré k svojej sťažnosti nepriložil, pozn.), ktorému finančné riaditeľstvo

vyhovelo v plnom rozsahu. O svojom závere sa ústavný súd presvedčil po preskúmaní

odvolania daňového subjektu, ktorého kópiu si zabezpečil v súčinnosti s finančnou správou.

Z obsahu bodov 37 až 44 odvolania okrem iného vyplýva, že daňový subjekt namietal

reštriktívny výklad pojmu škola a školské zariadenie, ktorý aplikovala obec v rozhodnutí

sťažovateľa.

18. Ústavný súd v súvislosti s výkladom pojmov používaných v právnych predpisoch

verejnoprávnej povahy považuje za vhodné pripomenúť, že všeobecné súdy (ako aj správne

orgány) sú v prípade použitia nejednoznačného právneho pojmu povinné uprednostniť ten

z viacerých do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý najviac šetrí zmysel a podstatu

základného práva jednotlivca. Tento princíp „in dubio pro libertate“ plynie priamo

z ústavného poriadku ( a a listiny) a predstavuje

„štrukturálny princíp liberálnodemokratického štátu, vyjadrujúci prioritu jednotlivca a jeho

slobody pred štátom“ (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 24. 7. 2007).

19. V nadväznosti na uvedené ústavný súd je toho názoru, že nie je v súlade

s princípmi právneho štátu, ako aj právnej istoty jednotlivca vykladať právnu normu

v neprospech jednotlivca v prípade terminologicky nejednoznačnej právnej úpravy týkajúcej

sa verejného práva, pretože verejná moc nemôže využívať nejasnosť právnej úpravy, ktorú

sama spôsobila. Takýto výklad právnej normy je potrebné považovať za ústavne

nekonformný.

20. Pojmy „školy a školské zariadenia“, použité v § 17 ods. 2 písm. h) zákona

č. a vo VZN č. 1/2015, podľa názoru ústavného súdu a priori nevylučujú

jeden z možných výkladov, že zahrňuje aj vysoké školy. Ústavný súd pritom vychádza

z teleologického výkladu pojmu použitého v konkrétnej norme, ktorá má za cieľ poskytovať

úľavy na dani z nehnuteľnosti pre istú kategóriu subjektov. Pojem škola vo všeobecnosti

znamená akékoľvek výchovno-vzdelávacie zariadenie, organizáciu alebo inštitúciu.

Nakoniec k obdobnému záveru v danej veci dospelo aj finančné riaditeľstvo odbor daňovej

metodiky, oddelenie daňovej metodiky miestnych daní a poplatkov, ktoré vo svojom

stanovisku 425592/2019 z 23. júla 2019 po zaujatí stanoviska Ministerstvom financií

Slovenskej republiky konštatovalo: «pretože zákon o miestnych daniach v § 17 ods. 2

písm. h) neupravil toto fakultatívne zníženie dane z pozemkov alebo oslobodenie od dane

z pozemkov v nadväznosti na sieť škôl a školských zariadení (ako to upravuje školský

zákon), nevymedzil v tomto ani v inom ustanovení pojem „školy a školské zariadenia“, ani

k tomuto pojmu nezaviedol odkaz na žiadny právny predpis, ktorý by jeho aplikáciu

obmedzoval iba na istý druh školy napr. v závislosti od jej stupňa, poskytovaného vzdelania

alebo jej zriaďovateľa, ako je tomu v prípade zákonného oslobodenia upraveného v § 17

ods. 1 písm. d) alebo f) zákona o miestnych daniach, má tento pojem z dôvodu jeho

celospoločensky a historicky zaužívaného významu všeobecný, neobmedzujúci charakter,

v dôsledku čoho sa vzťahuje na školy ako také, teda aj na vysoké školy.»

21. Pokiaľ sťažovateľ spochybňoval, či skutočne boli sporné nehnuteľnosti užívané

vysokou školou v rozhodnom období, ústavný súd poukazuje na sťažovateľom uvádzanú

informáciu, že daňový subjekt mal uzatvorenú rámcovú zmluvu, ako aj zmluvu o dielo

a sporné pozemky boli odovzdané a prevzaté do užívania vysokou školou 30. decembra

2016.

22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím finančného riaditeľstva a sťažovateľom tvrdeným

nezákonným a neústavným zásahom do vecí územnej samosprávy sťažovateľa. Ústavný súd

na základe uvedeného ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostiam vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu