Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 167/2020
PDF · 400.94 KB
No categories available
II. ÚS 167/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť starostu obce
Drahňov, Drahňov 15, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,
Košice, ktorou namieta porušenie § 4 ods. 3 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s čl. 65 ods. 2,
čl. 67 ods. 2 a 3 a čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky sp. zn. 483038/2019 z 27. augusta 2019 ako zásahom do vecí územnej
samosprávy – správy a rozhodovania vo veciach miestnych daní, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť starostu obce Drahňov o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2019 doručená ústavná sťažnosť starostu obce Drahňov, Drahňov 15 (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia § 4 ods. 3 písm. c) zákona Slovenskej
národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o obecnom zriadení“) v spojení s čl. 65 ods. 2, čl. 67 ods. 2 a 3 a čl. 68 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) sp. zn. 483038/2019 z 27. augusta 2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“) ako zásahom do vecí územnej samosprávy – správy
a rozhodovania vo veciach miestnych daní.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako štatutárny orgán obce Drahňov vydal ako
vecne a miestne príslušný správca dane z nehnuteľností rozhodnutie sp. zn. DR-2019/11-
OCÚ zo 7. januára 2019 (ďalej len „rozhodnutie sťažovateľa“), ktorým určil daňovému
subjektu Slovenským elektrárňam, a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava (ďalej len „daňový
subjekt“), rozdiel dane z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2017 v sume
541 887,17 €.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že tomuto rozhodnutiu predchádzali tieto
skutočnosti. Daňový subjekt podal 31. januára 2017 správcovi dane daňové priznanie k dani
z nehnuteľností č. SE/2017/005824 z 23. januára 2017. Išlo o čiastkové daňové priznanie,
v ktorom si daňový subjekt uplatnil oslobodenie od dane z pozemkov podľa § 6 ods. 1
písm. h) Všeobecne záväzného nariadenia obce Drahňov č. 1/2015 o miestnej dani
z nehnuteľností (ďalej len „VZN č. 1/2015“) za pozemky užívané školami a školskými
zariadeniami. Daňový subjekt si zároveň uplatnil aj oslobodenie podľa § 6 písm. j) VZN
č. 1/2015 za pozemky, ktorých hospodárske využívanie je obmedzené. V poznámke
uviedol, že na základe § 6 ods. 1 VZN č. 1/2015, jeho písm. h) sú od dane oslobodené
pozemky, ktoré sú užívané v zmysle zmluvy s Podnikovohospodárskou fakultou
Ekonomickej univerzity v Bratislave so sídlom v Košiciach. Následne bola daňovému
subjektu rozhodnutím správcu dane č. 1703358151 z 13. februára 2017 vyrubená daň
z nehnuteľností. Daňový subjekt uhradil daň v súlade s rozhodnutím o vyrubení dane.
5. Obec Drahňov oznámila oznámením z 8. januára 2018 sp. zn. DR-2018/8/OCU
daňovému subjektu, že 19. januára 2018 začína u daňového subjektu kontrolu dane
z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rok 2017. Následne po vykonaní kontroly správca
dane vyhotovil 14. novembra 2018 protokol. Správca dane vo svojich kontrolných
zisteniach a vyhodnotení dôkazov uviedol, že zistil rozdiel medzi daňou, ktorú mal
kontrolovaný daňový subjekt zaplatiť podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach
a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“), a uviedol rozdiely, ktoré vznikli medzi
daňou, ktorú mal daňový subjekt za zdaňovacie obdobie rok 2017 zaplatiť vo vzťahu
k jednotlivým druhom pozemkov. Následne boli 20. decembra 2018 prerokované
pripomienky daňového subjektu k protokolu. Prerokovanie pripomienok a vykonanie
dokazovania bolo ukončené 21. decembra 2018.
6. Daňový subjekt podal proti rozhodnutiu sťažovateľa odvolanie, v ktorom namietal,
že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, zistenie skutkového
stavcu správcom dane bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho zistenia skutkového stavu veci, skutkový stav, ktorý vzal správca
dane za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom, alebo
v ňom nemá oporu, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcom
dane, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
7. O odvolaní daňového subjektu rozhodlo finančné riaditeľstvo napadnutým
rozhodnutím tak, že podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákona o správe daní“) rozhodnutie sťažovateľa zrušil.
8. Sťažovateľ namieta, že na základe daňovej kontroly dospel k správnemu záveru,
že daňový subjekt si uplatnil predmetné oslobodenie neoprávnene, vychádzajúc
zo skutkových okolností a zistení daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa a jeho
sťažnostnej argumentácie verejnú vysokú školu nemožno považovať za školu a školské
zariadenie s poukazom na citáciu viacerých predpisov a tam použitú terminológiu. Zastáva
názor, že z uvedeného dôvodu daňový subjekt nebol oprávnený na oslobodenie od dane
z pozemkov v zmysle VZN č. 1/2015, ktoré bolo vydané na základe zákonného zmocnenia
§ 17 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z., pretože vo svojom VZN č. 1/2015 použil identickú
terminológiu ako zákonodarca v zákone č. 582/2004 Z. z.
9. Sťažovateľ preto namieta, že tým, že finančné riaditeľstvo zrušilo rozhodnutie
sťažovateľa na základe svojho výkladu všeobecne záväzného nariadenia obce, vydaného
pri plnení samosprávnej pôsobnosti obce, možno zastávať názor, že „takýto postup znamená
neprípustný zásah do vecí samosprávy“, a to v kontexte tej skutočnosti, že finančné
riaditeľstvo svoje napadnuté rozhodnutie odôvodnilo stroho s poukazom na § 74 ods. 6
daňového poriadku, ktorý stanovuje, že rozhodnutie o odvolaní neobsahuje odôvodnenie, ak
sa v ňom vyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu.
10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej
sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:
„1. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. 483038/2019
zo dňa 27. 8. 2019, ktorým bolo zasiahnuté do vecí územnej samosprávy sťažovateľa - a to
do správy a rozhodovania vo veciach miestnych daní, bolo porušené ustanovenie § 4 ods. 3
písm. c) zákona č. 369/1990 Zb., v spojení s čl. 65 ods. 2, 67 ods. 2, ods. 3, a čl. 68 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky sp. zn. 483038/2019 zo dňa 27. 8. 2019, vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky je povinné nahradiť sťažovateľovi
všetky trovy tohto konania.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov
územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému
neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane
nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
16. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu finančného riaditeľstva
namietal, že ním bolo zasiahnuté do vecí územnej samosprávy a bolo porušené ustanovenie
§ 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení v spojení s označenými článkami ústavy
upravujúcimi postavenie samosprávy, teda tvrdí nezákonnosť, a tým aj protiústavnosť
zásahu – napadnutým rozhodnutím. Vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia, ktoré
je de facto bez odôvodnenia, je sťažovateľ presvedčený o vecnej správnosti a ústavnej
udržateľnosti svojho rozhodnutia, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím finančného
riaditeľstva zrušené bez vrátenia veci. Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie, jadrom
sťažnosti je teda otázka, či sťažovateľovo právne posúdenie a ním poskytnutý výklad
„pojmu škola a školské zariadenie“ použitý vo VZN č. 1/2015, do ktorého podľa názoru
sťažovateľa nespadá vysoká škola, je ústavne konformný, pretože ak by ústavný súd dospel
k záveru, že tento výklad je ústavne konformný, potom by bolo možné dospieť k záveru, že
napadnutým rozhodnutím finančného riaditeľstva došlo k neprípustnému zásahu do vecí
územnej samosprávy, a tým aj dôvodnosti sťažnosti ako takej.
17. Ústavný súd sa ešte pred samotným posúdením kľúčovej otázky právneho
výkladu už uvedeného pojmu zaoberal aj procesnou stránkou danej veci, t. j. otázkou,
či finančné riaditeľstvo v okolnostiach veci postupovalo v súlade s právnymi predpismi.
Po preskúmaní postupu finančného riaditeľstva konštatuje, že finančné riaditeľstvo svoje
rozhodnutie o zrušení veci nemuselo odôvodniť s poukazom na už citované ustanovenie
§ 74 ods. 6 zákona o správe daní. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že ak aj finančné
riaditeľstvo zrušilo rozhodnutie sťažovateľa tým, že ho neodôvodnilo, sa nedozvedel, v čom
bolo právne posúdenie veci nesprávne. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na znenie
§ 74 ods. 4 zákona o správe daní, podľa ktorého odvolací orgán (finančné riaditeľstvo,
pozn.) rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.
Vychádzajúc z uvedeného a napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že finančné riaditeľstvo
neidentifikovalo dôvody, pre ktoré by bolo potrebné vec vrátiť sťažovateľovi na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Z citovanej právnej úpravy však logicky vyplýva, že odvolaniu
daňového subjektu vyhovelo v plnom rozsahu preto, lebo rozhodnutie sťažovateľa
považovalo za vecne nesprávne a nezákonné. Námietky sťažovateľa, že mu nie sú známe
dôvody, prečo došlo k zrušeniu rozhodnutia sťažovateľa, sa preto nezakladajú na pravde.
Dôvody nezákonnosti svojho rozhodnutia sa sťažovateľ dozvedel z obsahu odvolania
daňového subjektu (ktoré k svojej sťažnosti nepriložil, pozn.), ktorému finančné riaditeľstvo
vyhovelo v plnom rozsahu. O svojom závere sa ústavný súd presvedčil po preskúmaní
odvolania daňového subjektu, ktorého kópiu si zabezpečil v súčinnosti s finančnou správou.
Z obsahu bodov 37 až 44 odvolania okrem iného vyplýva, že daňový subjekt namietal
reštriktívny výklad pojmu škola a školské zariadenie, ktorý aplikovala obec v rozhodnutí
sťažovateľa.
18. Ústavný súd v súvislosti s výkladom pojmov používaných v právnych predpisoch
verejnoprávnej povahy považuje za vhodné pripomenúť, že všeobecné súdy (ako aj správne
orgány) sú v prípade použitia nejednoznačného právneho pojmu povinné uprednostniť ten
z viacerých do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý najviac šetrí zmysel a podstatu
základného práva jednotlivca. Tento princíp „in dubio pro libertate“ plynie priamo
z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 listiny) a predstavuje
„štrukturálny princíp liberálnodemokratického štátu, vyjadrujúci prioritu jednotlivca a jeho
slobody pred štátom“ (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 557/05
z 24. 7. 2007).
19. V nadväznosti na uvedené ústavný súd je toho názoru, že nie je v súlade
s princípmi právneho štátu, ako aj právnej istoty jednotlivca vykladať právnu normu
v neprospech jednotlivca v prípade terminologicky nejednoznačnej právnej úpravy týkajúcej
sa verejného práva, pretože verejná moc nemôže využívať nejasnosť právnej úpravy, ktorú
sama spôsobila. Takýto výklad právnej normy je potrebné považovať za ústavne
nekonformný.
20. Pojmy „školy a školské zariadenia“, použité v § 17 ods. 2 písm. h) zákona
č. 582/2004 Z. z. a vo VZN č. 1/2015, podľa názoru ústavného súdu a priori nevylučujú
jeden z možných výkladov, že zahrňuje aj vysoké školy. Ústavný súd pritom vychádza
z teleologického výkladu pojmu použitého v konkrétnej norme, ktorá má za cieľ poskytovať
úľavy na dani z nehnuteľnosti pre istú kategóriu subjektov. Pojem škola vo všeobecnosti
znamená akékoľvek výchovno-vzdelávacie zariadenie, organizáciu alebo inštitúciu.
Nakoniec k obdobnému záveru v danej veci dospelo aj finančné riaditeľstvo odbor daňovej
metodiky, oddelenie daňovej metodiky miestnych daní a poplatkov, ktoré vo svojom
stanovisku 425592/2019 z 23. júla 2019 po zaujatí stanoviska Ministerstvom financií
Slovenskej republiky konštatovalo: «pretože zákon o miestnych daniach v § 17 ods. 2
písm. h) neupravil toto fakultatívne zníženie dane z pozemkov alebo oslobodenie od dane
z pozemkov v nadväznosti na sieť škôl a školských zariadení (ako to upravuje školský
zákon), nevymedzil v tomto ani v inom ustanovení pojem „školy a školské zariadenia“, ani
k tomuto pojmu nezaviedol odkaz na žiadny právny predpis, ktorý by jeho aplikáciu
obmedzoval iba na istý druh školy napr. v závislosti od jej stupňa, poskytovaného vzdelania
alebo jej zriaďovateľa, ako je tomu v prípade zákonného oslobodenia upraveného v § 17
ods. 1 písm. d) alebo f) zákona o miestnych daniach, má tento pojem z dôvodu jeho
celospoločensky a historicky zaužívaného významu všeobecný, neobmedzujúci charakter,
v dôsledku čoho sa vzťahuje na školy ako také, teda aj na vysoké školy.»
21. Pokiaľ sťažovateľ spochybňoval, či skutočne boli sporné nehnuteľnosti užívané
vysokou školou v rozhodnom období, ústavný súd poukazuje na sťažovateľom uvádzanú
informáciu, že daňový subjekt mal uzatvorenú rámcovú zmluvu, ako aj zmluvu o dielo
a sporné pozemky boli odovzdané a prevzaté do užívania vysokou školou 30. decembra
2016.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej
spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím finančného riaditeľstva a sťažovateľom tvrdeným
nezákonným a neústavným zásahom do vecí územnej samosprávy sťažovateľa. Ústavný súd
na základe uvedeného ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostiam vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu