Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 620/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

zastúpeného

advokátom JUDr. Rudolfom Fajbíkom, Dobšinského 14, Banská Štiavnica, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2020

doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2020 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako

žalobca podal na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia č. 60121162750

v znení jej rozhodnutia z 25. augusta 2016 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“),

ktorým bola jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku zamietnutá. Krajský súd

rozsudkom č. k. -28 zo 14. decembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie krajského

súdu“) potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal

sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie

krajského súdu.

3. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil jeho nárok

na priznanie starobného dôchodku. Uvádza, že v jeho prípade došlo k nesprávnej

interpretácii o sociálnom zabezpečení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ďalej k nesprávnej interpretácii

a nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č.

o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového

zabezpečenia (ďalej len „“) v súvislosti so započítaním

doby výkonu základnej vojenskej služby a nesprávnym spôsobom bola započítaná aj doba

štúdia do obdobia odpracovaných rokov.

4. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sa nevysporiadalo s uvedenými spornými

otázkami nastolenými sťažovateľom, čím je toto rozhodnutie podľa sťažovateľa zaťažené

vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

5. K spôsobu započítania výkonu základnej vojenskej služby uvádza, že najvyšší súd

sa stotožnil so záverom krajského súdu, ktorý aplikoval dotknuté ustanovenia príslušného

právneho predpisu doslovne. Sťažovateľ sa domnieva, že § 5 a § 6 nariadenia vlády

č. možno vykladať dvojako, pričom výklad sťažovateľom preferovaný

a označený za ústavne súladný umožňuje, aby doba výkonu základnej vojenskej služby bola

kategorizovaná rovnako ako výkon práce, ktorú sťažovateľ vykonával pred nástupom

na základnú vojenskú službu a rovnako aj po jej skončení, teda aby bola zaradená

do pre sťažovateľa výhodnejšej kategórie 1.AA.

6. Rovnako aj vo vzťahu k aplikácii sa

sťažovateľ domnieva, že konajúce súdy mali zvoliť pre sťažovateľa prijateľnejší ústavne

súladný výklad tohto ustanovenia, a to výklad účinný v čase, keď zo zamestnania odišiel,

t. j. v januári 1994, čím by splnil podmienku trvania pracovného pomeru k 31. decembru

1993. Konajúce súdy ale aplikovali v znení účinnom

do 30. júna 2003, podľa ktorého jednou z podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok

je trvanie pracovného pomeru k 31. decembru 1999. Svoj názor opiera aj o skutočnosť,

že v časoch zmien sociálnoekonomickej stratégie štátu, keď sa redukovali pracovné miesta

baníkov, štát týmto skupinám zamestnancov kompenzoval stratu zamestnania sociálnymi

opatreniami, teda aj dôchodkovými dávkami. Z tohto dôvodu by sa na posúdenie každého

individuálneho prípadu malo aplikovať znenie v znení,

ktoré je pre neho výhodnejšie. Určenie dátumu, do ktorého má pracovný pomer trvať, nie je

určením termínu, ale lehoty, a preto možno akceptovať trvanie pracovného pomeru aj

pred 31. decembrom 1999.

7. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má podľa sťažovateľa diskriminačné

účinky. Akceptovanie trvania pracovného pomeru výlučne k 31. decembru 1999

diskriminuje ostatné porovnateľné skupiny zamestnancov pracujúcich v baniach, ktorým

pracovný pomer zanikol pred týmto dátumom, a to bez zjavnej ospravedlniteľnej príčiny.

Sťažovateľ sa domnieva, že ide o chybu zákonodarcu, ktorý nepredpokladal takýto účinok

prijatej právnej normy, preto je potrebné sa od jej doslovného znenia odchýliť a aplikovať

ústavne súladný nediskriminačný prístup v súlade s koncepciou materiálneho právneho

štátu. Sťažovateľ uvádza: „Nemožno pripustiť stav, keď legálne inštrumentárium slúžiace

ochrane sociálneho práva spôsobí základnému ľudskému právu zníženie kvality

vyvolávajúce neodôvodnenú nerovnosť jednotlivých skupín nositeľov tohto základného

ľudského práva ( bod 76).“

8. Najvyšší súd podľa sťažovateľa formalisticky a nedostatočne zdôvodnil svoje

právne závery, navyše právne posúdenie započítania doby štúdia do obdobia odpracovaných

rokov je úplne chybné, aplikujúc neúčinnú právnu normu bez primeraného vysvetlenia.

Túto otázku krajský súd vôbec neriešil, keďže ju sťažovateľ namietal až v odvolaní proti

rozhodnutiu krajského súdu.

9. Z dôvodu pocitov neistoty, krivdy a nespravodlivosti sťažovateľ žiada o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 000

eur. Aj prípadný úspech sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nenapraví ujmu, ktorá

mu už bola spôsobená.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom

tak, že vysloví porušenie základného práva sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie

a ochranu pred diskrimináciou podľa a 2 v spojení so základným

právom na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľ uplatňuje proti

najvyššiemu súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 eur a nárok

na náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

17. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

20. Podľa v znení účinnom do 31. decembra

1995 občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 1996 zamestnanie I. pracovnej kategórie,

prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1995 nárok na starobný

dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň:

a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19

rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe

I. kategórie funkcií,

b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18

rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe

I. kategórie funkcií,

c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a), prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16

rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe

I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo

d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15

rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo

II. kategórie funkcií.

21. Podľa v znení účinnom do 31. decembra

1993 podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie

I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1993;

za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1

a v nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č.

22. Podľa v znení účinnom do 30. júna 2003

podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie

I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999;

za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1

a v nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č.

23. Podľa nariadenia vlády č. ako doba zamestnania I. (II.)

pracovnej kategórie sa započítavajú, ak sú obklopené touto dobou, tiež

a) dni pracovného pokoja,

b) doba dovolenky na zotavenie, dodatkovej dovolenky, osobitnej dodatkovej

dovolenky a ďalšej dovolenky,

c) doba náhradného voľna za prácu nadčas a v dňoch pracovného pokoja,

d) doba prevedenia pracovníka na inú prácu, na ktoré je organizácia oprávnená aj

bez jeho súhlasu,

e) doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre prekážky v práci na strane

organizácie, vrátane prerušenia práce spôsobeného nepriaznivými poveternostnými

vplyvmi,

f) doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre dôležitú osobnú prekážku

v práci v rozsahu ustanovenom pracovnoprávnymi predpismi, pokiaľ pracovníkovi patrí

náhrada mzdy,

g) doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre prekážku v práci z dôvodu

všeobecného záujmu, ak nejde o dobu zamestnania,

h) doba prevedenia pracovníka na inú prácu v záujme ochrany zdravia iných osôb

pred prenosnými chorobami alebo prevedenie na inú prácu tehotnej ženy alebo matky

dieťaťa mladšieho ako deväť mesiacov pre výkon práce, ktorou sa nesmú tieto ženy

zamestnávať.

24. Podľa nariadenia vlády č. ako doba zamestnania

I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach sa

započítavajú, ak sú obklopené touto dobou, doby uvedené v § 5 ods. 1 písm. a) až f) a doby

týchto prekážok v práci na strane pracovníka z dôvodu všeobecného záujmu:

a) výkonu funkcie neuvoľneného poslanca Federálneho zhromaždenia, Českej

národnej rady, Slovenskej národnej rady a národného výboru,

b) výkonu funkcie sudcu z ľudu a člena výboru ľudovej kontroly,

c) výkonu funkcie neuvoľneného člena orgánu Komunistickej strany

Československa, Revolučného odborového hnutia a Socialistického zväzu mládeže,

d) výkonu služby v Ľudových milíciách,

e) výkonu volebného práva,

f) výkonu občianskych povinností svedka, znalca, tlmočníka a iných osôb

predvolaných na pojednávanie na národnom výbore alebo jeho zariadení, súde alebo

na inom štátnom orgáne,

g) účasti na všetkých úkonoch potrebných na splnenie úloh organizovaného

darcovstva krvi,

h) poskytnutia prvej pomoci, povinnej lekárskej prehliadky, opatrení proti prenosným

chorobám, iných naliehavých opatrení liečebno-preventívnej starostlivosti a

i) poskytnutia osobnej pomoci pri požiarnej ochrane, živelných udalostiach alebo

v iných obdobných mimoriadnych prípadoch.

25. Podľa nariadenia vlády č. ostatné doby uvedené v

ods. 1 sa započítavajú, ak sú obklopené dobou zamestnania I. pracovnej kategórie

v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, ako doby ostatných

zamestnaní v baníctve vykonávaných pod zemou v hlbinných baniach, inak ako doby

zamestnania (náhradné doby), ktoré týmto dobám predchádzajú alebo na ne nadväzujú.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie a ochranu

pred diskrimináciou podľa a 2 v spojení so základným právom na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd

podľa názoru sťažovateľa posúdil jeho nárok na priznanie starobného dôchodku podľa

nesprávnej právnej normy, pretože aplikoval znenie právneho predpisu, ktoré sa

na sťažovateľov prípad nemalo vôbec vzťahovať, aplikovaný mal byť právny predpis

výhodnejší pre sťažovateľov prípad, okrem toho bola nesprávnym spôsobom a bez riadneho

odôvodnenia vyhodnotená na účely vzniku nároku na starobný dôchodok jeho základná

vojenská služba a započítanie doby štúdia. Sťažovateľ poukázal aj na tvrdené diskriminačné

účinky výkladu právnej normy , keď pracovníkom

v obdobných životných situáciách nevzniká nárok na starobný dôchodok za rovnakých

podmienok.

27. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

28. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

ktorý na sťažovateľov prípad aplikoval v znení

účinnom do 30. júna 2003. V zmysle tohto ustanovenia sťažovateľ nesplnil podmienku

stanovenú v § 174 ods. 2 tohto zákona a nárok na starobný dôchodok mu nevznikol.

29. K námietke sťažovateľa, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol na základe

v znení niektorej z predchádzajúcich noviel tohto zákona, najvyšší

súd uviedol, že tento výklad považuje za nesprávny, pričom poukázal na vlastnú ustálenú

súdnu prax (rozhodnutia sp. zn. z 29. mája 2013, sp. zn.

z 28. októbra 2009, sp. zn. z 25. apríla 2012 alebo sp. zn.

z 28. apríla 2015).

30. K výhradám sťažovateľa o nezapočítaní doby štúdia najvyšší súd uviedol, že aj

v prípade, ak by doba štúdia bola započítaná do celkovej doby odpracovaných rokov

vo zvýhodnenej kategórii, sťažovateľ naďalej nespĺňa podmienku trvania pracovného

pomeru k 31. decembru 1999. Nárok na priznanie starobného dôchodku vzniká splnením

všetkých zákonom stanovených objektívnych podmienok, „... pričom vznik takéhoto nároku

sa posudzuje podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k splneniu

objektívnych podmienok, t. j. v danom prípade podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý

v ustanovení § 274 priznáva nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II.

pracovnej kategórie do 31.12.2023, poukazujúc na zákon o sociálnom zabezpečení.“.

31. K námietke sťažovateľa o diskriminačnom prístupe príslušných orgánov najvyšší

súd uviedol, že podmienka trvania pracovného pomeru vo zvýhodnenej kategórii

k 31. decembru 1999 sa vzťahuje na všetkých poistencov bez výnimky, ktorý požiadali

o priznanie starobného dôchodku za rovnakých podmienok ako sťažovateľ. Najvyšší súd sa

stotožnil so záverom krajského súdu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne vychádzajúce

z výkladu v znení účinnom do 30. júna 2003 považoval

za vecne správne.

32. Uvedené závery najvyššieho súdu nemožno posúdiť ako neodôvodnené alebo

arbitrárne. Vo vzťahu k výkladu a aplikácii príslušných ustanovení

je právny názor najvyššieho súdu, s ktorým sťažovateľ polemizuje, v súlade s rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2011 pod č. 53/2011. Publikované

rozhodnutie je potrebné považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších

súdnych autorít, ktorých rešpektovanie pri rozhodovaní súdov nižších stupňov je naplnením

legitímnych očakávaní smerujúcich k zabezpečeniu stavu právnej istoty. Aplikácia § 174

ods. 2 v príslušnom znení bola najvyšší súdom ozrejmená, pričom

najvyšší súd vychádzal aj z vlastnej rozhodovacej činnosti, ktorá, ako bolo uvedené,

pomerne stabilne judikuje správnosť aplikácie dotknutého právneho predpisu.

33. K nezohľadneniu doby štúdia sťažovateľa najvyšší súd zaujal stanovisko, pričom

sám sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti tvrdil, že tento argument uviedol až v odvolaní

proti rozhodnutiu krajského súdu a z tohto dôvodu sa ním najvyšší súd mal zaoberať hlbšie.

Podstatou žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je podrobiť napadnuté

rozhodnutie súdnej kontrole z hľadiska zákonnosti. Najvyšší súd vyjadril názor, že aj

v prípade zohľadnenia tejto doby štúdia by sťažovateľ nespĺňal ďalšie podmienky

pre priznanie nároku na starobný dôchodok, preto už nebolo potrebné sa touto otázkou ďalej

zaoberať. Navyše možno konštatovať, že sťažovateľ bol povinný tento argument uviesť už

v podanej žalobe, keďže dodatočné dopĺňanie dôvodov žaloby po uplynutí lehoty na jej

podanie nie je prípustné, súd je dôvodmi žaloby viazaný a v tomto rozsahu je oprávnený

preskúmať napadnuté rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nebol vôbec

povinný zaoberať sa dodatočnými dôvodmi uvedenými po uplynutí lehoty na podanie

žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. V tomto smere ústavný

súd rovnako neidentifikoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

34. K posúdeniu základnej vojenskej služby najvyšší súd neuviedol žiadne

stanovisko, iba odkázal na právne posúdenie krajského súdu, podľa ktorého dobu základnej

vojenskej služby sťažovateľa bolo možné hodnotiť len ako dobu ostatných zamestnaní, a nie

ako dobu spadajúcu pod zvýhodnenú kategóriu v zmysle § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia

vlády č. Výkon základnej vojenskej služby bol podľa

nariadenia vlády č. dobou, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu

pre prekážku v práci z dôvodu všeobecného záujmu, ak nejde o dobu zamestnania.

Legislatívna skratka odkazovala na o brannej výchove v znení

neskorších predpisov. Ďalej nariadenia vlády č. určoval druhy

výkonu činnosti, ktoré sa započítavajú v rámci tzv. zvýhodnenej kategórie, medzi ktoré

patrili činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) až f) tohto nariadenia. Keďže výkon základnej

vojenskej služby spadal až pod § 5 ods. 1 písm. g), podľa § 6 ods. 2 tohto nariadenia sa

výkon tejto činnosti započítaval len ako iná (náhradná doba) zamestnania.

35. Ustanovenia a nariadenia vlády č. taxatívne

uvádzajú, výkon akých činností mimo výkonu práce sa započítava do obdobia

posudzovaného na účely vzniku nároku na starobný dôchodok a akým spôsobom.

Sťažovateľ sa domáhal, aby sa konajúce orgány odklonili od doslovného znenia právnej

normy a zohľadnili výkon činnosti iným spôsobom, ako stanovil tento všeobecne záväzný

právny predpis.

36. Nejednoznačné znenie právneho predpisu môže byť dôvodom na tzv. dotvorenie

jeho významu, avšak predpokladom je, aby text predmetnej právnej normy bol nejasný,

nejednoznačný, resp. pripúšťajúci možnosť právny predpis vykladať viacerými spôsobmi,

pričom sa uprednostňuje výklad najmenej obmedzujúci, resp. zasahujúci do základných

práv jednotlivcov (porov. ).

37. Uvedené ale nemožno konštatovať v prípade sťažovateľa, keďže v tomto prípade

nie je splnený už základný predpoklad, a to nejasnosť, resp. vágnosť znenia dotknutého

ustanovenia právnej normy. V prípade pomernej jednoznačnosti textu zákona je obsahom

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu požiadavka na rozhodnutie

v súlade s platnou právnou úpravou v dôsledku uplatňovania .

38. Z hľadiska namietaného porušenia princípu zákazu diskriminácie v zmysle čl. 12

ods. 1 a 2 sťažovateľ poukázal na konkrétne príklady zo svojho okolia, keď napriek

splneniu počtu odpracovaných rokov vo zvýhodnenej kategórii osobám pracujúcim

k 31. decembru 1999 tento nárok vznikol, avšak osobám, ktorým pracovný pomer skončil

skôr, nárok na starobný dôchodok nevznikol. Ústavný súd konštatuje v zhode s najvyšším

súdom, že nárok na starobný dôchodok sa posudzuje podľa právnych predpisov účinných

v čase podania žiadosti o jeho priznanie. V tomto časovom momente sa na porovnateľných

žiadateľov vzťahujú rovnaké právne predpisy, a teda musia splniť rovnaké podmienky

pre vznik nároku na starobný dôchodok (m. m. ). Uvedené zákonné

podmienky musia byť splnené kumulatívne, správny orgán a ani správny súd nemôžu

uvažovať o prípadnej akceptácii len niektorej z podmienok, resp. splnenia podmienok, ktoré

zákon v minulosti vyžadoval. Ak by určitá podmienka v sebe niesla znaky diskriminácie,

a teda možnej ústavnej nesúladnosti, v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti nemožno

posudzovať súlad samotných právnych predpisov s . Účelom konania

o individuálnej ústavnej sťažnosti je poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základných

práv, v tomto prípade základného práva na súdnu ochranu, ktorej obsahom je právo

na rozhodovanie súdov v súlade s platnou právnou úpravou, pričom v sťažovateľovom

prípade ústavný súd hodnotí rozhodnutie najvyššieho súdu ako napĺňajúce uvedené

ústavnoprávne požiadavky .

39. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

40. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s právom podľa dohovoru, ako aj z hľadiska namietaného

porušenia základného práva podľa a 2 napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože ústavný súd

neidentifikoval žiadne porušenie sťažovateľom uvedených práv.

41. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu