Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 620/2020
PDF · 464.5 KB
No categories available
IV. ÚS 620/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
zastúpeného
advokátom JUDr. Rudolfom Fajbíkom, Dobšinského 14, Banská Štiavnica, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9 So 14/2018 z 26. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2020
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 14/2018 z 26. februára 2020 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako
žalobca podal na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia č. 60121162750
v znení jej rozhodnutia z 25. augusta 2016 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“),
ktorým bola jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku zamietnutá. Krajský súd
rozsudkom č. k. 26 Sa 21/2016-28 zo 14. decembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie krajského
súdu“) potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal
sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie
krajského súdu.
3. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil jeho nárok
na priznanie starobného dôchodku. Uvádza, že v jeho prípade došlo k nesprávnej
interpretácii § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), ďalej k nesprávnej interpretácii
§ 5 a § 6 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového
zabezpečenia (ďalej len „nariadenie vlády č. 117/1988 Zb.“) v súvislosti so započítaním
doby výkonu základnej vojenskej služby a nesprávnym spôsobom bola započítaná aj doba
štúdia do obdobia odpracovaných rokov.
4. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sa nevysporiadalo s uvedenými spornými
otázkami nastolenými sťažovateľom, čím je toto rozhodnutie podľa sťažovateľa zaťažené
vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.
5. K spôsobu započítania výkonu základnej vojenskej služby uvádza, že najvyšší súd
sa stotožnil so záverom krajského súdu, ktorý aplikoval dotknuté ustanovenia príslušného
právneho predpisu doslovne. Sťažovateľ sa domnieva, že § 5 a § 6 nariadenia vlády
č. 117/1988 Zb. možno vykladať dvojako, pričom výklad sťažovateľom preferovaný
a označený za ústavne súladný umožňuje, aby doba výkonu základnej vojenskej služby bola
kategorizovaná rovnako ako výkon práce, ktorú sťažovateľ vykonával pred nástupom
na základnú vojenskú službu a rovnako aj po jej skončení, teda aby bola zaradená
do pre sťažovateľa výhodnejšej kategórie 1.AA.
6. Rovnako aj vo vzťahu k aplikácii § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. sa
sťažovateľ domnieva, že konajúce súdy mali zvoliť pre sťažovateľa prijateľnejší ústavne
súladný výklad tohto ustanovenia, a to výklad účinný v čase, keď zo zamestnania odišiel,
t. j. v januári 1994, čím by splnil podmienku trvania pracovného pomeru k 31. decembru
1993. Konajúce súdy ale aplikovali § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom
do 30. júna 2003, podľa ktorého jednou z podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok
je trvanie pracovného pomeru k 31. decembru 1999. Svoj názor opiera aj o skutočnosť,
že v časoch zmien sociálnoekonomickej stratégie štátu, keď sa redukovali pracovné miesta
baníkov, štát týmto skupinám zamestnancov kompenzoval stratu zamestnania sociálnymi
opatreniami, teda aj dôchodkovými dávkami. Z tohto dôvodu by sa na posúdenie každého
individuálneho prípadu malo aplikovať znenie § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení,
ktoré je pre neho výhodnejšie. Určenie dátumu, do ktorého má pracovný pomer trvať, nie je
určením termínu, ale lehoty, a preto možno akceptovať trvanie pracovného pomeru aj
pred 31. decembrom 1999.
7. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má podľa sťažovateľa diskriminačné
účinky. Akceptovanie trvania pracovného pomeru výlučne k 31. decembru 1999
diskriminuje ostatné porovnateľné skupiny zamestnancov pracujúcich v baniach, ktorým
pracovný pomer zanikol pred týmto dátumom, a to bez zjavnej ospravedlniteľnej príčiny.
Sťažovateľ sa domnieva, že ide o chybu zákonodarcu, ktorý nepredpokladal takýto účinok
prijatej právnej normy, preto je potrebné sa od jej doslovného znenia odchýliť a aplikovať
ústavne súladný nediskriminačný prístup v súlade s koncepciou materiálneho právneho
štátu. Sťažovateľ uvádza: „Nemožno pripustiť stav, keď legálne inštrumentárium slúžiace
ochrane sociálneho práva spôsobí základnému ľudskému právu zníženie kvality
vyvolávajúce neodôvodnenú nerovnosť jednotlivých skupín nositeľov tohto základného
ľudského práva (PL. ÚS 10/2016 bod 76).“
8. Najvyšší súd podľa sťažovateľa formalisticky a nedostatočne zdôvodnil svoje
právne závery, navyše právne posúdenie započítania doby štúdia do obdobia odpracovaných
rokov je úplne chybné, aplikujúc neúčinnú právnu normu bez primeraného vysvetlenia.
Túto otázku krajský súd vôbec neriešil, keďže ju sťažovateľ namietal až v odvolaní proti
rozhodnutiu krajského súdu.
9. Z dôvodu pocitov neistoty, krivdy a nespravodlivosti sťažovateľ žiada o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 000
eur. Aj prípadný úspech sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nenapraví ujmu, ktorá
mu už bola spôsobená.
10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom
tak, že vysloví porušenie základného práva sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie
a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľ uplatňuje proti
najvyššiemu súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 eur a nárok
na náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
17. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
20. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 31. decembra
1995 občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 1996 zamestnanie I. pracovnej kategórie,
prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1995 nárok na starobný
dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň:
a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19
rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe
I. kategórie funkcií,
b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18
rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe
I. kategórie funkcií,
c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a), prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16
rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe
I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo
d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15
rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo
II. kategórie funkcií.
21. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 31. decembra
1993 podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie
I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1993;
za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1
a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
22. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 30. júna 2003
podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie
I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999;
za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1
a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
23. Podľa § 5 ods. 1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. ako doba zamestnania I. (II.)
pracovnej kategórie sa započítavajú, ak sú obklopené touto dobou, tiež
a) dni pracovného pokoja,
b) doba dovolenky na zotavenie, dodatkovej dovolenky, osobitnej dodatkovej
dovolenky a ďalšej dovolenky,
c) doba náhradného voľna za prácu nadčas a v dňoch pracovného pokoja,
d) doba prevedenia pracovníka na inú prácu, na ktoré je organizácia oprávnená aj
bez jeho súhlasu,
e) doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre prekážky v práci na strane
organizácie, vrátane prerušenia práce spôsobeného nepriaznivými poveternostnými
vplyvmi,
f) doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre dôležitú osobnú prekážku
v práci v rozsahu ustanovenom pracovnoprávnymi predpismi, pokiaľ pracovníkovi patrí
náhrada mzdy,
g) doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre prekážku v práci z dôvodu
všeobecného záujmu, ak nejde o dobu zamestnania,
h) doba prevedenia pracovníka na inú prácu v záujme ochrany zdravia iných osôb
pred prenosnými chorobami alebo prevedenie na inú prácu tehotnej ženy alebo matky
dieťaťa mladšieho ako deväť mesiacov pre výkon práce, ktorou sa nesmú tieto ženy
zamestnávať.
24. Podľa § 6 ods. 1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. ako doba zamestnania
I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach sa
započítavajú, ak sú obklopené touto dobou, doby uvedené v § 5 ods. 1 písm. a) až f) a doby
týchto prekážok v práci na strane pracovníka z dôvodu všeobecného záujmu:
a) výkonu funkcie neuvoľneného poslanca Federálneho zhromaždenia, Českej
národnej rady, Slovenskej národnej rady a národného výboru,
b) výkonu funkcie sudcu z ľudu a člena výboru ľudovej kontroly,
c) výkonu funkcie neuvoľneného člena orgánu Komunistickej strany
Československa, Revolučného odborového hnutia a Socialistického zväzu mládeže,
d) výkonu služby v Ľudových milíciách,
e) výkonu volebného práva,
f) výkonu občianskych povinností svedka, znalca, tlmočníka a iných osôb
predvolaných na pojednávanie na národnom výbore alebo jeho zariadení, súde alebo
na inom štátnom orgáne,
g) účasti na všetkých úkonoch potrebných na splnenie úloh organizovaného
darcovstva krvi,
h) poskytnutia prvej pomoci, povinnej lekárskej prehliadky, opatrení proti prenosným
chorobám, iných naliehavých opatrení liečebno-preventívnej starostlivosti a
i) poskytnutia osobnej pomoci pri požiarnej ochrane, živelných udalostiach alebo
v iných obdobných mimoriadnych prípadoch.
25. Podľa § 6 ods. 2 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. ostatné doby uvedené v § 5
ods. 1 sa započítavajú, ak sú obklopené dobou zamestnania I. pracovnej kategórie
v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, ako doby ostatných
zamestnaní v baníctve vykonávaných pod zemou v hlbinných baniach, inak ako doby
zamestnania (náhradné doby), ktoré týmto dobám predchádzajú alebo na ne nadväzujú.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie a ochranu
pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd
podľa názoru sťažovateľa posúdil jeho nárok na priznanie starobného dôchodku podľa
nesprávnej právnej normy, pretože aplikoval znenie právneho predpisu, ktoré sa
na sťažovateľov prípad nemalo vôbec vzťahovať, aplikovaný mal byť právny predpis
výhodnejší pre sťažovateľov prípad, okrem toho bola nesprávnym spôsobom a bez riadneho
odôvodnenia vyhodnotená na účely vzniku nároku na starobný dôchodok jeho základná
vojenská služba a započítanie doby štúdia. Sťažovateľ poukázal aj na tvrdené diskriminačné
účinky výkladu právnej normy § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., keď pracovníkom
v obdobných životných situáciách nevzniká nárok na starobný dôchodok za rovnakých
podmienok.
27. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
28. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,
ktorý na sťažovateľov prípad aplikoval § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení
účinnom do 30. júna 2003. V zmysle tohto ustanovenia sťažovateľ nesplnil podmienku
stanovenú v § 174 ods. 2 tohto zákona a nárok na starobný dôchodok mu nevznikol.
29. K námietke sťažovateľa, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol na základe
zákona č. 100/1988 Zb. v znení niektorej z predchádzajúcich noviel tohto zákona, najvyšší
súd uviedol, že tento výklad považuje za nesprávny, pričom poukázal na vlastnú ustálenú
súdnu prax (rozhodnutia sp. zn. 7 So 71/2012 z 29. mája 2013, sp. zn. 9 So 62/2009
z 28. októbra 2009, sp. zn. 9 So 88/2011 z 25. apríla 2012 alebo sp. zn. 1 So 91/2014
z 28. apríla 2015).
30. K výhradám sťažovateľa o nezapočítaní doby štúdia najvyšší súd uviedol, že aj
v prípade, ak by doba štúdia bola započítaná do celkovej doby odpracovaných rokov
vo zvýhodnenej kategórii, sťažovateľ naďalej nespĺňa podmienku trvania pracovného
pomeru k 31. decembru 1999. Nárok na priznanie starobného dôchodku vzniká splnením
všetkých zákonom stanovených objektívnych podmienok, „... pričom vznik takéhoto nároku
sa posudzuje podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k splneniu
objektívnych podmienok, t. j. v danom prípade podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý
v ustanovení § 274 priznáva nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II.
pracovnej kategórie do 31.12.2023, poukazujúc na zákon o sociálnom zabezpečení.“.
31. K námietke sťažovateľa o diskriminačnom prístupe príslušných orgánov najvyšší
súd uviedol, že podmienka trvania pracovného pomeru vo zvýhodnenej kategórii
k 31. decembru 1999 sa vzťahuje na všetkých poistencov bez výnimky, ktorý požiadali
o priznanie starobného dôchodku za rovnakých podmienok ako sťažovateľ. Najvyšší súd sa
stotožnil so záverom krajského súdu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne vychádzajúce
z výkladu § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 30. júna 2003 považoval
za vecne správne.
32. Uvedené závery najvyššieho súdu nemožno posúdiť ako neodôvodnené alebo
arbitrárne. Vo vzťahu k výkladu a aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb.
je právny názor najvyššieho súdu, s ktorým sťažovateľ polemizuje, v súlade s rozhodnutím
najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 62/2009 publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2011 pod č. 53/2011. Publikované
rozhodnutie je potrebné považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít, ktorých rešpektovanie pri rozhodovaní súdov nižších stupňov je naplnením
legitímnych očakávaní smerujúcich k zabezpečeniu stavu právnej istoty. Aplikácia § 174
ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v príslušnom znení bola najvyšší súdom ozrejmená, pričom
najvyšší súd vychádzal aj z vlastnej rozhodovacej činnosti, ktorá, ako bolo uvedené,
pomerne stabilne judikuje správnosť aplikácie dotknutého právneho predpisu.
33. K nezohľadneniu doby štúdia sťažovateľa najvyšší súd zaujal stanovisko, pričom
sám sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti tvrdil, že tento argument uviedol až v odvolaní
proti rozhodnutiu krajského súdu a z tohto dôvodu sa ním najvyšší súd mal zaoberať hlbšie.
Podstatou žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je podrobiť napadnuté
rozhodnutie súdnej kontrole z hľadiska zákonnosti. Najvyšší súd vyjadril názor, že aj
v prípade zohľadnenia tejto doby štúdia by sťažovateľ nespĺňal ďalšie podmienky
pre priznanie nároku na starobný dôchodok, preto už nebolo potrebné sa touto otázkou ďalej
zaoberať. Navyše možno konštatovať, že sťažovateľ bol povinný tento argument uviesť už
v podanej žalobe, keďže dodatočné dopĺňanie dôvodov žaloby po uplynutí lehoty na jej
podanie nie je prípustné, súd je dôvodmi žaloby viazaný a v tomto rozsahu je oprávnený
preskúmať napadnuté rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nebol vôbec
povinný zaoberať sa dodatočnými dôvodmi uvedenými po uplynutí lehoty na podanie
žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. V tomto smere ústavný
súd rovnako neidentifikoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
34. K posúdeniu základnej vojenskej služby najvyšší súd neuviedol žiadne
stanovisko, iba odkázal na právne posúdenie krajského súdu, podľa ktorého dobu základnej
vojenskej služby sťažovateľa bolo možné hodnotiť len ako dobu ostatných zamestnaní, a nie
ako dobu spadajúcu pod zvýhodnenú kategóriu v zmysle § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia
vlády č. 117/1988 Zb. Výkon základnej vojenskej služby bol podľa § 5 ods. 1 písm. g)
nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. dobou, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu
pre prekážku v práci z dôvodu všeobecného záujmu, ak nejde o dobu zamestnania.
Legislatívna skratka odkazovala na § 23 zákona č. 73/1973 Zb. o brannej výchove v znení
neskorších predpisov. Ďalej § 6 ods. 1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. určoval druhy
výkonu činnosti, ktoré sa započítavajú v rámci tzv. zvýhodnenej kategórie, medzi ktoré
patrili činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) až f) tohto nariadenia. Keďže výkon základnej
vojenskej služby spadal až pod § 5 ods. 1 písm. g), podľa § 6 ods. 2 tohto nariadenia sa
výkon tejto činnosti započítaval len ako iná (náhradná doba) zamestnania.
35. Ustanovenia § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. taxatívne
uvádzajú, výkon akých činností mimo výkonu práce sa započítava do obdobia
posudzovaného na účely vzniku nároku na starobný dôchodok a akým spôsobom.
Sťažovateľ sa domáhal, aby sa konajúce orgány odklonili od doslovného znenia právnej
normy a zohľadnili výkon činnosti iným spôsobom, ako stanovil tento všeobecne záväzný
právny predpis.
36. Nejednoznačné znenie právneho predpisu môže byť dôvodom na tzv. dotvorenie
jeho významu, avšak predpokladom je, aby text predmetnej právnej normy bol nejasný,
nejednoznačný, resp. pripúšťajúci možnosť právny predpis vykladať viacerými spôsobmi,
pričom sa uprednostňuje výklad najmenej obmedzujúci, resp. zasahujúci do základných
práv jednotlivcov (porov. II. ÚS 167/2020).
37. Uvedené ale nemožno konštatovať v prípade sťažovateľa, keďže v tomto prípade
nie je splnený už základný predpoklad, a to nejasnosť, resp. vágnosť znenia dotknutého
ustanovenia právnej normy. V prípade pomernej jednoznačnosti textu zákona je obsahom
základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu požiadavka na rozhodnutie
v súlade s platnou právnou úpravou v dôsledku uplatňovania čl. 2 ods. 2 ústavy.
38. Z hľadiska namietaného porušenia princípu zákazu diskriminácie v zmysle čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ poukázal na konkrétne príklady zo svojho okolia, keď napriek
splneniu počtu odpracovaných rokov vo zvýhodnenej kategórii osobám pracujúcim
k 31. decembru 1999 tento nárok vznikol, avšak osobám, ktorým pracovný pomer skončil
skôr, nárok na starobný dôchodok nevznikol. Ústavný súd konštatuje v zhode s najvyšším
súdom, že nárok na starobný dôchodok sa posudzuje podľa právnych predpisov účinných
v čase podania žiadosti o jeho priznanie. V tomto časovom momente sa na porovnateľných
žiadateľov vzťahujú rovnaké právne predpisy, a teda musia splniť rovnaké podmienky
pre vznik nároku na starobný dôchodok (m. m. III. ÚS 88/2017). Uvedené zákonné
podmienky musia byť splnené kumulatívne, správny orgán a ani správny súd nemôžu
uvažovať o prípadnej akceptácii len niektorej z podmienok, resp. splnenia podmienok, ktoré
zákon v minulosti vyžadoval. Ak by určitá podmienka v sebe niesla znaky diskriminácie,
a teda možnej ústavnej nesúladnosti, v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti nemožno
posudzovať súlad samotných právnych predpisov s ústavou. Účelom konania
o individuálnej ústavnej sťažnosti je poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základných
práv, v tomto prípade základného práva na súdnu ochranu, ktorej obsahom je právo
na rozhodovanie súdov v súlade s platnou právnou úpravou, pričom v sťažovateľovom
prípade ústavný súd hodnotí rozhodnutie najvyššieho súdu ako napĺňajúce uvedené
ústavnoprávne požiadavky .
39. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
40. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj z hľadiska namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože ústavný súd
neidentifikoval žiadne porušenie sťažovateľom uvedených práv.
41. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu